Cestovanie s malým dieťaťom je pre veľa ľudí obrovský stres. Už ako malá som neriešila a konala. Veď nejako bolo, nejako bude. Tento prístup mi celkom ostal aj potom čo som porodila. Ešte pred pôrodom som vedela, že nechcem sedieť doma a keď sa naskytne možnosť ísť niekam tak pôjdem.

A tak sme išli.

Plán bol nasledovný - 3 Generácie ( moja mama, môj syn a ja  cez 3 štáty ( Slovensko, Rakúsko,Taliansko) s 3 zastaveniami ( Slazburg- Gargnano- Caorle) s 3 mesačným synom autom. Celá cesta ( Trnava- Salzburg- Gargnano-Caorle-Trnava) vychádzala okolo 1800 kilometrov.

Čo si zobrať?

Všetko :D Mali sme tú možnosť, že sme išli so 7 miestnym autom, čiže priestoru bolo ozaj veľa. Po naložení kufor vyzeral ako skladačka z tetrisu.(Chcela som nájsť fotku, žial nenašla som). No ako som povedala, podľa mňa som brala všetko- kufor s oblečením pre malého,vaničku,hniezdo,perinku,prací gél,žehličku,kočár,hračky, kozmetiku, lieky. Teraz by som možno už premýšľala inak, ale predsa len vtedy sme sa ešte len učili spolu fungovať. Okrem toho, som ja mala svoje veci a moja mama tiež. V konečnom  dôsledku sme mali asi 5 kufrov, 5 ďalších tašiek a nejaké drobnosti.

Prvá zastávka- SALZBURG

Prvá cesta nám mala trvať okolo 6 hodín. Odchádzať sme mali okolo 10 a 4 byť tam ( to už boli započítané aj pauzy s malým). Našťastie cesta netrvalo o veľa viac. Zbytočne sme si pobyt v aute predĺžili tým, že sme hľadali hotel. Hotel bookoval môj otec a zabudol povedať, že sa nachádza v centre, kam sa autom nedostanete. Po dlhom blúdení a hľadaní vhodného parkoviska sme boli konečne na mieste. Cesta od parkoviska k hotelu mohla trvať 10 minút. Neviete si predstaviť aká som bola po tých 8 hodinách šťastná, že už konečne sme na mieste. Po ceste sme nemali žiadne problémy. Ja som šoférovala a mamina sedela vzadu s Dimkom.

Do Salzburgu sme prišli vlastne len na prespanie. Počasie nám prialo a tak sme sa rozhodli,že sa pôjdeme ešte na večer prejsť a hlavne sa najesť. Musím povedať, že Salzburg je rozhodne jedno z tých miest kam sa chcem vrátiť.

Ešte o 22:00 sme so sa so spiacim Dimkom prechádzali tichými, no za to krásnymi uličkami. Musím povedať, že to centrum bez áut ( mali povolenie len obyvatelia) je niečo neskutočné. Keďže sme do Salzburgu prišli viac menej len prespať, nebol čas na bližšie skúmanie pamiatok a rôznych atrakcií. Na druhý deň ráno sme sa mali presúvať. Odchod mal byť opäť o 10, no predtým, neboli by sme to ženy, sme išli na menšie nákupy. Prvá zastávka boli raňajky v starbacks. Nepatrím medzi ľudí, ktorí pijú kávu a odkedy som zistila, že som tehotná som kávu ani nemala. Kým som nedošla do starbacks. V starbacks som už bola, ale čo milujem hádam najviac na svete je ich " Pumpkin spice latte". Bez toho sme odísť nemohli. Potom sme ešte zbehli do dmky kvôli zubnej paste- moja mama sa vrátila s ďalšími 6 vecami. Hold žena. No a po večernej prechádzke som zistila, že hneď vedľa nášho obchodu sa nachádza WaterDrop obchod. Tu bolo jasné čo si prinesiem ako suvenýr z tejto dovolenky. Ak WaterDrop nepoznáte, odporúčam ho všetkými vlasmi čo ešte mám na hlave.

Poslednou zástavkou bol detský obchodík -Steiff.Síce sú ich veci drahé, no krajšie detské hračky by ste len ťažko hľadali. Dimkovi sme kúpili čiapku, hrkalku a mojkáčika, z ktorých sa tešíme dodnes ( píšem akoby mal 5 rokov a nie 7 mesiacov). Potom nasledovalo ešte nejaké to fotenie a odchod naplánovaný na 10:00 bol v nedohľadne.

Zástavka číslo dva - Gargnano

Opäť mala byť pred nami približne 6 hodinová cesta.Ak vám poviem, že cesta trvala vyše 10 hodín, neklamem. Najrýchlejšia cesta do Talianska vedie cez Nemecko, kde boli pomerne plné diaľnice. Cesta však bola krásna. Problém nastal však keď sme boli v Taliansku a my sme sa potrebovali dostať ku Gargnanu. Gargnano je mestečko na severe Lago di Garda. Cesta, vďaka,  ktorej sme mali prísť zo severu bola uzatvorená. Navigácií to však nevysvetlíte a keď sme sa snažili zadať cestu do navigácie na mobile, nám to síce druhú cestu ukázalo, ale trajektom cez jazero.

Pôvodná cesta mala byť priama čiara z Trenta do Gargnana.

Ono to nie je o veľa navyše, ale vysomáriť sa, nájsť správny smer, 10 krát zle odbočiť a konečne sa vydať správne, vám nejaký ten čas navyše naženie. Ako som povedala, predpokladaný príchod bol okolo 16-17tej. My sme prišli okolo 22:00 k apartmánu. A tu sranda pokračovala ( teraz sa smejem, vtedy mi bolo na plaču). Ubytovaný sme mali byť v sieti apartmánov, kde však príjazdová cesta bola zatvorená, nikde žiaden zvonček. Voláme prvý krát- odkazovačka. Nikde ani živej nohy. Voláme na Slovensko. Vravím si skúsim zavolať ešte raz, na moje potešenie to dvihla pani, ktorá nám za 20 minút prišla otvoriť bránu a ukázať nám apartmán. Rada šoférujem a v aute sedím dosť často, no po tejto ceste ma boleli nohy ako nikdy, ledva som stála a dokonca mi skákalo koleno. Hladné akoby sme týždeň nejedli sme si konečne vydýchli. Tu ešte len nastala sranda, pretože nás čakalo dostať všetku našu batožinu do apartmánu, ktorý bol 5 minút pešo od parkoviska. Asi nikdy som nebola vďačnejšia za postel.

Musím uznať, že Lago di Garda je jedno z najkrajších miest kde som bola. Okolo laga je veľa mestečiek kam sa dá ísť, kam sa môžete ísť pozrieť. My sme tu strávili 5 dní ak ma pamäť neklame a nakoniec sme boli len na 2 výletoch, pretože sme usúdili, že cesta trajektom a Verona, ktorá je len kúsok by mohli byť už trochu moc na Dimka.

Tým ,že Lago je ozaj veľké nestane sa, že by to tu bolo nejak precpané, aspoň Gargnano nebolo. Sú tu rôzne malé pláže ako je táto hore na obrázku, kde nik nebol. Rôzne nádvoria kde sa nachádzajú preliezky.

Všade sú rôzne kvety, zeleň a hlavne čisto a ticho. Na veľa miestach nájdete sedieť ľudí, ktorí si užívajú ticho a pekný deň. S úsmevom spomínam na mladý pár ,ktorý jeden deň sedel na jednej z tých malých pláží, kde sme si boli dať zmrzlinu, ako čítali nahlas knihu. Okrem nás vtedy na tej pláži boli ešte manželia a jedna pani a všetci počúvali dievča ako číta knihu. Neviem o čom to bolo, ani čo za knihu to bolo, keďže sa jednalo o nemeckú knihu. Celé to dotváralo príjemnú atmosféru. Mimochodom na severe Laga sa poľahky dohovoríte aj po nemecky, aj keď ste už v Taliansku.

Jeden deň sme sa rozhodli, že pôjdeme smerom na sever do Limone del Garda. Ako názov napovedá všade sú tu citrónovníky, tým nemyslím len v Limone. Musím uznať, že v Limone bolo viac ľudí ako v Gargnane, ale tiež sa podľa mňa jedná o väčšie mestečko.

Limone sa nachádza v takej akoby zátoke. Na Lagu je zaujímavé to, že na severe sú kopce, dokonca až sneh a na juhu je iba rovina.Z tejto časti vám príde ako by ste boli na jazere, no keď by ste sa pozerali na druhú stranu, aj vďaka lodiam, som mala pocit, že som pri mori. Lode tu chodia stále, všade si ich môžete požičať a povoziť sa po Lagu. Ako som spomínala chodí tu aj trajekt cez dosť veľa týchto mestečiek. Cesta medzi mestečkami je sen vodičov, je kľukatá a tie výhľady.

 V Limone je akoby promenáda popri jazere kde sa ľudia kúpu, požičiavajú tu lehátka a slnečníky. Vravím ,akoby ste boli pri mori. I keď som otužilec, do jazera som si veru netrúfla ísť. Vec čo ma zaujala na Talianoch je to ako milujú deti. Domáci sa radi prihovoria, usmievajú sa na deti a stále počuť Patatino ( malý zemiačik) Bambino, Picolino a podobne. Je to príjemná zmena od Slovenska, kde mám pocit, že ma každý kvôli môjmu veku odsudzuje alebo si myslí, že som staršia sestra. V Taliansku je bežné mať deti skoro.

Ďalšou našou zástavkou na Lagu bolo Sirmione. Presne opačným smerom ako je Limone a teda na juh. Sirmione leží akoby na polostrove. Do centra sa ide cez bránu. Sirmione zo všetkých troch miest bolo asi najpreplnenejšie.

I keď bolo teda plné ľudí dá sa tu skvele pohybovať, najesť sa, je to mnoho krásnych zákutí na veľmi pekné fotky. Zo Sirmione veľa fotiek nemám, keďže bolo teplo a ja som ozaj nemala chuť sa fotiť.Dovolím si tvrdiť, že Taliansko ako také je veľmi baby/ kids friendly. Opäť nás všetci pozorovali, keď som potrebovala malého nakojiť nikto na mňa nezazeral, len sa milo usmievali.

Samozrejme miest kam sa ísť pozrieť je veľa a naozaj je z čoho vybera a ako som povedala všetci sú baby friendly. Ešte vám tu dám zopár fotiek z Laga s malým komentárom,

Na fotke to síce nevyzerá, ale ten kopec bol riadne strmí. Čiže ideálna dovolenka, na ktorej si aj zašportujete. Horšie to bolo keď som ja išla na izbu a mamina ešte kočíkovala Dimka a ten sa zobudil. S plačom a nehovoriac o tom, že Dimitrij neobľubuje pobyt v kočíku a tak mi volala, že jej mám ísť naproti keďže v jednej ruke drží Dimka a s druhou tlačí kočík.

Lago v mojich spomienkach určite ostane aj pretože sa tu Dimko naučil otáčať na bruško. No a potom ho už nezastavil nikto. Čo sme si všimli, Dimitrimu učarovala taliančina. Všade kde ju počul sa otáčal sledoval usmieval sa.

Obchodov tu síce nie je veľa, väčšinou sú to malé butiky, no s tak krásnymi vecami, že sa veľmi ťažko odolávalo.

Zástavka číslo 3 - Caorle

Cesta do Caorle bola jednoznačne najlepšia, najrýchlejšia. Hotel sme mali hneď pri pláži, s vírivkou a výhľadom na mesto. V Caorle sme boli na 4 dni. Caorle je jedno z tých miest, ktoré určite na dovolenku s deťmi odporúčam. Je pekné , na rovine, more, kúsok za mestom sú aj rezorty a nemusíte ísť ako my do hotela v meste. Caorle je známe svojimi farebnými domčekmi.

Caorle sme opäť chodili iba po centre. Nemali sme potrebu už nikam chodiť, tu sme sa rozjašili a nakúpili kade čo. Nájdete tu ozaj všetko - od detských krásnych vecí, pre dospelých veci, cez bežné suveníry až po drahé značkové oblečenie. Aj centrum Caorle má úzke uličky, pekné domčeky, malé nádvoria kde sú rodinné reštaurácie.

Na každom kroku kaviarničky a malé reštaurácie a práve tie sú najlepšie. Rodinné reštaurácie si dávajú neskutočne záležať na tom čo vám ponúknu a aj ich prístup k vám je no neskutočný. My sme si jednu reštauráciu obľúbili tak, že sme sa tam boli najesť viac krát i keď sme si povedali, že nikam nepôjdeme dva krát.

Caorle má skvelú promenádu kde sa môžete s detmi bicyklovať, korčulovať či len prechádzať. Z jednej strany more a pláže a z druhej strany ich krásne farebné domčeky.

Treba však rátať, že Caorle je turistické mesto a teda aj turisti. Okrem toho je tu vraj skvelý aquapark a vodný svet( nie som si presne istá, pretože sme tam nešli). No Caorle má určite čo ponúknuť pre rodinky s deťmi. Či už staršími alebo mladšími.

No a po celom tomto dobrodružstve nás čakala cesta späť. Pôvodne sme sa po ceste späť chceli staviť v Benátkach, ktoré ja milujem a sú ozaj len kúsok od Caorle, ale potom som názor zmenila. Síce som mala so sebou šatku, vedela som, že by som toľko chodenia nedala a kočík už duplom nehrozil, aspoň nie trojkombinácia. Tí, ktorí ste v Benátkach boli viete a tí, ktorí nie- nadchody nad kanály sú takmer vždy so schodmi, máloktorý most je "hladký" a teda narábanie s kočíkom by nebola žiadna sranda. No Dimkovi som sľúbila, že sa do Benátok čoskoro vrátime.

 Na záver už iba dodám, že sme si dovolenku nesmierne užili a strach z cestovania s dieťaťom vôbec netreba mať. Jednoducho sa treba nadýchnuť, zbaliť kufre a ísť. Síce malý z tejto dovolenky mať nič nebude, ja budem na ňu spomínať s neskutočnou láskou, pretože bola naša prvá, aj keď bez tatina, keďže ten si nemohol dovoliť ísť s nami, kvôli práci.

I keď je tento článok dlhší, verím, že ste ho dočítali a, že sa vám páčil. Ak by vás zaujímal náš život s Dimkom viac tak nás nájdete na Instagrame - Sasha Praj a ak máte nejaké otázky, pokojne sa pýtajte.

Pekný večer.

Priznám sa, ako mladá prvorodička som nemala o pôrode žiadne informácie. Všetko čo som vedela, bolo z rôznych filmov, ale ak mám byť úprimná, nebála som sa. Verila som sebe, svojmu telu a stále som si vravievala, že veď koľko žien to predo mnou už dalo. To aký môže byť pôrod som zistila až na prednáškach pre tehotné. 

Moja predstava

Prednášky pre tehotné mi viac menej otvorili oči. Boli 4 - prirodzený pôrod, úľavové techniky pri pôrode, bonding a dojčenie. Počas týchto 4 prednášok sa môj pohľad na pôrod úplne zmenil a zároveň nie. Usvedčila som sa, že sa ozaj nemusím báť, ale naša dula mi ukázala ,že pôrod môže byť krásny zážitok a nie len traumatický, bolestivýa urevaný ako sme videli vo filmoch. To čo som ja očakávala od pôrodu som vedela hneď ako nám o tom dula povedala.

Krásny prirodzený pôrod, ktorý začne sám, bude prebiehať sám a skončí sám.

Pod prirodzeným si, prosím, nepredstavujte vaginálny. Pre mňa prirodzený bol bez akýchkoľvek zásahov.

Pred tým, ako som šla rodiť, som si dobre premyslela, čo by som chcela - bonding, vlastnú polohu, žiadneho hamiltona, žiadny oxytocin. Ako prvé som si zistila, ktorý z doktorov v nemocnici je ochotný sa držať mojich požiadaviek a poviem vám, hneď som mala jasno. Spísala som si svoj plán a ukázala mu ho, dokopy nenamietal, pár vecí mi vysvetlil z jeho lekárskeho hľadiska a hneď som mu povedala, že samozrejme, ak budú komplikácie budem držať hubu a krok.

Už keď som prišla do nemocnice v 36. týždni mi môj pôrodník povedal, že malý je ozaj malý, že všetko je v poriadku, ale má menšiu váhu a menšie bruško, ale, že to nie je nič vážne. Nestresovala som sa, to robila za mňa moja mama. Môjmu doktorovi som povedala, že nechcem pôrod vyvolávať a, že by som najradšej počkala čo najdlhšie sa bude dať.

Ako vyzeral môj 40. týždeň? 

Termín som mala 26.5. Doktor mi vravel, že má takmer týždeň po termíne svadbu, ale že teda prvorodičky väčšinou neprenášajú. Chodila som na kontrolu, ešte týždeň pred termínom som bola otvorená na 3 centimetre - vraj na spadnutie. No a počas 40. týždňa som chodila na poradne, v stredu (posledný deň kedy môj doktor pred svdbou ordinoval) mi povedal, že prietoky neboli dobré a tak sme zopakovali a už boli dobré, ale teda, že pre istotu mám chodiť na pásy každý deň. 

Vo štvrtok všetko super, v piatok som si ešte odskočila spraviť skúšku do školy, a v sobotu, keď som premýšlala nad ďalšou, som si povedala, že radšej si dám pauzu, si ma nechali v nemocnici. Nie nerodila som, ale vraj tie prietoky boli ozaj zlé. Pre tie z vás, ktoré ako ja nechápali - kontrolujú prietoky na rôznych miestach a ak nájdu aspoň na jednom mieste tie prietoky v norme, tak je všetko v poriadku, no nech sa doktorka snažila akokoľvek, nič nenašla. A tak ma hospitalizovali. Môj doktor mal práve svadbu a ja som mala zostať v nemocnici, pohladkala som si brucho a hovorila malému, že to zvládneme a počkáme na doktora. 

V ten večer si ma zavolali do ordinácie a povedali mi, že dnes rodiť nebudem, že čo mi povedal doktor. Vraj v nedelu by vedel prísť. Tak len kývli hlavou, ale vraj mi dajú balónik  aby som sa viac otvorila a možno sa to na druhý deň spustí samé. Poviem vám, nič príjemné to nebolo, krvácala som a ja som netušila o čo išlo, aj keď ma doktor upokojoval, že je to normálne.

Na druhý deň ráno sme opäť šli na pásy, opäť zlé výsledky. Okrem toho sa pýtam doktora či mi vyberie ten balónik, a on na mňa pozerá ako na blázna (bol to iný doktor ako večer deň pred tým). 

Vraj žiadny balónik nemám, veď to by som vedela, že by mi to trčalo, že ani v karte nič nemám. Slzy som mala na krajíčku, lebo to bolo ozaj nepríjemné. Nevedela som, čo sa vlastne včera dialo. 

Tak sme sa dohodli, že zavolám svojmu lekárovi, aby som zistila, čo ďalej.  

Volala som o 10-teja cítila som sa prekliate nepríjemne, že mu volám o takom čase deň po svadbe. No vedela som, že mu už volala kamarátka, ktorá v ten deň  ráno prišla s kontrakciami. Môj lekár si zavolal svojim kolegom, aby zistil ako sa veci majú a volal mi späť. Slušne mi všetko vysvetlil - vraj to nie je dobré, že mi teda dajú vyvolávačku, že on má rodinný obed a vedel by prísť o takej 18-tej. No varoval ma , že je možné, že bude nutná sekcia vzhľadom na moje výsledky. 

Moja mama sa na neho za to nahnvela, ale ja som mu v mysli stále ďakovala, pretože som mala čas sa pripraviť aj na túto možnosť. A tak mi dali tabletku na vyvolávanie, a nie neprehĺta sa. Keďže sa nič nedialo tak po hodine druhú. Tieto tabletky sú na zmäkčenie krčku, ktorý som mala mimochodom riadne vysoko, že doktori mali problém ma vyšetriť. 

Po druhej tabletke  som začala cítiť bolesť v chrbte, nevedela som, čo mám robiť, ani chodiť, ani sedieť, ani ležať, nič nezmierňovalo bolesť. No kontrakcie mali byť akoby vlny, toto bola stála bolesť, tak som zavolala priateľa a šli sme sa prechádzať. Pripadala som si ako dieťa, čo nevie obsediť. Chcela som si sadnúť, že mi to prinesie úľavu, no ako som si sadla som sa hneď postavila. Po asi hodine chodenia som si povedala, že idem späť na izbu a on nech ide domov. Sestrička sa pýtala ako mi je, že teda mám ísť do sprchy. To bola úľava, teplá sprcha mi aspoň na chvíľu pomohla od bolestí. 

Po sprche som sa rozhodla, že si pôjdem zdriemnuť, nabrať síl pred pôrodom, no keď som sa zobudila, bolesti boli preč. Ako som zistila, tak môj doktor už bol v nemocnici a večer ma vyšetril on. S úsmevom na perách sa ma spýtal, že čo to predvádzam, som mu povedala, že ja nič, to malý. Vysvetlil mi, že 2 tabletky sú maximum na deň a teda, že 99% žien to zaberie, že som jedna z mála, ktorej nie. Cez noc ma nechal tak, že na druhý deň pôjdeme znova. To bol posledný deň. V pondelok by mi pôrod vyvolali tak či tak.

Rán,o ako vždy, som šla na pásy a lekár mi o 7:00 dal tabletku na vyvolávanie a sestričke povedal, že za hodinu nech ma vezmú dole či budem mať kontrakcie alebo nie. Vedela som, že ak nebudú, bude nutná sekcia. Zhlboka som sa nadýchla, usmiala a zavolala priateľovi novinky. Na 8-mu môže prísť. 

Presne o 8:00 som bola dole na vzdychárni. Cítila som kontrakcie (asi), boli to mierne bolesti každých pár minút. No keď ma sestrička napojila na senzor a pýtala sa kde sú a ja som práve jednu mala. 

Neriešila som to, keďže spolubývajúcej cez noc tiež žiadnu nezachytilo a o hodinu na to porodila. Po čase prišiel lekár, ktorý videl moje výsledky, vraj nie sú dobré a musíme pôrod urýchliť a teda, že či mi môže prasknúť plodovú vodu. 

A tu to prišlo - sen o mojom prirodzenom pôrode sa už úplne rozplynul, no ako som sľúbila - ak budú komplikácie budem ticho.

Tak som mu len kývla hlavou. 

Doktor ma vzal, aby mi teda praskol plodový obal, och aj to bol problém keďže mi krčok nezostúpil. 

No potom sa to rozbehlo - zas pásy, sestrička došla a vraví, kontrakcie k pôrodu sú také, ktoré majú hodnoty nad 80. Za tú dobu som mala v tejto hodnote 2 kontrakcie. Potom došla sestrička ma vyšetriť a vraj keď ucítim tlak na konečník mám im povedať. Tak som šla do sprchy a potom zavolala sestričku, a vraj ešte nie, stále je krčok privysoko, pri vyšetrení moje telo zatlačilo a povedala, že nemám tlačiť, vraj sa potrhám. Tak späť do sprchy. No tam začalo moje telo samovoľne počas kontrakcií tlačiť. Zavolali sme sestričku späť. Tento krát ma vzala na ošetrovňu a vraj teda, stále mám krčok privysoko. 

No už bol čas. 

Viem, že na pár kontrakcií ma postavili za pôrodý stôl, ukázali ako mam tlačiť keď príde ďalšia kontrakcia. Pôvodne som chcela rodiť v čupe, no keď som videla ako sa mi klepali nohy, radšej som vyšla na stôl. Lekár sa mi pozrel do očí keď ma vyšetril a povedal, že musíme ísť ozaj rýchlo. 

Vraj mám tlačiť z celej sily. 

Vedela som a ako. Nadýchla som sa a tlačila, ako správna matka, chcela som zachrániť svoje dieťa. Vraj som tlačila tak, že som až bola fialová a dali mi pod nos hadičku s kyslíkom. Lekár mi dal môj neželaný oxytocín, ale bolo to nevyhnutné, na ďalšiu kontrakciu bol môj syn už pri mne. Mala som slzy v očiach. Vedela som, že to nebolo to čo som si vysnívala, ale aj tak to bol najkrajší okamih môjho života.

Potom sme zistili, že malý mal omotanú šnúru okolo krku.

Narodil sa 3.6.2019 10:32, mal 47 centimetrov a 2795 gramov. Náš Dimitrij.

No a potom už bolo všetko tak ako som chcela ja - bonding, nie to čo vy voláte bonding, keď vám vezmú dieťa preč a vrátia vám ho, oblečené alebo vyzlečené. Nie, malého mi dali na prsia bez toho, aby mi ho niekto bral preč. Nechali sme dotepať pupočník.

A potom? Celú dobu sme boli spolu.

Ak sa mám priznať, dieťa sme plánovali, ale trošku neskôr, keď doštudujem. No jeden mieni, iný mení.

Pred necelým rokom sme boli s mojou rodinou na výlete( dovolenke) v Taliansku.

Všetko prebiehalo skvele. Až do posledného dňa. Pred odchodom sme sa chceli zastaviť v miestnom obchode, bol to taký obchod asi ako naša Coop Jednota,len s tým rozdielom ,že potraviny boli čerstvé. Tesne ako sme zaparkovali pred obchodom mi prišlo zle. Pripisovala som to kombinácií actimelu a pomarančovej šťavy na raňajky. Moji rodičia si zo mňa robili srandu, pretože mamina keď bola tehotná (ešte pred tým ako to zistila) rovnako ako ja, sa necítila dobre v aute, pri návrate z dovolenky v Taliansku. Náhoda ? Jeden nevie.

 Po návrate mi občas bolo zle ,ale keď som o tom vravela priateľovi, tak vraj to je pálenie žáhy. Nikdy som to nemala, tak som nevedela. No a potom to prišlo. Dve paličky- jeden krát, dve paličky - druhý krát a dve paličky - tretí krát. Do očí sa mi nahrnuli slzy, od prekvapenia. I keď som tušila ,že tam tie dve paličky budú, prekvapilo ma to. Volala som kamarátke, a tá plakala so mnou no a potom som šla za priateľom do práce oznámiť mu túto novinu. Novinu, ktorou si splní ďalší sen, životný cieľ. Keď sme sa spoznali pýtala som sa ho aké má životné ciele a vraj bývať v dome ( to sme v tej dobe už bývali), mať ženu a dieťa.

Nakoniec to celé potvrdil aj doktor.

To ,že chcem Baby Shower, som vedela dávno predtým, ako som zistila ,že som tehotná. Dlho sme mali krycie meno - Anička. Nevedela som,či to bude dievča alebo chlapec. Okrem Aničky sme mali aj Tekvičku. V deň keď mi doktor dal papierik s pohlavým dieťatka som začala tušiť ,že možno to nebude Anička. Mali sme vybrané 3 mená pre dievčatko, ale akosi sme sa nevedeli zhodnúť na chlapčenskom. Moja mamina a najlepšia kamarátka vystrojili parádnu Baby Shower. Najprv, sme mali lentilky a každý mal tipovať či to bude dievča alebo chlapec. Potom, sme mali za úlohu obliecť bábiku, podľa mňa by nikto do  tých všetkých vecí neobliekol svoje dieťa, ani keby bolo - 20 stupňov. Druhou úlohou bolo uhádnuť poslepiačky čo nám dávajú oňuchať alebo ochutnať (napr. detský púder/ výživa). Na odhalenie tu bol obrovský čierny balón a keď sme ho prepichli, vedela som ,že som mala pravdu. Papieriky boli totiž modré. Ďalšia miestnosť bola krásne do modra vyzdobená. Nemám rada tieto stereotypy okolo farieb, ale buďme úprimní, pri inej farbe by som si asi nebola 100% istá.

A tu začal boj o meno. Od malička , z mne neznámych dôvodov som chcela Dimitriho. Priateľ s tým nebol úplne stotožnený a chcel Damiána, to som ja nemohla ani počuť. Môžete tri krát hádať kto vyhral.

Ako to celé prebiehalo ?

Dovolím si tvrdiť, že som mala krásne tehotenstvo. Zo začiatku mi bolo zle, čoho dôsledkom som schudla 10 kíl ( samozrejme som ich aj nabrala naspäť).Potom už tehotenstvo bolo krásnou prechádzkou. Naša pitbullica Mia, ma strážila ,stále sa čučkala a ohrievala Dimiho v brušku.

Menšia komplikácia ma čakala vo februári. Plánovali sme ísť s kamarátmi na lyžovačku, samozrejme, nie lyžovať, avšak skončila som v nemocnici so zápalom obličiek. Našťastie sme o týždeň už išli domov. Prišla som s veľkou bolesťou v chrbte a za 3 dni som mala problém obsedieť, mama si dodnes robí srandu, že si ma tam musia pamätať, keďže som dostala oooobrovského medveďa. No, stále som dieťa, čo si budeme vravieť. Až do konca tehotenstva som už nemala žiadne problémy. Chodievala som cvičiť aquaprenatal. Ak nad niečím takým rozmýšlate, tak vrelo odporúčam. Nie lenže sa budete socializovať a spoznávať druhé tehuľky, hlavne ak vo vašom okolí žiadna nie je, ale sa aj uvoľníte, naberiete kondičku no a nebudete mať pocit, že len sedíte na zadku a rastiete do obrovských veľrybých rozmerov. Samozrejme, že to má oveľa viac pozitív, ale tie si už viete dohľadať. I keď musím uznať, že na mne dlho nebolo vidieť, že som tehotná a dokonca aj keď som rodila som bruško nemala nejaké obzvlášť veľké.

A potom prišiel 40. týždeň, ale o tom už v ďalšom príspevku.

• Callinearsia

Volám sa Saša, som 23 ročná maminka. Môj synček, Dimitrij, má niečo málo cez 3 mesiace. Rozhodla som sa podeliť o našu spoločnú cestu, či už si to niekto prečíta a možno to nejakej maminke pomôže či ju to pobaví, povzbudí, alebo to bude akýsi denník a pamiatku.

Chcem aby ste vedeli ,že veci ,ktoré vám tu budem  zdielať sú o nás, nám pasujú najlepšie. To čo môže fungovať pre nás, nemusí fungovať aj vám.

Začnem s tým ako naša cesta začala a teda ešte v brušku až do aktuálnych dní.

PS: Calli je skratka od Callinearsia, čo je moja prezývka.