1 fotka: prvé sekundy na svete...s cenzurovaným cicíkom 😀 😀 :

2. fotka: cca 15-20 minút po pôrode:

Žijem v Severnom Írsku v UK, tu som aj otehotnela a tešila som sa, že budem môcť rodiť práve tu, pretože viem, že medzi pôrodmi v UK a na Slovensku je väčšinou veľký rozdiel.

Termín môjho pôrodu bol vypočítaný na 4.októbra. Od začiatku som lekárom vravela, že miesto 28 dňového cyklu mám 30 dňový, takže pravý predpokladaný termín pôrodu by mal byť 6. októbra. Nikto to neriešil a vlastne už ani ja, keďže na tých dvoch dňoch naozaj nezáleží. Na začiatku októbra som sa už nevedela dočkať, kedy sa pôrod spustí. Bola som unavená, cítila som sa ako veľryba a hlavne som už moju lásočku chcela držať v náručí.

4. októbra som si líhala do postele už tradične s "poslíčkami" ako už niekoľko dní pred tým, takže som im nevenovala väčšiu pozornosť. Okolo štvrtej nad ránom sa bolesti začínali stupňovať a ja som nevydržala pokojne ležať v posteli...Išla som sa osprchovať, prechádzala som sa po dome, ale bolesti neprechádzali. Ľahla som si späť do postele, pretože som si uvedomovala, že ak je to začínajúci pôrod, budem potrebovať veľa energie. Ale zaspať sa mi už podarilo len na chvíľku.

V sobotu ráno, keď vstával môj snúbenec, našiel ma už v poriadnych bolestiach. Spýtal sa, či sa má chystať do nemocnice (bol až prekvapivo kľudný 🙂 ). Povedala som mu, že kontrakcie mám každých 9 minút, takže do nemocnice ešte neideme, ale že to už nemôže dlho trvať.

Takto sa mi bolesti stupňovali a o 15-tej poobede boli už kontrakcie každých 5, alebo 6 minúť. Keďže do najbližšej pôrodnice to máme 45 minút autom, povedala som drahému, aby sme už radšej išli. Skontrolovala som, či mám všetko, zobrala tehotenskú knižku a hlavne som si skontrolovala, či som k nej priložila môj pôrodný plán.

Do nemocnice sme dorazili krátko pred 16-tou hodinou. Vyšetrili ma a oznámili, že som otvorená len na 3 prsty, takže sa máme prechádzať po meste, kým kontrakcie nebudú každé 3 minúty, alebo máme ísť domov. Nebola som z toho nadšená, ale rozhodla som sa, že pôjdeme domov a budem si hopkať na fit lopte, prípadne si dám kúpeľ. Keďže som celý deň nejedla, bola som veľmi hladná. Navrhla som priateľovi, aby sme sa šli najesť do reštaurácie, keďže sme v ten deň už nevarili. Bolo to zaujímavé, v reštaurácií predýchavať kontrakcie každých 5 minút. Dokonca sme stretli známych, ktorí sa nás pýtali, či sa ešte nechystáme do nemocnice. Tak som im s úsmevom povedala, že do večera asi porodím, keďže mám už pravidelné kontrakcie. Mali ste vidieť ich pohľad 😀 😀. Po obede sme šli domov a bolesti boli stále silnejšie a dlhšie... našťastie sa mi podarilo zaspať. Budila som sa stále na kontrakciu a zase zaspala. Večer o siedmej som sa prebrala na to, že bolesti začínajú byť dosť neznesiteľné. Hopkala som na fit lopte, prechádzala som sa po schodoch, tancovala a nakonciec som si ľahla na hodinu do vane. Takto to šlo dookola až do 23-tej, kedy prichádzali bolesti už každé 3 minúty, boli už maximálne neznesiteľné. Na priateľove naliehanie som zavolala do nemocnice, že mám bolesti už každé 3 minúty a sú už naozaj silné. Povedali mi, že sa mám teda obliecť a prísť, že ma znova vyšetria. Tento krát bola ale tá 45 minútová cesta o poznanie horšia ako prvý krát. Nervózne som vrčala na priateľa, že by mohol ísť pomalšie, lebo pri každom výtlku, alebo odbočke som prežívala hrozné bolesti. Samozrejme šiel rovnako, ako aj inokedy, to len ja som pociťovala inak. Konečne sme dorazili na nemocničné parkovisko a už počas tých 4 minút, kým sme sa z neho dostali do nemocnice som mala 2 dlhé kontrakcie. Akonáhle sme dorazili do čakárne, midwife /pôrodná asistentka/ počula moje vzdychanie, vykukla a zobrala si moju tehotenskú knižku. V tých bolesiach som jej aj zabudla pripomenúť, že v nej mám vložený pôrodný plán. V čakárni ma nechali čakať ešte vyše pol hodiny a konečne ma zavolali na vyšetrovačku.

Akonáhle som vošla, zistila som, že midwife si môj pôrodný plán prečítala. Prvým bodom v ňom bolo, že ak je to možné, chcem rodiť na oddelení s midwife. Pôvodne som mala rodiť na klasickom nemocničnom oddelení, kde by bol v blízkosti aj lekár. Dôvodom bol môj rozštiepený stavec, nevedeli sme, ako sa bude kvôli nemu správať počas pôrodu moja chrbtica. Počas tehotenstva mi ale nerobil žiaden problém, preto som cítila, že to nebude problém ani pri pôrode. Midwife sa ma teda spýtala, či naozaj chcem rodiť len s midwife na ich špeciálnom pôrodnom oddelení. S radosťou som to potvrdila. V pláne bolo ďalej uvedené, že nemám záujem o epidurál, všetky možnosti zmiernenia bolesti chcem predom prediskutovať a jediné, o čo mám zatiaľ záujem, je rajský plyn. Midwife sa ma spýtala, či mi už môže aj teraz napojiť rajský plyn. S nadšením som jej ponuku prijala. Po niekoľkých nadýchnutiach som sa cítila mierne omámená. Bol to zvláštny pocit... cítila som bolesť, ale bolo mi to jedno 😀 bolo to podobné, ako keď ste omámení alkoholom. Po cca pol hodine som už toto omámenie nepociťovala a mala som pocit, že rajský plyn už nemá žiaden efekt. No vdychovala som ho aj naďalej, pretože som zistila, že ak sa sústreďujem na vdychovanie, nemyslím tak na bolesť. O 1 v noci ma midwife vyšetrila a oznámila mi, že som otvorená na štyri prsty a zavolá kolegyni, že si už po mňa môžu prísť a vziať ma hore na oddelenie. Bolo mi až do plaču, keď som zistila, že po 21 hodinách plných kontrakcií som otvorená len na 4 prsty.

Presunuli sme sa na oddelenie a moju izbu, v ktorej som mala aj rodiť a tu som ostala aj po pôrode. Prezliekla som sa do nočnej košele, zapla som si vopred stiahnutú relaxačnú hudbu a sústredila sa na dýchanie. Midwife sa ma spýtala, či mám záujem o nejaké pomôcky. Poprosila som ju len o fit loptu a znova som hopkala. Zistila som ale, že pri kontrakciách mi hopkanie vôbec nevyhovuje, tak som sa len opierala o posteľ a točila bokmi. Bolesti prichádzali už každé 2 minúty, boli naozaj neznesiteľné a každá z nich trvala minútu. Midwife sa ma spýtala, či naozaj nemám záujem o epidurál, lebo som už určite veľmi unavená. To som odmietla, aj keď najradšej by som ju bola prijala. Ale o epidurále som sa pevne rozhodla už pred pôrodom. Navrhla mi, že ak súhlasím, pichne mi len injekciu na upokojenie, vraj pomáha pri neznesiteľnej bolesti. Súhlasila som a neviem sa rozhodnúť, či to bola chyba, alebo nie. Injekcia mi bolesti vôbec nezmiernila, len som po nej ostala veľmi ospalá a medzi kontrakciami som zaspávala, nevedela som sa sústrediť na to, čo mi hovoril priateľ, alebo midwife od tej únavy. Takto to pokračovalo až do rána, do 7-mej . Vtedy sa menili služby a ku mne prišla nová midwife. Ponúkla mi energetický nápoj, aby som mala viac energie. Bolo to podobné, ako hroznový cukor, ale v tekutej forme. Doniesla mi dokonca toasty a čaj. Bola som prekvapená, že môžem jesť a piť, ale bola presvedčená, že potrebujem viac energie a hladná vraj silu nemám mať z čoho. Z toastu som si ale odhryzla len dva krát, vôbec som v tých bolestiach nemohla jest...a čaj som popíjala svoj, z ostružiny malinovej. Po "raňajkách" ma vyšetrila a zhodnotila, že som otvorená už na 8 prstov a podľa nej do 10-tej porodím. Bola som šťastná, po toľkých hodinách bolesti mi 3 hodiny už pripadali ako nič. Stále som počúvala hudbu, predýchavala, popri tom som sa rozprávala s priateľom a pri každej kontrakcii som mu stláčala chudáčikovi ruku 😀 . Dokonca sme s midwife diskutovali o rozdieloch v Írsku a na Slovensku 😀.  Začala som pociťovať iné bolesti ako predtým, boli to veľké tlaky. Stále som midwife opakovala, že musím ísť na wc a ona len s úsmevom povedala, že to sa už malá hlási na svet. Vyšetrila ma, ohodnotila, že ešte nie som poriadne otvorená, takže nemám tlačiť, ale stále predýchavať. To bolo asi najťažšie a najhoršie z celého pôrodu. Medzi tým si ešte raz preštudovala môj pôrodný plán, kde bolo uvedené, že si neprajem, aby ma nastrihli. Počas tehotenstva som precvičovala hrádzu s pomôckou epi-no, pila som čaj z ostružiny malinovej a jedla ľanové semiačka. Bola som presvedčená, že moja hrádza zvládne pôrod aj bez nástrihu. Ďalej som žiadala, aby mi malú hneď po pôrode priložili na hruď, nechali dotepať pupočník. a aby mi ju nechali, až kým sa neprisaje. Midwife mi potvrdila, že ak nebudú žiadne komplikácie, nevidí žiaden problém v splení týchto žiadostí.

Znova ma vyšetrila, vraj som už dostatočne otvorená a môžem tlačiť, ak to tak budem cítiť. Samozrejme, že som to tak cítila 😀 Začala som tlačiť, najprv po stojačky - ona ma stále kontrolovala, ako aj ozvy srdiečka malinkej. Po nejakom čase som si ľahla na bok, po nejakej dobe som tlačila po čupiačky, kolenačky a dokonca po sediačky na záchode... midwife bola stále so mnou, takže som sa nemusela báť, že by malá nejakým nedopatrením vykĺzla a podobne. Zrazu som začala dosť krvácať a midwife zistila, že malej klesajú ozvy srdiečka. Pomaličky mi každou kontrakciou začala odtekať plodová voda, ktorá bola mierne nazelenalá. Z týchto dôvodov zavolala lekárku, aby ma skontrolovala. Lekárka usúdila, že som ešte nebola otvorená na 10 prstov a zbytočne som tlačila, lebo malinká ešte nevedela vyjsť a preto aj krvácam. Oporúčila, aby ma preniesli na nemocničné oddelenie, kde som mala rodiť pôvodne. Napojili ma na infúzku, ale nejako nešikovne, začala mi tam striekať krv, takže to bolo celé dosť zaujímavé, priateľ to tam celé utieral 😀. Na nemocničnej sále ma napojili na pásy, zhodnotili, že som už naozaj dostatočne otvorená a že už môžem kľudne tlačiť. Na pásoch srdiečko malinkej bilo pekne. Midwife ma ale upozornila, že kvôli predošlým komplikáciám mi pravdepodobne malú nebudú môcť hneď priložiť a budú nútení prestrihnúť pupočnú šnúru hneď, aby ju mohli vyšetriť, prípadne ju vložiť do inkubátora, aby sa ohriala. Ale sľúbila, že ak bude všetko v poriadku, tak mi malú dá hneď.

Bolo už 6.10., okolo 12-tej. Nemala som už naozaj žiadnu energiu, takže som len ležala na boku, jednu nohu na posteli, druhú na koze, podoperal mi ju ešte aj môj priateľ a ja som poslušne vyčerpaná tlačila. Priateľ mi povedal, že už trochu vidieť hlavičku. Nebola to pravda, ale videl, že už nevládzem a vedel, že toto ma donúti nabrať nové sily. Pozná ma asi až moc dobre, lebo presne, ako očakával sa aj stalo. Tlačila som oveľa silnejšie, s novými silami. Onedlho mi midwife oznámila, že už vidieť hlavičku. Vtedy som si uvedomila, že môj drahý si zo mňa strielal 😀 On sa išiel pozrieť a povedal mi, že malinká bude vlasatá. To ma znova tak napudilo, že som využila každučkú kontrakciu a poriadne tlačila, až vyšla hlavička. Midwife ma poprosila, aby som chvíľku netlačila. Malinká už vtedy začala dýchať, takže bolo jasné, že je v poriadku. Znova som mohla tlačiť a malinká bola vonku presne o 13:06. Ani neplakala, len trošku zavzlykala. Priložili mi ju na hruď a ja som sa rozplakala. Hneď som je začala rozprávať, ako sa teším, že je už pri mne, ako sme sa jej s ockom nevedeli dočkať. Pozrela som sa na priateľa a ten veľký chlap, ktorého nerozhádže nič, plakal so mnou.

Rebeccu mi na hrudi nechali až dovtedy, kým nám nedotepal pupočník, potom ju vyšetrili a následne dali ocinkovi. Ja som musela porodiť ešte placentu, aj to som chcela bez injekcie,ale nechcela vyjsť von, takže nakoniec mi pichli malé množstvo oxytocínu a bola vonku.

Potom mi dali malinkú na prsník a hneď sa prisala. Kolostra som mala už v predošlé týždne požehnane, takže malá sa napapala a hneď zaspinkala. Malinkej pri pôrode s plieckami naraz išla von aj rúčka, takže som sa trošku natrhla, ale len minimálne. Neskôr mi midwife povedala, že sa zhrozila, keď pri pliecku uvidela ručičku. Myslela si, že sa úplne natrhnem, nechcelo sa jej veriť, že to bude natrhnutie len na 1 "kozmetický" steh.Zobrali ma späť na moju izbičku, postavila som sa, uložila malú do postieľky, ja som šla na wc a hneď potom som sa išla okúpať. Vyšla som z vane ako znovuzrodená, necítila som žiadnu únavu, ani bolesť. Pociťovala som veľkú radosť a nekonečnú lásku k tomu malému človiečikovi, na ktorého som sa dlhé mesiace tak tešila a veľkú vďačnosť môjmu snúbencovi, ktorý tých 36 hodín bolesti zdieľal so mnou, bol mi oporou a podporoval ma počas celého pôrodu.

Bol to jednoznačne najsilnejší zážitok v mojom živote a napriek dlhému trápeniu budem deň 6.10.2013 považovať za najúžasnejší v mojom živote. Som vďačná tímu midwife v Severnom Írsku, že postupovali presne podľa mojich prianí, pomohli mi, aby bol pôrod jedným prirodzeným a úžasným zážitkom a že nechali všetko na mňa, boli len tichými, ale za to veľmi podporujúcimi pomocníčkmi. 🙂

Milujem moju dnes už mesačnú dcérku Rebeccu a nášho otecka Kristiho 🙂

/malinká mala apgar skóre 8 a po piatich minútach 10 - napriek predošlým komplikáciám 🙂/

A ešte dopĺňam môj pôrodný plán, ktorý bol splnený do bodky. Akurát som nevyužila tú vaňu, keďže doma mi to nijako nepomohlo:

• ak je možnosť, chcela by som rodiť na midwifery unit namiesto klasickej nemocničnej izby
• po celý čas by som chcela mať umožnené, aby bol môj partner pri mne
• chcela by som rodiť v izbe, kde je sprcha a vaňa
• rada by som používala pomôcky, ako napr. fit lopta, stolička, vaňu, alebo pôrodný bazén
• chcela by som mať umožnené počúvať hudbu, pokiaľ budem chcieť
• prosím, nedávajte mi žiadne lieky a utišujúce prostriedy bez toho, aby ste to so mnou konzultovali, ale chcela by som vyskúšať rajský plyn
• uprednostňujem prirodzené zmiernenie bolesti, ako masáž chrbta, teplú vodu...
• ak je to možné, chcela by som mať umožnené pohybovať sa počas celého pôrodu
• chcela by som mať umožnené striedať polohy pri pôrode, napr. čupieť, kolenačky, na boku, alebo vo vode
• prosím, aby mi nebol spravený nástrih, pokiaľ to nie potrebné z hľadiska môjho zdravia, alebo zdravia bábätka, ak by bol nástrih potrebný, chcela by som byť o tom vopred informovaná
• ak bude moje dieťa v poriadku, chcem, aby bolo hneď po pôrode položené na moju hruď
• prosím, neodnášajte moje dieťa, kým sa neprisaje na prsník
• prosím, pupočnú šnúru prestrihnite, až po dotepaní
• chcela by som plne kojiť, ak nebudem mať mlieko, nedávajte prosím môjmu dieťaťu umelú náhradu mlieka
• ak by som mala problémy s kojením, rada by som mala možnosť konzultovať to s laktačnou poradkyňou a budem vďačná, ak mi midwifeky pomôžu s prísávaním a kojením