Moja Afrika: Sviatky nesviatky (8.časť)

Vianočné sviatky. Boli špeciálne. Pre väčšinu z detí boli aj najkrajšie. Prvýkrát v živote mali vianočný stromček, prvýkrát dostali darčeky. Nič z toho nečakali a poznali to maximálne z filmov.

Ale pekne poporiadku. Najskôr som sa rozhodol ukázať deťom náš „piatok.” Keďže oni k zábave a divokému tancovaniu alkohol nepotrebujú (myslené žartom), aspoň ma to vyšlo lacnejšie. S Manuelou (našou precvičovateľkou jógy) sme sa zložili, nakúpili balóniky, vyzdobili miestnosť, urobili hotdogy, vychladili coca colu, pripravili aj pár malých darčekov.  

DJ Budaiko im púšťal hity a diskotéka bola veľmi rýchlo v plnom prúde. Úprimne, nikdy som nebol viac mŕtvy na konci diskotéky ako vtedy.  Pritom bolo asi len osem hodín večer, keď išli spať. 

Zvyšok predvianočného obdobia sa niesol v takom lenivšom duchu. Hranie sa vonku, dnu, prechádzky. Nič nenasvedčovalo, že by sa malo blížiť niečo špeciálne. Žiadna výzdoba v meste či hranie kolied. Dokonca aj v kostole to bolo stále o tom istom. Cez deň vyššie teploty, občas dažde. 

Napriek tomu som už dávno necítil viac predvianočnú atmosféru ako tento rok. Paradoxne som si ju vytváral sám pre seba. Snaha vytvoriť niečo špeciálne pre deti, plánovanie darčekov a zdobenie vianočného stromčeka (áno, mali sme krásny veľký ihličnan).  

Asi týždeň pred Vianocami som naozaj pocítil silného vianočného ducha. Nebolo to ani jedlom, program bol rovnaký ako každý deň. Dozdobil som jedáleň a stromček, kým sa deti hrali vonku. Po príchode sme zhasli svetlo a zapli vianočné osvetlenie. Decká sa ma so žiarivými očkami pýtali či už sú Vianoce. Bolo to krásne. 

Od toho dňa ma čakali prevažne nové stresy. Kvôli predĺženiu víz, museli sme dočasne zastúpiť personál, ktorí na Vianoce mal voľno. Dokonca ani samotné Vianoce nedokázali zopakovať čaro toho dňa. Tie dni pre mňa najsmutnejšie. Doľahol na mňa neopísateľný smútok, ktorý zmizol až s odchodom Vianoc. 

Ani novoročné oslavy neboli špeciálne. Teda vlastne v niečom špeciálne boli, prvýkrát som ich prespal. A prežil triezvy. Deti sú príliš mladé, do polnoci by nevydržali byť hore a ja som bol príliš unavený. Napriek tomu, že toto vianočné čítanie znie celkom depresívne, s odstupom času musím povedať, že to stálo za to. 

Lebo to bolo iné. Lebo to prvýkrát nebolo o mne, ale odo mňa. A aj keď moja nálada bola v tie dni nie najlepšia a moje nároky a očakávania boli asi enormne vysoké, pre decká to bolo niečo neopakovateľné. Zrazu Vianoce v ich očiach niečo naozaj znamenajú. Mesiace po sviatkoch spievali koledy, naozaj si to užili. A o tom to celé aj malo vlastne byť. 

Rozbaľovanie darčekov. Všimnite si tú radosť (foto: Andrej Budai) Pre viac fotografií kliknite tu.

Čo sa týka ďalších noviniek za december, tak najdôležitejšia je, že máme viac ľudí. Sú to najmä Keňania, ktorí boli pôvodne decká ulice. Vďaka centrám v Nairobi, ktoré sa venujú pomoci týmto deťom sa chytili šance a dnes študujú na vysokých školách. To sa tu v Keni nepodarí každému.  

V mojich očiach sú to úspešné príklady ľudí, ktorí sa vedeli dostať „z dola hore.“ Dúfam, že budú vzormi aj našim deckám. Príklad toho, že sa to dá aj tu, keď sa veľmi chce. 

--

Pozrite si fotoalbum so zábermi môjho pobytu v Keni. Aktuálne časti môjho príbehu nájdete po kliknutí na http://www.modrykonik.sk/blogs/?h=moja_afrika

Ďalšiu časť príbehu zverejním v utorok 21.1.2014.

http://www.modrykonik.sk/blogs/?h=magazin http://www.modrykonik.sk/blogs/?h=moja_afrika http://www.modrykonik.sk/blogs/?h=zahranicie