Moja Afrika: Prvé straty a precitnutia (7.časť)
Po pár mesiacoch v Keni som sa už cítil nad vecou. S prácou, deťmi a životom som bol vyrovnaný. A to bola chyba!
Tento blog som schválne nechcel publikovať počas sviatkov, lebo by sa do tohto obdobia ani nehodil. Najskôr je dôležité opísať základné fázy, ktorými deti prechádzajú od príchodu k nám.
Prvá fáza - tú mám najradšej. Deti sem vždy prídu ako malé vystrašené kôpky nešťastia. Doslovne obhorené, bičované, bité, znásilnené, väčšina má od hladu nafúknuté brušká. Pri písaní to znie len ako nejaké vzdialené slová, ale pre ne to bola realita. Ak získate dosť veľkú otrlosť na jednotlivé príbehy, túto fázu musíte mať najradšej. Prvé dni sa snažia zapadnúť, sú nadšené z nášho centra. Poslúchajú, nezištne pomáhajú, delia sa. Prichádzajú aj prvé znaky dôvery. Vždy keď ma nové dieťa chytí za ruku či sa usmeje, je to neopísateľný pocit. Náš psychológ mi raz povedal, že im tým dávame omnoho viac ako si myslím. Ja mám však pocit, že omnoho viac tým dostávame my.
Po prelomení ľadov prichádza druhá fáza. Prestávajú si vážiť čo majú, skúšajú hranice, začínajú viac myslieť na svoj prospech. Vzájomnú interakciu so mnou už neberú ako niečo výnimočné, ale ako samozrejmosť. A keď ju nedostávajú, sú zlostný. Aby to nebolo jednoduché, veľa z toho „zlého“ správania sa je ovplyvnené tým odkiaľ sú, čo zažili. Preto je veľmi ťažké nájsť tú správnu hranicu a zvoliť prístup k jednotlivých deťom. A už sa dostávame k tým ťažším dňom.
Život je cesta a prekonávanie prekážok počas nej (foto: Andrej Budai). Pre viac fotografií kliknite tu.
Všetko začalo jedným dievčatkom, ktoré prežilo za svoj krátky život viac, ako hociktoré dieťa ktoré je u nás. Na začiatku to bolo milé dievča, ktoré si vážilo každý úsmev a neboli s ňou žiadne problémy. Ale časom začala mať isté „záchvaty“.
Proste akoby sa v nej niečo vyplo, ignorovala okolitý svet a utekala preč. Chcela ísť domov, neustále plakala, kričala. Skúšali sme nájsť spôsob ako jej pomôcť, napríklad sme ju vzali aj k nej domov. No domov ako domov, má len starú mamu, ktorá ju rázne odmietla. Ona proste nemala iný domov ako nás.
Neskôr sa vážne pokúsila o samovraždu. Dvakrát. Tým si získala našu veľkú pozornosť, na čo začali ostatné deti trochu žiarliť. Takže vyhrážky samovraždou či symbolické pokusy o ňu sa začali množiť aj u ostaných detí.
Nerád to priznávam, ale nevedeli sme jej pomôcť. Takže po poslednom vážnom pokuse sme ju museli odviezť od nás. Ak by sa zabila u nás, reálne by hrozilo, že by sme celé centrum museli zavrieť a tiež nebolo možné sa neustále venovať len jej na úkor ostatných detí. Bola odvezená na políciu, čo bola jediná možnosť ako riešiť jej odchod a hľadanie jej nového miesta. A tam skončila vo väzení!
Budú ju seriózne súdiť, keďže tu je pokus o samovraždu trestný čin. Takže psychicky choré 11 ročné dieťa skončilo vo väzení a pôjde pred súd.
Ako to tu vo väzení chodí nám napovedal prvý deň, keď sme ju našli s vyrazeným zubom. Neúspech a bezmocnosť v jej prípade naozaj doľahol na všetkých. Uvedomenie si, že je nemožné pomôcť každému, bolo teda poriadne tvrdé.
Opustilo nás ešte jedno dievča, ktoré chcelo ísť silou mocou domov. Jej dôvod bol ale vyslovene detinský. Nechcela na telesnej behať, nechcela jesť iné ako čerstvé jedlo (obyčajne čo sme nezjedli, sme odložili a dojedli na ďalší deň). Jej snaha trvala niekoľko týždňov, skúšali sme jej vysvetliť dôsledky. Ale násilím ju u nás držať nemôžeme. Takže sa vrátila do prostredia, kde čerstvé jedlo bude jesť výnimočne, do školy to má cez 2 hodiny pešo každý deň, matka ju odmieta a v danej oblasti sú poniektoré jej rovesníčky už prostitútky.
Predvianočná atmosféra teda bola najhoršia akú som si vedel predstaviť (udalosti sa odohrali začiatkom decembra 2012). Dievčatá, ktoré odišli mi chýbajú a uvedomil som si, že by som sa s deťmi nemal veľmi zbližovať. Ale na to je už neskoro.
--
Pozrite si fotoalbum so zábermi môjho pobytu v Keni. Aktuálne časti môjho príbehu nájdete po kliknutí na http://www.modrykonik.sk/blogs/?h=moja_afrika
Ďalšiu časť príbehu zverejním v utorok 14.1.2014.
http://www.modrykonik.sk/blogs/?h=magazin http://www.modrykonik.sk/blogs/?h=moja_afrika http://www.modrykonik.sk/blogs/?h=zahranicie
Odporúčame
sila... čítať reálne osudy reálnych ľudí ... až zabolí, keď si človek uvedomí, že toto...nie je film.... obdivujem ľudí, ktorý pomáhajú a sú natoľko silní, že sa z toho jednoducho nezblázdnia... ja by som to psychicky nezvládla... prajem veľa síl a už žiadne tragické konce ...
so zaujmom si vzdy precitam tvoje skusenosti. ale ako to popisujes,tak asi si nebol prpraveny na mentalitu tych deti.lebo to sprvanie sa je sposbene aj tou ich mentalitou. samozrejme maju aj krute podmineky na zivot. je to hrozne,ked 11 rocne didta ide o väzenia..... uz len fakt,ze je trestne zodpovedne v tomto veku ....a to ,ake su tam vo väzeni podmienky je tiezt hroza.....ale ako pises, nemozes ty ani nikto pomoc vlastne tym detom..to,co robite je len docasne.... hoci akzda pomoc aj docasna je pomoc..ale nevyrisi podstatu prblemu tych deti. tie deti po navrate zial predu do rovnakej reality ,a z akej vzisli....
@alice107 Ahoj, keby som neveril ze je mozne realne pomoct, nesiel by som tam. Vnimam to tak, ze su vo veku ked nasavaju vsetko okolo seba. A 2 roky na vlastne oci budu moct zazit, co to znamena ze niekomu na nich naozaj zalezi, ze len vdaka skole mozu nieco dosiahnut, ze nieco sa da dosiahnut len tvrdou pracou a nie napr. kradezou...a je mi jasne, ze po navrate ich povodne prostredie spät pohlti...ale ako moj zivotny uspech budem brat, ked mozno uz ako dospele zeny budu aspon trosku ine, sebavedomejsie, rozhladenejsie ako ich matky...veci sa totiz menia krok po kroku 🙂
@budaiko ahoj,ja ti rozumiem. samozrejme,ze takato cinnost znamenla aj urcitu odvahu ist do neznameho,a preto viera,ze to pomoze je dolezita.
vies,len ja na zaklade skusnosti co mam s takou mentalitou viem,ze uspech je maly v takychto pripadoch. tie deti potrebuju zmenu systemu ,, v tom to je..ale to jasne,ze taka organizacia ani ty ani tvoji kolegovia nemozu zmenit....
tie deti nemozno naucit mysliet ako europanov.ani tak konat
ked budu dospele,tak spomienky na to ´´dobre´´ oni asi nepochopia ako pomoc..... a videla som adoptovane deti z tych etnik v eu europanmi.a uspesnost ich adaptacie v eu realite bola mala....
zial,oni tu lasku , podporu,a bezpecie,ktore im tam si dal,nevidia. alebo vidia len v tom momente........lebo myslenie je ine.... zamerane na ine nastavenie pririt....... typicky priklad je to zelanie stravy.......a vydieranie samovrazdou typicky priklad ich mentality.... sposobu ich zmaslania zivotnych hodnot .... zial..... robia to potom aj ako dospele zeny .. ci muzi,ak uz o to ide..... cize manipulacia...
tie deti zial nemaju sancu nalepsie zivot...... je to velmi smutne.ale vidis z to na priklade tych zakonov tam..samovrazda je kriminalny akt..tak ako v totalitnej spolcnosti.... a tam je zaklad,preco tie deti nemaju buducnost......tot treba zmenit.ale to nie je mozne z´´vonku´´.....
je to smutne.....
ale jasne,ze mas byt na co pysny. uz len za tu ludskost.lasku a pochopenie,co si dal ci skusal dat tym detom. vies, ,ze ak sa zachrani co i len jedno dieta, tak to ma vyznam..... tesim sa na dalsie pokracovanie.....
.
@budaiko suhlasim,ze je to tema rozsiahla....... fakt ti drzim place,aby ten entuziasmus co si do toho dal, mal ovocie.aj keby to malo fungovat len u jedneho dietata.......... ja pisem na zaklade skusenosti., kde optimizmus co som mala sa musel velmi zrerdukovat.. aj ja ak to mam skratit, tak verim v zmenu len na zaklade konania ,ktore by menilo zaklady spolocnosti v danej krajine. aby vsetky taketo deti mohli byt detmi ..... mozno chapes,ako to myslim... preto samozrejme realisticky fandim kazdemu projektu ako je ten vas........ aspon par deti z tych tisicov ci milionov maju sancu mat pocit istoty .......ason na cas.....
na vysvetlenie len dodavam,ze ja aj pre inej charitativnej cinosti davam prednost adresnej pomoci..... a v tychto krajinach je to jedina cesta...... ty to so skusenosti vies pravdepodobne dobre,ako to tam funguje....urcite si mal moznost uz nahliadnut do toho ako tak.....
na priklade toho dievcatka z väzenia je vidno,ze treba nie pomoct len takto ciastkovo,ale zmenit system fungovania krajiny.........
ja to vidim globalne,preto som skor nie pesimistka ale skor velka realistka.
Dalsi krasny clanok,silny pribeh a pekne napisane...som tvoj fanda 🙂
Začni písať komentár...
fuu....klobuk dole pred tvojou pracou, obdivujem ta a vlastne vsetkych co tam pracuju. musi to byt strasne narocne, ale hadam sa vam tam podari aspon nieco zmenit....