Moja Afrika: Koniec cesty (12.časť)

Od návratu na Slovensko uplynulo už asi pol roka. Niekoľko dní som sedel nad prázdnou stranou papiera a rozmýšľal, čo napísať. Ako to ukončiť. Odchod bola totiž najťažšia vec, akú som kedy v živote spravil.

Keňa si ma získala ľuďmi, deťmi a budúcnosťou v nich ukrytej. Napriek všetkým zjednodušeniam a predsudkom, deti sú len obrazom komunity, v akej sa narodia. A spoločnosti vracajú len toľko, koľko spoločnosť dala im. 

V jedno krásne nedeľné popoludnie (foto: Andrej Budai) Pre viac fotografií kliknite tu.

Posledný deň

Koniec sa neúprosne blížil a ja som si stále neuvedomoval, že raz budem musieť odísť. Ešte aj v úplne poslednú sobotu v centre ma decká naďalej hnevali ako obyčajne, boli sme na prechádzke, žartovali, bláznili sa. A zrazu prišiel večer. 

A ja som tam len stál, všetko to na mňa doľahlo. Napínal som všetky svaly na tvári, hral hrdinu. Po veľkom nádychu zo mňa vyšlo: „Pomodlime sa a potom spať, lebo ráno nevstanete!“ Po motlitbe nastalo hrobové ticho. Strašidelné ticho.

Viete, vždy keď sa lúčil niekto, kto tu bol s nami nejaký čas, tak si pripravil príhovor. Väčšinou o tom, aké sú naše decká úžasné a majú jeho/jej obdiv. Pár sekúnd na to celým centrom zavládol plač, rev, teatrálne prejavy citov. Tie nikdy neboli hrané, ale vždy mi prišli zveličené a tým pádom trochu aj umelé. Dúfal som, že mňa to minie. A aj minulo.

Neviem, ako dlho to trvalo, možno len 10 sekúnd, možno minútu, ale prišlo mi to ako večnosť. Nik hlasno neplakal, nehádzal sa na mňa. Každý len hľadel do zeme, ja tiež. Každý mal vlhké oči a ja som nedokázal dýchať. Obyčajné nadýchnutie mi spôsobovalo ťažkosti.

Z posledných síl som im odkázal, nech už vážne idú spať a ušiel som z domu. Niekam na čerstvý vzduch. A asi prvýkrát v živote bezmocne padol na kolená a nedokázal zastaviť plač, nedokázal dýchať, napnúť hruď. 

Po návrate domov už boli decká väčšinou na izbe s výnimkou tých, ktoré brali lieky, alebo tých starších, ktoré ešte upratovali. Časom tam zostali posledné tri. Tvárili sa, že ešte upratujú alebo zapíjajú lieky. 

Nik nepovedal ani slovo, len sme tam tak stáli. Malá Ann, ktorú som spomínal v 2. časti, vypadol z ruky pohár, začala sa z neho po dlážke rozlievať voda, ale ona sa stále ani nepohla. Slzy jej tielky potôčikom po lícach, ale odvážne nevydala ani hlások. Rad za radom som ich všetky tri neskutočne silno vyobjímal. Pošepli sme si aj niečo do ucha, ale to sú tie najintímnejšie a najsilnejšie slová, aké si môžu dvaja ľudia povedať, preto ich tu zverejňovať nebudem. A išli sme spať.

A moja posledná vec, akú som im všetkým povedal?

I believe in you! 

--

Pozrite si fotoalbum so zábermi môjho pobytu v Keni. Aktuálne časti môjho príbehu nájdete po kliknutí na http://www.modrykonik.sk/blogs/?h=moja_afrika

http://www.modrykonik.sk/blogs/?h=magazin http://www.modrykonik.sk/blogs/?h=moja_afrika http://www.modrykonik.sk/blogs/?h=zahranicie