Ahojte,

v priebehu týždňa sa na stránke s využitím https://www.modrykonik.sk/blogs/?h=sompro predstavilo niekoľko zaujímavých používateliek, ktoré ukázali niečo zo svojho zákulisia alebo sa bližšie predstavilo.

S kým sme sa takto zoznámili?

Predstavila sa nám maliarka lindush1105, ktorá maľuje už 4 roky. Zmyslom jej práce sú energetické obrazy a liečivé mandaly. Jednu z ukážok jej práce si predstavíme aj tu: 

Ako druhá sa nám predstavila pod loginom matas2005 Andrea, ktorá vám spolu s kamarátkou Katkou rada pomôže nájsť letnú dovolenku v okolí Kaštela a Trogiru. Množstvo pozitívnych príspevkov a smajlíkov napovedá, že to robia dobre. 🙂

Pokiaľ hľadáte niekoho, kto by vám niečo namaľoval na textil, tak sa predstavila aj mija22. Síce toho veľa o sebe neprezradila, ale necháva za seba hovoriť svoju prácu.

Veľký výber tovaru vám ponúkne aj salehouse. Ten vám ukázal aj svoj zmysel pre humor. Aj vy to tak máte? 🙂

Článok o sebe napísala ateliermm. Dokáže vyrobiť takmer všetko, napríklad bytové doplnky, tašky, odevy pre veľkych, malých a iné drobnosti do bytu či domčeka. A poznať ju môžete aj z televízie. 

Zaujímavý problém vám pomôže vyriešiť posledný dnes predstavený afilko_sk. O dôležitosti bezpečnostných kľučiek toho vie veľa a rád vám povie viac. 

Pokiaľ by ste sa aj vy radi predstavili, aj vašu prácu, napíšte mi. Predstavenie sa považujem za dôležité nielen v reálnom živote, ale aj na koníku. 🙂

Pekný deň všetkým! 🙂

Od 1. apríla rušíme záložky “Profesionáli” a “Shopy" v hlavnom menu.

Minulý rok sa “Shopy" stali súčasťou bazáru a nový tovar už nakupujete tam. Máte tak pokope nové aj použité veci. Táto záložka sa tak stala málo využívanou a jej zrušením sa zjednoduší váš nákup - všetko bude na jednom mieste. 

Záložka “Profesionáli” má charakter katalógu. Pri dnešnom zameraní služby PRO - len na predaj, už neplní svoj účel a je využívaná minimálne.

Na stránke sa pre vás nič nemení, len hlavné menu bude jednoduchšie. Našim PRO naopak umožní byť k vám bližšie. 

Ak máte otázky, napíšte mi správu - IP, rád napíšem viac 🙂

Na základe podozrenia na podvod v bazári s predávajúcou proshop a ignorovania výziev kupujúcich k riešeniu problémov, sme zhromaždili všetky dostupné informácie z našej stránky. Ak s ňou máte nevyriešený obchod aj vy, pridajte prosím komentár pod tento článok.

 E-mail, ktorý predávajúca používala: proshopmumk@gmail.com

 Telefónne číslo: 0944634623

 Číslo účtu, ktoré zadávala pri predaji: 15627391/5200 

 Obchodné meno: MELIE, s.r.o.

 IČO: 47646811

 Sídlo: 02901 Námestovo, Miestneho priemyslu 561

Štatutárny orgán

Mária Uherková

01701 Považská Bystrica, M. R. Štefánika 149/29

Ak máte nevyriešený obchod, pridajte komentár pod tento článok. Takisto ak viete o niekom, kto má nevyriešený obchod a nebol tu spomenutý, informujte ho.

 Tento článok bol uverejnený s cieľom prepojiť poškodených, aby mohli zvážiť ďalší spoločný postup. Z toho dôvodu sú v článku použité údaje o podozrivom, ktoré sme získali na stránke Modrykonik.sk.

 Ďakujem!

Od návratu na Slovensko uplynulo už asi pol roka. Niekoľko dní som sedel nad prázdnou stranou papiera a rozmýšľal, čo napísať. Ako to ukončiť. Odchod bola totiž najťažšia vec, akú som kedy v živote spravil.

Keňa si ma získala ľuďmi, deťmi a budúcnosťou v nich ukrytej. Napriek všetkým zjednodušeniam a predsudkom, deti sú len obrazom komunity, v akej sa narodia. A spoločnosti vracajú len toľko, koľko spoločnosť dala im. 

V jedno krásne nedeľné popoludnie (foto: Andrej Budai) Pre viac fotografií kliknite tu.

Posledný deň

Koniec sa neúprosne blížil a ja som si stále neuvedomoval, že raz budem musieť odísť. Ešte aj v úplne poslednú sobotu v centre ma decká naďalej hnevali ako obyčajne, boli sme na prechádzke, žartovali, bláznili sa. A zrazu prišiel večer. 

A ja som tam len stál, všetko to na mňa doľahlo. Napínal som všetky svaly na tvári, hral hrdinu. Po veľkom nádychu zo mňa vyšlo: „Pomodlime sa a potom spať, lebo ráno nevstanete!“ Po motlitbe nastalo hrobové ticho. Strašidelné ticho.

Viete, vždy keď sa lúčil niekto, kto tu bol s nami nejaký čas, tak si pripravil príhovor. Väčšinou o tom, aké sú naše decká úžasné a majú jeho/jej obdiv. Pár sekúnd na to celým centrom zavládol plač, rev, teatrálne prejavy citov. Tie nikdy neboli hrané, ale vždy mi prišli zveličené a tým pádom trochu aj umelé. Dúfal som, že mňa to minie. A aj minulo.

Neviem, ako dlho to trvalo, možno len 10 sekúnd, možno minútu, ale prišlo mi to ako večnosť. Nik hlasno neplakal, nehádzal sa na mňa. Každý len hľadel do zeme, ja tiež. Každý mal vlhké oči a ja som nedokázal dýchať. Obyčajné nadýchnutie mi spôsobovalo ťažkosti.

Z posledných síl som im odkázal, nech už vážne idú spať a ušiel som z domu. Niekam na čerstvý vzduch. A asi prvýkrát v živote bezmocne padol na kolená a nedokázal zastaviť plač, nedokázal dýchať, napnúť hruď. 

Po návrate domov už boli decká väčšinou na izbe s výnimkou tých, ktoré brali lieky, alebo tých starších, ktoré ešte upratovali. Časom tam zostali posledné tri. Tvárili sa, že ešte upratujú alebo zapíjajú lieky. 

Nik nepovedal ani slovo, len sme tam tak stáli. Malá Ann, ktorú som spomínal v 2. časti, vypadol z ruky pohár, začala sa z neho po dlážke rozlievať voda, ale ona sa stále ani nepohla. Slzy jej tielky potôčikom po lícach, ale odvážne nevydala ani hlások. Rad za radom som ich všetky tri neskutočne silno vyobjímal. Pošepli sme si aj niečo do ucha, ale to sú tie najintímnejšie a najsilnejšie slová, aké si môžu dvaja ľudia povedať, preto ich tu zverejňovať nebudem. A išli sme spať.

A moja posledná vec, akú som im všetkým povedal?

I believe in you! 

--

Pozrite si fotoalbum so zábermi môjho pobytu v Keni. Aktuálne časti môjho príbehu nájdete po kliknutí na http://www.modrykonik.sk/blogs/?h=moja_afrika

Bola to krásna prechádzka v prírode. Videli sme množstvo zvierat, hrali futbal pri jazierku a užívali si tento raj. Pred zotmením sme sa vybrali domov. Pred bránou nás čakalo jedno dieťa. Dieťa, ktoré som myslel že už nikdy v živote neuvidím...

Ale pekne poporiadku. Keď som prichádzal do centra, bolo novootvorené a bolo v ňom len zopár detí. Väčšina z nich bola v ňom po celý čas až na pár výnimiek. Spomínal som ich už v 7. časti. 

Odmietala pomáhať, odmietala jesť jeden deň staré zohriate jedlo. Cítila sa u nás veľmi nešťastná. Chcela ísť domov. Keďže nie sme väzenie a nedržíme u nás nikoho proti vôli, tak s ťažkým srdcom sme ju poslali domov. Asi 11-ročné dievča spravilo rozhodnutie, ktoré významne ovplyvnilo jej budúcnosť.

Máme tu tiež pravidlo, že kto opustí centrum, už sa doňho nemôže vrátiť. Pravidlo má racionálne základy. Deti svoju nespokojnosť často dávajú najavo vyhrážkami, napríklad že chcú odísť. Ale nikdy to nemyslia vážne lebo vedia, že keby odišli už by sa nemohli vrátiť. Porušenie tohto pravidla by niektoré deti posmelilo v správaní, ktoré by mohlo byť nebezpečné. A mohlo ohroziť krehkú harmóniu.

Tá vpravo je "ona", ešte u nás v centre (foto: Andrej Budai) Pre viac fotografií kliknite tu.

A po pol roku stála pred bránou. Nečakane, bola špinavá a sama. V tvári mala drsný až neprítomný výraz, chce la sa k nám vrátiť. Matka ju vyhodila z domu a je z nej bezdomovec. 

Keďže odišla dávnejšie a tu ľudia prichádzajú a odchádzajú veľmi rýchlo, pamätám si ju len ja, náš riaditeľ a sociálna pracovníčka. A okrem mňa, nikto z tých osôb nebol v centre. Skúšam im volať, dúfajúc v nejaký zázrak, ale ten sa nedeje. 

Pritom viem, čo musím urobiť, len alibisticky som chcel, nech to urobí niekto iný. Tak tam stojím a pozerám sa z očí do očí niekomu, koho som mal kedysi veľmi rád. A musím jej oznámiť, že k nám sa nemôže vrátiť.

Na otázku, kam má íšť, čo má teraz robiť, sa zmôžem len na úprimné neviem. Dám jej pohár vody, kúsok pečiva do ruky a rozlúčim sa.

Článok mohol byť dnes najmä o pozitívnych veciach: ako sme začali pracovať v teréne, o návšteve tradičných kenských domácností, o úžasných nových deckách v centre, o tom ako som už nebol jediný Slovák v centre, o hadoch a milióne iných pozitívnych tém. Ale to momentálne nejde.

Prvýkrát v živote som mal v rukách niečí život a dodnes si nie som istý, či to bolo naozaj správne rozhodnutie.

--

Pozrite si fotoalbum so zábermi môjho pobytu v Keni. Aktuálne časti môjho príbehu nájdete po kliknutí na http://www.modrykonik.sk/blogs/?h=moja_afrika

Poslednú časť príbehu zverejním v utorok 18.2.2014.

Keď si myslíte, že ste už dostatočne nad vecou a nič vás už nerozhádže, realita vie veľmi rýchlo vyviesť z omylu.

Klasická hra na telo medzi dobrovoľníkmi. Prvá otázka tiež "klasická" – ako to bolo "tenkrát poprvé". Blízka kamarátka Keňanka má zrazu vlhké oči a hovorí, že niekedy si človek nemôže vybrať ako o to príde. V mojich očiach to bola a je najsilnejšia a jedna z napracovitejších v centre. Nič ju nerozhodí, vždy má v sebe zápal pre všetko. V jej očiach prvýkrát vidím slzy. Neskôr sa medzi štyrmi očami zlomeným hlasom snaží opísať príbeh. Ako dieťa v živote verila len dvom dospelým ľuďom. A jeden z nich...... nie nedokončila príbeh. Nemusela. Nedokončili sme ani hru.

Kráčam s malou dvojročnou Oliviou - naším najnovším prírastkom ruka v ruke a ona začne plakať. V tom pribehne malá štvorročná Hannah, kľakne si a vezme ju na plecia. Je takmer rovnako veľká ako ona, neviem, kde sa v nej berie toľko sily. Očividne ju ani nevládze uniesť. Cestou jej všeličo vysvetľuje a ukazuje okolitý svet. Obidve sa pritom smejú. Hovorím jej so smiechom, že ja ju predsa ponesiem a odpovedala mi spôsobom, ktorý vyrazil dych. Ako keby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete sa pozrie na mňa a odvetí: "ja sa musím o ňu postarať, odteraz je to moja sestra!"

Cez víkend sme mali návštevu. Prišiel CEO veľkej svetovej spoločnosti, ktorá je veľmi známa aj na Slovensku. Jeho návšteva Kene bola naplánovaná do poslednej minúty. Rozhodol sa zmeniť celý svoj program, aby navštívil naše centrum. Bol u nás asi hodinu, keď mal predniesť krátky prejav. Muž, ktorý precestoval celý svet sa postavil a ....nedokázal povedať jediné slovo. Oči sa mi začali lesknúť. Po pár sekundách z neho vyšla len tichá veta – „ja nemôžem.“ 

A ja som nemohol tiež...

--

Pozrite si fotoalbum so zábermi môjho pobytu v Keni. Aktuálne časti môjho príbehu nájdete po kliknutí na #moja_afrika

Ďalšiu časť príbehu zverejním v utorok 4.2.2014.

Po ťažkej jeseni sa mi naskytla možnosť na pár dní si oddýchnuť a aj niečo pocestovať. A to v krajine s toľkými prírodnými krásami naozaj nie je ľahké. Môj prvý plán bolo Malindi, miesto s asi najkrajšími nekonečnými bielymi piesočnatými plážami. Asi deň pred odchodom som to musel zmeniť na Mombasu. Predsa len sa mi nechcelo tri zo šiestich voľných dní stráviť v autobuse či matatu.

Cesta začala tak klasicky - “africky.” Po príchode do Nairobi ma chytila dopravná zápcha a o 10 minút som zmeškal spoj do Mombasy. Druhý spoj odchádzal až o 12 hodín neskôr. Takže prvý deň dovolenky som musel chtiac-nechtiac stráviť v hlavnom meste. V rámci zabíjania času som sa začítal do dennej tlače, kde boli veľké titulky hlásajúce, že nie až tak ďaleko od Malindi bolo 11 zabitých ľudí v rámci medzikmeňových vojen. Aspoň som sa uistil, že Mombasa nebola zlá voľba. 

Zvyšok cesty bol okúzľujúci. Cesta v noci bola magická. Popri ceste nebolo vidno žiadne svetlá. Takmer žiadne autá. Len nekonečne dlhá vozovka, žiariace hviezdy a všade len tma a ticho. Po príchode ma čakal útulný malý hostel s domácou atmosférou priamo pri pláži, kúsok od centra Mombasy. Bol plný mladých cestovateľov z celého sveta. 

Mimo turistickej sezóny patria pláže zvieratám a rybárom (foto: Andrej Budai) Pre viac fotografií kliknite tu.

Už na prvý dojem ide o odlišné mesto ako Nairobi. Ľudia sú pohostinnejší, mesto je o niečo bezpečnejšie (aj keď stále nebezpečné) a aj lacnejšie. Nad pobrežím vyčnieva staré mesto, v ktorého uličkách je radosť sa stratiť. V jednom momente sa cítite ako v stredoveku so všetkým čo k tomu patrí. Väčšinou sa tam nachádza moslimská komunita, ktorá vytvára naozaj príjemnú pokojnú atmosféru. Je tu možné nájsť staré swahilské kaviarne a reštaurácie ponúkajúce chutnejšiu stravu či lepšiu kávu ako hlavné mesto.  

Výhodou tohto miesta bolo, že natrafiť na nejakého turistu bolo takmer nemožné. Väčšina z nich je v luxusných hotelových komplexoch úplne izolovaná od reálneho života a aj tých pár belochov, ktorí opustia hotel ide do moderných nákupných centier vedľa hotelov. Samozrejme v sprievode mladých krásnych kenských žien.  

Opustenie prevažne moslimského starého mesta opäť prináša zápchy, davy ľudí, stánky, predavačov na každom kroku, zlodejov, špinu a smrad. Ale stále to má svoje čaro. Zjednávanie cien za nepoužiteľné haraburdy, hnusná káva, mäso obletované muchami.   

Takisto sa január ukázal ako vďačný mesiac, pláže boli ľudoprázdne, takmer bez stánkov a išlo aj o najteplejší mesiac v roku. Bolo možné vidieť turistami nepoškvrnené nekonečné biele piesočnaté pláže. Ale nebolo možné sa po nich dlhšie prechádzať, keďže ste sa cítili v saune.  

Najsilnejší zážitok bol deň strávený s miestnym Keňanom, ktorý mi na bicykli robil sprievodcu po pobreží. Za Mombasou sa rozprestierajú rôzne tradičné dediny, plantáže s pracujúcimi ženami, panenské pláže, kopy kričiacich detí, muži pracujúci v kameňolomoch.  

Ťažká celodenná práca v neznesiteľných horúčavách za smiešnu mzdu veru nevzala úsmev z tváre ani jednému z pohlaví. Za celý deň som nepočul jedinú sťažnosť. Akoby som sa ocitol zrazu v úplne inej Afrike. Takej tej tradičnej, nepoškvrnenej konzumom. A pritom stačilo iba vyjsť kúsok za mesto.  

V rámci diskusií nik nechcel pôsobiť hlúpo, preto napríklad každý poznal Slovensko. Takže naša poloha bola až od blízkeho východu až po časť USA. V každom prípade sme boli veľmi bohatý a žijeme tu v raji. Toto jediné som im naozaj nedokázal vyvrátiť, to by sa asi ani nedalo.  

Krásnu bodku za Mombasou bol rozhovor, ktorý som viedol cestou domov s dvoma študentami z Ugandy. Predpovedali mi budúcnosť kňaza! Boli naozaj úžasný, lebo ani celibát nebol problémom môjmu kňazskému povolaniu. “Však tu aj tak skoro každý kňaz má deti”, bolo mi povedané.

--

Pozrite si fotoalbum so zábermi z môjho výletu v Mombase. Aktuálne časti môjho príbehu nájdete po kliknutí na #moja_afrika

Ďalšiu časť príbehu zverejním v stredu 29.1.2014.

Vianočné sviatky. Boli špeciálne. Pre väčšinu z detí boli aj najkrajšie. Prvýkrát v živote mali vianočný stromček, prvýkrát dostali darčeky. Nič z toho nečakali a poznali to maximálne z filmov.

Ale pekne poporiadku. Najskôr som sa rozhodol ukázať deťom náš „piatok.” Keďže oni k zábave a divokému tancovaniu alkohol nepotrebujú (myslené žartom), aspoň ma to vyšlo lacnejšie. S Manuelou (našou precvičovateľkou jógy) sme sa zložili, nakúpili balóniky, vyzdobili miestnosť, urobili hotdogy, vychladili coca colu, pripravili aj pár malých darčekov.  

DJ Budaiko im púšťal hity a diskotéka bola veľmi rýchlo v plnom prúde. Úprimne, nikdy som nebol viac mŕtvy na konci diskotéky ako vtedy.  Pritom bolo asi len osem hodín večer, keď išli spať. 

Zvyšok predvianočného obdobia sa niesol v takom lenivšom duchu. Hranie sa vonku, dnu, prechádzky. Nič nenasvedčovalo, že by sa malo blížiť niečo špeciálne. Žiadna výzdoba v meste či hranie kolied. Dokonca aj v kostole to bolo stále o tom istom. Cez deň vyššie teploty, občas dažde. 

Napriek tomu som už dávno necítil viac predvianočnú atmosféru ako tento rok. Paradoxne som si ju vytváral sám pre seba. Snaha vytvoriť niečo špeciálne pre deti, plánovanie darčekov a zdobenie vianočného stromčeka (áno, mali sme krásny veľký ihličnan).  

Asi týždeň pred Vianocami som naozaj pocítil silného vianočného ducha. Nebolo to ani jedlom, program bol rovnaký ako každý deň. Dozdobil som jedáleň a stromček, kým sa deti hrali vonku. Po príchode sme zhasli svetlo a zapli vianočné osvetlenie. Decká sa ma so žiarivými očkami pýtali či už sú Vianoce. Bolo to krásne. 

Od toho dňa ma čakali prevažne nové stresy. Kvôli predĺženiu víz, museli sme dočasne zastúpiť personál, ktorí na Vianoce mal voľno. Dokonca ani samotné Vianoce nedokázali zopakovať čaro toho dňa. Tie dni pre mňa najsmutnejšie. Doľahol na mňa neopísateľný smútok, ktorý zmizol až s odchodom Vianoc. 

Ani novoročné oslavy neboli špeciálne. Teda vlastne v niečom špeciálne boli, prvýkrát som ich prespal. A prežil triezvy. Deti sú príliš mladé, do polnoci by nevydržali byť hore a ja som bol príliš unavený. Napriek tomu, že toto vianočné čítanie znie celkom depresívne, s odstupom času musím povedať, že to stálo za to. 

Lebo to bolo iné. Lebo to prvýkrát nebolo o mne, ale odo mňa. A aj keď moja nálada bola v tie dni nie najlepšia a moje nároky a očakávania boli asi enormne vysoké, pre decká to bolo niečo neopakovateľné. Zrazu Vianoce v ich očiach niečo naozaj znamenajú. Mesiace po sviatkoch spievali koledy, naozaj si to užili. A o tom to celé aj malo vlastne byť. 

Rozbaľovanie darčekov. Všimnite si tú radosť (foto: Andrej Budai) Pre viac fotografií kliknite tu.

Čo sa týka ďalších noviniek za december, tak najdôležitejšia je, že máme viac ľudí. Sú to najmä Keňania, ktorí boli pôvodne decká ulice. Vďaka centrám v Nairobi, ktoré sa venujú pomoci týmto deťom sa chytili šance a dnes študujú na vysokých školách. To sa tu v Keni nepodarí každému.  

V mojich očiach sú to úspešné príklady ľudí, ktorí sa vedeli dostať „z dola hore.“ Dúfam, že budú vzormi aj našim deckám. Príklad toho, že sa to dá aj tu, keď sa veľmi chce. 

--

Pozrite si fotoalbum so zábermi môjho pobytu v Keni. Aktuálne časti môjho príbehu nájdete po kliknutí na http://www.modrykonik.sk/blogs/?h=moja_afrika

Ďalšiu časť príbehu zverejním v utorok 21.1.2014.

Na základe podozrenia na podvod v bazári používateľkou danielkakovalova a ignorovania výziev k riešeniu problémov sme zhromaždili všetky dostupné informácie z našej stránky. Ak s ňou máte nevyriešený obchod aj vy, pridajte prosím komentár pod tento článok. Je šanca na podanie hromadného trestného oznámenia.

Zoznam používaných loginov: 

• andrejaaa
• andrejkakolesarova
• dalika
• halkaa
• jahodkaa
• karinpaliska
• katarinaho
• katetade
• kdebolotambolo
• lydiajesinska
• maminkajankaa
• theende
• zamiet
• kakalinn
• gabcikovstvo
• kolobezkaaa
• odvedla
• karinhilovska
• charizmaa
• stastnamamicka
  
• lili91
  
• vecickypredeti
  
• andrejakovalcikova
  
• danielkakovalova
  
• petraskovamaria
  

E-mail, ktorý používala:

danielkakovalova@centrum.sk 

Číslo účtu, ktoré zadávala pri predaji:

•  2916998885/1100 

Ak máte nevyriešený obchod s niektorým z uvedených loginov, pridajte komentár pod tento článok so sumou, koľko je vaša strata.

Takisto ak viete o niekom, kto má nevyriešený obchod s niektorým z týchto loginov a nebol  tu spomenutý, informujte ho.

V prípade snahy o podanie hromadného trestného oznámenia mi napíšte správu a vysvetlím, ako postupovať.

Informácie, ako podať hromadné trestné oznámenie: http://www.modrykonik.sk/fotoblog/martinjasen/clanok/pravna-pomoc-pre-poskodenych-v-bazari/

Ďakujem!

Tento článok bol uverejnený s cieľom informovať poškodených a ochrániť používateľov pred prípadnými ďalšími podvodmi. Z toho dôvodu sú v článku použité údaje o podozrivom, ktoré sme získali z obchodov na stránke Modrykonik.sk.

Budaiko

Asmira Team

S označením niekoho za podvodníka sa stretávam niekoľkokrát denne. Pritom ozajstní podvodníci na koníku sú rarita. Je ich málo a väčšinou sú odhalení skôr ako by narobili škody (aj vďaka vám a vašej pozornosti). Prípadov, keď tu pôsobí podvodník a narobí veľké škody je naozaj minimum (aj toto je vaša zásluha). Naopak, označenie niekoho za podvodníka je veľmi časté a býva prekážkou pri riešení problému. Veď kto by to nebral osobne! Keď sa problém presunie do osobnej roviny, je naozaj ťažšie nájsť riešenie. 

Ale poďme k veci - čo to je podvod naozaj je? Podľa definície z wikipedie: “Podvod je čin, ktorého sa dopustí ten, kto zneužije cudziu nevedomosť k vlastnému obohateniu. Typicky ide o vylákanie peňazí pod nejakou zámienkou (najčastejšie ide o bazár), ktorú ale podvodník nesplní a obeť príde o  svoje peniaze.” Túto definíciu by som rád doplnil o dva pojmy - úmysel a čas.

Úmysel musí byť jasný - oklamať. Preto osoby, ktoré tu pôsobia dlhodobejšie a majú popri pozitívnych aj negatívne hodnotenia, majú málokedy úmysel podviesť. Väčšinou spolupracujú pri riešení a majú snahu problém riešiť s adminmi. Prečo to ale nejde priamo medzi dvomi používateľmi? Dôvod je jednoduchý - používanie prisilných slov, označenie za podvodníka, prípadne až urážky. Čo vy môžete niekedy vnímať ako správanie podvodníka, pre mňa je len prenesenie sporu do osobnej roviny. 

Druhé dôležité doplnenie definície je - čas. Je ideálne, ak všetko prebehne rýchlo a hladko. Ale niekedy sa stane, že osoba sa odmlčí. Prípadne ich reakcie sú na váš vkus pomalé. Treba si uvedomiť, že nežijeme v ideálnom svete. Väčšina používateľov sú ľudia, ktorí majú toho počas dňa naozaj veľa. Deti, práca, rodina, niekedy nevedia, kde im hlava stojí. Môže ochorieť dieťa a aj týždeň ich nenapadne prísť na koníka. Samozrejme, záväzky si treba plniť a je aj slušné o tom informovať. Ale nedostatok taktu či slušnosti nie je predsa podvod. V takýchto prípadoch ak naozaj máte záujem o riešenie, treba byť trpezlivejší.  

Používanie silných slov a priveľká netrpezlivosť problém nikdy nevyrieši! Ak niekoho označíte za podvodníka, môže sa stať, že z neho povodníka naozaj spravíte. Ľudia časom zvyknú byť taký, za akých ich okolie považuje. Odmalička si túto skutočnosť neustále všímam okolo seba. 

Mal som spolužiaka, ktorý bol naozaj dobráčisko. Nikdy nebol pri ničom zlom, až raz jedného dňa jeho spolusediacemu zmizlo pero (alebo guma či ceruzka) a on z krádeže obvinil práve tohto dobráčiska. Začalo to nevinne, ale časom bol tento “podvodník” vytláčaný z kolektívu. Dávali mu pocítiť, čo si o ňom myslia, správali sa k nemu ako k zlodejovi a on sa časom tak aj začal správať. Cítil sa ukrivdený, bezdôvodne zahnaný do kúta a časom začal všetko oplácať. Jeho správanie sa zhoršilo. Nie, nestal sa z neho zlodej, ani podvodník, ale z chalana bol veľmi dlhé obdobie celkom slušný grázel.  

Bolo to preto, lebo ten chalan bol naozaj zlý, alebo my sme ho prinútili správať sa tak? 

Preto si skúste pri problémoch zachovať chladnú hlavu a nepoužívajte slová, ktoré môžu raniť. Riešeniu to naozaj nepomôže a okrem toho - reálneho podvodníka tým nenahneváte ani neurazíte 🙂

--

Týmto článkom nenarážam na žiadny konkrétny prípad. Každý prípad je riešený individuálne. Len som vám chcel ukázať, ako vidím problémy v bazári ja a rád privítam aj váš názor na jednotlivé problémy. 

Po pár mesiacoch v Keni som sa už cítil nad vecou. S prácou, deťmi a životom som bol vyrovnaný. A to bola chyba!

Tento blog som schválne nechcel publikovať počas sviatkov, lebo by sa do tohto obdobia ani nehodil. Najskôr je dôležité opísať základné fázy, ktorými deti prechádzajú od príchodu k nám. 

Prvá fáza - tú mám najradšej. Deti sem vždy prídu ako malé vystrašené kôpky nešťastia. Doslovne obhorené, bičované, bité, znásilnené, väčšina má od hladu nafúknuté brušká. Pri písaní to znie len ako nejaké vzdialené slová, ale pre ne to bola realita. Ak získate dosť veľkú otrlosť na jednotlivé príbehy, túto fázu musíte mať najradšej. Prvé dni sa snažia zapadnúť, sú nadšené z nášho centra. Poslúchajú, nezištne pomáhajú, delia sa. Prichádzajú aj prvé znaky dôvery. Vždy keď ma nové dieťa chytí za ruku či sa usmeje, je to neopísateľný pocit. Náš psychológ mi raz povedal, že im tým dávame omnoho viac ako si myslím. Ja mám však pocit, že omnoho viac tým dostávame my.

Po prelomení ľadov prichádza druhá fáza. Prestávajú si vážiť čo majú, skúšajú hranice, začínajú viac myslieť na svoj prospech. Vzájomnú interakciu so mnou už neberú ako niečo výnimočné, ale ako samozrejmosť. A keď ju nedostávajú, sú zlostný. Aby to nebolo jednoduché, veľa z toho „zlého“ správania sa je ovplyvnené tým odkiaľ sú, čo zažili. Preto je veľmi ťažké nájsť tú správnu hranicu a zvoliť prístup k jednotlivých deťom. A už sa dostávame k tým ťažším dňom.

Život je cesta a prekonávanie prekážok počas nej (foto: Andrej Budai). Pre viac fotografií kliknite tu.

Všetko začalo jedným dievčatkom, ktoré prežilo za svoj krátky život viac, ako hociktoré dieťa ktoré je u nás. Na začiatku to bolo milé dievča, ktoré si vážilo každý úsmev a neboli s ňou žiadne problémy. Ale časom začala mať isté „záchvaty“.

Proste akoby sa v nej niečo vyplo, ignorovala okolitý svet a utekala preč. Chcela ísť domov, neustále plakala, kričala. Skúšali sme nájsť spôsob ako jej pomôcť, napríklad sme ju vzali aj k nej domov. No domov ako domov, má len starú  mamu, ktorá ju rázne odmietla. Ona proste nemala iný domov ako nás.

Neskôr sa vážne pokúsila o samovraždu. Dvakrát. Tým si získala našu veľkú pozornosť, na čo začali ostatné deti trochu žiarliť. Takže vyhrážky samovraždou či symbolické pokusy o ňu sa začali množiť aj u ostaných detí.

Nerád to priznávam, ale nevedeli sme jej pomôcť. Takže po poslednom vážnom pokuse sme ju museli odviezť od nás. Ak by sa zabila u nás, reálne by hrozilo, že by sme celé centrum museli zavrieť a tiež nebolo možné sa neustále venovať len jej na úkor ostatných detí. Bola odvezená na políciu, čo bola jediná možnosť ako riešiť jej odchod a hľadanie jej nového miesta. A tam skončila vo väzení!

Budú ju seriózne súdiť, keďže tu je pokus o samovraždu trestný čin. Takže psychicky choré 11 ročné dieťa skončilo vo väzení a pôjde pred súd.

Ako to tu vo väzení chodí nám napovedal prvý deň, keď sme ju našli s vyrazeným zubom. Neúspech a bezmocnosť v jej prípade naozaj doľahol na všetkých. Uvedomenie si, že je nemožné pomôcť každému, bolo teda poriadne tvrdé. 

Opustilo nás ešte jedno dievča, ktoré chcelo ísť silou mocou domov. Jej dôvod bol ale vyslovene detinský. Nechcela na telesnej behať, nechcela jesť iné ako čerstvé jedlo (obyčajne čo sme nezjedli, sme odložili a dojedli na ďalší deň). Jej snaha trvala niekoľko týždňov, skúšali sme jej vysvetliť dôsledky. Ale násilím ju u nás držať nemôžeme. Takže sa vrátila do prostredia, kde čerstvé jedlo bude jesť výnimočne, do školy to má cez 2 hodiny pešo každý deň, matka ju odmieta a v danej oblasti sú poniektoré jej rovesníčky už prostitútky. 

Predvianočná atmosféra teda bola najhoršia akú som si vedel predstaviť (udalosti sa odohrali začiatkom decembra 2012). Dievčatá, ktoré odišli mi chýbajú a uvedomil som si, že by som sa s deťmi nemal veľmi zbližovať. Ale na to je už neskoro.

--

Pozrite si fotoalbum so zábermi môjho pobytu v Keni. Aktuálne časti môjho príbehu nájdete po kliknutí na http://www.modrykonik.sk/blogs/?h=moja_afrika

Ďalšiu časť príbehu zverejním v utorok 14.1.2014.