Originál článok: http://www.janetlansbury.com/…/04/calming-your-clingy-child/

Môj preklad:

Upokojenie dieťaťa, ktoré chce byť stále pri vás.

Je príjemné cítiť sa potrebný, ale až keď sa staneme rodičmi si uvedomíme, že predtým nikto nebol skutočne závislý na nás. Ako Magda Gerber poznamenala, rodičovstvo prináša so sebou pocit neslobody, či sme v prítomnosti nášho dieťaťa, alebo nie.
Ako sa blíži koniec prvého roku života (keď si deti začínajú viac uvedomovať oddelenie medzi nimi a rodičmi) a potom opakovane počas raného detstva sú obdobia, kedy chcú byť deti iba s nami, primárnymi opatrovateľmi. Obdobia separačnej úzkosti sú často v dobe, kedy dieťa robí ďalší vývinový krok k nezávislosti (ako učenie sa chodiť). Niekedy sa objavia, keď deti musia čeliť novým situáciám, alebo zmenám. Je to pochopiteľné, ale zároveň intenzívne dusivé, frustrujúce a vyvolávajúce vinu, keď nás naša milovaná „guľa na reťazi“ nepustí ani na sekundu z dohľadu.

Keď majú bábätká 9-12 mesiacov, rodičia na mojich hodinách často spomínajú podobný scenár: „Idem iba na záchod, alebo si dám rýchlu sprchu a moje dieťa kričí a neutíšiteľne plače. Čo mám robiť?!“ Pochopiteľne sú v strese, že pôsobia dieťaťu toľkú trýzeň – ale potom vysvitne, že dieťa nebolo samé. Bolo so svojím otcom, ktorý ho zbožňuje.
Hmmm...

Nechcem znevažovať emócie detí, ale má toto dieťa nejakú zúfalú potrebu? Alebo je to zdravý prejav jeho vyvíjajúcej sa vôle? V každom prípade, situácia je náročná pre dieťa, mamu, aj otca. Toto sú moje návrhy na celkové zníženie napätia a pomoc každému so zvládaním situácií, kedy sú deti prilepené na nás.

1. Podporte autonómiu

Spôsob, akým vnímame naše deti, má na nich výrazný vplyv. Kým niektorí experti hovoria o novorodencoch ako o „bezmocných“, Magda Gerber urobila zdanlivo malé, ale dôležité rozlíšenie, že bábätká sú závislé, nie bezmocné. Verila, že sú prirodzene schopné, ak im to umožníme. Toto sa mi potvrdilo už tisíc krát. Magda to nazvala mať „základnú dôveru“ v deti, a to je kľúčom jej prístupu.
Jedna z vecí, ktoré väčšina detí dokáže (a zdá sa že sa im to páči), je trávenie času podľa seba. Môžeme to zbadať keď vidíme práve prebudeného novorodenca, ako sa chvíľu rozhliada okolo seba predtým ako dá najavo, že nás potrebuje. Tieto drobné semienka nezávislosti sú zasadené, keď sa v tomto čase zdržíme zahŕňania našich bábätiek prejavmi lásky a iba ich ticho pozorujeme. Ak umožníme dieťaťu prežívať podobné roztrúsené minúty v bezpečnom prostredí, môžu sa rozvinúť do dlhších a dlhších „úsekov ja“ – času na skúmanie, učenie sa, tvorenie, spojenie so sebou. Umožnenie, ale nikdy nie vynucovanie, tohto neprerušovaného času a priestoru od začiatku posilňuje zdravú autonómiu.
Tento kúsok nezávislosti nevylúči separačnú úzkosť, ale zdá sa, že znižuje frekvenciu, intenzitu a trvanie týchto epizód. Dáva to zmysel, pretože deti, ktoré okúsili autonómiu vedia, že môžu byť na čas spokojné samé so sebou.

2. Nereagujte prehnane

Bábätká sú vedomé a vnímavé, čo znamená, že neustále dostávajú správy od nás, z našich reakcií a správania. Napríklad, keď sa naše dieťa snaží pretočiť a my ho vždy chytíme a otočíme, alebo ho zodvihneme pri prvom nespokojnom zvuku, ktorý vydá, bude veriť, že je neschopné poradiť si samé čo i len s najmenšou prekážkou.
Na druhej strane, keď si vedľa nášho dieťatka sadneme, zohneme sa na jeho úroveň, pomenujeme a uznáme jeho pocity, chvíľu počkáme a potom – ak ďalej plače – spýtame sa ho či sa chce pomojkať v našom náručí, dostane rovnako milujúci, ale ďaleko viac posilňujúci odkaz. Často si po tom, ako bolo vypočuté a pochopené, vyberie vytrvať v úlohe. Tieto odkazy, ktoré sprostredkovávame našim deťom sa nabaľujú a spôsobujú, že sa deti buď cítia isté a kompetentné, alebo závislé na našich „zázračných schopnostiach“, ktoré ich zachránia.

3. Odíďte sebavedomo

Opäť, deti sú veľmi citlivé voči našim pocitom. Ak sa cítime ambivalentní, smutní, vinní..., že odchádzame, je iba malá šanca, že nás naše dieťa nechá elegantne odísť. Ak si my sami nie sme istí, ako by sa mohlo bezpečne cítiť naše dieťa?
Odporúčam vždy povedať dieťaťu, že odídete (nepozorované vytratenie sa vytvára oveľa viac úzkosti a nedôvery) a urobiť to láskavo, s istotou a dôverou, že vaše dieťa je plne schopné zvládnuť túto situáciu. „Idem do kúpeľne a vrátim sa o 5 minút.“ Je lepšie vynechať „dobre?“ na konci, pretože to zahŕňa neistotu, alebo žiadosť o dovolenie. Ak dieťa plače, keď sa snažíte odísť, potvrďte: „Počujem Ťa. Nechceš aby som šla, ale vrátim sa.“

4. Nesnažte sa odhovoriť dieťa od jeho pocitov

Potvrďte pocity vášho dieťaťa z odlúčenia bez najmenšieho náznaku hodnotenia, vyčítania, ako napr. „Veď som sa s tebou hrala celé dopoludnie!“ Plne ich akceptujte. Povzbuďte rodiča či opatrovateľa, ktorý s dieťaťom zostáva, aby podporil jeho smútok z vašej dočasnej straty tak dlho, ako potrebuje a zároveň ho uistil „Mamička sa vráti.“ Požiadajte ich, aby neodpútavali pozornosť, netíšili dieťa, ani mu nehovorili „nič sa nedeje“. Aby iba pokračovali v potvrdzovaní pocitov, počúvaní, ponúkaní podpory a objatia, ak si to dieťa želá. Pocity detí sú skutočné a je potrebné sa k nim tak správať.

5. Poskytnite deťom možnosti budovania sebavedomia k odlúčeniu (a návratu k bezpečnej základni)

Toto pripomínam rodičom na mojich hodinách, hlavne keď si robia starosti, že ich dieťa je na nich zavesené a nehrá sa: Zamyslite sa – takmer vždy sme to my, kto iniciuje oddelenie od nášho dieťaťa. Deti tiež potrebujú cítiť, že im veríme, aby sa vzdialili a vrátili spať tak, ako potrebujú. (Dôverovanie dieťaťu zažívať takéto situácie je potrebné na to, aby si vytvorilo bezpečnú väzbu podľa Bowlbyho Teórie pripútania (Attachment Theory).)
Avšak dieťaťom vedená separácia sa nemôže uskutočniť, ak dieťa všade nasledujeme. Toto je jeden z dôvodov pre ktoré na našich stretnutiach odporúčame rodičom, aby sa usadili a zostali na mieste. Ak nasledujeme dieťa pri bezpečnej hre ako tu, hovoríme im tým, že im nedôverujeme že sú schopné byť preč od nás. Možno to robíme lebo si myslíme, že musíme ukázať dieťaťu, ako sa správne hrať (nebojte sa, nemusíme). Alebo je to tým, že odlúčiť sa je ťažké pre nás?
Zostať na mieste je obzvlášť dôležité v skupine, pretože vtedy dieťa presne vie, kde nás nájde. To ho oslobodzuje aby sa vzdialilo, keď je pripravené.

6. Buďte pripravení akceptovať nalepené dieťa

Radím nikdy nevzdorovať potrebe dieťaťa byť pri nás. Áno, sú chvíle, kedy sa potrebujeme (alebo chceme) odlúčiť a to je zdravé a pozitívne. Potreby a limity rodičov sú neoddeliteľnou súčasťou vzťahu rodič/dieťa. Starať sa o seba (aj keď naše dieťa nesúhlasí) a byť si v tom istí je dôležité pre náš vzťah.
Potom sú tu tie momenty v hrovej skupine, v parku, na oslave, alebo aj doma, kedy očakávame, že naše dieťa sa bude hrať, alebo socializovať, ale ono ostáva prilepené na nás. Vzdajte sa týchto očakávaní, či želaní – nechajte nalepenosť plynúť. Nezabávajte ho, iba nechajte dieťa sedieť s vami a pozerať sa. Presviedčanie, odpútavanie pozornosti, vyzdvihovanie všetkých tých skvelých detí a hračiek, s ktorými by sa mohlo hrať iba zintenzívňuje jeho túžbu nalepiť sa na nás.
Keď dôverujeme, že naše dieťa potrebuje byť blízko a uistíme ho, že je to pre nás úplne v poriadku, separačná úzkosť sa zmierni.
Takže kedykoľvek je to možné – plne sa tomu odovzdajte. Držte svoje dieťa blízko a predstavte si deň, kedy už nebude chcieť tráviť čas vo vašom lone (alebo sa nezmestí).

zdroj: https://www.facebook.com/psychologiapremilujucichrodicov?fref=nf

 „Mami, mami, pusť mi rozprávku!“ ... detská požiadavka v dnešnej dobe takmer na každodennom poriadku. Stačí jeden klik a dieťa je doslova pohltené svetom farieb, obrazov a zvukov. Stáva sa pasívnym pozorovateľom a prijímateľom podnetov z deja odohrávajúceho sa na obrazovke.

Môže však pár minút pred obrazovkou následne ovplyvniť detskú pozornosť a výkon? Práve táto otázka inšpirovala dvojicu vedkýň Angeline Lillard a Jennifer Peterson z Univezity vo Virgínii k testovaniu okamžitého vplyvu dvoch typov televíznych programov a vlastnej kreatívnej činnosti na výkonné funkcie predškolákov. Ich experimentu sa zúčastnilo 60 predškolákov vo veku 4 rokov. Boli rozdelení do 3 skupín. Prvej skupine boli premietané 2 časti známej animovanej rozprávky Sponge Bob, v ktorej sa obrazy menili každých 11 sekúnd. V druhej sledovali edukačný program o typickom živote amerického predškoláka a obrazy sa menili po 34 sekundách.
Rýchlosť zmeny obrazu bol v tomto kontexte veľmi dôležitý. Ukázalo sa, že čím rýchlejšie sa obrazy menia, tým horšie sa deti dokážu následne sústrediť. Je to spôsobené priveľkou stimuláciou senzorickej pamäte, ktorá mozog zamestnáva prevažne snahou dekódovať rýchlo sa meniaci obraz. Tretia skupina detí mala po dobu tých istých 9 minút možnosť voľne si kresliť. Následne všetky tri skupiny otestovali sériou testov zameraných na kognitívne funkcie (napr. stavanie veže, hra hlava-kolená-ramená-palce, test v ktorom má dieťa odolať krátkodobej odmene, aby získalo väčšiu odmenu, či test kapacity pracovnej-krátkodobej pamäte). Rodičia testovaných detí boli zároveň požiadaní o vyplnenie dotazníka hodnotiaceho pozornosť. Pri porovnávaní výsledkov sa ukázalo, že najlepšie skóre dosiahli deti rozvíjajúce vlastnú kreatívnu aktivitu 9 minútovým kreslením. V porovnaní s nimi mali predškoláci sledujúci rozprávky významne nižšie skóre v testoch a väčšie poruchy pozornosti. Edukačné programy mali na deti lepší vplyv ako moderné rozprávky, ale celkovo nedosiahli rovnako pozitívne hodnotenie ako kreslenie.

Stále sa potvrdzuje, že technika človeka nenahradí. Obzvlášť to platí pri výchove a rozvoji detí. Aj napriek technickým vymoženostiam sa osvedčujú staré dobré metódy, ktoré pri hre predovšetkým podporujú osobnú kreativitu a sebarelizáciu detí. Pri výchove sa teda oplatí byť staromódny. Napriek tomu, že občasným sledovaním televízie v zdravej miere dieťatku neublížime, o niečo viac mu pravedpodobne dáme, ak budeme podporovať jeho vlastnú aktivitu. A oddychovať ho tiež môžeme naučiť inak ako pri telke.

Zdroj: Lillard, A. S., & Peterson, J. (2011). The immediate impact of different types of television on young children's executive function. Pediatrics, 128(4), 644-649.