Tento text mi prišiel emailom od kamaráta, ako reakcia na môj článok

   "Deti a lyže" z minulého roka. Autor podpísaný ako Michal Diviak mi je

   neznámy no i napriek tomu som sa rozhodol článok zverejniť. Uvádza

   totiž veci na pravú mieru a nič neprifarbuje, tak ako je tomu v mojom

   článku. Tí čo  už lyžovanie s deťmi majú za sebou sa môžu len usmievať

   popod fúzy. My ktorý to práve prežívame dáme určite autorovi za pravdu.

   No vy čo vás to ešte len čaká, pozorne čítajte! Móóc poučné.

Vyšliapal a zlyžoval si z Krížnej za jeden a trištvrte hodiny? Alebo si

   vyniesol na chatu 80-kilovú vynášku? Alebo si sedemnásť hodín stúpal

   hore kopcom v šesťtisícmetrovej výške? Strávil si dva dni v severnej

   stene Bradavice? Alebo si visel celý deň v lavičke na komíne a

   štetkoval a štetkoval? A teraz sa tváriš, že máš dosť a že potrebuješ

   oddych? Makal si ako fretka, svaly ťa pálili, pľúca ti pískali a bolo

   ti na tyčku? Myslíš, že si sa namáhal? Tak potom nevieš, ale vôbec

   nevieš, čo je námaha. NÁMAHA totiž je, keď ideš lyžovať s deťmi.

 Ráno

   Zabudni na svoje šťastné skialpinistické rána, keď neváhaš ani sekundu

   po zapípaní budíka, tichučko sa vytratíš z domu, v aute si pustíš Yael

   Naim a po pár chvíľach osviežujúcej jazdy si v červenom svetle

   vychádzajúceho slnka v mrazivom vzduchu ukrajuješ svoje vŕzgajúce metre

   smerom hore.

 Deti spravia z tvojho rána chaotické peklo. Nechcú vstávať. Nechcú

   jesť. Nechcú ísť na záchod. Nechcú si umyť zuby. Nechcú sa obliekať.

   Nevedia, kde majú spodky, čiapku, rukavice. Nechcú ísť nikam. Chcú

   pozerať Čipa a Dejla. Ty si ale neoblomný. Chodíš natiahnutý vo

   funkčnej bielizni po vykúrenom byte, začínaš sám sebe smrdieť, hľadáš

   spodky, čiapku, ponožky. Varíš čaj, vyrábaš salámové chleby. Deti sa

   krčia na gauči a ostentatívne driemu. Zúfalo dúfajú, že si to ešte

   rozmyslíš.

 Nakládka

   Aké ľahučké je hodiť do kufra svoj "ultralajt" batôžtek a lyžiarky,

   pricvaknúť lyže na strechu a odfrčať. S deťmi je to iné. Vynášaš lyže z

   pivnice, v každej ruke jeden pár, hrany sa ti zarezávajú do dlaní,

   zhadzuješ nejaké obrazy a kvetináče. Nasledujú lyžiarky, cestou po

   schodoch ti určite nejaké spadnú a nakoniec paličky, batohy a tašky. Na

   záver vybiehajú z domu deti, prilby na hlave, stúpajú si na rozviazané

   šnúrky, tratia rukavice a po zemi za sebou ťahajú šály. S prvými

   príznakmi seknutia v krížoch ich nakladáš do auta. Dieťa napchaté v

   otepľovačkách je o dve čísla väčšie a ty sa ho pokúšaš pripútať. Prvé

   kvapky potu ti stekajú po chrbtici do zadkovej ryhy.

Jazda

   Tvoje obľúbené cédečká si pokojne nechaj doma. Budeš počúvať škreky,

   plač, pišťanie. S bolesťou v srdci budeš v zrkadielku pozorovať, ako sa

   po tvojich poťahoch rozlieva džús, ako sa trúsi kroasant a rozotiera

   roztopená čokoládka. Uprostred jazdy na diaľnici sa dozvieš, že niekomu

   treba kakať a že niekto si zabudol jednu rukavicu.

Do výstroja

   Je to jedna z najťažších etáp. Kto už niekedy obúval decko do lyžiarok,

   vie o čom je reč. Kľačíš v parkoviskovom sajrajte, dieťa sa ťa drží za

   vlasy, z celej sily rozťahuješ skelet lyžiarky a reveš: "Tlač! Tlaač!

   Ešte potlaaaač!!!" Svaly sa ti trasú, decko z celej sily ťahá tvoje

   ubiedené vlasy a tvári sa, že tlačí. A potom "šuch" a noha je tam. Keď

   zistíš, že pravá topánka je na ľavej nohe, rúca sa ti celý svet. A

   odznova. Potom nasleduje zapínanie klipsní. Ešte stále kľačíš,

   zmrznutými rukami cvakáš klipsne. Najprv slabo. Potom silno. Zase

   slabo. A zase silno. Tichučko, len tak pre seba, kňučíš od námahy,

   bolesti a zúrivosti. Chceš sa schúliť do klbka, ľahnúť si do slanej

   blatovej brečky vedľa auta, nehybne ležať a čakať na koniec.

 Cesta hore

   Máš rád, keď sa pásy kĺžu, keď máš nos plný skvelého, chladného

   vzduchu, keď ti krv rytmicky klopká v ušiach a svaly máš horúce a

   vláčne? Miluješ ticho, pokoj a samotu?

 Budeš polhodinu stáť v rade na lístky. Potom budeš polhodinu hľadať

   deti. Potom budeš polhodinu stáť v rade na lanovku. Budeš stáť vedľa

   dvojmetrového repráku a budeš cítiť, ako ti basy vibrujú lebečnými

   kosťami a hrudným košom. Vypočuješ si speváčku, čo sa volá Madonna.

   Okolo teba budú stovky ľudí, niektorí budú len pol metra od teba. Budú

   kričať a šliapať ti po lyžiach. Uvidíš také týpky, o akých sa ti

   nesnívalo ani v najťažších nočných morách. Ty aj tvoje malé deti budete

   pre nich vzduch, budú do vás vrážať a pritláčať vás o zábradlie. Potom

   budeš ponížený sedieť na lanovke a držať deti za goliere, aby ti odtiaľ

   nevypadli.

 Cesta dolu

   Čerešnička na torte. Strmý, nedotknutý svah, vykrajuješ svoj zvlnený

   podpis do panenského snehu. Hlboko dýchaš, všetky zmysly máš napäté ako

   struny a zároveň si omámený konskou dávkou štiav šťastia. Nikto ťa

   nevidí, nevidíš nikoho. Nie sú hory, nie je nebo, nie je sneh. Ste

   všetko a jedno.

 Zabudni...

   Budeš sa valiť v dave a ostražito sledovať rútiacich sa šialencov.

   Budeš chrániť vlastným telom svoje drobné dieťa pred nepríčetnými

   snowborďákmi. Budeš celú cestu dolu ziapať na to nešťastné dieťa:

   "Oblúčiky! Oblúčiky!" Budeš mu utierať sopeľ a slzy, zbierať jeho

   rukavice, paličky a lyže. Budeš mu rozpletať zauzlené nohy a prekrížené

   lyže a veľakrát ho budeš dvíhať zo zeme. Budeš ho dávať na kraji

   zjazdovky cikať (toľko vrstiev odevov si v živote nevidel). Často budeš

   kľačať a povoľovať a priťahovať mu lyžiarky. Maj pri sebe skrutkovač -

   budeš nastavovať viazanie. Budeš veľmi, veľmi unavený. Spotený. Zúrivý.

V bufete

   V reštaurácii si na nervy? Vyzeráš a chováš sa tam ako slon v

   porceláne? Ku šťastiu ti stačí, keď si na vrchu Krížnej sadneš za závej

   a naleješ si horúci čaj z termosky a schrúmeš tatranku?

 Tvoje deti ťa určite donútia, aby si im niečo kúpil v bufete. Napriek

   tomu, že ty NIKDY nestojíš v žiadnom rade, budeš v ten deň stáť už v

   niekoľkom. Polhodinu. Je jedno, či tam bude päť ľudí, alebo päťdesiat.

   Zase sa budú na teba tlačiť cudzí ľudia, tí istí, čo ti v rade na

   lanovku stúpali po lyžiach. Vystojíš ten nechutný rad a dáš za jeden

   decový čaj v plastovom poháriku euro a dvadsať centov. Vypiješ si ho

   sám (neznášaš ovocný čaj), lebo deti chceli džúsik.

Transport

   Toto všetko sa bude niekoľkokrát opakovať. Potom budeš volať deti domov

   a tak, ako ráno nechceli ísť sem, tak teraz nebudú chcieť ísť domov.

   Budú robiť scény napriek tomu, že ledva stoja na nohách, sople im visia

   až po kolená a sú polomŕtve od hladu a dehydratácie. Keď ich budeš pri

   aute vyzúvať a vyzliekať, zistíš, že sú aj hlboko podchladené a že

   prsty na nohách a rukách majú biele a keď zakúriš v aute, budú kričať

   od bolesti. Ale po pár chvíľach jazdy nastáva zlatý klinec programu -

   detičky zaspia.

Body

   Teraz už je ti fajn. Fičíš zimnou krajinou, prišla na rad aj tvoja

   muzička. Si v podstate spokojný a aj všetci ostatní sú spokojní. Nabral

   si dobré body a tie sa vždy oveľa ťažšie získavajú, ako strácajú. Možno

   si spomenieš, ako sa s tebou trápili tvoj tato a mama a aký si bol

   nemožný a neznesiteľný. A možno si predstavíš, ako jedného dňa bude

   jeden z tých spiacich diablikov prešľapávať pred tebou stopu a druhý ti

   ponesie v batohu pivko.