Výlev prvorodičky...

Tri mesiace? To kedy ubehlo?! Deň kedy som odchádzala domov s bruchom a vrátila som sa s bábom? Ten deň veľa zmenil. Pre mňa samozrejme k lepšiemu. Áno mala som aj ja dni kedy som si to mala chuť hodiť a myslím, že takích ešte bude, pretože nik i napriek zle alebo dobre mieneným radám Vám nikdy nepovie aké je to byť matkou konkrétne Vášho dieťaťa. Každé dieťa je iné, má iné potreby ale tak isto i každá matka je iná. Áno i ja som mala tie myľné predstavy aká budem matka, čo budem cítiť keď sa mi narodí dieťa,v podstate samotný pôrod som si vopred "vysnívala" a nakoniec dopadol úplne inak, a ďalej ako ho budem vychovávať. Na všetko také treba zabudnúť. Treba sa riadiť inštinktom 🙂 A div sa i človek ako ja, ktorý je na veľa vecí ľavých to zvládol. Poplakala som si aj občas ešte plačem, keď som si myslela a myslím aká som zlá matka, každým dňom sa zbližujem s mojím dieťaťom viac a viac. Pretože každé ráno vstávam s tým, že je to nový deň, vopred pri malom neviem ako sa vyvinie. Z doby: "Ideš tam?, Chcem tam ísť.", som prešla do doby: "Uvidím ako malý". Naučila som si vážiť a ďakovať za každý jeden deň s ním, pretože sú ženy, ktoré toto šťastie nemajú, i ja som nato svoje nejaký ten rok čakala. Prečo som sa vlastne rozhodla toto napísať? Je to pre mňa istý psychický posun, že už sa cítim ako matka, matka pre mňa toho najdokonalejšieho stvorenia, pretože kto iný ako ja vie už ako tak odhadnúť čo jej chce ten malý človiečik povedať. Pretože v ten deň keď sa malý narodil, som zistila, že i napriek tomu ako sa cítite pripravená, nato čo príde sa nedá pripraviť. Treba nato dozrieť, a to sa stane vtedy keď budete držať svoje dieťa v náručí a ono prvý krát stíchne keď začuje Váš hlas. Keď jediné miesto kde sa cíti bezpečne je u svojej mami. Preto VĎAKA za to, že môžem byť mama...