Nech sa narodíme kamkoľvek, môžeme sa stať kýmkoľvek
Všetko tak dokonale do seba zapadá.
Mnohí z nás majú tendenciu sa stotožňovať s niekým alebo niečím. Prevziať isté vzorce správania a zmýšľania s cieľom uľahčiť si cestu životom. Nájsť si kompas, ktorý ich bude navigovať v neznámych miestach. Veď sa tak dokonale snažili nevzísť z cesty a predsa sa ocitli na neznámom priestore.
Vždy to bude o tom, že nech budeme nasledovať kohokoľvek podľa jeho mentorských zásad, v istom bode sa to s nami pretrhne a odvedie nás to nevedno kam. S tým predsa nikto nepočítal. Ledažeby ...
Pri skutočnom vedomí by toto nenastalo. Ten, kto je vedomý, je uvoľnený , duchaprítomný, bdelý, pozorný, nezaujatý, svedok zhora. Berie si zo všetkého iba to, čo sa mu hodí. Nekopíruje.
Nás ale v živote naučili ako deti, aby sme sa s niečím identifikovali, aby nás následne mohli podľa toho klasifikovať. Zabudli sme pritom na svoju identitu. Neopakovateľný jedinečnosť. Všetci sme sa museli stať kresťanmi, proti vlastnej vôli, lebo to tak mali generácie pred nami. Všetci sme sa museli stať komunistami, lebo by nám hrozil trest. Museli sme prijať ideológie, názory, vzorce. Len preto, aby sme nevybočili a neboli ,,divní". To sa nenosí.
Nech sa narodíme kamkoľvek, môžeme sa stať kýmkoľvek.
Musíme sa preto naučiť odhodiť všetko to, čo pre nás poctivo niekto iný zberal a na podnose núkal. Môžeme to odmietnuť, aj teraz to spokojne odhodiť, vrátiť späť. Pod všetkými tými nánosmi sa nachádza naša pravá identita. Prirodzenosť. Tá príde pri odpočinku. Keď si dovolíme nehodnotiť neustále diania okolo nás. Pustíme všetko z hlavy. A ono to príde. Kľud. Uvoľnenie. Popretie všetkého, čo nás zaťažovalo. Dovoliť si konečne nesúhlasiť.
Začni písať komentár...
