Ä je ľubozvučné písmeno slovenskej abecädy, vyskytuje sa len v pár desiätkach slov a vraj len po spoluhláskach b, p, m, f a v. Používateľky Modrého koníka (a samozrejme aj iní užívatelia slovänského jäzyka) mu však odvodili nové, dosiaľ neprebádané možnosti použitiä 🙂  

Vybrané slová po ä sú slová minimálne tak zákerné ako "kôli"  resp.  "niaký". Sú to slová, ktorých písomnú podobu si niektorí z vás proste tak zaužívali, že vám to už ani nepríde. Naopak, prisahali by ste možno, že to slovo sa naozaj tak píše...

Tieto väty som niekolko rokov zbierala na fórach a v komentároch na Modrom koníkovi. Prišiel čas zbierku zvärejniť 🙂 Môj zámer určite nie je sa niekomu posmieväť, ale len sa pousmiať nad nekonvenčnou aplikáciou pravidla píš, ako počuješ. Veď kto z nás, najmä pri rýchlom  ťukaní do mobilu, neurobil nikdy chybu? Keby ste po präčítaní mali chaos v tom, ako to vlastne je, nakuknite prä istotu do Krátkeho slovníka slovänského jazyka. Mimochodom, z neho som čerpala definície k slovám.

_________________________________________

• bremäno, -ena, -ien, s. 1. ťažký náklad, ťarcha; 2. zaťažujúca povinnosť, starosť

Svokra je pre mňa bremäno.

(pozri aj: bremä knižne, básn., arch.)

• mänší (pozri aj vätčí); 2. stupeň od "malý"; 1. rozmermi, rozsahom, alebo rozsahom neveľký v porovnaní s inou vecou toho istého druhu; 2. časovo krátky, op. dlhý; 3. nie vysoký, nízky; 4. nedospelý, mladý; 5. nepočetný, máločlenný; 6. bezvýznamný, nedôležitý, nezávažný

Daňový bonus na deti - vyjde mu len minimum, ta najmänšia suma.

• mäsný príd.  1. obsahujúci mastnotu 2. výdatný, hrubý.

Na plech použijem mäsný papier

(pozri aj: mäso, por. mastný)

• mätať sa 1. prudko sa hádzať, zmietať sa, zvíjať sa, trepať sa.

Strašne sa bál, mätal a vrieskal.

(por. mäta - bylinka, miasť - mätie, pomätený) 

• nevädno kde/kam. Vetná prísl. 1. nevie sa, nie je známe. 2. čast. súčasť neurč. zámena n. kde/kam/čo/kto a pod. vyjadruje zdôraznenú neurčitosť, neistotu. 

Už počas vyporiadania BSM na súde konal protiprávne a predával majetok, peniaze dal nevädno kam.

(pozri aj: vädnúť)

• obäta, -y, obiet, ž. 1. obeť, dar Bohu/božstvu 2. nezištné konanie v prospech druhého 3. kto/čo podlieha ničivému účinku niečoho. 

Ešte sa bude tváriť, že je to obäta kvôli tebe.

• osvädčiť sa 1. uplatniť sa, obstáť; 2. ukázať sa ako vhodný, spoľahlivý; 3. vyjadriť sa, vysloviť sa, podať dôkaz.

Nemliečne kaše sa mi osvädčili aj pri hnačke.

• smätný, príd. určené na drobný odpad spôsobujúci neporiadok.

Teraz sa plati na smäté nadoby 12x 120l 45e na celý rok.

(por.  smädný)

• strädný 1. nachádzajúci sa v strede, centrálny; 2. ktorý má prostrednú mieru danej vlastnosti, priemerný, prostredný. 

Kúpila som si aj svetlú, aj tú strädnú farbu a na fotke mám tú svetlú.

• úpäk -u, m. 1. silný slnečný žiar, páľava, horúčava. 

Dnes bol vonku extrémny úpäk.

• väčný príd. 1. stále jestvujúci, trvajúci, 2. jestvujúci bez konca, časovo neobmedzený, 3. expr. kto má trvale istú vlastnosť, stále sa opakujúci. 

Manžel je väčne nespokojný.

• zmäniť 1. dať niečomu/niekomu iný vzhľad, ráz a pod., urobiť iným, premeniť, preinačiť; 2. nahradiť iným, vymeniť.

Iný lekár by možno odporučil umelé mlieko zmäniť.

• zmäs, -i, ž. 1. (náhodné) spojenie niekoľkých vecí do jedného celku, zmiešanie; 2. odb. látka, ktorá vznikla zmiešaním viacerých látok na dosiahnutie žiadaného účinku.

Nakoniec rezne zalejem pripravenou zmäsou.

• zväčniť, umelecky, fotograficky a pod. zachytiť, zobraziť a tým zachovať na dlhý čas.

Chcem si dať dieťa zväčniť na pamiatku.

(por. zväčšiť)

• zviäzť sa, 1. odviezť sa na dopravnom prostriedku, previezť sa, zaviezť sa; 2. hovor. zosunúť sa, skĺznuť sa, zošmyknúť sa; 3. bezvládne padnúť na zem, 

Kým sa ja dotrepem do Viedne, to sa radšej zväziem busom.

(pozri aj: zväz)

Rok za rokom minul a šťastie sa na nás usmialo - do tretice všetko dobré - vo februári 2023 sa k nám rozhodlo prísť naše tretie februárové bábätko - tentokrát vytúžený synček. Neplatí už, že raz cisársky rez, navždy cisársky rez, ale platí: raz cisársky rez, navždy VBAC - a hoci moje šance na úspešný VBAC sú vraj vyššie, opäť nie je nič isté a pre prirodzený pôrod si budem musieť vytvoriť podmienky. Ale - čo v živote je isté? 🙂

Prvým krokom bola zmena gynekológa. Počas COVIDu sa ambulancia bývalého gynekológa veľmi odľudštila a najmä personál prvého kontaktu bol veľmi nepríjemný. Okrem toho, gynekológ je naklonený skôr sekciám a hoci som sa na návštevy lekára zvykla tešiť, postupne sa to otočilo na úplne opačný pocit a chodila som tam so stiahnutým krkom. V ambulancii MUDr. Grossovej v Bratislave-Dúbravke som sa cítila vždy veľmi príjemne, mohli tam prísť aj detičky a tešila som sa na každú návštevu.

Zároveň som sledovala "VBAC scénu" na sociálnych sieťach. Počas éry koronavírusu mi prišlo, že VBAC pôrodov trochu ubudlo, avšak hlasy hľadajúce podporujúcu pôrodnicu, dulu, lekára, starostlivosť o jazvu a pôrodný plán, či zodpovedanie otázok neutíchajú. Je zaujímavé, že každý pôrodný príbeh, situácia, prístup a kondícia každej ženy je iný... Ako hovorí moja kamoška, polovica úspechu je psychická pohoda. 

Knižky

So študijnou prípravou som to poňala úplne smrteľne vážne a nasadila som na to úplne najväčší kaliber: novú 1200stranovú 3,5kilovú knihu prof. Záhumenského Pôrodníctvo. Hoci je určená pre zdravotníkov, je zrozumiteľná aj pre laikov. Páčilo sa mi najmä to, že tam bolo všetko popísané detailne a bez príkras. Konečne som pochopila riziká a mechanizmus preeklampsie či toxoplazmózy, čo je to hydrops a možné príčiny jeho nastatia, čo všetko sa dá odhaliť na morfologickom ultrazvuku, takisto mnohé zmeny v ženskom tele počas tehotenstva a iné zaujímavé témy. Tým, že už o pôrodoch čo-to viem, bolo to pre mňa veľmi obohacujúce čítanie. Knihu som po večeroch čítala skoro 4 mesiace.

Najmä kapitoly o pôrode. Čakala som skôr výpočet patológií (t.j. čo všetko sa môže u rodičky počas pôrodu pokaziť). Ale nebolo to tak - značná časť kapitol bola venovaná tomu, čo môžu lekári pokaziť svojimi nesprávnymi postupmi a zásahmi. Analýze, prečo je v dnešnej dobe toľko sekcií pri nerizikových prvorodičkách. Bola som prekvapená, keď som narazila na jasné a logické vysvetlenie, prečo som mala ja tú prvú sekciu na Kramároch - ktorú, ako som tušila, spôsobila kaskáda nesprávnych postupov a intervencií, ktoré by už v modernom pôrodníctve mali patriť minulosti. Obmedzovanie príjmu tekutín a jedla, priskoré prerušenie vaku blán, ponižujúci klystýr, absolútna absencia komunikácie na moju osobu, pôrodný box bez okien a za plachtou vrieskajúca iná rodička - vyplavenie adrenalínu a aktivácia tzv. sympatického nervového systému, obmedzenie voľného pohybu (posledných 6 hodín som bola priviazaná na kontinuálnom CTG monitore)...

Zaklincovala to nesprávna a unáhlená diagnóza deflexie hlavičky a aboslútne neriešená cervikokorporálna dystokia (stuhnutie okolia krčka), pričom kniha uvádzala aj možnosti, ako by sa bola dala tá situácia riešiť. Keby sa daným zdravotníkom o tretej v noci chcelo. Bol to mimoriadne dojemný moment a po piatich rokoch som konečne odpustila tým, ktorí boli pri pôrode mojej prvej dcérky - pretože oni jednoducho nevedeli, že sa to má a dá robiť inak. Uvedomila som si, že žiaľ, nebola som jediná, ale chvalabohu, časy sa možno aj vďaka tejto knihe budú meniť k lepšiemu.

Lukáš 23: 34 "Bože, odpusť im, lebo nevedia, čo činia..." 

Ďalšia kniha, ktorú som prečítala tesne pred pôrodom a preložila z nej vybrané časti do slovenčiny, je "biblia VBAC" s názvom Silent knife (Tichý nôž, narážka na koledu Silent night). Hoci vyšla pred 50 rokmi v období, kedy v USA 98% žien po sekcii podstúpilo opakovane sekciu, pretože ani len netušili, že by mohli rodiť prirodzene a lekári ani tomu neboli naklonení, stále je vysoko aktuálna. Bola aj jednou z prvých publikácií a iniciatív nezdravotníkov, t.j. žien, ktoré bojovali za prirodzený pôrod po sekcii a skúmali možné a nemožné, podporné a nepodporné metódy. Bolo tu do detailov rozobrané, ako podporiť dobrý pôrod a čomu sa vyhnúť, čo si naopak na pôrod zabezpečiť. To sú nadčasové informácie, ktoré podľa mňa stále platia a žiaľ stále nie sú samozrejmosťou.

Okrem tejto knihy som stihla opakovane prečítať knihu od Michela Odenta: Znovuzrozený porod a Marie Monganovej: Hypnoporod. V podstate ich čítanie odporúčam, aj keď pri Znovuzrozenom porode som ticho ľutovala, že také niečo môže žena tu zažiť len pri domácom pôrode. Pôrodná izba, čo vyzerá ako obývačka s vaňou, intimita, nahota, rodenie a bonding v akejkoľvek polohe, rodičia si sami okúpu novorodeniatko... to asi niekde inde a niekedy inokedy :D A čo sa týka techník hypnopôrodu - keď začali kontrakcie, išla všetka teória bokom :D

Čo sa týka pôrodnice, stavila som na dobrú skúsenosť z minulého pôrodu a opäť som zamierila do ružinovskej pôrodnice. Táto pôrodnica získava na popularite a je známa veľmi milým prístupom personálu a modernými postupmi v pôrodníctve. Stále však zostáva "veľkou mestskou pôrodnicou", do ktorej mieria ženy z okruhu 100km. Zazmluvnila som si pani doktorku Pšenkovú, ktorá mala vo februári 2020 náhodou službu pri mojom prvom VBAC (príbeh tu). Bola veľmi milučká a príjemná ako vždy, nápomocná aj počas poradní pred pôrodom. Dôkladne so mnou prešla celú anamnézu, pristupovala veľmi individuálne, zodpovedala všetky moje otázky. Odporučila mi jednu milú pôrodnú asistentku. Hoci som nad tým neuvažovala, brala som to ako taký signál, že to hádam bude dobrý krok a budú dobrý tím. S Oľgou Ďuricovou sme sa stretli pred pôrodom, porozprávali, komunikovali sme aj cez správy. Má veľké skúsenosti a je veľmi milá a nápomocná. Tak som bola zvedavá, či obe nakoniec k môjmu pôrodu stihnú obe prísť a ako to všetko nakoniec bude...

Keď sa ma opýtate, či zazmluvniť lekára áno alebo nie... ja som mala pocit, že zazmluvniť v mojom konkrétnom prípade bude treba. Nikdy som nebola za nejaké "uplácanie" či "všimné", ani to tak neberiem, ani nechcem byť braná ako niekto protekčný. Stále si so sebou nesiem traumu z prvého pôrodu, kedy som si myslela, že "je jedno, kto tam bude a vlastne je aj jedno, v ktorej pôrodnici to bude, veď sú to prirodzené procesy, ktoré pôjdu aj samé", ale ukázalo sa, že skôr opak je pravdou. Je fajn, keď žena pôrodníka pozná a keď sa cíti prijatá - človek naozaj nikdy nevie, na koho v službe natrafí - najmä v takej veľkej pôrodnici, kde je človek niekedy fakt len číslo - aký má ten človek deň, aké má skúsenosti a postoje a postupy v pôrodníctve. Ja som najmä vnímala, že vyšší váhový odhad by pre mňa (alebo skôr pre nejakého lekára) mohol byť vstupenkou na operačku. Lekár totiž rozhoduje o vedení pôrodu a v neposlednom rade o cisárskom reze.

Pôrodný plán

Čo som tam napísala? Veľa toho nebolo, keďže v Ružinove mnohé veci sú naozaj automatické. Proti nástrihu či epidurálke apriori nie som, ale asi budem rada, keď sa tomu vyhnem... ani podanie oxytocínu na pôrod placenty som nezamietla - pri minulom pôrode by čakanie na pôrod placenty viedol k ešte väčšej krvnej strate. Uviedla som najmä bezdrôtový CTG monitor, tlmené osvetlenie, masáž krížov a slobodnú voľbu polohy v prvej aj druhej dobe pôrodnej. Čo sa týka novorodenca, chcela by som zažiť nielen priloženie "z bruška na bruško", ale aj riadny 2hodinový bonding, ktorý som zatiaľ nemala možnosť zažiť (VBAC dcérka vdýchla nejaký hlien a nevedeli jej to poriadne odsať). Ak by bolo v tom momente na pôrodnici veľa žien, tak nech bonding plynuje pokračuje na šestonedelí.

Ako som sa teda cítila koncom tehotenstva?

Všetky výsledky som mala chvalabohu v poriadku, žiadna cukrovka, aj jazva bola vraj v dobrom stave. Už od začiatku 3. trimestra ma na každej poradni strašili, že "bude veľký". Keď som pozrela do starých papierov, tak rástol v 3. trimestri rovnakým tempom ako 4,5kg VBAC Adelka: dosahoval úplne tie isté odhady v rovnakých týždňoch. Tak som si vravela, že keď bude mať do tých 4,5 kg, tak to zvládnem hádam. Hlavne aby ma kvôli vysokému odhadu neposielali na cisársky... ale keď som sa dočítala, že v Ružinove sa nejakým volejbalistom nedávno narodilo skoro 6kilové bábo, tak som si povedala, že asi nebudú z váhového odhadu robiť vedu. 

Nakoniec to tak nebolo. Pani doktorka Pšenková mi už vopred povedala, že sa opýta prof. Záhumenského, keď sa priblíži termín pôrodu, či v mojom konkrétnom prípade by vyvolával pôrod kvôli vyššiemu odhadu hmotnosti. Mne sa do vyvolávania moc nechcelo, najmä keď tri kamarátky treťorodičky všetky pár dní prenášali. Nemám rada nemocničné prostredie a myslím si, že postupu pôrodu by to ani nenapomáhalo - človek nemôže opustiť 4 steny nemocnice, maximálne ísť na chodbu. Nemôže byť v známom prostredí, s blízkymi ľuďmi, naopak, stále ho vyrušujú cudzí ľudia, s ktorými musí viesť nepodstatné konverzácie. Pri kontrakciách keď chce ísť na zem, na štyri, tak sa nedá - môže byť max. na vysokej a nepohodlnej nemocničnej posteli. Je tam milión cudzích ľudí a aj kvôli dvom deckám, ktoré ma čakajú doma, ma niekoľkodňové predĺženie hospitalizácie nelákalo. Ja osobne pri rozbiehaní pôrodu potrebujem kľud a čo najmenej ľudí.

Veľký bude, veľký....

Ale prišiel 38. týždeň a mladý pán už dosahoval 4 kg. Po poradni som o 3 dni prišla ešte na preváženie/premeranie na 10. poschodie. Okrem pána doktora Kriška sa náhodou zastavil aj sám prof. Záhumenský, ktorý tiež zhodnotil sonografický nález. Odhad váhy im vyšiel 4100 g, do pôrodu ešte 2 týždne. Hlavičku nemá moc veľkú, ale bruško "out of range" a viditeľné faldíky. Pýtali sa ma, či nemám tehotenskú cukrovku, vtedy by to vraj bola rovno sekcia. Veľmi slušne, vecne a empaticky mi vysvetlili riziká: môže dosahovať až k 5 kg, vyššie riziko pôrodných poranení prípadne neúspechu VBAC, po pôrode mi doktorka hovorila, že pri odhade cez 4,5 kg by postup prirodzeného pôrodu by bol non lege artis a bolo by to na sekciu. Prof. Záhumenský hovoril, že zvyčajne sa vyvoláva od 39+0 (aj v 39tt sa ešte stále vylučuje surfakant na dozretie pľúc plodu), tu je to však indikované vysokým váhovým odhadom, preto môžeme vyvolávať aj trochu skôr. Rozhodnutie nechávali na mňa a opýtali sa ma na môj názor: vyvolávať, kedy vyvolávať alebo či budeme čakať (čo neodporúčali). Ja som sa už nejako nastavila na to, že budúci týždeň sa zrejme vyvolávať bude. A pravdupovediac, už som ani nevládala byť tehotná a fungovať okolo detí. Tak mi teda naplánovali to vyvolávanie na utorok, budem 38+4. 

Sú pôrodnice, kde sa po sekcii nevyvoláva (to dodávam ja) a 40+0 alebo 41+0 je vstupenkou na operačnú sálu. Tomu som sa chcela za každú cenu vyhnúť. Tak som to prijala, že aj toto môže byť cesta. Prišla istota, že ktorý deň sa (cca.) narodí, kedy poslať deti k babičke, ako sa má muž zariadiť v práci. No zároveň neistota: Zaberie vyvolávanie? Ako rýchlo? Bude to bolestivejšie? Bude to postupovať veľmi rýchlo, alebo naopak budem v pôrodnici niekoľko dní? Je výhoda, že som treťorodička? Keď sa to bude zasekávať, je to znamenie, že skončím na sekcii?

Ja som nejako doma nestresovala s domácim vyvolávaním pôrodu. Termín sa mi stále zdal ďaleko - ešte dva týždne. Sám by sa asi nevypýtal. Hoci niekedy vedomie nástupu na hospitalizáciu vie ženám pôrod rozbehnúť aj večer pred tým... hmmm.... Skúsila som nejaké babské rady na rozbehnutie pôrodu: nápařka (odporúčam  - veľmi príjemné a hoci aj ako príprava pôrodných ciest na tlačenie), zázvor a škorica, ďatle, čaj z ostružiny malinovej... Pracovala som s vizualizáciou na úspešný VBAC. Snažila som sa byť hlavne v psychickej pohode a byť pripravená na pôrod, nech už sa rozbehne kedykoľvek a akokoľvek.

Ako to išlo

31.1. (38+4) hospitalizácia na vyvolávanie pôrodu. 11:30 zaviedli balónik do krčka, pred zavedením bol krčok na špic prsta, dlhý, vysoký, hlava nenalieha (voľné klenby). Ale nič sa neudialo, ani v noci.

9:00 Ráno po vizite vytiahol prednosta kliniky prof. Záhumenský balónik, spolu s ním sa vyvalila aj plodová voda. Otvorená sprvu na 2 prsty, ale po vytiahnutí balónika a vyvalení sa vody na 4 cm. Aj mu odľahlo, lebo že chemicky po sekcii by vyvolávať nemal (tabletky, gél s prostaglandínmi). Presun na pôrodnicu s tečúcou plodovkou, ale ešte predtým nám natočili CTG, kde nám obidvom búchalo srdce statočne rýchlo od adrenalínu... hnevalo ma, že raňajky mi zostali na izbe na stole, lebo nám kázali počkať až po vizite, tak som do seba hodila na stojáka s tou tečúcou vodou aspoň vianočku a jogurt :D

Odtečená voda bola obmedzujúca v pohybe, asi každý pozná, kto zažil. Vložky to síce chytali, ale aj na zem a na fit loptu to vytieklo a vraj to tak bude čurbať až do pôrodu, no tak ale čo už... od začiatku som bola na samostatnom boxe a mohol tam byť aj muž, pôrody neboli ten deň prakticky žiadne, takže opäť súkromie. Hneď na úvod čípky na stolicu, to mi celkom uľavilo a vyprázdnenie prebiehalo normálne, nie ako ponižujúci klystýr na Kramároch.

11:00 vyšetrenie na pôrodnici, trochu posun, krčok mäkký, 4-5 cm. Kontrakcie boli každých 10 min medzi 11:00-14:00. Doktorka spomínala, že prof. Záhumenský jej hovoril, že pravdepodobne bude potrebná stimulácia oxytocínom. To som zatiaľ odmietla, lebo tie kontrakcie sú potom veľmi bolestivé. Zatiaľ nejaké kontrakcie mám, tak uvidíme, čo z toho bude. Potom ma o 14:00 dali na CTG monitor a kontrakcie prestali! 14:00-15:30 sa nedialo vôbec že nič... chytila ma aj veľká únava a spánok. S mužom sme upadli do depky. Čierne scenáre, že keď do rána sa nenarodí, tak sekcia... hovorili sme si, že Záhumenský, taká kapacita, má asi ako zvyčajne pravdu a bude potrebná stimulácia pôrodnej činnosti oxytocínom.

15:30 došla doktorka, otvorená na 5-6 cm, ale hlava nezostupuje - bez kontrakcií nič ďalej nepôjde... hovorí, viete, keď sme umelo začali, musíme umelo skončiť. Tak že dajú infúziu s oxytocínom, tu najmenšiu dávku. Ale musím byť na tom furt až do pôrodu, lebo sa rýchlo metabolizuje.

A začali bomby. Koniec sveta. Z absolútne žiadnych kontrakcií na veľmi silné kontrakcie každé 4 minuty. Potom už každé tri. Škrabala som tam kreslo, kričala. Nevedela som si nájsť úľavovú polohu. Potom mi uz aj pohnutie malého v maternici pripadalo ako kontrakcia. Uprosila som pôrodnú asistentku, že idem do sprchy, nech ma aspoň na chvíľku od toho pekelného stroja odpojí... v sprche mužovi hovorím, ze nove napojenie na oxy nedám. Že umrem. Veď mám silné kontrakcie a nález teda hádam postupuje aj bez permanentného napojenia na infúziu! Pôrodná asistentka ale hovorila, že sa to bez infúzie zastaví... A naozaj, bez oxytocínu začali kontrakcie slabnúť...

18:00 došla doktorka, hovorí 7-8 cm, oxytocín musí byť... s ním by odporúčala aj epidurál. Keď sme umelo začali, musíme umelo skončiť. Skoro žiadna žena nedá indukovaný pôrod bez epidurálu. A 80% žien celkovo si ho tu dáva. Hovorím dobre teda... kamoška s dvoma VBAC si ho tiez chválila... ja som inak pri tej bolesti aj zabudla, že nejaký epidurál existuje... :D

Kým došli, kým ho konečne podali, kým to zaúčinkovalo, bolo 18:45... strašná úľava, strašne mi to pomohlo... uz som citila len tlaky. Brutálne tlaky... ale aj psychicky mi to pomohlo, že tá bolesť brucha zmizla. Odvtedy až do konca len v ľahu na chrbte, lebo tak mi bolo najlepšie, dostala som totiž triašku: z nervov, vyčerpania, možno aj z toho epidurálu. Maly mal ozvy po celý čas super. Nebola som stále na CTG, ale v tých kritických fázach nejaký čas áno (podanie epidurálu, oxytocínu). Pôrodná asistentka takisto sem tam počúvala ozvy prenosným Dopplerom.

19:15 Snažila som sa ešte netlačiť, lebo že si vraj dotrhám krčok. Neviem, na koľko som bola otvorená, lebo to pozerala len doktorka, pôrodná asistentka to nechávala jej, podľa mňa preto, aby mi tam nepozeralo veľa ľudí. Ked tlaku nešlo odolať, jemne som pritláčala. Telo mi presne vravelo, čo robiť. Epidurál bolo treba po 45 min. dopichnúť, to robila uz len PA. Mala som pár akoby mikrospánkov, niečo sa mi akoby snívalo... 

19:30 som cítila tlaky na kakanie. Nuž, reku, vykakám sa  Nech má hlava viacej miesta. Tak to tam muž s PA podo mnou vymieňali asi na 5x... ale nehanbila som sa, bolo to malé množstvo, úplne som počúvala svoje telo, že ono presne toto v tejto chvíli potrebuje, ehm, doriešiť.

No a keď som bola vykakaná, tak 19:50 ideme asi už tlačiť hlavičku! Počula som, že nejaká žena o 2 boxy ďalej rodí, že už ide do tuhého... A mňa to strašne inšpirovalo. Povedala som si, že sa k nej pridám. Doktorka sa pozrela a hovorí, veď to je na 2 zatlačenia! To mi dodalo silu. Zrazu sa na box nahrnulo veľa ľudí. Ale to mi nevadilo, to bol ako keby môj tím, ktorý nepoznám, ale fandí mi. Tlačenie bol úplne rovnaký mechanizmus ako to kakanie! Takže kakanie ma vlastne tlačiť naučilo lepšie ako Aniball  (ktorý som nepoužívala :D ).

20:11 sa narodil Albert na 3 zatlačenia. Prvé zatlačenie bolo zle, lebo som začala kričať. Hlava zaliezla späť. Hovoria zavrite ústa a tlačte ako na to kakanie. Zabojovala som jak o život... lebo som vedela, že koniec je na dosah... Na 2 zatlačenia vyšla hlávka, potom ešte pliecka.

No pocit neopísateľný! Úľava a radosť... bola som prekvapená, ako hladko to šlo. Priloženie, dotepanie pupočníka... otecko prestrihol. Albert bol úplne v poriadku, Apgar 10-10-10 ,jemne plačkal... odvážili ho a hneď vrátili. Mal 4470 g! Bonding sme mali plné 2 hodiny. Mal presne tie fázy ako z knižky: poplakávanie, zoznamovanie sa, oddych, potom prisatie a po napapaní spánok... mlieko som mala už mesiac pred pôrodom, takže myslím, že na prvýkrát aj dosť spapal 🙂

Len malé natrhnutie! Odporúčam vaginálnu predpôrodnú nápařku... urobila som si ju len 3x, lebo som vedela, kedy budem hospitalizovaná a chcela som s ňou začať až po 38+0... a super... pôrodné cesty to super pripravilo a bolo to príjemné. Placentu museli rvať zo mňa, hore bola prichytená, ale nakoniec šla. Na to si dali extra pozor, lebo pri minulom pôrode tam kus zostal, čo spôsobilo krvácavé jatky. Tentokrát krvná strata nula nič... chvalabohu. No ako za odmenu. Ako hovorila pôrodná asistentka: "zažila si si už všetko, teraz je čas na hladký a rýchly pôrod."

Z pôrodného boxu som odišla na šestonedelie po svojich. Cítila som sa na to a chcela som si odskúšať, či nebudem zas kolabovať ako pri minulom VBAC, ktorý síce prebiehal bez problémov, ale bola tam veľká krvná strata, kolapsové stavy (nevedela som stáť na nohách) a volali na mňa najvyšších lekárov kliniky. A podarilo sa 🙂 od začiatku som vedela samostatne fungovať. Len necelú hodinku som  bola bez bábätka a hneď po poučení mi ho priniesli.

Pár poznámok k priebehu pôrodu:

Počas celého pôrodu som mohla neobmedzene jesť a piť, chodiť, sprchovať sa, hopsať na fit lopte a voliť si úľavovú polohu. Pri tom mi trochu prekážala odtečená plodová voda. Len po malých kúskoch a dúškoch som jedla a pila, nemala som moc chuť, ale zároveň som vedela, že ja, moje dieťa i maternica potrebujeme energiu. Na jedenie som mala so sebou banány, kapsičky, proteínové a müsli tyčinky, hroznový cukor. Nikto mi v tom nebránil, iba anesteziologička po podaní epidurálu bola povedať pôrodnej asistentke "Ona ti tam je kapsičku" a PA jej na to: "Ale my budeme rodiť prirodzene... iný scenár nepripúšťame." 🙂

Jazva po sekcii držala jak hluchý dvere. Nebolela ma, najviac ma boleli vo fáze otvárania kríže a v druhej fáze tlak na lonovú sponu a vstup hlavičky do panvy.

Všetky tri moje deti mali pupočník 2x okolo krku... dve sa narodili ako VBAC! Je možné, že pupočník bránil zostúpeniu hlavičky nižšie do pôrodných ciest, ale vzhľadom na to, že mal dĺžku vyše 3/4 metra, sa mi nezdá, že by to malo mať nejaký zasadný vplyv... Prvý a posledný pôrod mi však museli vyvolávať, lebo hlavička nenaliehala na krčok a pôrodnú činnosť by si asi sama nespustila.

Veľmi pozitívne hodnotím aj veľkú pomoc pani doktorky a pôrodnej asistentky:

Doktorka MUDr. Petra Pšenková, PhD.:

• rozhodovala o vedení pôrodu, dávala odporúčania, komentovala postup nálezu
• len ona vaginálne vyšetrovala (od jednej a tej istej osoby, ktorú navyše človek viac pozná, to človek ľahšie vezme)
• pomáhala malému von, chytala hlavičku, odmotávala pupočník, vyťahovala pliecka
• ošetrila pôrodné poranenia
• skontrolovala placentu, maternicu a jazvu

Pôrodná asistentka Oľga Ďuricová: 

• vybrala mi najväčší pôrodný box
• zaručila, aby sme mali s mužom dostatok súkromia
• komunikovala môj pôrodný plán na novorodenecký tím
• rozprávala sa so mnou v tých prvých fázach, upokojovala ma
• vysvetlila mi a ukázala, ako to na pôrodnici chodí a čo sa bude diať
• polohovala ma, navrhovala úľavové polohy
• podávala infúziu, čípky, dopichávala epidurál
• monitorovala ozvy bábätka
• vybavovala podanie epidurálu, umiestnenie na šestonedelie
• pomáhala s batožinou

Obidve ma boli aj 3x pozrieť na šestonedelí.

Môj manžel:

Ten veľmi pomohol, podával veci, masíroval kríže, kŕmil, prezliekal, utieral, do koša nosil, asistoval pri chôdzi a v sprche... bol plne zapojený. Pri minulých pôrodoch sa cítil jak piate kolo na voze: pri tom prvom bol síce so mnou dlhší čas, ale nemali sme súkromie, pôrodný box mal 3×3 metre a ani ja, ani on sme netušili, čo máme robiť. Pri VBAC prišiel vlastne len na finále, na tlačenie, ktoré ale trvalo hodinu a pol. A potom sa bál o malú, lebo chrčala (Apgar 7-8-8) a dali ju do inkubátora. Bonding sa nekonal.

Myslím si, že tento pôrod nám všetko vynahradil...

Záver

Navrhovaný postup lekárov, najmä takých, ktorí majú skúsenosti s VBAC a VBAC plne podporujú, MÔŽE byť úplne kľudne tá správna cesta. Ja som mala v pôrodnici plnú podporu až po vedenie kliniky. A potrebovala som ju, aj psychicky. Prešla som si po odtoku vody fázou, že sa pôrod zastavil a to bolo veľmi psychicky náročné... ale verila som im a oni mne a do pár hodín bol krpec na svete. Toto bola pre mňa zasa veľká škola. Mala som načítanú ezo literatúru o pôrodoch, ako netreba zasahovať a všetko pôjde samo. Mne lekári s úprimným záujmom o moju osobu veľmi chceli pomôcť, aby som porodila opäť VBAC a aby sme ja aj malý z toho vyšli bez negatívnych následkov (zaseknutie ramienok, pridusenie, pôrodné poranenia, krvná strata)... všetko sa to vo mne bilo, bojovalo. Ale jedno som vedela určite, že sekciu nechcem a že sa asi psychicky zrútim, ak by k nej malo dojsť. A stalo sa... "Dobrá věc se podařila..."

Je ale možné, že mi pri tomto vyvolávanom pôrode pomohol fakt, že jeden VBAC, úplne spontánny, prirodzený a bezzásahový, s pôrodnou váhou 4.5 kg som už mala za sebou. Moje telo, hormóny i pôrodné cesty už boli pripravené, malý bol zrelý. Keď je vyvolávaný a urýchľovaný pôrod, tam sa nedá nikdy 100% predvídať, ako telo ženy zareaguje.

Všetkým držím palce, aby mali krásny a bezproblémový pôrod. Ďakujem, že ste 

si prečítali môj príbeh. U mňa na 100% platilo príslovie pôrodných babíc:

"Poprvé je všechno jinak. Podruhé, jak chce maminka, potřetí, jak dítě (v mojom prípade lékař) poručí." 

P.S. po pôrode som v online poradni prof. Záhumenského pre Mama a ja objavila túto štatistiku, ktorá ma potešila. Som rada, že môj pôrod ju navýšil...

Keď zadám v online kníhkupectve do vyhľadávania heslo "výchova", vyskočia na mňa stovky kníh. Pre mňa ako knihomoľa celkom lákavá predstava. Sú ľudia, ktorí tvrdia, že knihy o výchove nikdy nečítali, lebo teória je síce pekná, ale realita je nakoniec úplne iná. Samozrejme, pokiaľ dokážu dieťaťu rozumieť, venovať sa mu a komunikovať s ním, nie sú o nič horšími rodičmi, aj keď neprečítali ani jednu knihu o tejto téme. V konečnom dôsledku je to vždy o konkrétnom dieťati a jeho vzťahu s rodičmi. Koho však knižky bavia, vie potom aplikovať prečítané poznatky na individualitu svojho dieťaťa alebo detí a lepšie rozumieť celému procesu výchovy. Pre mňa boli knihy o výchove jasná voľba a čítam ich rada, s otvorenou mysľou všetkým novým myšlienkam a názorom. Prečítala som ich už niekoľko desiatok a chcela by som sa s vami podeliť o tipy na tie, ktoré sa mi najviac páčili.

Samostatné dieťa alebo ako sa stať lenivou mamou

Anna Bykovova

Knižka je veľmi svieža a vtipná s milými ilustráciami. Číta sa rýchlo a dáva cenné rady, ktoré sú "z prvej ruky" - autorka má dvoch synov a pracovala aj ako učiteľka v škôlke a vzťahová poradkyňa pre dospelých. Vďaka tomu má hlboké poznatky o ľudskej a detskej psychológii, ktoré zručne prepája a dáva mnohé praktické rady dp konkrétnych každodenných situácií. Hlavná myšlienka knihy je, že sa nemusíme báť dieťaťu dať priestor na samostatnú prácu, učenie sa nových zručností a pomoc v domácnosti. Je to totiž vynikajúca príprava na život a v neposlednom rade veľká úľava pre nás, rodičov. Šikovné a samostatné dieťa je jednoznačne niečo, čo nám budú závidieť naši kamaráti aj rodinní príslušníci.

S láskou o dětském spánku

Lenka Medvecová Tinková

Knižka vysvetľuje, ako sa detský spánok vyvíja v prvých rokoch života a čo všetko ho ovplyvňuje. Obsahuje nádherné ilustrácie, je logicky členená a dá sa čítať "po troškách", ako časopis: netreba si k nej sadnúť a hodiny ju študovať. Namiesto metódy vyplakávania presadzuje láskyplný prístup plný porozumenia. Hoci dáva aj veľa praktických rád, netvári sa, že má patent na pravdu; ozrejmuje, že kľúč k dobrému a pokojnému spánku našich detí (a tým pádom aj nás) máme v rukách my sami. Na konci knihy je 10-stranový priestor napísať svoje vlastné skúsenosti s uspávaním detí a nalepiť si fotografie svojich spinkajúcich detičiek na pamiatku. Knižka je ideálna pre rodičov, ktorí chcú pochopiť zložitý svet detského spánku detí v kojeneckom, batoľacom a predškolskom veku.

Jsi tam, brácho?

Jiří Halda a Marek Herman

Knižka je písaná veľmi čtivo, emotívne a zábavne. Bol z nej nadšený aj môj manžel, lebo sa tu typicky chlapsky a bez zbytočných omáčok dozvedel odpovede na zásadné otázky o výchove detí najmä do 3 až 6 rokov, nakoľko v tomto veku je výchova najúčinnejšia a budujeme základ pre ďalšie roky. Pokiaľ sa dá, nemáme dieťa odkladať do škôlky a určite nemáme pani učiteľku v škôlke viniť za nezvládnuté osvojenie si základných návykov. Pokiaľ ste názoru, že deti majú ísť von, aj keď prší či sneží, majú mať doma svoje povinnosti a že tablet je "mrtvá, placatá máma", pri čítaní knižky budete často pokyvkávať hlavou. Knižka je písaná ako súhrn telefonických rozhovorov týchto dvoch českých pedagógov a terapeutov, čo na mňa pôsobilo sviežo, živo a originálne.

Nerozbitné deti

Slávka Kubíková

Inšpiratívnych kníh slovenských autorov je pomerne málo, o to vzácnejší je tento veľký kus publicistickej a spisovateľskej práce. V rozhovoroch s odborníkmi sa dozvedáme, prečo je dôležité, aby naše deti v prvých 10 rokoch života dostali prístup k športu, hudbe a knihám, opatrný prístup k digitálnym technológiám, budovali sa hranice a ich charakter, naučili sa, čo je to nepohoda a ako ju prekonať. Každá téma je podrobne rozobraná a uzatvára ju rozhovor s odborníkom. Knižka je úplne zásadné dielo pre všetkých rodičov, ktorým nie je jedno, ako budú vyrastať ich deti, chcú podporiť ich intelekt a vedome ich viesť k vyšším hodnotám.

 Prvorodené dieťa

Jiřina Prekopová

Táto kniha je unikátna vo svojom pohľade na výchovu a súrodenecké vzťahy optikou prvorodeného dieťaťa. Hovorí o tom, že poradie, v akom sa narodíme, ovplyvňuje nielen naše detstvo, ale aj celý náš život. Kniha má čo povedať aj dospelým ľuďom, ktorí hodnotia spätne svoj vzťah s rodičmi a súrodencami,  vďaka nej pochopia charakterové črty napr. svojich kamarátov, kolegov či členov rodiny sformované poradím, v akom sa narodili. Autorka uvádza aj vlastnú skúsenosť ako mladšia sestra staršej sestry a tým robí knihu osobnejšiu a príklady sú lepšie zapamätateľné. Pokiaľ plánujete alebo máte dve a viac detí, určite sa informujte, aké chyby pri výchove nerobiť.

Respektovat a být respektován

Pavel Kopřiva a Jana Nováčková

Knižka je podobná americkému bestselleru Ako hovoriť, aby deti počúvali a ako počúvať, aby deti hovorili (Adele Faber, Renate Mazlish), avšak keďže je z nášho kultúrneho prostredia, uvedené vety pravdepodobne dôverne poznáme zo svojho okolia alebo detstva. Uvádza nespočetne veľa konkrétnych príkladov, ako s deťmi (ne)komunikovať a vysvetľuje, prečo je daný spôsob komunikácie (ne)efektívny a (ne)žiadúci a takisto je hlbokou sondou do detskej psychológie. Nedá sa prečítať rýchlo, ale pri každom odseku sa treba pozastaviť a v hlave si ho rozobrať. Ideálne aj prediskutovať so svojím partnerom a snažiť sa po uvážení aj uviesť do praxe. Keď však ovládnete tieto základné pravidlá, podarí sa vám niečo, čo je mimoriadne náročné a trvá to roky - so svojím dieťaťom si vybudujete vzťah založený na rešpekte a dôvere, vyhnete sa mnohým výchovným chybám a hlavne, vaša vzájomná komunikácia bude jasná, predvídateľná a tým pádom aj vysoko efektívna.

Päť jazykov lásky

Gary Chapman

Autor naväzuje na svoj bestseller a v ňom predstavený koncept Päť jazykov lásky, pôvodne určený pre romantické partnerské vzťahy a aplikuje ho na deti. Podľa neho existuje päť jazykov lásky: darčeky, sústredená pozornosť, skutky služby (pomoc), fyzický kontakt a slová uistenia (povzbudenia). Kým sú deti ešte veľmi malé, treba používať všetky jazyky lásky, no čím sú väčšie, postupne preváži jeden alebo dva z nich a cez ne budú deti vnímať našu lásku a pozornosť oveľa intenzívnejšie ako cez iné prejavy náklonnosti. Pointa je v tom, že keď sa budete dieťaťu prihovárať jeho jazykom lásky, bude mať "naplnenú emocionálnu nádrž lásky až po okraj" a váš vzájomný vzťah začne prekvitať. Pokiaľ to bolo príčinou, dieťa sa prestane nevhodne  správať  a upútavať na seba pozornosť. Súčasťou knižky je aj test, pomocou ktorého môžete v deťoch odhaliť ich konkrétny jazyk lásky.

Rodičia a deti

Zdeněk Matějček

Autor je uznávaná vedecká a lekárska kapacita, priekopník v oblasti detskej psychológie v ČSR, bojovník proti socialistickým jasliam a za trojročnú rodičovskú dovolenku. Hoci kniha je z 80. rokov, je stále vysoko aktuálna a považovaná za klasiku v oblasti literatúry o rodičovstve. Publikácia je prierezová, dotýka sa mnohých tém rodičovstva od založenia rodiny a počatia až po pubertu. Na rozdiel od iných kníh toho istého autora sa mi zdala asi najviac pútavá, málo vedecká, láskavá a milá. O období vzdoru napr. napísal len jednu stranu, ale v nej vyjadril všetko podstatné, ako toto obdobie "prežiť". Opäť je to kniha pre rodičov s otvorenou mysľou, ktorí sú pripravení sa čo-to dozvedieť a pozrieť sa na situáciu optikou dieťaťa.

Kniha o rodičovstve

Nicky & Sila Lee

Táto knižka z dielne britských veriacich manželov takisto pokrýva všetky aspekty rodičovstva. Kľúčom k správnej výchove je podľa nej pevný, ale láskavý prístup. Sú tu aj praktické návody, ako riešiť konflikty medzi súrodencami, ako sa rozprávať o chúlostivých témach a pod. Títo rodičia vychovali sami 4 deti a v knižke dávajú priestor aj im, aby si zaspomínali na svoje detstvo a výchovu, ktorá sa im dostala. Tým je knižka v kontakte s reálnym životom a nezostáva len suchou teóriou. Môj tatko sa o nej vyjadril, že keby ju bol čítal, mali by sme šťastnejšie detstvo :D

Ak patríte k nadšencom kníh, dovoľte mi otázku, čítali ste tieto knižky? Ako sa vám páčili? Prípadne aké sú vaše obľúbené knihy o výchove, ktoré vás ovplyvnili? Dajte mi vedieť v komentároch 🙂

Tento rok sme sa asi mnohí na zahraničnú poznávaciu dovolenku nedostali. Pozývam vás preto nahliadnuť do najväčšej z pobaltských republík, ktorá je nám bližšie, než si myslíte.

Vilnius ako ho (ne)poznáte

Hlavné mesto Vilnius poznám veľmi dobre, strávila som tam väčšinu svojho času stráveného v Litve. Vilnius má oveľa väčšie historické centrum ako je tomu napr. v Bratislave a je väčší ako Bratislava asi o stotisíc obyvateľov. Prijmite moje pozvanie na prechádzku najkrajšími pamätihodnosťami centra mesta.

Prehliadku určite začnite na katedrálnom námestí (Katedros aikštė) s nádhernou bielou katedrálou a jej zvonicou. Katolícka katedrála je zasvätená sv. Stanislavovi a Vladislavovi, ktorí na nás zhliadajú z priečelia. Za ňou sa nachádza zrekonštruovaný kráľovský zámok, v ktorom je dnes múzeum, a nevysoký kopec, na ktorom sa týči už len veža niekdajšieho hradu (k nej si môžete tiež urobiť odbočku). Začína tu aj Gediminasov prospekt plný obchodov a reštaurácií dlhý dva kilometre, ktorý končí až pri budove parlamentu. 

My si však Gediminasov prospekt necháme na neskôr a vyberieme sa najprv do neďalekého tehlového kostola svätej Anny, ktorý má naozaj jedinečnú posvätnú a veľmi príjemnú teplú atmosféru. Napoleon sa o ňom vyjadril, že keby mohol, rozobral by ho a odniesol by si ho do Paríža... našťastie to neurobil :D

Odtiaľ po pár minútach okolo balkóna, z ktorého bola v roku 1918 vyhlásená nezávislosť, prídeme k palácu prezidenta (pred pár rokmi aj prezidentky) a hneď vedľa vidíme kampus Vilniuskej univerzity. Tvorí ho súbor barokových budov a prechádzať týmto bludiskom z prednášky na prednášku je naozaj zážitok. Nebojte sa nakuknúť na nádvoria, sú voľne prístupné. 

Pokračujme odtiaľto k budove mestskej radnice a ku katolíckemu pútnickému miestu Brána úsvitu "Aušros vartai" so zázračnou ikonou Panny Márie. Tu budeme počuť najmä poľštinu od pútnikov z Poľska, i keď aj Litva je prevažne rímskokatolíckou krajinou. Odtiaľ po Nemeckej ulici (Vokiečių gatvė) prídeme späť na Gediminasov prospekt.

Po ceste od radnice na prospekt máme niekoľko možností občerstvenia:

• Mint Vinetu (Winnetou) - hipsterská príjemná kaviarnička s antikvariátom. Spojenie vône knižiek, čaju a kávy je dokonalá kombinácia https://mintvinetu.com/
• Čili pica (Chilli pizza) - legendárny baltský reťazec pizze s fastfoodovou atmosférou interiéru a dobrými cenami https://www.cili.lt/
• Pomodoro - talianska kuchyňa a pizza http://www.pomodoro.lt/
• Hesburger - pobaltsko-fínsky súper McDonaldu https://www.hesburger.com/

Ak prejdete okolo všetkých týchto lákadiel a nedáte sa zviesť, počkajte ešte minútu a už neodoláte. Ako tip miestnych vám môžem srdečne odporučiť reštauráciu Berneliu užeiga (v preklade miesto, kam radi zájdu mládenci) nachádzajúcu sa v bočnej uličke Gediminasovho prospektu za McDonaldom v budove Národného divadla opery a baletu. Práve tu môžete ochutnať pravú litovskú kuchyňu za dobrú cenu v perfektnom štýlovom ľudovom interiéri. Samozrejmosťou je menu v angličtine, obsahuje aj obrázky jedál, tak si určite dobre vyberiete. Jedlo servíruje personál v kockovaných zásterách v smaltovanom riade či na panvičke a pekáčiku... jednoducho gurmánsky sen. Ak by ste navštívili nie Vilnius, ale Kaunas, aj tam ho nájdete - tam majú dokonca 4 pobočky.

https://berneliuuzeiga.lt/en/berneliu-uzeiga/

Tradičné jedlo v Litve sa inšpirovalo ruskou alebo poľskou kuchyňou. Nájdeme tu smažené a varené pirohy, pelmene, lievance, boršč, cviklový šalát, cepelinai - veľká knedľa plnená mletým mäsom. Zo sladkých jedál je to jablkový koláč alebo typický vianočný koláč šakotis (v Poľsku známy ako sękacz), ktorý vyzerá ako žltý vianočný stromček. Predáva sa tu aj výborná smotanová zmrzlina ruského typu plombyr. Samozrejme, ako krajina s prístupom k moru ponúka Litva ryby na všetky možné spôsoby.
Ak sa ma spýtate, či sa pije víno alebo pivo, tak určite pivo (Švyturys, Kalnapilis, Volfas Engelman, Gubernija...). Alebo pálenka, napr. bylinkový likér Tri deviatky (Trejos devynerios 999), niečo ako naša Demänovka. Existuje o ňom aj jeden miestny vtip: "Tento Silvester strávime vo štvorici. Ja a tri deviatky." :D Veková hranica, odkedy vám tu alkohol predajú, sa posunula na 20 rokov. Takisto vám nepredajú alkohol v samoobsluhách po 22:00 a pred 8:00.

Po prospekte a voliteľnom občerstvení pokračujeme opäť mierne hore kopcom na námestie Lukiškių aikštė, kde do roku 1991 stála socha Lenina ako symbol komunistického režimu, teraz je tu múzeum KGB a o kúsok ďalej prospekt pri rieke uzatvára budova sejmu čiže litovskeho 141-členného parlamentu. Pri návrate naspäť sa ešte môžeme prejsť popri rieke. Mestom sa vinie rieka Vingis, v preklade zákruta, ktorá sa naozaj mierne krúti mestom a jej brehy sú v blízkosti centra plné kaviarničiek a príjemných reštaurácií. Na druhom brehu uvidíme mrakodrapové mestečko so sídlami bánk a zahraničných firiem, ale aj mestskej samosprávy.

Akonáhle prejdeme popri opere a dosiahneme Zelený most, už sme opäť pri katedrálnom námestí a okruh dlhý 8 km sme dokončili. Ak ešte vládzeme, môžeme navštíviť aj tu sa nachádzajúce etnografické múzeum, ktoré mapuje históriu, kultúru a folklór Litvy. Pred ním stojí socha prvého litovskeho kráľa Mindaugasa.

Iné zaujímavé miesta v Litve, ktoré sa oplatí navštíviť:

• Kaunas - druhé najväčšie mesto v Litve, v medzivojnovom období hlavné mesto Litvy - Vilnius (Wilno) vtedy patril Poľsku, Stalinovo rozhodnutie ho vrátilo Litve.
• Druskininkai - kúpeľné mestečko ponorené v sviežich zelených lesoch, kde nielen kúpeľ, ale aj prechádzka po okolí je balzamom pre telo i dušu
• Kryžių kalnas - Hora krížov je zaujímavou kuriozitou, pri meste Šiauliai na jednu vyvyšeninu začali ľudia už v 19. storočí nosiť kríže a sochy Panny Márie ako poďakovanie a z miesta sa stal katolícky pútnický cieľ
• Trakai - to je nádherný zachovalý stredoveký tehlový hrad na jazere Galvė len 15 km od Vilniusu a tak sa automaticky stáva zastávkou mnohých turistov aj organizovaných výletov cestovných kancelárií.

Ak chcete zažiť Baltské more v Litve, určite navštívte jeho tri letoviská a budete milo prekvapení príjemnou a pokojnou atmosférou, ktorá tu vládne. Tretie najväčšie mesto v Litve - prístav Klaipėda - plní skôr funkciu prístavu ako letoviska, preto skôr zamierte do najväčšieho centra Palanga a jeho susednej dedinky Šventoji. Alebo sa vyberte do prírodnej rezervácie Kurská kosa, tam je hlavným centrom mestečko Nida, tu však platia prísne pravidlá pre ochranu prírody a kontrolovaný vstup. Okrem hotelov a penziónov miestni v sezóne ponúkajú aj ubytovanie na súkromí, ktoré vyjde výrazne lacnejšie. Hoci more je všetko iné len nie teplé, v lete tu bývajú aj 30-stupňové horúčavy, takže na pláži sa dá dobre oddýchnuť. V letoviskách sa stále niečo deje: koncerty, diskotéky či trhy, ochutnať môžete rôzne kulinárske fastfoodové špeciality a nakúpiť si suveníry. Šventoji je výrazne menšia a pokojnejšia ako Palanga, donedávna tu nebol ani bankomat. Vôňa borovicového lesíka v rozpálenom piesku vám určite pripomenie Chorvátsko. Najkrajší suvenír z Litvy je jednoznačne jantár, ktorým sa Litva preslávila už v dávnom staroveku. Jantárová cesta viedla z Pobaltia cez Poľsko a Bratislavu až do Benátok a jantár sa preto volá aj zlato severu. 

Pohanstvo a rodná viera 

Litva bola poslednou európskou krajinou, ktorá bola pokresťančená. Obyvatelia dlho bránili svoju rodnú vieru pred nájazdmi najmä Rádu nemeckých rytierov, ktorým prirodzene nešlo len o vieru, ale aj o vplyv a moc. Nakoniec sa katolícke kresťanstvo dostalo do Litvy cez Poliakov - litovské knieža Jogaila (Jagiello) si v roku 1386 zobral čerstvo 12-ročnú poľskú princeznú Jadvygu, pri tej príležitosti prijal krst a meno Vladislav a položil tak základ poľsko-litovského súštátia a Jagelovskej dynastie. Pravoslávie ani evanjelické cirkvi sa medzi Litovcami príliš nerozšírili.

Čo je zaujímavé, pohanská viera vo svojej podobe tu prežila dodnes a hlási sa k nej komunita 6 000 ľudí. Litovská príroda stále živí boha Perkūnasa (Perúna), Ladu, Jūratė, Svaroga (Dažďboga), Raganu (Morenu) a ďalších bohov rodnej viery. V Litve som mala možnosť spoznať ľudí, pre ktorých je táto viera dôležitá. Milujú a ctia si prírodu, ľudové piesne a ľudové tradície. Osobne mám rada skupinu Marga muzika (v preklade Pestrá hudba). Tu napr. spievajú v poľštine ľudovú pieseň Lipka: https://www.youtube.com/watch?v=ct2famMQBvg
Zúčastnila som sa aj (ne)tradičnej pohanskej svadby plnej spevu a ľudových tradícií, ktoré boli podobné aj našim slovenským. Ženích musel prekonávať prekážky, aby sa dostal do nevestinho dvora, potom si ju musel pýtať od rodičov a následne mladomanželia okrem iného pili med zo spoločného pohára a obrad sa odohrával okolo ohniska, do ktorého hádzali voňavé kvety či zrno. Hostia stali okolo nich v kruhu a v jednej chvíli kolovala cez ich ruky tradičná ľudová stuha, do ktorej hostia vkladali priania všetkého najlepšieho. Na záver sa konalo čepčenie, hostina a oslava pri bohatom stole a ľudová veselica a to všetko v lone prírody na dedine mimo civilizácie. Bol to nezabudnuteľný zážitok. Samozrejme, štátom platný a uznaný obrad mali v mestskej svadobnej sieni, ktorý však v porovnaní s tým, čo nasledovalo, vyznel stručne, chladne a formálne. Bezprostredne po obrade a gratuláciach je v Litve zvykom pripiť si šampanské na zdravie mladomanželov rovno pred budovou svadobnej siene.

Materská a rodičovská dovolenka v Litve

Keďže sme na Modrom koníku - portáli pre mamičky, zisťovala som pre zaujímavosť, ako je to v Litve. A hneď som narazila na výrazný rozdiel v prvom rade v terminológii. 2 mesiace pred termínom pôrodu a 8 týždňov po samotnom pôrode čerpá žena, ktorá odvádzala odvody, materskú dovolenku nazvanú "tehotenská a pôrodná dovolenka", ktorá je pre ňu náhradou čistého príjmu. Počíta sa z príjmu za posledných 12 mesiacov pred nástupom na materskú.

Potom môže žena (alebo muž) pokračovať na rodičovskej dovolenke (resp. "dovolenke popri starostlivosti o dieťa") do troch rokov veku dieťaťa. Aj tu sa výška podpory odvíja od priemerného zárobku za posledných 12 mesiacov. Finančnú podporu však nedostávajú až do troch rokov dieťaťa, ale len do jeho 1. resp 2. narodenín (dostávajú buď 77% do 1. narodenín, alebo 53% + 31% (do 1. a 2. narodenín) ). Tretí rok môžu síce byť na dovolenke, ale už neplatenej. Takáto rodičovská dovolenka odmeňuje mamičky, ktoré zarábali viac a druhé dieťa sa finančne oplatí mať už 2 roky po tom prvom.

Príspevok pri narodení dieťaťa má aktuálne výšku 431 € a rodinné prídavky sa poskytujú do 18 rokov resp. do 21 rokov, pokiaľ ešte študuje vysokej škole vo výške 60 € mesačne.

Zdroj informácií: https://www.renkuosilietuva.lt/lt/vaiko-gimimo-ir-auginimo-ismokos/

Ako sa rodí v Litve?

Zaujímavosťou sú tu pôrodné domy, čiže miesta, ktoré nie sú nemocnicou, napriek tomu je tu prítomný samozrejme aj lekár. Tradičný pôrodný dom si môžete pozrieť na fotografiách či cez virtuálnu prehliadku tu: http://www.gimdymas.lt/ . Po príchode do pôrodného domu má rodička k dispozícii komfortnú čakaciu izbu, kde s ňou môže byť po celý čas aj rodina, sprievod či iní blízki. Nachádza sa tu moderné vybavenie ako napr. bazén, žinienky, lano a pod. pre prirodzenú voľbu polohy. Do pôrodu pokiaľ možno nezasahujú liekmi ani modernými technológiami. Samozrejme, v prípade komplikácií zasahuje lekár, sú pripravení aj na nutnosť cisárskeho rezu či tlmenia pôrodných bolestí. Možný je aj ambulantný pôrod - rodička strávi noc so svojim dieťatkom doma a dieťatko privezie len na vyšetrenie.

Táto možnosť je vítaná u zástankýň prirodzeného pôrodu, ktoré často sprevádza dula resp. pôrodná babica. V prípade komplikácií na strane matky a novorodenca či výraznej krvnej straty žiaľ už recenzie nevyznievajú až tak pozitívne. Samozrejme, rodiť môžete aj v "klasickej" nemocnici. Najlepšie hodnotenie majú súkromné kliniky v Panevežys a Kaunase. Vo Vilniuse zamierte do mestskej časti Antakalnis alebo Lazdynai.

Inak aj v Litve existuje sociálna sieť pre mamičky resp. rodičov: tevu-darzelis.lt - v doslovnom preklade Rodičovská škôlka (škôlka pre deti je totiž vaikų darželis, čiže doslovný preklad slova Kindergarten). Porovnanie s Modrým koníkom je tu na mieste, stránka totiž Modrého koníka výrazne pripomína. Nájdeme tu diskusné fórum, wiki, články, videá, rady odborníkov, bazár, testovanie produktov, skupiny, termínovky, ale aj integrovaný menstruačný a tehotensky kalendár a prehľad detských mien. Je to ďalší dôkaz toho, že rodičia detí v iných krajinách riešia presne tie isté témy a majú podobné problémy a je perfektné, že majú k dispozícii takýto šikovný portál.

Možno sa stále čudujete, ako som sa ja, Slovenka, dostala k Litve? S mojim bývalým priateľom som sa spoznala cez internet a náš vzťah na diaľku trval skoro 5 rokov, počas celej vysokej školy. Veľkú časť stretnutí sme strávili v Bratislave aj Vilniuse, ale aj v Poľsku či Nemecku. Do Litvy som za ním cestovala deň a noc (cesta trvá 21 hodín) a v krajine som strávila 200 dní. Počítala som to. Holt láska je mocná čarodejka. Nakoniec sme sa na vízii spoločnej budúcnosti nezhodli a rozišli aj názorovo.

To, že nerozumiem z konverzácie ani slovo, mi veľmi vadilo, pustila som sa teda do štúdia z litovskej a ruskej učebnice. Veď sme predsa plánovali spoločnú budúcnosť práve v Litve. Veľmi rýchlo som začala rozumieť, čítať a písať a až keď som si bola istá gramatikou, ktorá inak nie je veľmi ťažká a je logická, tak aj plynule rozprávať. Trvalo mi to asi dva roky a litovčina mi z hlavy nevyšumela dodnes. Litovčina patrí do osobitnej skupiny baltských jazykov spolu s lotyštinou, avšak táto skupina sa odštiepila v ranom štádiu formovania baltsko-slovanských jazykov a tak má k slovanským jazykom bližšie ako k iným.

Na litovskom jazyku je veľmi náročná výslovnosť, lebo existujú tri druhy prízvuku: krátky, dlhý s dôrazom na začiatku a dlhý rozvíjajúci sa na konci, pričom pri každom jednom slovíčku sa musíte správny prízvuk naučiť a keď sa slovíčko skloňuje, prízvuk sa niekedy môže aj meniť. Ďalšou zaujímavosťou sú koncovky ženského priezviska: na základe nich hneď vidíte, či je žena vydatá (-ienė) alebo slobodná (-itė, -ytė). Kedysi vraj aj u nás bol tento stav rozlíšený: existovala koncovka -ova a -ová. Písmená š či ž sú požičané práve z češtiny (slovenčiny), keďže litovskí jazykovedci nechceli prebrať poľské sz a cz. Zato také písmeno ė je celosvetovou kuriozitou. Písmená ą, ę, ų sa síce volajú "nosové", ale poľsko-francúzsku nosovú výslovnosť neprebrali - ich význam je skôr gramatický. 

Môžem teda s istotou tvrdiť že som jedna z mála Sloveniek, ktoré ovládajú litovský jazyk a teda keby ste potrebovali s litovskym jazykom alebo reáliami pomoc, pokojne sa obráťte na mňa. Alebo na túto šikovnú dievčinu Ninu Kapušovú, ktorá je jedinou profesionálnou prekladateľkou v kombinácii slovenčina-litovčina na Slovensku. Mimochodom, litovčina sa dá študovať - v Brne na Masarykovej univerzite v rámci odboru Baltistika.

Akí tu žijú ľudia? Úprimní, srdeční, pevní - držia svoje slovo a stoja si za svojím názorom. Majú však zmysel pre humor a po slovanských národoch zdedili srdečnosť a pohostinnosť. Takto som ich zažila ja. 

A čo vy? Boli ste niekedy v Litve na dovolenke, na študijnom pobyte, prípadne plánujete túto krásnu krajinu v budúcnosti navštíviť? Kde ste boli a ako sa vám páčilo? Alebo ste možno s Litvou rodinne spriaznení? Dúfam, že sa vám článok páčil a čo-to ste sa dozvedeli. Prajem vám veľa šťastia - sėkmės!

(Poznámka: Všetky fotografie sú moje vlastné a foto zo svadby je uverejnená so súhlasom mladomanželov. Pôvodne sa článok začínal rozsiahlym geografickým a historickým exkurzom, nakoniec som sa rozhodla napísať len také zaujímavosti, ktoré sa bežne nedozviete.)

Rozmýšľali ste aj vy niekedy nad tým, aké texty v nemčine sú na jumbo packoch plienok #babylove? Aj malé dieťa ako moja dcéra sa dovtípi, že je to nejaká rozprávka. A na každej veľkosti plienok iná! Skúšali ste ju svojim deťom (prípadne starším súrodencom nositeľov plienok) preložiť alebo ste do boja privolali staršieho súrodenca so slovami "Šak ty máš v škole nemčinu?"

Rozhodla som sa oprášiť svoje znalosti z nemčiny a rozprávky z plienok veľkosti 3, 4 a 5 preložiť. Tento článok som napísala a rozprávky preložila bez toho, aby ma ktokoľvek vyzval a bez nároku na akýkoľvek honorár, len pre radosť mojich a vašich detí. Prvým poslucháčom bola moja staršia dcérka (2,5 roka). 

A výzva pre vás - budete vedieť príbehy aj dokončiť? Záver je totiž ponechaný na našej fantázii.

Zajačie uško a žlté blesky

Sliepočka vzrušene kotkodákajuc vbehla do záhrady Babylove farmy: "Líštička! Zajačik! Pomôžte mi! Kuriatka mi utiekli, nemôžem ich nikde nájsť!" 

Zajačik sa práve pohodlne usadil na malom krtinci v zeleninovom záhone. Nebol veľmi prekvapený, pretože - medzi nami - stávalo sa to často. Len čo sa mamka kvočka chvíľku nepozerala, kuriatka sa jej rozutekali ako malé žlté blesky.

Zajačik, líštička a sliepočka spoločne prehľadali celý dvor a záhradu, ale kuriatka nemohli nikde nájsť. Zrazu počul zajačik za domom nešťastné pípanie. Utekali tam a uvideli, čo sa stalo: kuriatka vyliezli na vtáčiu búdku, pod ktorou si farmár odstavil svoju káričku na seno. Káričku potom odviezol preč bez toho, aby si kuriatka na búdke všimol... a tak teraz sedeli vysoko na búdke, keďže ešte nevedeli lietať. Pre našich priateľov boli príliš vysoko, než aby ma nich mohli dočiahnuť.

Oh joj... Čo teraz? A potom dostali nápad...

Tigrí skok a zebrie pásiky

Malá zebra z babylove džungle bola trošku namyslená. Aby bola jej srsť stále dokonale biela, chodila sa každý deň kúpať do rieky. Svoje čierne pásiky si pritom odložila na breh, aby nevybledli. 

Dnes bola zebra strašne nešťastná: keď po kúpeli vyšla z vody, boli jej pásiky preč! Celá rozrušená bežala za svojimi priateľmi. Spolu všetko prehľadali, ale pásiky nemohli nikde nájsť. 

Keď to už takmer chceli vzdať, zrazu ich tiger zbadal na druhom brehu rieky. Malý drzý bobrík jej pásiky ukradol a urobil si z nich clonu na svoj poobedný spánok. 

Teraz sa musia zvieratká dostať na opačnú stranu a pásiky získať späť... ale ako? Až do polovice rieky bola hĺbka vody ešte bezpečná a nízka. Ale v druhej polovici rieky tiekol silný prúd a voda tu bola hlboká. Tiger síce vedel doskočiť dosť ďaleko, ale aj pre neho bola rieka priširoká. 

A potom dostali nápad...

Slonia sila a radosť z dažďa

Hurá! Napršalo! Sloník, krokodíl a zebra nadšene poskakovali, pretože vedeli, čo to znamená - konečne môžu ísť traja kamaráti robiť to, čo majú najradšej! Plní radosti sa vydali na cestu k ich najobľúbenejšiemu miestu v Babylove stepi.

Ale keď tam prišli, ich sklamanie bolo veľké - malý vodopád, ktorý zvyčajne pri daždi padal zo skaly, tu dnes nebol. Pritom to bolo pre nich to najväčšie šťastie hrať sa a špliechať v chladnej čľapkanici. 

Hneď zbadali, v čom nastal problém. Veľký spadnutý kameň zablokoval malú riečku, ktorá zvyčajne stekala dole skalným previsom a vytvárala vodopád. Vyliezli teda hore a spoločne posúvali a ťahali veľký kamenný blok, ten sa však ani nepohol.

Bezradne sa na seba pozerali. Musí predsa existovať nejaké riešenie. A potom dostali nápad...

Poznáme to mnohé, skončí nám materská (presnejšie povedané rodičovská) dovolenka, niekedy aj reťazená na 5-6 rokov a často sa už do predchádzajúceho zamestnania vrátiť nedá - z rôznych dôvodov. Nadbytočnosť, vypršanie zmluvy, krach firmy, ďaleké dochádzanie, prípadne je práca z časového hľadiska nevhodná pre matku s malými deťmi. Pokiaľ nás na materskej neosvietilo a nedostali sme nejaký super podnikateľský nápad, treba sa poobzerať po novej práci.

V životopise však vzniká určitá medzera. Niektoré mamičky si uvedú do životopisu presne: od toho do toho roku materská dovolenka. A personalista často zdvihne obočie. Do dnešnej doby mladých, dravých a perspektívnych zamestnancov bez záväzkov to akosi nezapadá. Ale aj ženy-matky našťastie nakoniec dostávajú svoju šancu. Čím môžu firmu obohatiť?

Nechcem teraz riešiť všetky aspekty a kritériá prijímania zamestnancov po materskej, len mi napadlo niekoľko zaujímavých vecí, s ktorými sa žena po materskej môže na pohovore pochváliť. A tí, čo sedia na druhej strane stola a sami mali malé deti, jej isto dajú za pravdu. Nemôže sa síce pochváliť závratným stúpaním po kariérnom rebríčku, množstvom pracovných skúseností či ukončených projektov a početnými odbornými školeniami, na materskej však získala mnoho zaujímavých zručností, ktoré budú v jej ďalšom pracovnom živote veľkou výhodou... Ako je to možné? Ktoré z nich mám na mysli?

Trpezlivosť

Deti nás naučili (aspoň niekedy) zachovať pokoj, aj keď sa nám chce kričať. Nevypustiť z úst tú najhoršiu nadávku, keď vidíme tú spúšť v kuchyni alebo najnovší umelecký výtvor na stene. Trpezlivo aj stokrát vysvetliť, že uterák naozaj nie je na umývanie zeme, že si nemôžeme kúpiť stého plyšáka v ZOO shope a Lego Duplo autíčko nevie plávať v záchode...

Pedagogický duch

Vďaka vysvetľovaniu banálnych tém a záležitostí vlastným deťom sa vieme vcítiť do kože kolegu, ktorý o novej pracovnej úlohe alebo odbornej téme nevie zhola nič. A väčšinou sme schopné mu to trpezlivo, jednoducho vysvetliť, zaškoliť, ukázať všetko potrebné.

Empatia

Ženy ako také sú naprogramované prírodou na robenie kompromisov a zachovávanie dobrých vzťahov. Matky, ktoré boli na materskej, získali niekoľkoročný tréning "on the job" - a to 24/7. Vďaka malým deťom vedia pracovať s hlasom a vcítiť sa do situácie, aj bez slov pochopiť, čo sa zomlelo. Pri cudzích ľuďoch je to ťažšie, ako pri malých deťoch, ale ženy-matky sú aj štatisticky chápavejšie a láskavejšie, ak ich kolega / kolegyňa práve nemá svoj deň.

Obetavosť

Dobre vieme: žena - matka musela nespočetne veľakrát zaprieť samu seba. Napríklad keď sa jej chcelo na WC alebo bola hladná, no dieťa malo strašne dôležitú potrebu jej niečo ukázať alebo práve spadlo z gauča. Je to skôr pasca prvorodičky, kedy má pocit, že nestíha nič "svoje" a musí byť stále pri dieťati - no postupne ako deti odrastajú, sa naučia naplniť si v rýchlosti a tichosti svoje potreby a pritom stále veľkú časť svojho času a energie venovať deťom. Aj po nástupe do práce zostávajú - priznajme si - naše deti na prvom mieste, no keď sa bude hľadať niekto, kto na teambuilding napečie koláč alebo niekto slabšej povahy, kto konečne uprace riad v kuchynke, s vyššou pravdepodobnosťou to budú mamičky, veď to už robili toľkokrát, že to nepovažujú za nič mimoriadne...

Odklon od perfekcionizmu

Niekedy som sa musela pousmiať, keď na výzvu, aby uchádzač uviedol nejakú svoju negatívnu vlastnosť, často uviedol práve perfekcionizmus. To predsa neznie tak negatívne a zamestnávateľ si pomyslí, že ma pred sebou poctivého pedanta, no nie? Sú profesie, kde je táto vlastnosť dokonca priam žiadaná. Účtovník či zubný lekár... avšak my mamy vieme - lepšie urobiť niečo na 50%, napríklad narýchlo umyť zem mopom alebo na obed navariť cestoviny, ako to neurobiť vôbec. Pre mnohé pracovné úlohy predsa stačí, keď je hotová na tých 90%, hlavne že je to rýchlo a vyzerá to, no nie? A pritom my mamy robíme rutinné činnosti...

...rýchlo, efektívne a poriadne

Veď stále bojujeme s nedostatkom času. Ak si chceme aspoň na 15 minút sadnúť a vypiť chladnúcu kávu, musíme rutinné činnosti vedieť robiť rýchlo a efektívne. A časom sa vypracujeme k ich profesionálnemu zvládnutiu aj so zavretými očami. A určite to zvládneme aj v novej práci 🙂

Týmto článkom nechcem povedať, že ženy, ktoré neboli na materskej, nemajú vyššie uvedené návyky a zručnosti. To určite nie. S deťmi sa však aj človek, ktorý bol predtým iný, mení, rastie a vyvíja určitým smerom. Hoci ani niekoľkoročný pobyt na materskej niektoré "rezistentné" ženy nevychová k vyššie uvedeným vlastnostiam. Samozrejme, že dlhší pobyt doma s deťmi vedie k oslabeniu kvalifikácie v odbore i k zníženiu iných pracovných návykov, ktoré sme predtým mali zautomatizované. Ale má aj množstvo pozitív, ktoré možno nie sú na prvý pohľad viditeľné... O tom bol môj článok. 

1. A aké bolo vaše hľadanie novej práce po materskej? 🙂

Píšem po návrate z pôrodnice, s veľkou radosťou v srdci, že sa mi splnil sen, ktorý som mala už krátko po prvom pôrode, že by som veľmi chcela zažiť prirodzený pôrod. V dnešnej dobe, v súvislosti s prudkým nárastom počtu vykonaných cisárskych rezov (najmä na prvorodičkách), narastá však i počet prirodzených pôrodov po cisárskom reze. Človek by mal dojem, že sa to stáva štandardom: pokiaľ žena chce a má záujem, do ďalšej sekcie ju nik nebude nútiť. Niečo málo však pre to urobiť treba...

Chcem vám teda poskytnúť môj príbeh...

Aby som popísala môj druhý pôrod, nedá sa mi inak, len sa krátko vrátiť v myšlienkach dva roky nazad, k tomu prvému. Vtedy som sa o teóriu okolo pôrodu príliš nezaujímala. Hovorila som si, že je to prirodzený proces a väčšina žien to zvládne bez problémov. Prečo by som to nemala zvládnuť ja - veď som mladá, zdravá, 25ročná baba. Tehotenstvo prebiehalo bez problémov, tak prečo by mal pri pôrode nastať nejaký problém. Takýto prístup mi síce náhodou vyšiel pri rozbehnutí kojenia, nie však s pôrodom, ktorý je oveľa zložitejší proces, než som si bola schopná dovtedy predstaviť. Neuvedomila som si, že napríklad aj medzi pôrodnicami v Bratislave sú dosť veľké rozdiely v tom, ako pristupujú k pacientkam a k priebehu a podpore samotného pôrodu, tak som si jednoducho vybrala najbližšiu pôrodnicu a hotovo.

V skratke: môj prvý pôrod bol na Kramároch týždeň po termíne vyvolávaný, nakoľko krčok bol úplne zatvorený a nepripravený... takže ma čakala niekoľkodňová hospitalizácia, kým sa vôbec čosi rozbehlo. Nakoniec som porodila 10 dní po termíne - v 41+3 - o tretej ráno akútnou sekciou po 20 hodinách umelo vyvolaných a umelo urýchľovaných kontrakcií. Posledných 6 hodín som ležala upútaná na CTG monitore v poloľahu na pôrodnom boxe, napriek tomu, že pulz bábätka bol po celý čas bezproblémový. Skončila som s tým, že dcérka zle zrotovala, chrbát jej zostal vzadu a hlavička nezostúpila - nútilo ma to síce tlačiť, avšak nebolo čo. Toto sa presne stane, keď zostane žena v poloľahu na chrbte...

Toť asi situácia, ktorú zažila nejedna. To, že ma už núti tlačiť, som musela oznámiť náhodne okolo prechádzajúcej pôrodnej asistentke, ktorá si ma aj s kolegyňou po celý čas vôbec nevšímala... Zavolali staršieho doktora, nakoľko službu mala len nejaká mladá doktorka krátko po škole a ten to zhodnotil: "8 centimetrov... nezostupuje... urobíme to operačne..." Hrôza a strach vo mne dosiahli prakticky vrchol, lebo sa stalo presne to, čomu som sa chcela vyhnúť. Ale brala som to už ako vykúpenie, nakoľko boli 3 hodiny v noci a kontrakcie som mala od rána od 6:00. Ešte mi stihli pichnúť spinálnu anestézu, takže som bola počas operácie pri vedomí, avšak únava a aj oblbováky proti bolesti ma dostali do takého mátožného stavu, že som máločo vnímala. Následne som bola od dcérky na 30 hodín oddelená.

Bezprostredne po pôrode som však z jeho konca nemala depresiu. Zo sekcie som sa rýchlo zotavila, po týždni som ani nevedela, že ma niekto niekde rezal. Sústredila som sa na záležitosti všedných dní a starostlivosť o bábätko, s ktorým sme sa dobre zohrali. Bola som rada (to, čo mi potom všetci hovorili, keď som začala nutnosť cisárskeho spochybňovať a ľutovať), že je od začiatku zdravá a prospieva.

Určite som však pri svojom ďalšom pôrode neplánovala dobrovoľne si opäť zvoliť cisársky rez. Predstava dohodnúť si deň a čas operácie, dokonca ešte pred termínom, kedy je bábätko zrelé - nastúpiť deň predtým na hospitalizáciu a ukončiť tehotenstvo ako nejakú chorobu, ktorá musí byť chirurgicky vyriešená, mi bola proti srsti. Jasné, že ak je to zo zdravotných dôvodov dôležité, tak niet čo vymýšľať. No ja som dúfala, že aj druhé tehotenstvo bude bezproblémové a chcela som, aby si, ak mi bude dopriate, bábätko samo zvolilo deň a čas, kedy medzi nás príde - a aj keď to môže ženám, ktoré zažili bolestívé a nepríjemné prirodzené pôrody, pripadať zvláštne, prečo to chcem z vlastnej voľby zažiť, pre mňa to bolo z nejakého dôvodu dôležité. Čítala som neskôr, že počas prirodzeného pôrodu sa zrodí nielen dieťa, ale aj žena - matka. Ten jedinečný koktejl hormónov a emócií ju dotvorí a zmení na celý život a spojí s generáciami žien z celej histórie ľudstva. A aj dieťa je potom iné - také spokojnejšie a narodí sa ako zavŕšenie procesu, ktorým bolo počaté... Pre mňa trochu duchárina, ale tak ktovie? :D

Preto som sa po niekoľkých mesiacoch od pôrodu o tému začala viac zaujímať. Objavila som na Modrom koníkovi skupinu "Po cisárskom rodím / chcem rodiť / rodila som prirodzene". Tu uverejnené pozitívne príbehy mamičiek mi dodávali silu a nádej, že je to možné, ba dokonca (keďže nezachádzali do detailov) navodzovali zdanie, že je to aj pomerne ľahké. Úplne kľúčové pre prirodzený pôrod po cisárskom reze (angl. skratka VBAC = vaginal birth after cesarean) je vaše vlastné nastavenie, že to tak chcete. Toto rozhodnutie vám pomôže prekonať všetky obavy a ťažkosti, ktoré môžu prísť. 

Keď som začala študovať, o čom vlastne pôrod je a ako čo najlepšie podporiť úspešný VBAC, rýchlo som si uvedomila, koľko chýb a zbytočných zásahov sa urobilo pri prvom pôrode. Preto som zrazu nemohla inak, len neustále rozmýšľať, čo som mala ja sama alebo zdravotnícky personál vtedy urobiť inak. Nemalo to však zmysel, ako nemá zmysel plakať nad rozliatym mliekom. Naopak, moja dula mi poradila odpustiť, zabudnúť a poďakovať sa za to, čo sa stalo. Prijať cisársky rez s tým, že to bolo to najlepšie, čo sa mohlo vtedy stať a že to tak jednoducho malo byť. Že ma to možno priviedlo tak ako kedysi ju na cestu boja za prirodzený pôrod, ktorá ma opäť obohatí a zmení.

Rok nám kázali čakať, po roku aj štvrť od pôrodu som otehotnela po druhýkrát. Termín pôrodu teda opäť vychádzal na február - medzi pôrodmi boli takmer presne 2 roky.

Ako som sa teda pripravovala na VBAC?

• Snažila som sa nepripúšťať si iný scenár ako úspešný VBAC. Vizualizovala som si v predstavách, ako sa mi pôrod rozbehne spontánne, ako postupuje rýchlo a dobre, ako mám okolo seba ľudí, ktorí ma podporia a ako som plná energie, sily a odvahy... a pri predstave, ako maličkú vytiahnu a položia mi ju na bruško, som sa vždy rozplakala od dojatia. Tak silná predstava a túžba to bola.
• Rozprávala som sa s bábätkom v brušku - že ho čakáme, nech si samo zvolí, kedy vyjde von, že musí dobre zrotovať a ja a všetci okolo potom urobíme všetko pre to, aby sa dobre narodilo a spoločne to zvládneme.
• Prečítala som tieto knihy: Znovuzrozený porod (Michel Odent), Nová doba porodní (Vlastimil Marek), Hypnoporod (Marie Monganová), Birthing normally after a cesarean or two (Helene Vadeboncoeur). Tieto knižky nielen že obsahovali ďalšie konkrétne návody, ako podporiť VBAC a ako by mal vyzerať prirodzený pôrod bez zbytočných zásahov, ale aj mnohé dôležité myšlienky, ktoré mi nasmerovali myslenie správnym smerom.
• Veľmi dôležité bolo zvoliť si správnych lekárov a správnu pôrodnicu. Moja voľba padla v rámci Bratislavy na Ružinov. Kramáre neprichádzali do úvahy, už len preto, že ak by som zasa uvidela tie priestory, kde sa to všetko stalo, a pravdepodobne sa opäť stretnem s nepríjemným personálom, tak už len kvôli psychike neporodím prirodzene ani za nič. Aj môj gynekológ, ktorý pracuje pre Kramáre, vyzeral byť celkovo orientovaný na sekcie, možno jednoducho vo svojej súkromnej praxi zažil skôr ženy, ktoré z nejakého dôvodu volili po sekcii zasa sekciu. Mojej túžbe po prirodzenom pôrode nevyzeral veľmi naklonený a strašil rozmermi a polohou bábätka. Tak som sa s ním mesiac pred pôrodom rozlúčila a zamierila do Ružinova k legendárnemu prednostovi kliniky doc. Záhumenskému.
• Kľúčové pre mňa bolo aj osloviť dulu. Takáto možnosť sprevádzajúcej osoby k pôrodu ma zaujala, nakoľko som pri tom prvom zažila veľkú ignoráciu zo strany veľmi nepríjemného personálu, ktorý ma vôbec nepodporil, naopak, keď sa zjavil v mojej blízkosti, hneď som mala v krvi adrenalín a v mysli strach. O dule som vedela od jednej kamarátky z Litvy, ktorá po 3 dňoch pôrodných bolestí porodila svoju prvú dcéru s veľkou pomocou duly prirodzene: 4,5 kg. Takisto aj ďalšiu dcérku - 4,7 kg. Konkrétne som oslovila Luciu Vančo, ktorá sama zažila prirodzený pôrod po 2 cisárskych rezoch. Dula sa so mnou stretla na zoznamovacom stretnutí ešte v septembri (5. mesiac tehotenstva), kde sme prebrali mnohé veci. Potom sme mali ďalšie prípravné stretnutie (koniec 8. mesiaca tehotenstva), kde nám s manželom odovzdala všetky rady, čo si zobrať do pôrodnice, ako to tam bude prebiehať, ako podporiť pôrod, ako tlačiť, dýchať... takisto ma už pri našom prvom kontakte nasmerovala do Ružinova, lebo vedela, ako dôležitá je podpora zdravotníckeho personálu (nakoľko dula nevstupuje do medicínskeho vedenia pôrodu a nemá kompetencie zdravotníckeho personálu).
• Tesne pred pôrodom byť aktívna a v pohybe - neležať resp. nesedieť v záklone, pokiaľ možno, chodiť na prechádzky a cvičiť cviky pre ženy v danom štádiu tehotenstva. Keďže mám 2-ročnú dcérku doma, oddychovať ma veľmi nenechala - vďaka nej som však nemala opuchy rúk a nôh, zníženú kondíciu a oslabené telo a pribrala som menej kg.
• Keďže nie som človek, čo panikári a študovala som štatistiku, zamietla som všetky obavy z prasknutia jazvy (0,5% prípadov) či priveľkých rozmerov dieťatka (odhady sú väčšinou vždy nadhodnotené, preto som bola rada, že som prestala chodiť v poslednom mesiaci tehotenstva k môjmu gynekológovi, ktorý zakaždým len pomocou ultrazvuku vymeriaval bábätko a išla som do pôrodnice, kde ma takýmito číslami zbytočne nestresovali. Ba dokonca keď na termín bol odhad 4 kg +/- pol kila, ešte ma povzbudili, že dieťa už teraz neporastie prirýchlo a dokonca môže i schudnúť).

Môj posledný mesiac tehotenstva prebiehal asi takto (9.2.2020 = termín pôrodu = 40+0):

37. týždeň

Posledná prehliadka u môjho gynekológa. Ak by som chcela rodiť na Kramároch, môžem chodiť až do konca k nemu, keďže pre nich pracuje. Priemery hlavičky (elipsa): 9,5 x 11 cm - dosť veľká hlava. Obvod bruška - väčší ako 99% detí v jej veku. Nožička o týždeň kratšia. Výsledný odhad váhy z týchto troch parametrov: 3,5 kg +/- 0,5 kg - a do pôrodu stále ešte mesiac. Tieto rozmery ma strašili v hlave ešte dlho...

Gynekológ hovoril: "Je o tri týždne väčšia. Ešte týždeň by bolo treba, aby vydržala, ale o taký týždeň sa bude treba rozhodnúť, že... ako ďalej." Jak - čo ďalej? nechápala som... sekciu predsa nechcem - hoci sme sa o tom ešte vlastne ani nerozprávali... "Myslíte si, že sa to podarí prirodzene?" opýtal sa za mňa manžel. "No... ako išla prvá?" "Nezrotovala mi, hlavička nezostúpila." "Myslím si, že sa to nepodarí. Aj táto má chrbátik vzadu. Okrem toho, je dosť veľká, o tri týždne väčšia. Vidíme sa o týždeň."

Sestrička sa ma však na záver pýta: "Kde chcete rodiť? Musíte sa teraz rozhodnúť. Ak v Ružinove, tak budúci týždeň už nemôžete ísť k nám..." "Tak ten Ružinov..." hovorím s istotou, že na dve strany to už hrať nebudem a ani sa to už nedá. Opúšťam myšlienku vopred naplánovanej sekcie (z akého dôvodu vlastne by mala byť? Že chrbátik je vzadu?) a intuitívne si volim cestu prirodzeného pôrodu. Presvedčená o tom, že aj keby bola hlava ako delo a váha vyše 4 kg, že ju vytlačím von.

38. týždeň

"Rande" v poradni s prednostom gyn.-pôrodníckej kliniky doc. Záhumenským, bratislavskou legendou v oblasti VBAC. Veľmi žoviálny, príjemný, energický a sympatický pán doktor. Opýtal sa na priebeh predchádzajúceho pôrodu - prečo skončil sekciou, opýtal sa, či nemám tehotenskú cukrovku, zhodnotil jazvu, placentu a polohu dieťatka, ktoré naozaj po včerajšej párty poslíčkov zrotovalo chrbátom viac dopredu a povedal, že všetko vyzerá priaznivo pre pokus o prirodzený pôrod. Dokonca i krčok sa mi skrátil na polovičnú dĺžku oproti minulému týždňu. Tak ma to veľmi potešilo a išla som natešená domov. 

Po tejto poradni som zažívala každý druhý deň také stavy ako tesne pred menštruáciou: studené nohy, výtok, pocit prekrvenia, slabosť...

39. týždeň

Opäť poradňa i CTG monitor... nemali na mňa veľa času, tak som ani nestihla položiť žiadnu z mojich otázok, ani si doktora skúsiť zazmluvniť (asi som mala byť asertívnejšia) a vyletela som z dverí ako papier v prievane. Čo je však dôležité, krčok sa mi vraj opäť trochu skrátil a začal otvárať. Doma som cítila asi každý druhý deň poslíčkov...

40. týždeň

Ďalšia poradňa v pôrodnici. Len malý posun, hlavička nalieha, zátka presakuje... Aspoň som sa s doktorom Záhumenským dohodla na zazmluvnení. Povedal, že ak prvá bola po termíne, kľudne môže i táto druhá... Rozmery bábätka vraj zhodnotíme budúci týždeň ultrazvukom.

Večer som chytila depresiu, že rozmery budú určite veľké a čo ak zbytočne ohrozujem seba i svoje bábätko. Posledné, čo chceme, je - až sa to bojím vysloviť - že prídem o maternicu. A ak sa to otočí inak, aké to bude sklamanie - po tom všetkom, čo som pre to urobila - keď budem musieť do konca života hodnotiť svoj druhý pôrod takto: "No nechali ma čakať vyše týždeň po termíne, potom zistili, že je moc veľká, tak ma rozrezali. Nakoniec mala len 4,1 kg." Manžel ma povzbudzoval, že je jedno, ako sa narodí, hlavne nech sme obe zdravé. Mne to však stále jedno nebolo. Pri pomyslení na cisársky mi bolo do plaču. No nič, musím sa zveriť do rúk odborníkov a nech to už dopadne, ako chce.

Samozrejme, už sa začali ozývať ľudia, že kedy už, či už, kedy mám termín... och, ako keby to bola plánovaná sekcia - to by som im predsa vedela povedať deň aj čas. Ale takto, aký termín im povedať...?

41. týždeň

Tak a už som "po termíne"... i keď podľa UTZ bol upravený na 13.2., čo je až pozajtra. Nález na krčku sa ale moc neposunul. Urobil mi ale ultrazvuk, hovoril, že hlava nie je nejaká príliš veľká, takisto odhad váhy 4 kilá +/- pol kila... to som presne čakala... Inak tlak, prietoky, placenta, jazva OK, plodovej vody dosť, cukrovku nemám, skrátka, dôvod na hospitalizáciu sa nenašiel. Tak mi hovorí "No čo s Vami... necháme Vás ešte týždeň...?" Keďže v ambulancii boli aj dvaja medici, v strese som sa zabudla opýtať, ako má chrbátik. Mala by ho mať buď paralelne s pravou rukou (číže na opačnej strane ako v 37+2, keď som sa na to pýtala), alebo dokonca opäť vpravo vzadu, na tom istom mieste ako staršia sestra :( Furt nad tým rozmýšľam, že či mi zrotuje dobre. Ale určite zrotuje... ale až keď prídu kontrakcie.

Každým dňom čakám, hlava naozaj nalieha a tlačí sa von, hlavne keď dlhšie chodím. Žiaľ dcérka chytila nádchu a horšie spáva, mám pocit, či mi to aj podvedome ten pôrod neblokuje. Nejako však nepočítam s tým, že by som v utorok ešte mala ísť na poradňu... zdá sa mi to veľa, 9 dní po termíne. To už musí každý porodiť, keď dajú bábätku toľkoto času. Myslím si, že upravený termín je presnejší, lebo pri 31-dňovom cykle, ktorý som vždy mávala, by sa mali vždy 3 dni k termínu prirátať.

42. týždeň

Nuž, v nedeľu som mala ráno pocit, že už už rodím a nič... prestalo to. V pondelok to isté, ale vždy to okolo obeda prešlo. V utorok ráno (18.2.) som sa zobudila s piatimi pravidelnými kontrakciami každých 7 minút, zostala som ale ležať a oni potom prestali. Tak som si ešte hodinu pospala. Mám dnes teda poslednú poradňu a myslela som si, že ma ešte v ten deň alebo ďalší hospitalizujú. Na CTG monitore, keď to už šla vypnúť, mi zrazu namerala jednu riadnu kontrakciu, ktorá prišla z ničoho nič. Tak hovorila, že to už je dobrý signál. Doktor skontroloval všetko ostatné a dôvod na hospitalizáciu nenašiel, asi ho ani moc nehľadal 🙂 On sa totiž riadi tým novým termínom pôrodu - nie 9.2., ale 13.2. - a podľa neho som len 5 dní po termíne, ešte beží 41. týždeň, čo nie je až také strašné. Hovorí mi teda - tak v nedeľu na hospitalizáciu, ak sa nič neudeje. A v pondelok začneme vyvolávať. Vravím, že mám kontrakcie posledné dva dni, ale nie sú pravidelné. Myslím si, že je všetko na dobrej ceste. Krčok je na špic prsta otvorený a do nedele porodím aj sama, aj keby neviem čo sa dialo :D Dula sa veľmi potešila, že mi to nechce hneď vyvolávať, bude lepšie, keď to začne spontánne.

Je to tu...

Na druhý deň (streda 19.2.) ma už v noci asi šesťkrát budili kontrakcie. Ale vyspala som sa 8 hodín, lebo sme išli skôr spať. Cez deň to potom pokračovalo, ale bola som lenivá to nejako sledovať a merať. Bolo to približne každých 20 minút... a tak som proste som pokračovala v činnostiach ako normálne. Ešte sa chcem povenovať staršej dcérke, kým môžem. Dokonca sme boli aj na ihrisku, kde som zaznamenávala slabšie kontrakcie každých 13 minút. Neboli nepríjemné, našťastie nie sú bolestivé do oblasti krížov, skôr také menštruačné... Jedla som len ľahko stráviteľné jedlá, polievky a pod. Malú som dala o 14:00 spať a zaspala som s ňou. Po hodinke som sa ja zobudila. Pozrela som sa na ňu, ako krásne spinká a rozlúčila som sa s ňou v duchu so slovami: Drž mi palce... Okolo 16:00 už boli každých 9 minút a my sme išli s manželom ešte niečo vybaviť. O 17:00 si moja mama zobrala staršiu k sebe, takže už sme sa nevideli - zostala už u nich. O 19:00 sa totiž bolesti zintenzívnili a začali byť do oblastí krížov. Ťahalo ma to na zem, ležať, resp. byť na štyroch. Hovorila som si, že čo ak si týmto pôrod spomaľujem, no snažila som sa konať tak, ako mi velil inštinkt. O 21:00 už boli každých 3 až 5 minút. Boli to také dvojice - jedna slabšia a jedna silnejšia a trvali asi 30 sekúnd. Rozhodli sme sa vyraziť do pôrodnice.

O 22:15 sme prišli do ružinovskej pôrodnice. Čakala nás tam už dula Lucia Vančo, ktorá ma povzbudila, poradila, ako predýchavať kontrakcie a hovorila, že tým že mám jazvu, tak maternica do toho nepôjde hneď "naplno", ale šetrí sa. Dovnútra najprv zobrali len mňa, dvere mi otvorila veľmi príjemná mladá pôrodná asistentka Alžbeta Kováčová s tým, že zhodnotia postup pôrodu a potom sa uvidí. Urobili mi CTG, podľa ktorého sa malej darí dobre, pulz mala tak medzi 120-130, ako aj na CTG monitoroch predtým. Prišla sa mi predstaviť aj mladá pôrodníčka lekárka Pšenková, ktorá mala službu. Povedali, že podľa nálezu skúsia doc. Záhumenského zavolať, ale vraj má chorého syna, že možno nebude môcť prísť. Ultrazvukom doktorka pozrela jazvu, tá bola OK, odhadla aj váhu a pýtala sa, či to chcem vedieť, odhad bol opäť rovné 4 kg. Potom však pozerali, na koľko som otvorená a hovoria: "Dva prsty... to máte za sebou prvú tretinu. Doprovod môžete poslať domov a môžete počkať na čakačke." 

Na čakacej izbe bolo veľmi príjemne, ticho, tlmené osvetlenie. Pôrodná asistentka ma nechala 1,5 hodiny "spať" (čo sa samozrejme nedalo :D , tak som si na posteli volila polohu (ľah na boku a na štyroch), masírovala si sama sebe kríže a snažila sa ako keby "spať". Tlaky sa trošku zosilnili a dokonca prišli tlaky aj na konečník. Bola som aj rada, že som sama, nemusím sa s nikým rozprávať a na pôrodnici vládne pokoj... nebežal žiadny pôrod. Potom prišla okolo 00:45 a bábätko popočúvala bezdrôtovým prístrojom (čiže žiadne priväzovanie na CTG ako na Kramároch) a potom pozerá a hovorí: "Baška, 7 centimetrov... výborne!" "Čoo?!" úprimne som sa prekvapila. Stihne vôbec manžel a dula prísť? Rýchlo som im volala. Pôrodná asistentka opäť o chvíľku prišla, neprešlo snáď ani 10 minút. "9 centimetrov! No teda, výborne!" tešila sa spolu so mnou. Išla som teda po vlastných ešte na WC a na box.

Box bol obrovský, priestranný, oddelený murovanými stenami a moderná polohovateľná posteľ vystlatá bielym papierom vyzerala ako obývačkový gauč. Pôrodná asistentka ma naviedla na polohu na ľavom boku a nohu mi dvihla na opierku. Hovorila, že ešte nemám tlačiť, až sama budem cítiť, že tlak na konečník je neznesiteľný a je prítomný aj mimo kontrakcie. Inak ma nechávala často osamote, čím som sa mohla sústrediť a necítila sa ako na hlavnej stanici, že okolo mňa stále chodí niekto cudzí. Celý personál pôrodnice zostal môjmu zraku ukrytý.

Keď prišla dula o 1:30, masírovala mi chrbát olejom a hovorila, že cíti, že panva sa pekne otvára. Potom ma ešte s pôrodnou asistentkou naviedli do polohy v stoji resp. v miernom podrepe, aby hlava dobre zostúpila. No bola som takto len nejaké 4 kontrakcie a potom zas odporučili, nech si ľahnem teraz na chrbát, rukami si pridržím jamky pod kolenami, hlava do klbka a že prerušia plodový vak, ktorý stále nepraskol, lebo ak by sa dieťa narodilo vo vaku, mohla by sa mi predčasne odlúčiť placenta. Tak k tomu som dala súhlas. Plodová voda bola teplá a vraj číra. Onedlho to začalo, veľké tlaky na konečnik - bola som to ja, kto som vždy nahlásila, že začína kontrakcia a tlačíííme... Celkovo som od celého personálu počula len samé povzbudivé slová a chválu, že dobre tlačím, že ozvy sú dobré, že bábätko už bude vonku, že už vidia vlásky... Jazvu som počas celého pôrodu ani necítila. Neviem, koľko bolo hodín, keď som už začala tlačiť. Manžel ale hovoril, že keď došiel 01:50 na sálu, pôrodná asistentka mu hovorila, že budete tu tak max. hodinu... a bol tam dve... takže musela som tlačiť snáď hodinu a pol :( Malá sa narodila 3:52. 

Pôrodná asistentka stlmila svetlá a ostal len "reflektor" namierený pre doktorku na miesto, kde sa mala zjaviť naša dcérka. Naozaj som si uvedomila tlak a postup hlavičky cez pôrodný kanál. Dula, pôrodná asistentka aj lekárka ma stále neuveriteľne povzbudzovali. Dula mi otierala tvár a držala ma za ruku. Manžel tam bol tiež, no zostal v úzadí. Doc. Záhumenský žiaľ nemohol prísť, no keď som pootvorila oči a uvidela vo svojom zornom poli tri ženy, ako ma nadšene povzbudzujú, tak nejako som si pomyslela, že toto je presne tak, ako to má byť 🙂 Cítila som maximálnu podporu a intimitu.

Doktorka mi masírovala hrádzu a hovorila, že sa bude snažiť vyhnúť nástrihu, no ak to bude nutné, bude to musieť urobiť. Samozrejme, bola som na to pripravená, že to možno bude nutnosť, keďže hlavička je pomerne veľká a moja koža nie príliš elastická, no je to lepšie ako sa roztrhnúť až po konečník. Pôrodná asistentka v poslednej fáze trochu tlačila rukou na brucho a vytvárala protitlak pre nožičky resp. zadoček. Zrazu som cítila, ako dcérka kope a zarotovala tak, že brucho som mala teraz už pekne rovno. Snažila som sa, čo to dalo a pri predposlednom zatlačení som zacítila, ako keby som sa trhala. Zakričala som "ooooh" - a povedala si, že už je to jedno, že musí teraz ísť von a bude koniec... - ale to som vlastne cítila nástrih, ktorý uvoľnil hlavičku von. Prestala som s úľavou tlačiť a všetci že ešte ešte tlačiť, ešte pliecka. Zmietajúce sa klbko sa vynorilo niekde dole a priložili mi ju na bruško a nechali dotepať pupočník. Až v prepúšťacej správe som si našla napísané "cordus umbilicalis para colli foeti 2x"... takže aj Adelka mala pupočník 2x okolo krku. Napriek tomu sa narodila prirodzene...

Keď som uvidela pokojnú tváričku dcérky Adelky, povedala som len niečo ako: "Ahoj... ahoj, vitaj!" Neplakala ako tur, práve trošičku chrčala, tak som sa zľakla, či je v poriadku. Vraj vdýchla nejakú vodu alebo hlien, tak ju museli trochu odsať. Ale bola som zvedavá na hmotnosť... 4,5 kg! Panebože... a ja som ju porodila... prirodzene... aj s jazvou... dokonca som bola v takej eufórii, že by som si celý pôrod hneď od začiatku zopakovala. Maličkú mi ešte priložili a doktorka sa po pôrode placenty pustila do šitia. Začali sa mi klepať nohy a dvíhalo ma z kresla. Nevedela som sa na maličkú sústrediť dobre a opäť sa mi zdalo, že horšie dýcha. Museli ju potom zobrať do inkubátora, Apgar skóre mala 7-8-8... a pri prechode kanálom resp. možno už z plodovej vody chytila nejaký zápal, ktorý sme museli potom v pôrodnici preliečiť, no dostala sa z neho rýchlo.

Zostala som teda na sále s mužom a dulou. Šitie bolo nepríjemné, i keď nebolelo, ale ťahalo. Čas nám rýchlo ubehol a presunuli ma na izbu. Spolubývajúce boli už na nohách, keďže bolo skoro šesť hodín a mali pri sebe aj svoje bábätká. Hovorím im, že som rodila prirodzene po cisárskom dieťa 4,5 kg... boli naozaj prekvapené a keď sa ma sestra opýtala, kde mám epidurálny katéter, hovorím, že ja nemám žiadny katéter... spolubývajúce ma opäť potešili obdivným: "Čooo...?!"

Krátko zhodnotím zotavenie po pôrode... tým, že ma na izbu naviezli o 6:00 ráno, vyšlo slnko, začal frmol, spolubývajúce riešili svoje bábätká, tak spať sa nedalo. Ja som bola nabudená a písala som všetkým možným, ako je maličká úspešne na svete. O 10:00 ma chceli postaviť na nohy, no zatočila sa mi hlava a ešte pri posteli som stratila vedomie. Nevedeli ma ani neskôr postaviť na nohy... stále som strácala vedomie, ja som bola v tom, že si musím len pospať a najesť sa a bude to dobré. No nebolo to tým... Večer mi dali už aj na noc malú, ktorá sa potom v noci rozhodla, že ma vysaje ako upír... a ja som ráno po 4 hodinách spánku stále nevládala stáť na nohách a na WC som síce došla, no potom som išla k umývadlu a opäť skolabovala.

Najprv nado mnou stáli 4 lekári, potom sedem... mysleli si, že vnútorne krvácam alebo mám nejaký neurologický problém. Začali ma chystať na kyretáž, lebo objavili nejaké zrazeniny, ktoré sa zasekli na krčku. Doktorka Krlín ich skúsila manuálne vyčistiť, pichli mi aj trochu prostínu, niečo vyšlo, no stále ich tam bolo dosť. Potom sa však docent Ferianec vyjadril, že kyretáž v celkovej anestéze nie je nutná, že maternica je čistá a je to všetko len na krčku, lebo v mieste jazvy sa sťahuje maternica pomalšie. Zistili však prepad hemoglobínu zo 120 /pred pôrodom/ na 70, čo je už naozaj kritická hodnota. Tak mi podali tri transfúzie krvi a malú som vlastne od rána nevidela, zobrali mi ju  na 7,5 hodiny... keď mi už tiekla posledná transfúzia, vypýtala som si ju do postele. Totiž medzitým  v tej pauze sa mi vytvorilo toľko mlieka, že som konečne ukojila jej hlad a začalo sa nám obom dariť. Po transfúziách som behala ako srnka, mlieko sa tvorilo vo veľkom a moja pleť bola taká hladká, že tie legendy o Báthoryčke a Draculovi majú úplne reálny podklad v omladzujúcich účinkoch prílevu novej krvi :D v sobotu si ma ešte osobne prišiel pozrieť na svoje narodeniny doc. Záhumenský a pýtal sa na sesterni: "Kde je tá mamička - vaginálne po sekcii... Štyri a pol kila, riadne ste ju vykŕmila... Adela ještě nevěčeřela!" Skontroloval ultrazvukom jazvu i zrazeniny a povedal, že to vyjde von samé, v každom prípade mi o 2 týždne urobia v poliklinike kontrolný ultrazvuk. Prepustili nás teda domov o deň neskôr kvôli mierne zvýšenému CRP maličkej a potrebných výteroch, no obe sme už boli fit a spokojné.

Z ružinovskej pôrodnice a poskytnutej podpory, informovanosti, intimity a starostlivosti som bola a stále som maximálne nadšená. Všetkým vrelo odporúčam ísť rodiť práve sem.¹⁷

****

Svojím článkom by som chcela najmä motivovať ženy, aby rodili prirodzene po cisárskom reze, ak sa to čo i len trochu dá a ak to tak chcú. Je pravda, ako sa píše v knihe Birthing normally after a cesarean or two, že to nebudete mať ľahké. Musíte prekonať veľa vecí - v prvom rade svoj vlastný strach a obavy, či to zvládnete, či to jazva vydrží, či sa tesne pred termínom neobjaví okolnosť, ktorá vám "zatvorí dvere". Úplne kľúčové je myslieť pozitívne a naladiť sa na to, čo chcete dosiahnuť - naladiť sa na úspech. To platí v živote vo všetkom. V druhom rade prekonať možné skeptické komentáre Vášho okolia vrátane niektorých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. 

A nakoniec, zvládnuť samotný pôrod, počas ktorého musíte mať tú správnu podporu CELÉHO svojho okolia a hlavne veľa veľa vnútornej sily a odhodlania. Počas pôrodu sa sústreďte len na seba a svoje bábätko. Zbavte sa obáv, strachu, skepsy, neriešte svoje okolie, čím menej ho riešite a zapájate "mužský" mozog, tým horšie pre postup pôrodu. Musíte sa dostať do stavu "sebahypnózy", kde necháte svoje telo prevziať kontrolu a predýchavať kontrakcie v takej polohe, ako to vnímate ako najlepšie. Ženy, ktoré nad procesom príliš rozmýšľajú, vlastne rodia ťažšie, lebo príliš špekulujú nad podrobnosťami a okolnosťami a sú plné zbytočných obáv. Mne najviac zo všetkého pomohol ten pokoj, ktorý som zachovala počas celého dňa, ako sa mi rozbiehal pôrod, ďalej pokoj, podpora, atmosféra a intimita, ktoré vládli v ružinovskej pôrodnici a takisto úžasná pomoc personálu i duly. Keby toto nemám, ktovie, ako by to všetko dopadlo!

Chcela by som sa veľmi pekne poďakovať prednostovi ružinovskej kliniky doc. Jozefovi Záhumenskému za jeho úžasný prístup a starostlivosť pred i po pôrode. Na jeho rozsiahle odborné znalosti sa dalo 100% spoľahnúť a človek sa cítil v tých najlepších rukách. Ďalej môjmu pôrodu výrazne pomohla pani doktorka pôrodníčka Pšenková, pôrodná asistentka Alžbeta Kováčová a dula Lucia Vančo, ktoré ma povzbudzovali, stáli pri mne po celý čas a aktívne sa o mňa starali počas celého pôrodu. Ďalej môjmu manželovi, ktorý pri mne stál a napriek vlastným obavám a strachu ma v mojom úmysle podržal a podporil po celý čas... a mojim obom dcérkam, ktoré ma vedeli podržať len pohľadom či myšlienkou na ne. A samozrejme všetkým rodinným príslušníkom, priateľom a známym, ktorí mi držali palce a mysleli na mňa a mamičkám zo sociálnych sietí, ktoré zdieľali svoje cenné skúsenosti a povzbudili ma úplne od začiatku, že VBAC je možný.

Ďakujem vám za prečítanie (v dnešnej dobe, keď majú ľudia problém prečítať niečo dlhšie ako jedna A4) a pokiaľ by ste potrebovali viac info k tejto téme, som vám k dispozícii kedykoľvek, keď mi napíšete. Držím vám palce pri vašom VBAC. Zaslúžime si to.

Keď som prišla z pôrodnice so svojím prvým dieťaťom, mala som doma všetko, čo správna prvorodička počas radostného očakávania pripravené má, všetko nové a čisté: prebaľovací pult, kolotoč nad posteľku, kôš na špinavé plienky, špeciálny prací prostriedok, kočík v dvojkombinácii... a mnoho ďalšieho. Ako to však už býva a všetky mamičky to poznajú, na svoje vlastné potreby som akosi úplne nemyslela. Zistila som teda, že nemám čo na seba! Počas šestonedelia som síce chodila celý deň v nočnej košeli, ale bolo mi jasné, že to takto nepôjde ďalej. Chýbali mi totiž tričká vhodné na dojčenie.

Niektoré mamičky to vyriešia elastickým tielkom alebo dámskou košeľou, ja však takéto veci nemám a nenosím a vždy som mala veľmi rada tričká, ktoré sú pohodlné a všestranne využiteľné. V tejto novej situácii mi mojich niekoľko desiatok tričiek s dlhým i krátkym rukavom nemohli vôbec poslúžiť, buď nemali vystrih, alebo neboli dostatočné elastické. Museli ísť na dlhý čas bokom. Musím povedať, že dojčim už 13 mesiacov a zatiaľ som na sebe iné tričko či top ako tričko vhodné na dojčenie nemala. Tieto tričká na kojenie / kojo tričká sa stali mojimi dobrými spoločníkmi.

Povedala som si teda, že do seba zainvestujem a kúpim si špeciálne tričká na doma a ďalšie aj na von, postupne na leto i zimu, skrátka, musím preskúmať situáciu na trhu. Kde sa teda tričká na dojčenie dajú kúpiť?

1. na internete: veľké portály pre mamičky, ale aj špecializované slovenské a české značky
2. v kamenných obchodoch: s kojeným malým bábätkom sa však po obchodoch chodí ťažko
3. v bazári (komu nevadí aj second hand - všimla som si, že na koníku sa rýchlo predávaju a často sú medzi nimi aj málo nosené).

Konkrétne odkazy a tipy nájdete na konci článku.

Najdôležitejšie je premyslieť si a vybrať si spomedzi rôznych druhov tričiek na dojčenie:

Veľký výstrih - nevýhoda je tá, že hneď po vypraní sice vyzerá dobre, ale po pár dojčeniach sa rozťahá a pri skláňaní je z výstrihu vidieť až príliš veľa. Je tu aj riziko zápalu prsníka, keďže prekrvený dekolt je priveľmi odhalený. V tom prípade sa dá použiť pod to elastické tielko vhodnej farby.

Vystrih s vložkou - tričká majú veľký vystrih, ale v spodnej časti sú však prekryte priečnou textilnou vložkou. Sú to také klasiky, v ponuke sa vyskytujú často, nepôsobia však príliš elegantne. Na domáce nosenie sú fajn. 

Tzv. nosičské - ku krku, ale nastrihnuté pod prsiami po dĺžke. Veľmi rafinované a pekné, ideálne do nosiča či šatky, odhalia len to, čo treba, zvyšok je v teple. Cena je však vyššia, vyznačujú sa ale krásnym dizajnom a látkami.

Nariasené - veľmi pohodlné, zamaskujú aj bruško, ale v zahyboch býva problém prsník nájsť a uvolniť.

Otvor na boku - rafinované, tiež celkom fajn, závisí od konkrétneho prevedenia. Ja osobne však žiadne také nemám, sú v ponuke skôr zriedkavo.

Je teda na vás, ktoré tričká vám najviac budú vyhovovať. Na záver uvediem ďalšie faktory, ktoré treba pred kúpou uvážiť:

• Ročné obdobie - nie každá mamička vydrží dojčiť rok či viac, preto treba zo začiatku uvážiť, či sa hodia tenké ľahké tričká, alebo niečo teplejšie, krátky alebo dlhý rukáv.
• Rýchlosť a pohodlnosť - rozopínať niekoľko malých gombíkov alebo rozväzovať šnúrky pri kričiacom hladnom dieťati sa mne osobne veľmi neosvedčilo. "Nádobíčko" musím vedieť rýchlo a pohodlne jednou rukou vybrať.
• Príležitosť - len niektoré tričká sa hodia aj "von" či na návštevu, iné tričká sa nosia pri používaní šatky/nosiča. Dokonca existujú aj elegantné topy na oslavy či svadby...
• Zdravie - treba si dávať pozor na príliš krátke tričká, ktoré nezakrývaju kríže či obrovské výstrihy, pretože napríklad pri dojčení vonku alebo pri studenej klimatizácii môžeme rýchlo prísť k zápalu prsníka.
• Praktickosť - budú sa dať nosiť aj po ukončení dojčenia, prípadne predať alebo posunúť kamarátke?
• Farba - budem ich vedieť oprať spolu, sú s podobnými farbami? Ak delíte prádlo podľa farieb, nie je dobré mať 2 tmavé, 2 červené, 2 biele a 2 farebné, lebo budete stále bez trička. Neodporúčam čiernu, menej kvalitný materiál nechával na rukách mojej dcérky čierne zvyšky tkaniva.
• Zloženie látky: 100% bavlna je veľmi príjemná v lete, na druhej strane, neočakávajte však elasticitu.
• Strih: veľa tričiek pamätá a ukrýva aj zvyšky popôrodneho bruška, nie však všetky. Z trička nemusia visieť rôzne šnúrky, pre bábätko je to síce zaujímavo, ale nám to zavadzia.

Prajem teda šťastnú ruku na výber trička a hlavne dlhé a úspešné dojčenie!

Na záver ešte nejaké tipy na kúpu, moje tričká sú z 1/5 z bazáru a ostatné veci mám väčšinou z týchto stránok:

Mamika $$$$

www.mamika.sk

www.sashe.sk/mamikashop

Drahé, ale krásne tričká, vyrobené na Slovensku z kvalitných látok. Oplatí sa sledovať tieto šikovné mamičky, ktoré vždy prídu s niečím novým, najnovšie je to krásny mamičkovsky náramok a nosičské šaty či kabátiky. Ich výrobky sa sem tam objavia aj tu na bazáre a je o ne veľký záujem.

Značka Ajja $$$$

www.ajja.sk

Ďalšia slovenská značka s pekným a pohodlným oblečením vhodným na dojčenie.

Brendon $$$

www.brendon.sk

Tiež má v ponuke veľmi pekné tričká rôznych strihov. Majú aj kamennú predajňu v Bratislave v Rači. 

Jožánek $$

www.jozanek.cz

S týmito elastickymi tričkami od českej firmy Jožanek ste sa možno stretli už v tehotenstve. Majú viacero strihov v rôznych pekných farbách a úžasné nočné košele na dojčenie aj s dlhým rukávom.

Bonprix $$

www.bonprixshop.eu

Je dostupný a pohodlne sa v ňom nakupuje. Nebola som však veľmi spokojná s kvalitou, čo sa prejavilo až po 1-2 opraniach.

Bazár Modrý koník $-$$

www.modrykonik.sk/market/potreby-pre-dojciace-matky/tricka-bluzky-svetre-na-dojcenie/

Väčšinou nesklame 🙂 obrat ponúkaných tričiek je tu veľmi rýchly...