Tento  článok som sa rozhodla napísať z dôvodu, že veľakrát tu na Modrom Koníku ale aj inde čítam, počujem ako sú budúce mamičky zdesené už len pri pomyslení na sekciu. Mala som tú možnosť zažiť pôrod sekciou dvakrát, prvýkrát sa to skončilo akútnou sekciou, kedy pôrod nepostupoval a druhýkrát to bola sekcia plánovaná aj napriek mojej túžbe rodiť prirodzene. Musela som sa zmieriť s tým, že si už v živote nikdy nevyskúšam aké je rodiť prirodzenou cestou. Rozhodla som sa že z toho celého "vycucnem" všetko pozitívne, negatívne myšlienky dám bokom, naladím sa pozitívne a svoj pôrod si užijem naplno aj napriek tomu že to bude trochu iné ako klasika.

Ked´ som bola prvý krát tehotná, čím viac sa blížil termín pôrodu, tým viac som uvažovala ako asi bude môj pôrod vyzerať. Mala som obavy či to zvládnem, zaujímalo ma ako veľmi to bude bolieť, či bude potrebný nástrih, predstavovala som si ako mi malú položia ihned´ na brucho a ako si užijeme tie 2 hodinky po pôrode v trojici ako novopečená rodinka. Ani vo sne by ma nenapadlo, že všetko môže dopadnúť úplne inak. Bola som už po termíne, prenášala som, pekne som si chodila na kontroly do pôrodnice, kde mi síce každý týždeň povedali to isté : zatvorená, krčok neskrátený, pôrodné cesty nepripravené.(bola to riadna irónia osudu, kedže som v 7. mesiaci skoro porodila predčasne). Ako správna budúca mamička som si však čítala príbehy z pôrodov a stále som sa upokojovala prípadmi kedy aj napriek nepripraveným pôrodným cestám sa behom niekoľkých hodín všetko zmenilo a mamička porodila bez problémov. Ked´ som prenášala už cca 7.deň, povedali mi že ak cez víkend neporodím v pondelok mi podajú tabletky na dozretie pôrodných ciest. Bolo to v piatok. Dr. ešte spravil Hamiltonov hmat a išla som domov. Verila som že sa to rozbehne, no opak sa stal pravdou a v pondelok 29.10.2012 po celodennom vyvolávaní pôrodu bez akéhokoľvek náznaku kontrakcií sa narodila Ella akútnou sekciou. Nasledovali dlhé hodiny (presne 24) na JIS. Pripadalo mi to ako večnosť a nevedela som sa dočkať kedy sa postavím na nohy. Moje nadšenie veľmi rýchlo vymizlo pretože som bola taká ubolená, že som si nevedela predstaviť ako sa to dá vôbec rozchodiť.  Nikdy som sa nebála viac ako  vtedy, ked´ mi oznámili že sa ide na operačku. Bála som sa o Ellu aj seba, triasla som sa od strachu, bolo mi zle. Celkové zotavenie po prvej sekcii trvalo dosť dlho a dnes už viem, že za všetko bola na vine moja psychika.

Ked´ sme sa začali snažiť o druhé bábätko už na začiatku som si zisťovala všetky dostupné informácie o VBAC (vaginal birth after cesarean section alebo vaginálny pôrod po sekcii), pýtala som sa svojho gynekológa, chcela som jednoducho vedieť či bude prirodzený pôrod tentokrát možný. Priebežne mi povedal že áno, samozrejme všetko stále závisí od okolností, komplikácií a presne ako som nechcela, zistila sa u mňa komplikácia (u môjho árona chýbala jedna cieva pupočníka) ktorá v kombinácii s mojou útlou postavou, úzkou panvou a dosť vysokou pôrodnou váhou mojej prvorodenej Elly sa zdal pôrodnikovi ako dosť vážny dôvod opäť to ukončiť sekciou a k tomu aj trochu skôr ako v termíne.. Priznám sa že sa v tom až tak nevyznám a nie som ani lekár aby som nazbierala odvahu oponovať človeku - primárovi ktorý odrodil stovky žien. Mal moju dôveru a do konca života mu budem vdačná že mám zdravé deti.

9.7.2015 som bola hospitalizovaná v pôrodnici. Mala som tam byť do 13:30. Ráno som pobalila Ellu k babke, zabalila som si posledné chýbajúce maličkosti do tašky a samozrejme s motýlikmi v bruchu, trochu aj so strachom, ale nadšená a šťastná že na druhý deň uvidím nášho vytúženého Árona, som s úsmevom na tvári nastúpila do pôrodnice. Samozrejme už niekoľko týždňov som si intenzívne nahovárala že to bude super pôrod a budem kľudná čo je v mojom prípade takmer nemožné - mám obrovský stres z nemocníc kedže som si v nich ako dieťa pobudla dosť veľa..

Do večera som na izbe háčkovala, pripravila som postieľku pre Árona, zjedla som svoje zásoby Bebe keksov kedže po 18:00 hodine som už nemohla jesť 🙂, zapila som ich Vineou, dostala som injekciu na zriedenie krvi a o polnoci som zaľahla. Samozrejme, že som spala asi tak hodinu za celú noc a o 5:00 ráno ma začali obskakovať sestričky 🙂 Jedna mi zmerala tlak, druhá napojila infúzie a podala kompresné pančuchy, tretia prišla z novorodeneckého aby som jej nadiktovala meno a priezvisko nášho bábätka 🙂 cca o 7:00 po mňa prišiel milý sanitár a odprevadil ma na operačnú sálu. Dostala som obrovskú modrú košeľu a zelenú čiapku v ktorej som vyzerala s mojimi kilami navyše ako kuchárka 😀 vtedy sa mi poriadne rozbúchalo srdce, kedže som vedela že od prvého stretnutia nás delí už iba niekoľko minút. Odkráčala som priamo na operačku, posadili ma na operačný stôl. Prišiel anesteziológ, pôrodník, asistujúci lekár a ešte plno ľudí, ani neviem čo tam robili 😀 V momente kedy mi povedali že mi pichnú spinálnu analgéziu som sa úplne ukľudnila, pulz sa mi postupne spomalil a už som sa nesústredila na nič iné ako na spoluprácu s lekármi a v mysli som bola už iba pri mojom bábätku 🙂 O pár minút som si už necítila nohy, vtedy mi pomohli ľahnúť si, natreli mi brucho dezinfekčným roztokom, dali predo mňa plachtu, zapli rádio a konečne to začalo 🙂 napojili ma na kyslík a zhlboka som dýchala a čakala kedy zaznie druhý krát v mojom živote tá najkrajšia hudba, plač môjho Árona 🙂 cítila som iba ťahanie a o pár minút bol na svete môj syn a ja som sa nezmohla na nič iné ako slzy šťastia...bol to ten najrkajší pocit a ja som ho zažila už druhý krát a tentokrát hlavne bez strachu a stresov. Bola som uvolnená akokeby som sedela doma pri TV 🙂

Maličkého vyšetrili, pozreli sa na pupočník a konečne mi oznámili že môj chlapček je v poriadku a zdravý !! vtedy som sa rozplakala druhý krát a zo srdca mi padol obrovský kameň , kedže neraz ma počas tehu upozorňovali že dvojcievný pupočník môže súviesieť s vývojovými vadami...bol to ten najúžasnejší pocit a užívala som si ho naplno. 🙂

do trištvrť hodinky bolo po všetkom a viezli ma na JIS. pred operačkou ma čakal manžel, obaja sme sa vznášali od šťastia a ja môžem za seba povedať, že aj napriek tomu že mi nebolo dopriate rodiť prirodzenou cestou bol môj druhý pôrod užasným zážitkom a pri prvom som sa bála úplne zbytočne ! Všetko je v našej hlave a ak sa k tomu postavíme s úsmevom na tvári a pozitívne, všetko dopadne najlepšie a dokážeme z toho vyťažiť to najlepšie 🙂

po 24 hodinách na JIS som sa bez pomoci postavila a od prvého dňa som fungovala skoro bezbolestne, kedže som si tú bolesť vôbec nepripúšťala. sama som po hodine odkráčala do sprchy a odvtedy takmer neviem že som rodila sekciou 🙂

žienky ktoré vás to z akéhokoľvek dôvodu čaká tiež, nezúfajte a naladťe sa pozitívne, garantujem vám že budete rovnako šťastné ako ja, skutočne to môže byť zážitok, verte mi 🙂

Relaktácia alebo obnovenie dojčenia v prípadoch ak bolo dojčenie ukončené z rôznych dôvodov (zdravotné komplikácie, pobyt v nemocnici oddelene od bábätka, adoptívne matky, neinformovanosť ohľadom dojčenia a následná postupná strata mlieka) na nejakú dobu, po ktorej sa mamička rozhodne znova rozbehnúť laktáciu a dalej dojčiť svoje dieťa. Veľa mamičiek sa domnieva, že ak mlieko "odišlo" nedá sa nič robiť. Opak je však pravdou, laktácia sa dá rozbehnúť v akomkoľvek veku bábätka. U mladších detí je to samozrejme jednoduchšie a úspech je pravdepodobnejší, boli prípady kedy sa aj 2 ročné deti boli ochotné znova prisať. Adoptívne matky môžu tiež dojčiť. Ak chceme laktáciu úspešne obnoviť potrebujeme ochotné bábätko, veľa trpezlivosti, odsávačku mlieka a dostupné bylinky alebo lieky na zvýšenie tvorby mlieka. 

Naše prvé dieťatko Ellku sa mi žial´ nepodarilo dojčiť iba cca 2 týždne. Dôvod bol jednoduchý. Ako mladá prvorodička som si myslela že dojčenie je prirodzené natoľko, že to pôjde samo a nebudem potrebovať pri tom vôbec žiadnu pomoc. Po 2 preplakaných týždňoch a úkrutných bolestiach pri každom dojčení a následnom zápale prsníka som to vzdala. Vzdala som to pretože som nebola dosť informovaná, pred pôrodom ma ani nenapadlo si o dojčení niečo prečítať. Kúpilo sa umelé mlieko a bolo. Niesom tip matky ktorá by bola striktne proti umelým mliekam čo je pochopiteľné, kedže moje staršie dieťa na ňom vyrástalo. štatistiky vravia, že deti na umelom mlieku sú chorľavejšie - moja dcéra do tejto štatistiky našťastie nezapadá a do svojich 3 rokov, ktoré dovrší koncom tohto mesiaca bola iba prechladená, antibiotiká nebrala vôbec. Vyrástla úplne v pohode, je z nej zdravé, krásne, rozumné dievčatko.

Môj Áron bol prvý mesiac plne dojčený. Ked´ som sa dozvedela že čakám naše druhé bábätko, hned´ som si povedala že tentokrát to na náhodu nenechám, naučím sa všetku teóriu a budem sa čo najviac snažiť praktizovať ju. Hned´ pri druhej poradni kedy sa prehliadka konala už u pediatra v ordinácii bola dr. zvedavá ako sa malému darí vdaka materskému mliečku, preto ho chcela odvážiť pred a po dojčení. Podľa toho čo ukázala váha dr. nebola spokojná, pretože to bolo podľa nej málo, povedala mi že mám dokrmovať, tak som síce nie hned´ ale dala malému umelé mlieko..stále prv prsník, potom fľaška na dokmenie. Počúvla som ju pretože iste aj vy ste mali podobné pocity - nevedela som koľko mám naozaj mlieka, či je všetko ok, či malý nezačne chudnúť atd´. Jednoducho som sa zľakla, mala som obavy už od pôrodnice. Takto sa moje mlieko začalo redukovať, až sa z toho po mesiaci stalo žiadny prsník, iba fľaška...prv mi to akosi nedochádzalo, bola som rada že je Áron spokojný, ved´ aj Ella bola a teraz je šikovná - tým som sa utešovala deň čo deň. V kútiku duše som ale cítila že nič nie je tak ako som si to predstavila, že som znova nedosiahla toho čo som si predtým sľúbila. pripadalo mi to tak, že som pre túto vec nespravila maximum a bol to pre mňa taký "otvorený prípad" ktorý trebalo doriešiť aby som mohla konečne kľudne spať.

Začala som hľadat na webe, čítala som si zahraničné stránky kde mamičky písali o relaktácii kedy sa z 2 kvapiek mlieka po dlhšej aj niekoľkomesačnej pauze vedeli vrátiť k plnému dojčeniu. Po prečítaní týchto diskusií som bola dosť skeptická, prišlo mi to ako sci-fi, ved´ ako je možné rozbehnúť dojčenie ked´ sme raz o mlieko prišli alebo sme dieťatko odstavili? Povedala som si že za to ked´ to vyskúšam a pokúsim sa vrátiť k dojčeniu nič nedám, tak som začala poctivo odsávať aj ked´ som neodsala vôbec nič. Tu na Modrom Koníku, Mamile ale aj iných, zahraničných stránkach som sa dočítala o domperidóne - liekoch ktoré sa predpisujú deťom na reflux, Costi alebo Motillium. Nevedela som však, či je potreba v mojom prípade brať lieky, alebo postačia iba bylinky, tak som sa skontaktovala s laktačnou poradkyňou, ktorá mi ochotne poradila. Na druhý deň som nasadila Costi 3x3 tabletky denne. V príbalovom letáku sa uvádza že pre dojčiace ženy sa neodporúča a samozrejme existujú aj nežiadúce účinky, no vrelo odporúča tieto lieky Dr. Jack Newman z Kanady, ktorý hovorí že liek patrí medzi najviac bezpečné. (viac vám o tom povie ujo Google) . Začala som ich teda brať, dodržiavať pitný režim a to najdôležitejšie, od toho dňa u nás fľašky s cumlíkom išli bokom. Kúpila som si cievku s označením CN - 01 ktorú namáčam do nádobky s umelým mliekom zaveseným na môj krk a dokrmujem Árona na prsníku. On sa znova naučil dojčit a prisávať, ja sa zdokonaľujem a veľmi očakávané, väčšie výsledky prišli už po 3-4 dňoch. Dnes je to presne týždeň odo dňa kedy som kúpila cievku a nasadila lieky, z 1 kvapky som sa zatial dostala k 10 odsatým mililitrom a pomaličky ale isto začína malý piť menej umelého mlieka. čaká nás ešte dosť dlhá cesta, pretože by som sa rada dopracovala k plnému dojčeniu alebo max. dokrmovaniu raz za deň, no už dnes vidiím že sa to dá. Každým dňom mám viac mlieka a väčšiu radosť z toho, že dojčím svoje bábätko. 

Ked´ sa nám podarí dôjsť na koniec našej cesty, určite dám vedieť ako sa nám darí 🙂 Vdaka za prečítanie a verím že sa to podarí viacerým mamičkám ktoré už takmer stratili nádej. Pekný deň 🙂