Naše rána bývajú celkom uponáhľané a deti musím často podnecovať, aby sme sa vymotali von. Asi to každý rodič pozná. 🙂 Ranné stresové situácie - máte kooperovať s inými nespolupracujúcimi ľuďmi v časovej tiesni. :D Super príležitosť na pozorovanie svojho podvedomého správania.
Tento týždeň som odvádzala syna do škôlky opäť zasa na poslednú chvíľu, bolo 7:59, keď sme vstupovali do budovy 🙂 Keď sa v šatni prezliekol, ešte sa chcel vysmrkať a v tom mu začala tiecť krv a to celkom silno. No zbohom, pomyslela som si. Prešla mnou zlosť na neho, lebo keď sa vŕta v nose, tak sa toto deje. Zachytila som túžbu ho obviniť, uľaviť si. Hnev tu ale nebol sám, pod ním bolo niečo oveľa väčšie, a to strach. A aj vina. Nachádzala som sa v inštitúcii, kde sú jasné pravidlá. Má tu byť poriadok, má sa tu nejako správať a má sa prichádzať v časovom predstihu. A učiteľka je autorita. Dokonca aj upratovačka. (Naša pani upratovačka určite áno, ona vám to aj rada predvedie 🙂 A k tomu si pridajte ten ranný stres, to bol hlavný faktor, lebo keď je pohoda, reagujeme vedomejšie..
Či som chcela, alebo nie, napojila som sa na trauma vír z detstva, pár sekúnd som prežívala situáciu z pozície malého dievčatka, ktoré zasa niečo neurobilo tak, ako malo. A ono to dobre vie, cíti vinu. Učiteľka o chvíľu otvorí dvere a zistí, kto je ešte v šatni a už 10 minút mal byť v triede. Upratovačka zachvíľu vojde do šatne... dievčatko sa bojí, čo bude. Kto mu bude zasa dávať najavo, že nie je dostatočne dobré, šikovné, výkonné. Stačí aj neverbálne, ono presne vie, aká správa pre ňu je za tým.
Našťastie som si toto za pár sekúnd uvedomila a stopla to. Sadla som si k synovi, pokojne mu držala nos a vravela, že je to v poriadku, nič sa nedeje, zastavíme to, oni počkajú. A čakali do 8:15. A on si to užíval. Môj pokoj, že tam pri ňom sedím, podporujem ho a nemusí sa cítiť zle, previnilo a sám. Tak, ako som sa kedysi cítila ja.