Si vtiahnutá do víru povinností. Vidím to ako šedý vzdušný vír a ty poletuješ v kruhu a s tebou tam lietajú rôzne predmety a krabice. Nemáš kontrolu nad tým, čo sa deje. Všetko je také rýchle a je toho na teba veľa. Vidím aj iný obraz, ako stojíš a na teba zhora padajú krabice. Je ich celkom dosť, si už zasypaná. Zasypaná množstvom úloh, ktoré sú na tvojich ramenách. Máš pocit bezradnosti. Je toho jednoducho už priveľa.
Teraz zastaň - tieto 3 minúty ti pomôžu upokojiť vyšpičkovaný nervový systém. Pozri sa na obrázok ruže. Pokiaľ si citlivá, môžeš vnímať, že s tebou niečo deje... že sa v tebe niečo mení. Pokiaľ to s tebou nič nerobí, tak mi len dôveruj.
Vlož si tú ružu do stredu hrude, nech siaha od kľúčnej kosti až po koniec hrudnej kosti. Vnímaj, že tam reálne je. Vôbec o tom nepochybuj. Sme tak ponorení do materiálneho sveta, že zabúdame a nevidíme ten jemnohmotný. To sa deje samozrejme aj mne.
Precíť, ako si ruža našla v tvojom tele v strede hrude svoje miesto. Ako sa tam uvelebila a stala sa tvojou súčasťou. Kedykoľvek navnímaš svoje telo, bude tam. Zjemňovať ťa, upokojovať, vyžarovať lásku a takú materinskú starostlivosť, z ktorej sa ti chce až plakať.
Môžeš cítiť blaženosť, alebo akoby si bola obmývaná teplou vodou, prípadne cez teba tá voda prúdi.. alebo necítiš nič a pristupuješ k sebe s láskavosťou, trpezlivosťou a dávaš si čas.. všetko je v poriadku a neexistuje nič lepšie a horšie.
Vidím, ako vzdušný vír mizne, vyjasňuje sa, svieti Slnko a ty sa skoncentrovaná dívaš do diaľky..

Priatelia, spriaznené osoby v živote človeka sú veľmi dôležité. Najviac to oceníme v ťažkých časoch. Ja mám takých 2 ľudí, mimo rodiny. V prípade potreby sa im viem zdôveriť a dajú mi adekvátnu podporu. Rovnako to funguje aj opačne. Ako ste na tom vy? Často sa stretávam s tým, že sa ľudia nemajú o koho oprieť..

Hľadanie zdrojov

Čím viac zdrojov človek má, tým jednoduchšie je dotknúť sa boľavej životnej témy. Niekedy nad zdrojmi ani nepremýšľame a sme ponorení do toho, čo sa nám stalo, alebo sa aktuálne deje. A nemôžeme sa z toho vyhrabať.
Preto je potrebné vyhodnotiť zdroje a vybudovať tie, ktoré nám chýbajú, než sa vydáme na cestu za svojimi nepríjemnými zážitkami.

Existuje 5 hlavných kategórií zdrojov:
Funkčné - praktické (spomínané vo včerajšom článku), napr. bezpečné miesto na žitie, spoľahlivé auto atď.
Fyzické - súvisiace s fyzickým telom a schopnosťami, napr. nabratie svalovej hmoty, prípadne tréning sebaobrany.
Psychické - zahŕňajú inteligenciu, zmysel pre humor, zvedavosť, ale aj obranné mechanizmy v čase nepríjemných zážitkov/traumy
Interpersonálne - sociálna sieť vrátane partnera, ostatných členov rodiny a priateľov, spomienky na významných ľudí z minulosti, zvieratá
Sprirituálne - príroda, náboženstvo, duchovná osobnosť, viera vo vyššiu moc

Vhodným doplnkom ku zdrojom môže byť uvedomenie si prežívania života počas nepríjemnej/traumatickej situácie. Inými slovami, čo všetko sme dokázali a ako sme zdarne fungovali, aj napriek nepriazni osudu.

Bezpečie

Pokiaľ žijete v nebezpečnom alebo prinajmenšom nepríjemnom prostredí, téma bezpečia by mala byť u vás prvoradá. Inak by nebolo možné a ani rozumné opustiť obranné postoje.

Ako prvý krok je potrebné izolovať sa od akéhokoľvek násilia, či už odsťahovaním, alebo naištalovaním bezpečnostných prvkov a pod.

Ďalšou stratégiou pre zvýšenie bezpečia vo vašom živote je identifikovať a odstrániť (aspoň dočasne) toľko spúšťačov, koľko je možné. Možno potrebujete zažiť úľavu, aby ste neskôr dokázali so spúšťačom žiť.
Keď napríklad cítite veľký strach pri šoférovaní auta, využívajte určitý čas MHD.
Keď sa bojíte o svoje dieťa na ceste do školy, dohodnite sa s ním, že ho budete istý čas na jeho ceste sprevádzať.
Keď sa bojíte zaspávať v zadnej miestosti veľkého domu, spávajte v obývačke na gauči, ak sa tam cítite bezpečnejšie.
Dočasné ostránenie spúšťača niekedy zredukuje alebo odstráni jeho dopad a do vášho života môže byť navrátený s malými alebo žiadnymi dôsledkami.

Inšpirované životom, úžasnými ľuďmi, ktorých stretávam. Podobnosť s osobami je čisto náhodná.

Príbeh o jednej mladej žene.
Včera opäť napísala svojmu supervisorovi. Potrebuje radu, pretože sa púšťa do neznámich vôd. Ako veľmi nemá rada tieto stavy, keď musí prosíkať o pomoc. Zastavila tú myšlienku: “Prosíkať o pomoc.” Ako slabošsky to znie. Zrazu si pripadá ako malé dievčatko, ktoré musí svoj každý krok konzultovať s rodičmi. A ktoré je vedené za ručičky, len aby nepadlo.. Vyhŕkli jej slzy. Tak boľavé to pre ňu je. A nemá nad týmto stavom vôbec kontrolu. Prekliaty pocit menejcennosti zaklope na dvere vždy, keď si nevie dať rady v nejakej dôležitej otázke a potrebuje pomoc. Chcela by sa cítiť inak, ale pre ňu každá takáto prosba o radu pouzkazuje na nedostatok sily, rýchlosti, múdrosti, šikovnosti...
V živote sa jej osvedčilo byť pozitívna, priebojná a vhodne kamuflovať svoje nedostatky. Lenže, ako sa presvedčila, mnohé veci sa skryť nedajú. A aj samotná kamufláž čosi stojí – jej drahocennú energiu. Pozitivita a “prirodzenosť” často pôsobili umelo, ako tapeta, pod ktorou sú vlhké plesnivé steny..
Teraz si plne uvedomovala, ako roky rokúce klame samu seba. Ako má stále zatiahnutú ručnú brzdu, ktorá pochádza ešte z čias destva, keď jej nebolo dovolené robiť chyby, byť sama sebou a byť prijímaná a milovaná so “vším všudy”. Spomenula si, ako jej mama ešte v škôlke vravela, že v dospelosti bude lekárka... A že mala byť chlapec... A že sa kľudne mohla narodiť v rómskom gete, tak nech je ticho a spokojná.
Zrazu pocítila, že je ako bábka, ktorú niekto riadi. Jasne si uvedomila silonové vlákna, pripevnené na rôznych častiach svojho tela. Nikdy predtým nevidela stratu kontroly nad svojím životom v takom jasnom svetle. Dovolila položiť si odvážnu, ba priam kacírsku otázku: “Čo keby som ich prestrihla? Čo sa potom stane?”

Milé ženy, ak chcete, napíšte do komentárov, čo by sa mohlo stať, keď tie silonové vlákna žena prestrihne.
----------
Odbornejšie: v tomto príbehu je možné vidieť:
- časť zdravej psychiky, traumatizovanú časť psychiky, časť prežitia
- disharmóniu v symbióze a autonómii dieťaťa a rodičov v detstve

Úryvok z filmu Múdrosť traumy (Wisdom of trauma)

G. Maté: “Hovorím ľuďom, nech mi povedia nejakú historku, keď boli na niekoho naštvaní, čokoľvek, o čo sa môžu podeliť. Nemusí to byť nič citlivého, či už o manželke, partnerke, vodičovi autobusu, je mi to jedno.”
Tim: “Jasné. Nefungovalo mi niečo v dome a tak som najal remeselníka, aby to opravil, než sa vrátim. Vratil som sa a hotové nebolo nič.”
G. Maté: “A vaša emočná reakcia bola?”
Tim: “Hnev.”
G. Maté: “A ešte niečo iné okrem hnevu?”
Tim: “Bol som sklamaný.”
G. Maté: “Sklamanie je smútok.”
Tim: “Súhlasím.”
G. Maté: “Dobre. A teraz sa vás opýtam hlúpu otázku. Z čoho ste bol smutný a nahnevaný?”
Tim: “Naštvaný z toho, že sa mi niekto niečim zaviazal a tie záväzky nesplnil.”
G. Maté: “Čo to znamená, že nesplnil svoje záväzky?”
Tim: “Znamenalo to, že som mu bol ukradnutý. A nerešpektoval ma.”
G. Maté: “Boli ste mu ukradnutý a nerešpektoval vás. Aký človek je ľuďom fuk a nemá rešpekt?”
Tim: “Neviem. Niekto, kto si nezaslúži záujem alebo rešpekt. ”
G. Maté: “Presne tak. Môžu byť ďalšie dôvody, prečo si ten človek neurobil svoju prácu, ktoré nemajú nič spoločné s tým, že by mu bol Tim ukradnutý alebo by si ho navážil? Aké ďalšie dôvody by to mohli byť? ”
Tim: “Lietadlo mohlo mať meškanie a zasekol sa na Portoriku pri hurikáne.”
G. Maté: “Môže mať ADHD.”
Tim: “Áno.”
G. Maté: “Nevie doťahovať prácu do konca a mnoho ďalších možností..”
Tim: “Áno.”
G. Maté: “Zo všetkých možností, ktoré ste práve načrtli, vrátane toho, že ste mu ukradnutý a neváži si vás, ktorá je najhoršia?”
Tim: “Tá, ku ktorej som sa automaticky priklonil.”
G. Maté: “Dobre. Všimnime si niečo: za prvé, vy, resp. my, pretože my všetci sme takí, nereagujeme na to, čo sa stalo. Reagujeme na naše vnímanie toho, čo sa stalo.”
Tim: “Áno.”
G. Maté: “Dobre. Tak to hovoril Buddha: Svojou mysľou vytvárame svet. Za druhé, zo všetkých možných interpretácií zvolíme tú najhoršiu. Za tretie, to, čo som povedal, nie je pravda. Nevybrali ste si to. Nie je to tak, že by ste si prešli všetky možnosti a vybral si: Nezaujímam ho a nerešpektuje ma. To ste neurobili. Váš mozoj tam skočil automaticky, že? Otázka je prečo? Je to po prvýkrát, čo ste sa cítili naštvaný, že ste niekomu ukradnutý a nerešpektuje vás? ”
Tim: “Nie je to prvýkrát..”
G. Maté: “Veľmi dobre. U väčšiny ľudí to ide veľmi ďaleko dozadu. ”
Tim: “Áno, ide to späť.”
G. Maté: “Do detstva.”
Tim: “Hm-m.”
G. Maté: “Dobre. A to je trauma. Nereagujeme na prítomný moment. Reagujeme na minulosť. Tak kto je ten, kto sa o vás nestará a kto je ten, kto si nemyslí, že si zaslúžite úctu?”
Tim: “Ja.”
G. Maté: “Vy. A v tom je to ponaučenie. Krása liečenia spočíva v tom, že keď veci prerámujete a vidíte zdroj v sebe, náhle je to oslobodzujúce. Pretože hádajte čo? Pokiaľ sa cítite tak, pretože tento človek to urobil, alebo neurobil, stane sa z vás obeť.”
Tim: “To áno.”
G. Maté: “Ale pokiaľ vidíte, že zdrojom ste vy, tak máte silu.”

Naše rána bývajú celkom uponáhľané a deti musím často podnecovať, aby sme sa vymotali von. Asi to každý rodič pozná. 🙂 Ranné stresové situácie - máte kooperovať s inými nespolupracujúcimi ľuďmi v časovej tiesni. :D Super príležitosť na pozorovanie svojho podvedomého správania.
Tento týždeň som odvádzala syna do škôlky opäť zasa na poslednú chvíľu, bolo 7:59, keď sme vstupovali do budovy 🙂 Keď sa v šatni prezliekol, ešte sa chcel vysmrkať a v tom mu začala tiecť krv a to celkom silno. No zbohom, pomyslela som si. Prešla mnou zlosť na neho, lebo keď sa vŕta v nose, tak sa toto deje. Zachytila som túžbu ho obviniť, uľaviť si. Hnev tu ale nebol sám, pod ním bolo niečo oveľa väčšie, a to strach. A aj vina. Nachádzala som sa v inštitúcii, kde sú jasné pravidlá. Má tu byť poriadok, má sa tu nejako správať a má sa prichádzať v časovom predstihu. A učiteľka je autorita. Dokonca aj upratovačka. (Naša pani upratovačka určite áno, ona vám to aj rada predvedie 🙂 A k tomu si pridajte ten ranný stres, to bol hlavný faktor, lebo keď je pohoda, reagujeme vedomejšie..
Či som chcela, alebo nie, napojila som sa na trauma vír z detstva, pár sekúnd som prežívala situáciu z pozície malého dievčatka, ktoré zasa niečo neurobilo tak, ako malo. A ono to dobre vie, cíti vinu. Učiteľka o chvíľu otvorí dvere a zistí, kto je ešte v šatni a už 10 minút mal byť v triede. Upratovačka zachvíľu vojde do šatne... dievčatko sa bojí, čo bude. Kto mu bude zasa dávať najavo, že nie je dostatočne dobré, šikovné, výkonné. Stačí aj neverbálne, ono presne vie, aká správa pre ňu je za tým.
Našťastie som si toto za pár sekúnd uvedomila a stopla to. Sadla som si k synovi, pokojne mu držala nos a vravela, že je to v poriadku, nič sa nedeje, zastavíme to, oni počkajú. A čakali do 8:15. A on si to užíval. Môj pokoj, že tam pri ňom sedím, podporujem ho a nemusí sa cítiť zle, previnilo a sám. Tak, ako som sa kedysi cítila ja.

Záznam z terapie, úryvok (s láskavým zvolením klientky):
(Spoločná práca mňa a klientky, text má informatívny charakter, dialóg medzi nami bol o niečo intezívnejší. Postupnosť a obsah všeobecne ostal zachovaný)
Klientka: Vyvíjam si na seba veľký tlak. Mám stále pocit, že mám nedostatok času a neviem, čo mám prv robiť, aby som bola čo najefektívnejšia. Snažím sa urobiť veci čo najlepšie a za čo najkratšiu dobu. Mám pocit, že som pomalá a nedostatočná. Že by som mala robiť veci rýchlejšie. Ak ich nerobím dostatočne rýchlo, znamená to, že som neschopná a že som to nezvládla. Nie je tu možnosť urobiť veci pomalšie. Je tu iba: buď ich spravím rýchlo, alebo som zlyhala. Iná alternatíva neexistuje.
Barbora: Pozrieme sa, kam nás to zavedie.
(Pauza, naciťujem energie, hovorím v prvej osobe v mene klientky):
Hádže ma to do detstva, kedy bol opakovane na mňa vyvíjaný tlak, aby som veci robila rýchlo. Čakali na mňa.
Vraveli: Tak už sa ponáhľaj. Čo ti to tak dlho trvá? Koľko na teba ešte budem musieť čakať? Alebo: Nechaj, ja to urobím. A už berú veci do svojích rúk a ja ostávam len ako neschopný pozorovateľ a vnútri mňa je pocit zlyhania. Zas som to nedokázala urobiť.
Prečo ma to nenechajú urobiť v mojom tempe? Prečo musí byť všetko hned a zaraz? Prečo taký tlak? Prečo ma nenechajú dýchať? Prečo nemôžem skúmať a tvoriť veci tak, ako to práve teraz dokážem? Prečo to nie je o mne ale viac o nich a ako to oni super rýchlo dokážu urobiť.
Je tam aj také, že mama je na vyslní a rada sa ukazuje, ako to ona dokáže rýchlo urobiť. Aká je super šikovná. Je jedno, ako sa cítim, dôležité je, že ona je dominantná. Ona nevie byť v úzadí, aby bolo prvoradé dieťa.
Spoločne s klientkou skúmame pocity za týmito myšlienkami (vždy to ide ruka v ruke): Bezmoc, Apatia, nemá to zmysel, snažiť sa, dohadovať sa. Už som to toľko krát skúsila.
Barbora: Začneme v Apatii (17% na Hawkinsovej škále), mám pocit, že je to naša začiatočná úroveň. Klientka súhlasí.
Barbora (prichádza vnútorný obraz): Čistička áut, ako tam v strede som (preciťujem to zástupne za klientku) a tie veľké kefy ma čistia. Symbolika toho, ako je do mňa zasahované. Ako veľmi je narúšaný môj osobný priestor. Cítim sa drhnutá zo všetkých strán. Hlavne, že bude všetko tak, ako sme si naplánovali. Nech je všetko v porádečku. Účel svätí prostriedok.
Takže ja tam v tej apatii v tej čističke áut kľudne vydržím (postoj klientky). Veď to je potrebné pre spokojnosť mojej mamy a kľud v rodine.
EMDR prvok, ale iba chvíľu, nie je silný emočný náboj. (EMDR terapia funguje na princípe bilaterálnej stimulácie, najčastejšie používam zrakový stimul - klient sleduje moje prsty idúce sprava doľava niekoľko desiatok sekúnd, a nastáva zmena v jeho pamäti nasledovne: Myšlienky už nie sú spojené s negatívnymi emóciami, ale ostávajú iba holé myšlienky, iba čistý záznam bez emočného náboja)
Barbora: Opäť naciťujem situáciu. Chce sa mi plakať (Smútok je 22% na Hawkinsovej škále). Posúvam sa vyššie na Hawkinsovej škále, to je dobre. Ale ešte by som rada ostala na Apatii. Mám pocit, že ešte nemám poriešených viacero vecí. (ochvíľu sa ukáže prečo)
Dlhšia pauza, naciťujem ešte raz klientkinu tému, pretože sa mi nepozdáva úroveň, na ktorej sme začali.
Zisťujem, že bezmoc vyvierajúca z hanby je predsalen silnejšia, takže musím začať Hanbou (úroveň 7% na Hawkinsovej škále). Nevadí, pohoda. To je život. Je dôležité sa opraviť a nestrúhať majstra sveta.
Nacitujem za klientku úroveň Hanby (klientka ma priebežne dopĺňa). Úroveň, kedy som úplne stiahnutá z toľkokrát opakovanej situácie, kedy bola moja mama opäť raz lepšia, šikovnejšia, výrečnejšia, robila veci za mňa a aj mi dávala dostatočne najavo, že ja som iba dieťa, tak to mám robiť spôsobom ako ona určí, v čase, kedy ona určí a aj za aký čas to mám stihnúť. Keď to urobím podľa nej, vtedy budem dobrá dcérenka. Šikovná. Tá, ktorá si zaslúži jej lásku.
Prichádza ďalší klientkin pocit (zástupne naciťujem) a k tomu vnútorný obraz: Cítim sa sama. Vidím pred sebou vnútorný obraz dieťaťa, ktoré je samé v tme, ale okolo seba má spustené povrazy a na nich sú ponavliekané hviezdy ako gorálky. (Overujem viackrát, či to vidím správne, lebo je to akési podozrivo pozitívne, ale v podstate to dobre vykresľuje realitu.) Dieťa je šťastné, nevšíma si to, že je samé v tme, sústredí sa na hviezdy, dotýka sa ich. Hviezdy žiaria, sú čarovné, nie vytvorené človekom. To dieťa zachraňuje. Pomáha mu to prežiť v nehostinných podmienkach s podmienenou láskou od mamy. Dieťa sa sústredí na krásu, na niečo nehmotné, na svoje predstavy, fantáziu alebo možno aj záblesky niečoho nehmotného, ale ozajstného. Je to vlastne únik do sveta fantázie a snov. realita je totižto príliš bolestivá.
Klientka: To je pravda, veľa som tvorila, mala kopu nápadov, mala som svoj svet, v ktorom som často bola, unikala tam.. mama sa chodila pozerať, či som v poriadku, keď som sa tak dlho hrala sama.. až podozrivo dlho..
Barbora (zástupne za klientku): Kde v tele pociťujem hanbu a bezmoc? Stiahnutá stredová línia, stuhnutie. Bez prúdenia energie.
Čo by mi pomohlo? Hladám protipól súčasného stavu, ktorý ma vyvedie von z tejto úrovne.
Okamžite naskakuje obraz ideálnej mamy. (Limbický prepis, vytváranie nových mentálnych máp, simulovanie toho, čo klientka nikdy nezažila - mozog túto simuláciu berie ako realitu!)
Mama sa ma dotýka rukou na hrudi. Vychutnávam si ten telesný dotyk. Bože, aké je to pre mňa nové! Berie ma do náručia a nič iné neexistuje v tomto momente, len ja a ona - moja ideálna mama. Pobudnem v tomto stave ozajstného úprimného prijatia, to ma lieči.
Mama vraví (toto je dôležité plne precítiť): Na nikom inom nezáleží, iba na tebe. Ty si najdôležitejší človek na tomto svete. Položila by som za teba život, len aby si ty mohla žiť ďalej. Dávam ti celú seba a nežiadam za to nič. Ty si tá, ktorú som tak túžobne očakávala a konečne si v mojom živote a máš pre mňa nesmiernu cenu. Nechávam ti priestor na tvoje prejavy. S láskou ťa chránim, ale nebránim ti objavovať svet. Ty dokážeš vo svojom tempe všetko. Dokážeš všetko, čo zodpovedá tvojim schopnostiam. Nebránim ti skúšať nové veci a ochutnávať život, naopak, teším sa, že to dokážeš sama a ja sa môžem s radosťou v srdci iba prizerať. Som na teba hrdá, za všetko, čo robíš a aká si.
Barbora: Ako sa teraz cítite?
Klientka: Je to veľmi dojemné. Je to úžasná dokonalá mama, tak veľmi sa mi chce dojatím plakať. Toto som nikdy nezažila, tento bezpodmienečný pocit prijatia. Až tomu nemôžem uveriť, že môžem mať takúto mamu.
Barbora: Tak to plne precítťe. Je to vaša dokonalá mama, taká, ktorá vás vyživuje na všetkých úrovniach. Napĺňa vašu dušu láskou, pocitom bezpečia, prijatia a dôvery. Dôvery, že ničoho sa netreba báť. Svet je dobré a bezpečné miesto a vy máte právo sa v ňom slobodne prejavovať. Vy máte právo na život. Život si nemusíte zaslúžiť. Ani lásku si nemusíte zaslúžiť. Predstavte si ešte raz vašu dokonalú mamu ako vás objíma a vraví: Nech sa správaš akokoľvek, nech hovoríš čokoľvek a nech máš akékoľvek pocity, vždy ťa budem milovať a plne prijímať. Je nemožné ťa nemilovať. Mám ťa navždy v mojom srdci.
Klientka: Cítim sa úžasne. Neskutočne ľahký pocit. Som stále dojatá, ale už to prešlo do pocitu ľahkosti, uvolnenia a prichádza radosť.
(koniec úryvku)

Pred 9 rokmi nám v IT firme, kde som pracovala, oznámili, že servis sa bude presúvať do Indie a náš slovenský tím časom zanikne. Bolo zaujímavé sledovať reakie svojich kolegov a samozrejme aj svoju vlastnú reakciu na túto správu 🙂 (priznám sa, že mi vtedy do smiechu moc nebolo)
Niekto to vzal úplne v pohode a ako príležitosť popozerať sa po inej, lepšej práci. Iní sa dlhšie preberali zo šoku z nečakanej info, alebo sa aj báli. Niekto to silne prežíval, niekto sa zdal byť v pohode (minimálne navonok)..
Vtedy som si naplno uvedomila, ako subjektívne ľudia vnímajú vonkajší svet (všetci akoby sme žili vo svojom vlastnom vesmíre).

Príde k nám neutrálna informácia (možno sa vám to nechce veriť, ale ukončenie pracovného pomeru je naozaj neutrálna info) a naša reakcia nesie so sebou emočný náboj, ktorý korešponduje s naším vnútrom. Výskumy ukazujú, že až 90-95% ľudských činností (vrátane myšlienok a emócií) vychádza z podvedomia. A možno tušíte alebo viete, v akom období človek nasáva všetky emócie a slová rodičov, ich konanie, a atmosféru v rodine do seba (do svojho podvedomia) ako špongia bez hodnotenia, či je to pre neho prospešné alebo nie? Je to v období detstva do 6-7 rokov.
Toto obdobie (čiastočne sa ťahá až do puberty, vysvetlím v ďalšom článku) je taktiež charakteristické vytváraním obranných štruktúr, panciermi, ktoré sú reakciou na prežitú traumatickú udalosť a ovplyvňujú človeka aj v dospelosti. (Traumatická udalosť môže byť napr. odmietanie dieťaťa zo strany matky, keď nechce dojesť obed. "Ak to nedoješ, tak ťa už nebudem ľúbiť!")
Existuje viacero typov charakterových obranných štruktúr a postupne ich tu zľahka načrtnem. Pre každú typológiu je typická nielen myšlienková a emočná činnosť, ale aj stavba tela a posturika (postoj tela).

Prajem si, aby tento článok (a aj v budúcnosti ďalšie) pôsobil povzbudzujúco na tých ľudí, ktorí sa zamyšľajú, ako by sa dal život prežiť vedomejšie, radostnejšie, ľahšie.
Cieľom nie je kritizovať, posudzovať, naopak - láskyplne zvedomovať. Dúfam, že sa mi to podarí. ❤

Dnes ma zaujali 2 citáty od C.G. Junga. Týkajú sa zmyslu/významu vecí v našich životoch.

Kľúčový citát:
„Kyvadlo mysle kmitá medzi zmyslom a nezmyslom, nie medzi správnym a nesprávnym.“
Rozumiem tomu dobre, že to znamená, že neexistuje niečo správne-nesprávne, pravda-lož?
Všetko iba JE. Je to neutrál. A ja tomu dávam punc dôležitosti: Má to pre mňa zmysel? Rezonuje to so mnou (či už v pozitívnom alebo negatívnom smere)?

Druhý, navazujúci citát:
„Aj tá najmenšia vec, ktorá má svoj zmysel, má v živote väčšiu hodnotu ako tá najväčšia vec, ktorá nemá žiaden.“
Chápem to tak, že všetky veci v mojom živote nadobúdajú taký náboj/hodnotu, aký im ja dám na základe ich zmyslu/významu.
To vysvetľuje, prečo existuje toľko rozdielnych právd, zmyslov, významov. Prečo je toľko rozdielnych názorov. Je ich presne toľko, koľko je ľudí.

A to ma vedie k ďalšej myšlienke - aký má potom význam "biť" sa za svoju pravdu, presvedčiť iného človeka, že práve ten môj názor je správny. Nemá to význam, pretože sa ho snažím napasovať "do mojej kože", alebo "do mojich topánok", ako vravia Angličania. (vtipne dodávam, že pre niekoho to môže mať význam, toto robiť 🙂

Čo by teda bolo dobré? Možno vypočuť si druhého, ako to má on? A potom povedať, ako to mám ja? A rešpektovať svoju odlišnosť?
Ďalšia kapitola sú rôzne rady od druhých ľudí - za akých podmienok u nás môžu fungovať, keď sme častokrát úplne odlišní ľudia?

Môžete ma doplniť, ak chcete, písala som narýchlo, určite sú ďalšie myšlienky, ktoré sa dajú rozvinúť.

Takto dopadla moja milovaná stará kefa na vlasy, keď ju dostali do rúk moji dvaja chlapci. Keby sa to nestalo, nikdy by som nezistila, že existuje super profi kefa, ktorá vôbec vlasy netrhá!
Premýšľam, koľkokrát sa človeku v živote niečo "nepríjemné" prihodí len pre to, aby z toho nakoniec profitoval.