Moje najkrajšie obdobie v živote – moje „dva v jednom.“

„Do tretice všetko dobré,“ vravím si hľadiac na kalendár a uvedomujúc si, že po dvoch nešťastných potratoch a období plnom sĺz a trápenia, mi bolo dopriate dostať sa dnes už do dvadsiateho ôsmeho týždňa tehotenstva. Je až neuveriteľné, ako ten čas neskutočne rýchlo letí. Ešte dnes si presne pamätám prvý ultrazvuk v ôsmom týždni. Na moje pocity strachu, radosti, napätia a na manželov výraz tváre keď lekár povedal osudnú vetu, ktorá nás zmenila na lepších ľudí. „ Bábätko je tam a zatiaľ vyzerá byť všetko v poriadku.“

To, akí sme boli šťastní, si dokáže predstaviť iba ten, kto to zažil. Od tej chvíle sme obaja akosi začali pozerať na svet z iného uhla. Už sme neboli ani tak dôležitý my dvaja, ale ten drobec v mojom brušku. Snažili sme sa mu podriaďovať všetko, len aby bol v poriadku a aby sme to dotiahli do šťastného konca. Až na bežné tehotenské trápenia ako nevoľnosť, zvláštne pocity v podbrušku a stres, či je všetko v poriadku, som zatiaľ nemala a nemám žiadne problémy. Neskutočne sa tešíme z každého ultrazvuku, každého pohybu drobčeka, z každého dňa kedy sme zas o kúsok ďalej....

V dvadsiatom týždni nám pán doktor  povedal, že čakáme chlapčeka. Potešila som sa aj za manžela, veď bude mať pokračovateľa rodu, ako fajn a začala som si pomaličky chystať výbavičku. Mám päťročného bračeka, takže som bola rada, že máme chlapčeka a Jožkova výbavička sa využije ďalej. Presne o mesiac, 26.3.nás však čakal menší šok. Absolvovala som test na tehotenskú cukrovku a medzitým som absolvovala ultrazvuk. Bolo mi síce zvláštne, že pán doktor nezavolal aj manžela, ale po chvíli som to pochopila. Keď mi išiel robiť ultrazvuk vraví: „ No, pozrieme malého...“ pozerá, pozerá, vysvetľuje a zrazu sestrička: Pán primár, ja tam malého nevidím, ja tam vidím malú.“ A doktor: „ Kurník ozaj, baba! Tu má šušku, predtým to teda musela byť pupočná šnúra a nie pipík!“ Najprv sa mi nechcelo veriť a potom sa maličká tak krásne otočila, že už aj ja, laik, som videla, že je to malá princeznička a nie chlapček. V tej chvíli mi bolo veľmi ľúto manžela, ktorý sa asi ako každý chlap tešil na chlapčeka a dodnes nechápem prečo, ale keď som odtiaľ odchádzala, ešte raz som sa doktora spýtala, čo to teda je a keď mi povedal: Však baba a máte „to“ aj odfotené, normálne mi vyhŕkli slzy. Keď som zbadala na chodbe manžela, ako nervózne čaká, či sme v poriadku, rozplakala som sa. Po chvíli sa ma manžel pýta ako keby to tušil: „ Zlatko, ste v poriadku? Prečo plačeš? Je to dievčatko?“ Ja som sa na neho šokovaná pozrela ako to mohol vedieť a vravím mu: „Si sklamaný však?“ A on: „Prečo by som mal? Myslel som síce, že to bude chlapec keď to už raz povedal, ale som šťastný, že ste v poriadku a malinké milujem bez ohľadu na to, či je to chlapec alebo dievča, tak neplač, aby si jej neublížila.“ Dotkol sa mi bruška, pobozkal ma a v tej chvíli som sa rozplakala ešte viac, lebo som si uvedomila, že mám naozaj skvelého manžela a určite z neho bude fantastický otec. Celé tehotenstvo sa maličkej v brušku prihovára, hladká ju, bozkáva mi bruško, všetko prežíva so mnou a ja vidím, že naozaj sa nič nezmenilo ani po tom, čo sme sa dozvedeli, že čakáme dievčatko. Vlastne áno... Manžel sa teší, že mi splnil taký môj tajný sen mať dcérku – mimochodom, priznal sa mi, že prvé aj tak túžil mať dievčatko, aby mal motiváciu na druhý pokus. No a naše babičky sa zmenili neskutočne... Akosi viac sa tešia, pretože moja mama má okrem mňa tiež už  iba chlapčeka a svokra, tá mala vrátane môjho manžela troch chlapcov, takže obe sa veľmi potešili, hoci mali veľkú radosť aj vtedy, keď sme si mysleli, že čakáme chlapčeka.

Teraz sa mi ale zdá, že ma všetci akosi viac rozmaznávajú. Teda nás dve... Ale naša malá, krásna princeznička si to zaslúži a sme šťastní, že sme už tak ďaleko a veríme, že to dotiahneme až do termínu... Držte nám palce!

Barbora a malé prekvapenie Dianka