Niekto mi raz povedal, že pôrod je jediné rande naslepo, na ktorom sa určite zamilujem a hoci už neviem, kto to bol, musím uznať, že mal naozaj pravdu.

Môj veľký deň nastal 7.7.2014 a hoci som prakticky počas celého tehotenstva vedela, že budem musieť rodiť cisárskym rezom, bola som zrejme v rovnakom strese ako ženy, ktoré rodia prirodzene. Keď totiž nastal deň plánovanej sekcie, zrazu ma pochytila nepochopiteľná panika a nevedela som si predstaviť, ako to zvládnem, ako to celé bude prebiehať, no najmä som mala neopísateľný strach z toho, aby sme obe boli v poriadku. Keď sme odchádzali do pôrodnice, narýchlo sme urobili poslednú fotku s bruškom a vtedy som si uvedomila, že tých dlhých deväť mesiacov je zrazu za mnou a ani poriadne neviem, ako ubehli. Pred odchodom som sa poslednýkrát pozrela do zrkadla a zrazu som zatúžila byť tehotná ešte veľmi dlho. Nevedela som si predstaviť, že už nebudem cítiť pohyby bábätka a rozdýchavať každý kopanec akoby mi niekto chcel zlomiť rebrá, no zároveň som sa nevedela dočkať momentu, kedy svoju malú - veľkú lásku konečne uvidím naživo a budem sa jej môcť dotknúť...

Keď sme dorazili do pôrodnice mala som zmiešané pocity. Podstúpila som všetky nutné vyšetrenia a keďže som šla na rad ako prvá, nestihla som sa poriadne ani spamätať. Pamätám si, ako som s obviazanými nohami a infúziou v ruke prosila lekára, aby ma pustil domov, že ja si počkám do 15.7., kedy som mala termín spontánneho pôrodu. Lekár sa iba zasmial a povedal mi: "Dobre, veď ja Ťa tu nedržím, som iba zvedavý ako ďaleko sa s tou infúziou a zaviazanými nohami dostaneš."

Potom ku mne prišla jedna veľmi milá sestrička, ktorá ma poznala už predtým, keďže som sa v 35. týždni tehotenstva začala otvárať a takmer som porodila. Práve táto sestrička mi bola aj vtedy aj teraz veľkou oporou a vravela mi, že sa mám tešiť z toho, že som sa dostala až sem a navyše bez komplikácii a mala pravdu. Bola som neskutočne rada a hrdá jednak na seba, ale hlavne na dcérku, že to vydržala až do konca a tak sme sa vyhli predčasnému pôrodu. 

Zrazu tej sestričke začali všetci blahoželať k 25-tim narodeninám a vtedy mi došlo, prečo ma pred pár týždňami prosila, nech ešte nerodím, že ma chce vidieť siedmeho. Ako som tam tak ležala a usmievala sa nad vzniknutou situáciou, zrazu prišla anesteziologička a začala mi vysvetľovať, aké mám možnosti. Pôvodne som chcela spinálnu anestézu, pretože som veľmi túžila vidieť svoju dcérku ešte mokrú, špinavú, počuť jej prvý plač a ešte na sále si ju vziať do náručia a vybozkávať, no keď mi anesteziologička povedala, že budem vnímať absolútne všetko okrem bolesti, zrazu som dostala strach. Spomenula som si na predošlých trinásť operácii a rozhodla som sa pre celkovú anestézu, čo dodnes veľmi ľutujem, ale čas už nevrátim a tak som sa musela vyrovnať s tým, že ma opäť premohol vlastný strach.

Spolu s anesteziologičkou a sestričkou som pomaly kráčala k pôrodnej sále a bola som neskutočne rada, že som už tak blízko momentu, kedy uvidím svoju milovanú princezničku. Po príchode na sálu som sa s trasúcim telom obliekala do zeleného habitu a sestrička mi nasadila sterilnú čiapku. Musela som vyzerať ako E.T mimozemšťan... Nebolo to prvýkrát, čo som takto oblečená stála pred operačnou sálou, no na túto operáciu som sa na rozdiel od predošlých operácii, ktoré som absolvovala, naozaj tešila. 

Sestrička ma chvíľu nechala samu a tak som si poslednýkrát pohladila bruško a myslela som na to, ako neskutočne rýchlo to prekrásne obdobie ubehlo.Z mojich úvah ma vytrhla sestrička a ani neviem ako, už som stála pred operačným stolom a trasúcimi nohami som sa naň snažila vyšplhať. Keď som tam už konečne ležala, pamätám si, ako sa ma lekár pýtal, ako sa bude maličká volať a po tom, čo som mu odpovedala som "vyfasovala" na tvár kyslíkovú masku s pokynom, že mám zhlboka dýchať, aby malo bábätko dostatok kyslíka. Zrazu mi anesteziologička v sekunde vymenila kyslíkovú masku za narkózu a prikázala mi nadýchnuť sa. Posledné čo si pamätám boli jej slová: "A teraz budete spať."

Keď som sa prebrala ležala som na izbe. Prvá moja myšlienka bola, že už som mama a zrazu som dostala strašný strach, či je Dianka v poriadku.. Hľadala som na ruke štítok s číslom, aké sa vraj dávajú mamičkám aj novorodencom a keď som ho nenašla, premkol sa ma strašný pocit strachu a bezmocnosti z toho, že neviem, čo je z mojou dcérkou. Zrazu do izby vstúpila sestrička a dávala mi nejakú infúziu. Keď zbadala, že som už hore, povedala mi: ,, Dobré ránko, mamička!" To mi vlialo nádej, že je možno všetko v poriadku, no i tak som sa jej namiesto pozdravu okamžite spýtala, či dcérka žije a či je v poriadku.

Sestrička sa na mňa prekvapene pozrela a vraví: "Samozrejme, že žije a je v poriadku, je zdravá a krásna, nebojte sa!"

Po jej slovách mi spadol obrovský balvan zo srdca a myslela som na to, čo moja princeznička asi robí, či spí alebo plače... Sestrička bez ďalších slov odišla a ja som si až vtedy uvedomila, že ma síce akosi zvláštne ťahá brucho, ale dalo sa to vydržať a práve som si v duchu myslela, že ak sú toto tie popisované bolesti po cisárskom, tak to je potom cisarák oproti iným operáciám, ktoré som už prežila, úplná pohoda.

V tom som vo dverách izby uvidela môjho manžela v modrom plášti, ako sa usmieva od ucha k uchu a v rukách drží malú, bielu perinku. Celý čas sa díval do perinky a ja som mala pocit, akoby ku mne kráčal hodinu. Keď konečne prišiel k mojej posteli, v momente som sa obrátila na bok, aby som lepšie videla. Opatrne som nazrela do perinky, pretože mi bolo čudné, že sa nehýbe a neplače a vtedy som JU zbadala, ako sladko spinká s otvorenou pusinkou a v tvári má anjelsky výraz. Keď som ju uvidela, nahrnuli sa mi do očí slzy a v tej chvíli som pocítila neskutočnú radosť z toho, že je tu, ale aj strach z toho, aby som bola dobrou matkou. Mala som pocit, že neexistuje krajšie stvorenie ako je moja dcéra a zalial ma neskutočne nádherný pocit. Pocit lásky a zodpovednosti k tomu malému nevinnému, bezbrannému stvoreniu a dnes viem, že ten blažený pocit je materinská láska, ktorú cítim dodnes pri každom pohľade na svoj poklad... Na ten malý zázrak, malého anjelika s modrými očkami...

Ani neviem ako a zaspala som s Diankou v objatí a nesmiernym pocitom vďaky voči Bohu a osudu, že mi bolo dopriate stať sa matkou.

Som a budem za svoju dcéru vďačná celý život. Každý deň sa modlím za jej zdravie a som presvedčená, že mi ju Boh dal ako dar za všetko zlé, čím som si v živote prešla. Dar, ktorý treba chrániť a za ktorý by som dala aj vlastný život, len aby ona bola v poriadku a šťastná.

Dnes má môj najväčší poklad na svete už osem mesiacov, jeden týždeň a jeden deň a touto cestou by som sa chcela poďakovať všetkým lekárom a sestričkám Galantskej nemocnice za starostlivosť o nás a najmä za to, že i napriek môjmu postihnutiu ma všetci brali ako zdravú matku a povzbudzovali ma v to, že to zvládnem a mali pravdu.

Osobitné ďakujem však patrí aj všetkým vám maminky a budúce maminky, ktoré ste ma tu na Modrom koníku počas celého tehotenstva a aj po pôrode podržali, povzbudili a poradili mi.

Ďakujem vám všetkým.

• Barbora s dcérkou Diankou 

„Do tretice všetko dobré,“ vravím si hľadiac na kalendár a uvedomujúc si, že po dvoch nešťastných potratoch a období plnom sĺz a trápenia, mi bolo dopriate dostať sa dnes už do dvadsiateho ôsmeho týždňa tehotenstva. Je až neuveriteľné, ako ten čas neskutočne rýchlo letí. Ešte dnes si presne pamätám prvý ultrazvuk v ôsmom týždni. Na moje pocity strachu, radosti, napätia a na manželov výraz tváre keď lekár povedal osudnú vetu, ktorá nás zmenila na lepších ľudí. „ Bábätko je tam a zatiaľ vyzerá byť všetko v poriadku.“

To, akí sme boli šťastní, si dokáže predstaviť iba ten, kto to zažil. Od tej chvíle sme obaja akosi začali pozerať na svet z iného uhla. Už sme neboli ani tak dôležitý my dvaja, ale ten drobec v mojom brušku. Snažili sme sa mu podriaďovať všetko, len aby bol v poriadku a aby sme to dotiahli do šťastného konca. Až na bežné tehotenské trápenia ako nevoľnosť, zvláštne pocity v podbrušku a stres, či je všetko v poriadku, som zatiaľ nemala a nemám žiadne problémy. Neskutočne sa tešíme z každého ultrazvuku, každého pohybu drobčeka, z každého dňa kedy sme zas o kúsok ďalej....

V dvadsiatom týždni nám pán doktor  povedal, že čakáme chlapčeka. Potešila som sa aj za manžela, veď bude mať pokračovateľa rodu, ako fajn a začala som si pomaličky chystať výbavičku. Mám päťročného bračeka, takže som bola rada, že máme chlapčeka a Jožkova výbavička sa využije ďalej. Presne o mesiac, 26.3.nás však čakal menší šok. Absolvovala som test na tehotenskú cukrovku a medzitým som absolvovala ultrazvuk. Bolo mi síce zvláštne, že pán doktor nezavolal aj manžela, ale po chvíli som to pochopila. Keď mi išiel robiť ultrazvuk vraví: „ No, pozrieme malého...“ pozerá, pozerá, vysvetľuje a zrazu sestrička: Pán primár, ja tam malého nevidím, ja tam vidím malú.“ A doktor: „ Kurník ozaj, baba! Tu má šušku, predtým to teda musela byť pupočná šnúra a nie pipík!“ Najprv sa mi nechcelo veriť a potom sa maličká tak krásne otočila, že už aj ja, laik, som videla, že je to malá princeznička a nie chlapček. V tej chvíli mi bolo veľmi ľúto manžela, ktorý sa asi ako každý chlap tešil na chlapčeka a dodnes nechápem prečo, ale keď som odtiaľ odchádzala, ešte raz som sa doktora spýtala, čo to teda je a keď mi povedal: Však baba a máte „to“ aj odfotené, normálne mi vyhŕkli slzy. Keď som zbadala na chodbe manžela, ako nervózne čaká, či sme v poriadku, rozplakala som sa. Po chvíli sa ma manžel pýta ako keby to tušil: „ Zlatko, ste v poriadku? Prečo plačeš? Je to dievčatko?“ Ja som sa na neho šokovaná pozrela ako to mohol vedieť a vravím mu: „Si sklamaný však?“ A on: „Prečo by som mal? Myslel som síce, že to bude chlapec keď to už raz povedal, ale som šťastný, že ste v poriadku a malinké milujem bez ohľadu na to, či je to chlapec alebo dievča, tak neplač, aby si jej neublížila.“ Dotkol sa mi bruška, pobozkal ma a v tej chvíli som sa rozplakala ešte viac, lebo som si uvedomila, že mám naozaj skvelého manžela a určite z neho bude fantastický otec. Celé tehotenstvo sa maličkej v brušku prihovára, hladká ju, bozkáva mi bruško, všetko prežíva so mnou a ja vidím, že naozaj sa nič nezmenilo ani po tom, čo sme sa dozvedeli, že čakáme dievčatko. Vlastne áno... Manžel sa teší, že mi splnil taký môj tajný sen mať dcérku – mimochodom, priznal sa mi, že prvé aj tak túžil mať dievčatko, aby mal motiváciu na druhý pokus. No a naše babičky sa zmenili neskutočne... Akosi viac sa tešia, pretože moja mama má okrem mňa tiež už  iba chlapčeka a svokra, tá mala vrátane môjho manžela troch chlapcov, takže obe sa veľmi potešili, hoci mali veľkú radosť aj vtedy, keď sme si mysleli, že čakáme chlapčeka.

Teraz sa mi ale zdá, že ma všetci akosi viac rozmaznávajú. Teda nás dve... Ale naša malá, krásna princeznička si to zaslúži a sme šťastní, že sme už tak ďaleko a veríme, že to dotiahneme až do termínu... Držte nám palce!

Barbora a malé prekvapenie Dianka