Tak dnes sme mali šťastie...Doobeda mi volala budúca suseda (je aj z rodiny), že či niečo nechýba môjmu mužovi. Ja že neviem.Tak som mu zavolala a on že nič. A ani neviem prečo,ale ako som mala malú na kolenách,zrazu mi padol zrak na obrúčku. Tak sa ho pýtam,že zlatko a obrúčku máš?Chvíľka ticha....zrušil mi telefón a o chvíľu mi volal naspäť...Bambuľka,ja ju nemám. Tak som rýchlo volala tej susede, že či je to obrúčka. Začala sa smiať, že áno. Bože, to bolo naozaj neskutočné šťastie 🙂 Ešteže máme na obrúčkach gravírované meno a dátum. A hneď si to spojila a išla overiť na našom svadobnom oznámení. Takže obrúčka je už našťastie doma. Takže dobrí ľudia predsa len stále sú 🙂 Mimochodom, manžel už ju raz stratil a tiež ju našiel,lebo presne vedel kde. A snáď si ju pôjde konečne dať zmenšiť ,lebo mu je voľná.