5 tipov ako si poradiť s detským vzdorom!

Zúfalstvo, krik, plač, vyjednávanie, hádzanie sa o zem, ... Keď k vám zavíta obdobie vzdoru, razom sa rodinná idylka mení na nočnú moru, a väčšinou sa jej nevyhne žiadny člen vašej domácnosti. „Neurobím, nechcem, nebudem, nepôjdem, ...“ počúvate jedno nie za druhým a nech robíte, čo robíte, s malým tvrdohlavcom jednoducho nepohnete. Každý, kto si so svojou ratolesťou prešiel týmto náročným obdobím, už vie, že bez poriadnej dávky trpezlivosti to nejde.

Ako dlho bude vzdorovať?

Obdobie vzdoru sa nedá presne vymedziť. Kým u niekoho prehrmí za pár týždňov, iní sa s ňou snažia popasovať aj niekoľko mesiacov. Môže pokojne trvať mesiac, potom sa na dva mesiace kdesi „zašije“ a následne opäť vypláva na povrch. Dieťatko skúša hranice zhruba od roka a pol až do 4 rokov, kedy naberá vzdor na sile a je skutočnou skúškou rodičov. „U staršieho syna to začalo presne v dvoch rokoch a u mladšieho v 15 mesiacoch. Lekárka mi povedala, že vzdor graduje do štyroch rokov, a mala pravdu. U staršieho sa to v 4,5 roku začalo po troške mierniť, u mladšieho sa to stále stupňuje,“ zverila sa na fóre Modrý koník mamička xlucia.

Dieťa si vzdorom formuje svoju osobnosť

Vďaka bohatej slovnej zásobe si už drobec dokáže naplno presadzovať svoje, postaviť si hlavu, aj vás dostať riadne do vývrtky. Nevešajte hlavu a vôbec sa netrápte tým, že ste zlá mama alebo nebodaj, že ste vo výchove zlyhali. Dieťa to nerobí kvôli tomu, aby vám ublížilo. Práve naopak, formuje si tým svoju osobnosť, učí sa hovoriť „nie“, hľadá, kde sú hranice. Nerozumie často tomu, prečo nemôže alebo musí to či ono a nemá ešte v malíčku sebakontrolu, preto tie záchvaty zlosti a výkyvy nálad.

Obdobie vzdoru vie nejednu mamu priviesť do šialenstva. I keď mnohí radia, že si treba zachovať chladnú hlavu, vysvetľovať pokojne a s kamennou tvárou, nie vždy sa to v takej situácii dá. Svoje o tom vie aj akika722: „Môj starší syn mal prvé obdobie vzdoru vo veku dvoch rokov a bolo to hrozné. Potom sa to ako tak upokojilo, ale teraz sa to zase vrátilo. Je to už ale lepšie v tom, že mi povie, čo chce a občas si dá povedať. Ale keď to na neho príde, to by som sa najradšej vyparila. Mladší syn má skoro 14 mesiacov a už sa vie hádzať o zem, keď sa obliekame. Strihanie nechtíkov je hotová katastrofa. To len čakám, kedy na nás pošle niektorý zo susedov sociálku, čo vtedy plače, akoby sme ho rezali. Veľakrát predychávam a vrieskam ako blbá, čo aj tak nepomáha.“

Možno budete mať niekedy pocit, že sa váš vytúžený anjelik mení na krvilačnú šelmu, keď to na vás začne skúšať zubami, nechtami. „U nás to začalo po prvom roku. Prebaľovanie, hotová katastrofa, vrtí sa ako had, a keď niečo nie je po jej, hodí sa o zem, škriabe, hryzie,“ zverila sa v diskusii jankac1986 a piacere tiež pripojila svoju skúsenosť: „U nás to prišlo v dvanástich mesiacoch. Odvtedy sa hádže o zem, kope, búcha hlavou o zem, všetko rozhadzuje, pre všetko plače, nedá sa prebaliť, nedá sa obliecť, ... No radosť žiť." 

Ako si so spurným dieťaťom poradiť?

Čo teda s tým? Každé dieťatko je iné, preto si pri najbližších záchvatoch zlosti budete musieť otestovať, čo platí na to vaše. A keď už budete mať pocit, že ste skutočne v koncoch, nikdy nie je hanbou obrátiť sa na odborníkov, ktorí vám môžu dať cenné rady ako sa s tým všetkým popasovať.

1. Skúste dať drobcovi za pravdu

Nikdy nemôže byť po vašom, pretože drobec musí vždy urobiť opak toho, čo po ňom chcete vy? Petruska 77 má na to svoj overený recept: „ Jednoducho som s ním vypiekla. Vo všetkom som s ním súhlasila a tým, že to znegoval, sme sa nakoniec dostali tam, kde som ho chcela mať. Ako to vyzeralo v praxi? JA: Pôjdeme na prechádzku. ON: Nie, nepôjdeme. JA: Dobre, tak nepôjdeme. ON: Ale áno, pôjdeme.“

2. A čo tak ignorácia?

Máte pocit, že čím viac to vo vás vrie, tým viac drobec rýpe a ešte väčšmi vo vás emócie gradujú? „Mne sa veľmi osvedčilo nereagovať vôbec - nie je obecenstvo, nie je pre koho robiť divadlo. Odísť z miestnosti, zapnúť si televízor, začať pozerať von oblokom (aj keď nervy ako špagáty), ale navonok KĽUD. Viem, je to ťažké. Keď raz akokoľvek zareagujete, bude to dieťa skúšať aj nabudúce. Vôbec sa nestresujte tým, či to skončí pred škôlkou, alebo nie, tam to deti skúšajú len občas, väčšinou len raz, dva razy, kým zistia, že účinok je nulový. Na verejnosti je to samozrejme ťažké, ale NIČ si nerobte z hlúpych poznámok okolia, oni vám v tom nepomôžu. Ja som si vtedy vždy vravela, že je to zbytočné, kľudne počkám, kým doreve, ale tú vec aj tak nedostane,“ radí mamičkám mamavera a dodáva: „Pomôže len dôslednosť, vysvetľovanie a nepovoliť ani pod tlakom kriku a urážania sa. Snažte sa chváliť aj za drobnosti, pochvala je veľkou motiváciou. Roky pracujem s takými deťmi a roky to na mňa skúšajú, vrátane vlastných.“

3. Veďte s dieťaťom dialóg

Deti potrebujú hranice a my, ich rodičia, sme tu na to, aby sme ich naučili žiť v tomto svete a začleniť sa do spoločnosti. Neznamená to ale, že život detí má byť plný zákazov a príkazov. Rovnako ako dospelí, aj deti sú osobnosti, majú svoje predstavy, túžby, fantáziu, potreby, ... a treba k nim tak pristupovať. "Treba povedať veci na rovinu, nie klamať. Do škôlky, k babke ideš preto, lebo maminka musí zarobiť korunky na hračku, čokoládku, ... Chvíľu to potrvá, no pochopí to. Treba to stále opakovať a rozprávať sa s ním na rovinu. U nás to zabralo. Keď nechce ísť z domu, povedz mu, že ty odchádzaš a on môže zostať doma sám, ty prídeš po práci. Alebo nech ide vyzlečený, ak sa nechce obliecť - predsa jemu bude zima a jemu sa budú iné detičky smiať, že ide v pyžamku," radí lenusiknr. „Dosť mi pomohlo, keď som jej dala na výber z viacerých prípustných variant - či sa to týka oblečenia, prechádzok, hrania, atď. Takže nemala dôvod hysáčiť, a keď už, tak buď skúsiť ukľudniť alebo nechať vyrevať, u každého zaberie iné,“ delí sa o svoju skúsenosť ďalšia z mamičiek rainee.

4. S hnevom si poradí silné objatie alebo krátke odlúčenie

O silnom objatí sa v spojitosti so záchvatom hnevu hovorí dosť často. Nie u každého dieťaťa to ale skutočne zaberá. Sú deti, ktoré sa po chvíli zápasenia s maminou naozaj upokoja, no sú aj také, v ktorých tento akt napätie ešte väčšmi znásobí. Ktorý prípad je ten váš, si musíte len otestovať pri najbližšom amoku.

Laskavamama na túto metódu nedá dopustiť: „Terapia objatím pomáha a u nás zaberalo, keď som ho vzala na ruky a silno si ho k sebe pritisla. Najnovšie skúšam facku a účinkuje! Princíp je ten, že keď má dieťa záchvat a nereaguje, hádže sa o zem, dáme facku zemi – dlaňou udrieme o zem. Škaredá zem, nenúť ma hádzať sa na teba, po tebe sa chodí a nie leží a šúcha. Možno to príde niekomu hlúpe, ale nám to pomáha.“

Ja, ako autorka článku, som mala so synčekom presne opačnú skúsenosť: „U nás objatia nefungovali vôbec. Vonku, keď sa mi malý hodil o zem, povedala som mu, že idem domov, a keď ho to prejde, nech príde za mnou. Keď pochopil, že stále idem a neotáčam sa, tak to vzdal a rozbehol sa za mnou. Doma sme sa museli pri silnom amoku odlúčiť, inak to nešlo. Tak to v oboch gradovalo a nič nepomohlo, že sme museli byť minútku každý sám so sebou. Naučila som ho, že sa má ísť upokojiť do izbičky. Žiadna tma, žiadne zavreté dvere, žiadny krik, ... poprosila som ho, aby šiel do izbičky, a keď sa upokojí, nech príde späť a porozprávame sa o tom. Trvalo to nejaký čas, kým to celé pochopil, no nakoniec to fungovalo skvele. Keď to prišlo, zobral sa do izbičky, predýchali sme to obaja a potom prišiel so slovami, že už je ukľudnený. Objali sme sa, porozprávali a išlo sa ďalej.“

5. Pokúste sa ho pochopiť

Keď si už naozaj neviete rady a návštevu psychológa si stále nechávate v zálohe, siahnite po literatúre, ktorá vám pomôže hlbšie nazrieť do detského sveta. Mamavera má pre vás hneď dva tipy: „Super sú knihy Dieťa potrebuje hranice a Malý tyran. Dieťa potrebuje zistiť, že jeho odpoveď môže byť odmietavá, je to súčasť jeho vývoja, ale tiež potrebuje zistiť následky. V žiadnom prípade by som ho netrestala, chce to nekonečnú trpezlivosť, zaberá možnosť vybrať si z dvoch možností (obidve vyhovujú nám, ale dieťa má pocit, že si vybralo), zákazov a príkazov čo najmenej, aby to NIE znamenalo naozaj NIE, ale nebolo to používané pričasto.“

Čo pomohlo vám? Podeľte sa s nami o vaše skúsenosti so zvládaním detského vzdoru.

Foto: pixabay.com

#vychova_vzdelanie