5:00 zvoní mi budík, vystrelím z postele. Vycikať, umyť zuby. Jednou nohou som už v kuchyni. Nakladám riady, ktoré zostali z večere do umývačky, druhou rukou chystám raňajky, desiatu, varím čaj. Budím synátora, protestuje. Snažím sa obliecť seba, zobudiť jeho, popritom si mejkapom aspoň zakryť kruhy pod očami. "Mami, ja som zabudol, že si do školy máme priniesť loptu." Ok, hľadám loptu, fúkam loptu, s oneskorením vyletíme z bytu, utekáme do školy. Zamkla som?

7:00 dieťa mám v škole, o hodinu mám byť na prvom stretnutí. Vyberiem si dneska rannú kolónu do BA alebo nevyspytateľné vlaky? V pohode, dobehla som, na poslednú minútu. Po čele aj chrbte mi tečie pot. Vítam klienta a snažím sa vyzerať dôstojne. Stretnutie, porada, stretnutie, nasratý telefonát od klienta, 25 nevybavených mailov. Rozdýcham to. Ups, 15:00, čas utekať po dieťa (vďaka za flexibilnú pracovnú dobu!).

Dieťa ma víta s výčitkou v očiach. Zase je v družine medzi poslednými. Prepáč. Plný noviniek, zážitkov, radostí aj starostí, rozpráva bez prestávky. A ja sa snažím byť tu, byť prítomná, počúvať, rozumieť. Byť tu preňho.

Doma zasa nič nie je, treba skočiť na nákup. Po nákupe spraviť olovrant/večeru č. 1. Rýchlo domáce úlohy. Popri diktovaní diktátu sa snažím upratať ten výbuch, čo máme doma. Zbytočne. Do riti, zabudla som dať prať. Šup do sprchy, chystám večeru. Zuby si si umyl?

A potom... na chvíľu, snažím sa vychutnať si každý večer ten moment, keď ho ukladám spať. Objíma ma, bozkávam ho, hovoríme si, čo sa za celý deň udialo, tešíme sa na to, čo nás čaká. Ľúbime sa. Snažím sa to vychutnať, viem, že to už nebude trvať dlho. Snažím sa skryť slzičky hrdosti, keď ho hladkám po čele a dávam mu pusu na dobrú noc.

21:00 Chvíľu pauza. Na balkóne, s cigou. Sadám za počítač, treba dohnať resty z práce. Neviem koľko je hodín, už ani nevidím na hodinky. Padám do postele, za 5 sekúnd spím. A ráno zas odznova.

Milujem to. Nevymenila by som to. Ale obdivujem! Obdivujem všetky mamky, všetkých tatkov, ktorý sú super. Aj keď si občas dáme každú ponožku inú, aj keď si zabudneme namaľovať druhé oko, aj keď máme doma výbuch, aj keď... OBDIVUJEM!

Neviem či to má zmysel, či to niekto bude čítať. Ale viem, že ak áno, určite sa v tom nájde, určite už zažil niečo podobné. Ak náhodou... tak sa o to podeľte! Napíšte komentár, zdieľajte, hocičo. Len nech ten pocit bezmocnosti nepretrváva...

Všímam si, že môj vtedy ešte 8 mesačný syn sa správa akosi zvláštne. Občas na malú chvíľku zmeravie, pozerá do prázdna, zbledne, začne sa potiť. Trvá to len chvíľku a hneď precitne. Keď sa to zopakuje v priebehu pár dní hneď niekoľkokrát, vystrašená utekám k našej detskej pediatričke.

Už vo dverách jej hovorím, čo sa s mojím synom deje a ona na mňa len nechápavo hľadí, v očiach má výraz "no, tak tej už načisto preplo" a potom sa ma pooooomaličky (tak ako by sa rozprávala s bláznom) spýta: "A nebol len náhodou unavený?". Bezmocne na ňu pozerám, došli mi slová. Zberám sa na odchod, keď tu zrazu... Opäť sa TO deje. Pediatrička konečne zbystrila svoju pozornosť a mám pocit, že trochu vystrašene mi hovorí: "Aha, áno, máte pravdu, teraz som to videla. Vypíšem vás k neurológovi". Ďakujem, odľahlo mi. (Ale to som ešte nevedela, že to je len začiatok...)

S malou dušičkou prichádzam na detskú neurológiu, kde synovi urobia EEG, pozrú sa na výsledky a... "No, na EEG sme nič nenašli. Vráťte sa, ak by sa to opakovalo... hmmm... tak 5x denne (!!!!!). Alebo ak by sa vám podarilo, skúste ho pri tom natočiť (!!!!!!!!!!), takto vám nevieme povedať, čo mu je."

V tom momente mi odumreli všetky mozgové bunky, so slzami v očiach odchádzam domov. Žiaľ, syna sa mi pri TOM natočiť nepodarilo, pretože už o pár dní sa to zopakovalo, ibaže už trochu inak...

Syn zmeravel, začal sa potiť, ručičky aj nožičky sa dostávali do kŕčov a modrel. Neviem ako, ale privolala som sanitku. Po príchode mi záchranári povedali len toľko, že to vyzerá na epileptický záchvat.  Vezú nás do nemocnice, pamätám si už len útržky.

Milión vyšetrení, strávili sme tam viac ako týždeň, práve na Nový rok. To, čo sme si tam spolu so synom preplakali sa nedá ani opísať. Na nič nevedeli prísť, keďže EEG bolo po celý čas v poriadku. Posledná šanca - CT. Diagnóza - nedokysličená biela hmota v mozgu a následné epileptické záchvaty.

Výborne slovenské zdravotníctvo, ďakujeme za novú a žiaľ ani nie poslednú skúsenosť. Prídu aj ďalšie, len to chcem predýchať...