Áno, naozaj. My si počas korony, v snahe vyhnúť sa ľuďom a zároveň sa vyhnúť aj psychickým poruchám spôsobených dlhodobým pobytom v uzavretom priestore, robíme výlety kade-tade po okolí. Dnes to bola krásna, urastená a tajuplná Kobyla. Ale neerdžala nám.

    Hovorím o Dúbravskej Kobyle. Na jej vrchole len toto leto vyrástla vyhliadková veža. Niekomu nepríde moc vysoká, má zhruba 20 metrov a 112 schodov náskok pred pevnou zemou, no mne táto výška úplne postačovala. Nahnala mi strach a zároveň aj vyrazila dych výhľadom, ktorý návštevníkovi ochotne ponúkne. Je to majestátna stavba s tromi výhľadovými plošinami. Mne sa veľmi páčilo, že boli na zábradlí naznačené smery a vzdialenosti od rôznych záchytných bodov. To mi dalo možnosť pomachrovať pred deťmi, že mamina je ešte stále aspoň trochu inteligentná. Takže aj vy máte možnosť ohúriť malých vzrastom, negramotných alebo nečítajúcich.

    Na moje prekvapenie na vrchole Kobyly mal pánko stánok s občerstvením. A že tam tá káva a klobásky voňali jedna báseň. No odolali sme a vypili si čaj, poctivo vynesený na chrbte. S dobrým pocitom, že sme ušetrili 2,5€ za čaj sme sa ešte pokochali prírodou a výhľadmi. Čo sa cien v stánku tíka, neskúmala som to nejak zvlášť dopodrobna, no čo som počula od súturistov tak pánko má približne jednotnú cenotvorbu, asi aby sa to ľahko počítalo. Skrátka 2,5€ skoro za všetko.

    Cestou späť, ale je to úplne na vás kedy, sme preskúmali staré vojenské bunkre, budovy a raketové základne. Tu zas pre zmenu pomachrili deti a ukázali mi ako sa vedia nebáť a tým mňa, priposratú, bezkonkurenčne odpísali. Našťastie to obehli s tatinom.

    Tento výlet hodnotím ako krásnu prechádzku, dramaticky môžeme povedať aj ľahkú turistiku, ale moc by som nepoužívala toto slovíčko, príde mi prisilné. Je to síce mierne do kopca, no stále po krásnej asfaltke. My sme to vybehli bez problémov s kočíkom. Bez problémov, až na jedno nesprávne,  zároveň aj jediné možné, odbočenie. To ale znamenalo iba cca 10 metrov do prudšieho kopca po teréne. Zvládli sme to úplne bez problémov, ale pre nabudúce, pre vás a moje budúce ja, ODBOČ NA RÁZCESTÍ VĽAVO! VĽAVOOOO, POČUJEŠ? :D

    A ako sa k tejto majestátnej Kobyle dostať? Je hneď niekoľko možností. Táto vyhliadková veža je na delte turistických chodníkov smer Devínska Nová Ves, Devín a Dúbravka – inak aj 3D (konečne viem čo to znamená). Hľadať by ste mali na stromoch červenú turistickú značku. Tá vás bude sprevádzať z Karlovej Vsi – Kútiky, Jezuitské lesy, Švábsky vrch, až na rázcestie Dúbravskej hlavice. Z Devínskej Novej Vsi pre zmenu sledujete zelenú značku a pôjdete po trase okolo Istra Centra, Kostola Ducha Svätého, Výhliadky Rovnica a ukončíte to červenou značkou až po Devínsku Kobylu – rázcestie. Z Dúbravky ideme tento krát po žltej značke, okolo Domu kultúry, Kostola Ducha Svätého na Dúbravskú hlavicu.
Z Dúbravskej hlavice – rázcestia idete po červenej trase, nám tak dobre známej, na Dúbravskú Kobylu – rázcestie. Z Dúbravskej Kobyly je krásne trasa značená až na výhliadkovú vežu, prakticky idete stále rovno za nosom. Autom sa tam ísť, samozrejme, nedá, no parkovať sa dá pri ceste až po rampu pri Dúbravskej hlavici.

V nedeľu nás čakali ešte tri prednášky a jeden praktický nácvik. To žiadna z nás nečakala, ale tešili sme sa, nakoľko témy boli veľmi zaujímavé a týkali sa detičiek – klasika.

5. nedeľné prednášky odštartoval Mgr. Olšiak – Tomáš (organizátor) a hovoril nám zaujímavosti na tému: Eko Alarm a zber kefiek s CURAPROX 

Dôležitosť recyklácie je samozrejmá, to vieme, no riešenie firmy CURAPROX je vskutku originálna. Ich program Eko Alarm sa vám tiež čo najskôr pokúsim priblížiť. Pár slov nám povedala aj Lenka – ambasádorka. Popísala nám jej pocity minulý rok, kedy bola v našej koži a tiež nám povedala, čo sa odvtedy u nich doma zmenilo v starostlivosti o zuby. 

6. ďalej nás „odpálkoval“ MUDr. Andel prednáškou: Prednáška k medzizubným kefkám, šabličkám a produktom CURAPROX baby

Zistili sme, že štát úprimne moc nezaujíma, aby občania mali zdravé zuby. Nikto tam zhora nechce, aby bolo celoplošné vedomie ľudí o hygienických návykoch a potrebe prevencie vyššie ako je teraz. Načo aj? Veď, keď sa zuby kazia, zubári zarábajú. Keď by sa nekazili, nemali by čo robiť. Rozprávali sme si o rôznych zaujímavých témach, bolo by to na dlho. Pokúsim sa rozpovedať vám aj toto neskôr.

7. potom si nás MDDr. Mikuš získal prednáškou: Prerezávanie zubov, ošetrovanie zubov, dôsledky strát zubov, klinické prípady, pokazené horné zuby po nočnom kojení atď.

Zistili sme, že už v takto rannom veku bábätka mu vieme ublížiť na celý život. A to samozrejme úplne nechtiac. Bábätko, ktoré sa kojí stále alebo pije mliečko z fľaše v skutočnosti trošku trpí, konkrétne jeho zúbky. Napríklad v noci pri kojení mu mliečko kysne v pusinke pod perou a keď už má zúbok, ktorý sa nečistí, môže to napáchať kopec galiby.

Tento svoj príspevok som musela rozdeliť do dvoch častí, dúfam, že sa nikto nenahnevá. No množstvo mojich zážitkov aj pri maximálnom okresaní nie je možné vcucnúť do jedného krátkeho článku. Najradšej by som usporiadala pre vás exkurziu do mojej hlavy a previedla vás mojimi spomienkami, alebo ešte lepšie, každej jednej dopriala takýto víkend.

Bolo obyčajné, marcové, pondelkové popoludnie. Nič špeciálne, úplná klasika. Pár dní predtým som sa z čistej nudy a zvedavosti zapojila do súťaží tu na Modrom koníku. Jednou z nich bola aj súťaž o víkendový wellnes pobyt v Tatrách s CURAPROXom. Podmienky a bližšiu špecifikáciu súťaže som si prebehla očami, úprimne som si ani neuvedomovala, že ide o reálny víkend bez rodiny, v Tatrách a s wellnesom. Popravde, CURAPROX som nepovažovala za stredobod toho výletu, ale o tom potom. Zapojila som sa teda krátkym príspevkom a ďalej som to nebrala do úvahy, veď predsa ja, Maťa, nemôžem mať také šťastie, že by som niečo vyhrala... No a toto si prosím zapamätajte!!! :D.

Za pár dní či týždňov som nezáväzne od toho, či bude nejaké vyhodnotenie súťaže, mrkla na Modráska (ako ho ja s obľubou volám), a tu mi udrela červená jednotka pri obálke. Trošku som nechápala, lebo tu mi moc ľudí nepíše a tu zrazu, že správa od koník_testuje. Otvorím správu, čítam a nechápem. Ja? Vybrali si práve mňa? Hneď som volala manželovi a v eufórií mu zvestovala novinky. Až neskôr ma chytali stavy paniky a úzkosti, že ja vlastne asi ani sama vo svete neviem prežiť, keďže som s deťmi a manželom vkuse nepretržite pomaličky 6 rokov. Ale som predsa silná a statočná a dám to. Z neba mi spadla do kontaktov jedna milá osôbka Majka z Trnavy a tak sme sa spojili a cestovali sme spolu. Bolo to úžasné a niečo pre mňa úplne nové. Našla som si kámošku, s ktorou som nečakane prekecala kopec hodín vo vlaku. Vystúpili sme z rýchlika v Štrbe a prestúpili na zubačku na Štrbské Pleso. Tu sme ... Musím sa smiať.... Spoznali našu Sašku. Takto vám poviem, celé to bol osud ....! Takže v trojke sme vystúpili na Štrbskom Plese, dali si obed a išli sa ubytovať. Cestou na hotel sme si všetko fotili ako kvalitní japonskí turisti , ale inštrukcie boli jasné – FOŤTE ČO NAJVIAC, a tak sme fotili.

Prechádzali sme naozaj rozprávkovou krajinou. Aspoň ja som to tak vnímala, lebo som odchádzala z 15-stupňovej Bratislavy a tu zrazu kopa snehu. Keď sme zbadali hotel Patria, áno je to ten, ktorý vidno na každej fotke Štrbského plesa (taký ten trojuhoľník ) padli nám sánky. Naozaj je to reálne, naozaj sme tu.

Ubytovali sme sa a zistili sme, že ja s Majkou sme spolu na izbe a naša Saška je hneď vedľa. Tá ešte spolubývajúcu nemala. Izba bola nádherná, štyri hviezdičky tomuto hotelu pridelili úplne oprávnene, o čom sme sa presvedčili aj v jedálni a wellnese. Rozhodli sme sa, keďže bolo krásne, že vybehneme von, pofotiť sa, poprechádzať a nakúpiť srandičky domov. Bolo nádherné slnečné počasie – ako na objednávku. Potom sme si už nerušene užívali wellnes a tam sme spoznali ďalšiu dámu do partie, Andy. A už sa blížil čas k 19:00 – čas na prvú spoločnú večeru a spoznanie ostatných účastníčok zájazdu. Večera aj dievčence nemali chybu . Alicka s Tomášom, ktorí to mali všetko organižačne pod palcom, boli tiež skvelí a čo sa týka organizácie, nevidela som zo strany CURAPROX žiadnu chybu. Aj Lenka, ambasádorka CURAPROX, sa tohto víkendu zúčastnila. Po večeri a zoznámení naše kroky putovali dole do baru, kde sme sa bližšie spoznali, navodili rodinnú atmosféru, kedy sme si potykali aj priamo s prednášajúcimi doktormi, pokecali, dali si pohárik dobrého vínka, zahrali nejaké hry a potom nám už nič nebránilo ísť sa vyspať na ďalší deň, o ktorom sme skoro nič nevedeli.

V sobotu ráno po raňajkách sme sa všetci spolu stretli v konferenčnej miestnosti. Každý si našiel miesto so svojím menom, taštičkou na inštruktáž a tiež veľkou taškou s radosťami pre nás a naše rodinky. Okrem toho tam boli aj dva „divoké“ papiere. Na jednom bol rozpis prednášok, po ktorého prečítaní som nechápala, čo budeme toľko hodín, na toľkých prednáškach, riešiť. Veď čistenie zubov je samozrejmá vec. Zoberiem kefku a pastu, napením, „pošmrdlám“, vypláchnem, prepláchnem ešte ústnou vodou, ktorá sľubuje dodatočné zničenie baktérií a spokojná idem spať... Klasika nie? No z tohto omylu ma rýchlo vyviedli.

1. prednáška bola pod vedením MUDr. Pavla Andela a mala názov: Dôležitosť starostlivosti o svoje zuby v prepojení na prenášanie správnej starostlivosti na deti. Odtiaľto sme si odniesli heslo víkendu – ČISTÝ ZUB SA NEPOKAZÍ.

Čistenie zúbkov deťom, nie je ani zďaleka taká jednoduchá téma a už tobôž prax. Presvedčila som sa o tom počas víkendu s #curaprox, ktorý bol plný pre mňa neraz úplne neznámych informácií. Zistila som, že proces čistenia zúbkov našim drobcom je hotová veda. 

U nás prebiehalo čistenie zubov poväčšine týmto štýlom:

- moje klasické frázy boli: "Tu sa postav !", "Otvor veľké ústa !", "Nemrv sa!" , 

- bola som netrpezlivá a nervózna, lebo som mala pred očami celý regiment povinností, ktoré ma ešte čakali,

- nervozita sa pomaličky stupňovala a atmosféra často nebola vôbec príjemná,

- nakoniec som bola ako tak spokojná s výsledkom a nahnala deti do postele  aby som mala priestor na svoje veci.

    No, tak dámy moje drahé spolukoníčkarky.... Momentálne ma odpálilo na celej čiare... Som pri počítači, poobedná pohodička, deti spia, ja píšem článok a vtom mi pohľad padne von z okna. Periférne som zbadala, že sa tam tmolí nejaký drobizg. Okej, až taký drobizg to teda nebol, tipujem mohli mať maximálne 11 rokov. Kto že to? Chlapec a dievča išli spolu zo školy (prepokladám).... Poznám ich z videnia od nás z dediny... To viete, keď kočíkujem, húpem drobcov na húpačke či len tak bezprirozne sedím pri detskom ihrisku a dávam pozor na deti... to skrátka padne do oka, kto ku komu patrí. Poznám teda aj ich, aj ich rodičov - slušní ľudia.

    Odložila som si na nich oči - chvíľku som sa na nich zahľadela. Vtom som si všimla, že okolo hlavy chlapca sa vzniesol kúdol dymu. Po pár sekundách mi docvaklo (predsa len na materskej neočakávajte nejaké prehnane rýchle reakcie). Ten chlapec normálne fajčil. V poriadku, možno to nie je až taká udalosť, no desím sa popravde toho, kam rastú moje deti. Kde do zadku toto speje? Viem, aj my sme vyvádzali kadečo ako deti, viem, veľa robí samotná výchova. Asi to tu bolo stále. No akosi podvedome, človek predpokladá, že deti slušných, finančne zabezpečených rodičov, budú mať akú-takú výchovu. No prichádzam na to zas a znova, utvrdzujem sa v tom stále dookola, že práve tieto deti, ako ich ja špecifikujem "daj pokoj tu máš mobil" si to zlíznu najviac. Práve pre ten blahobyt a prebytok všetkého možného. Majú všetko, majú veľké vreckové a nulovú kontrolu. Prečo? Aby mali rodičia pokoj, aby sa im náhodou nemuseli venovať viac ako je nutné na to, aby rodičom stúpali sledovania na sociálnych sieťach. Mrzí ma to, a miestami sa cítim ako "šáhnutá matka", ktorá stále vymýšľa deťom a s deťmi kadeaké srandičky. Doslova chytám ľahké depky, keď sa dlhšie hrajú samy, keď ja si čítam či pijem kávu. Rešpektujem, keď chcú "samotu", no aj tak si to občas vyčítam. Čo je teda správne? Jasné, že každá mama sa cíti byť tá naj - najúžasnejšia, najstarostlivejšia, nejkreatívnejšia,... naj!

    Mrzí ma jedna vec. Nie, nemrzí - mňa to doslovne s***e!! A všímam si to aj na detských krúžkoch. Chlapec mi chodí na gymnastiku. Zmeska detí. Nechcem znieť povrchne no je tam naozaj od chudobnejších, po tých až veľmi bohatých? Hm ... Sú rodičia, ktorí si sadnú, zaujímajú sa, pokiaľ dieťa špekuluje - usmernia ho. A potom sú rodičia, ktorí majú maximálne u riti.... Keď dievčatko kričí na tatina "Tatinko tatinko aha ako skáčem" a otec iba zdvihne ruku a mávne smerom k nej, ani sa nepozrie a hrabe sa v mobile... Niekedy mám chuť šmahnuť ho po hlave... Je mi ľúto týchto detí. Možno paradoxne, lebo im v podstate nič nechýba a zároveň im chýba mnoho. Kde a vlastne kedy sa vytratila láska, porozumenie, schopnosť dať sa dieťaťu, ochota obetovať svoje pohodlie a čas pre dieťa, vlastné dieťa z rodín? Kam sa sakra všetci náhlia? Aby som zabezpečil rodinu, aby nám nič nechýbalo, aby sme sa mali dobre, to vieš hypotéky a všetko okolo toho, dnes sa to inak nedá, potrebujeme vysoký štandard....počúvam to často pri tejto otázke.

    A dieťa si potom vykračuje zo školy, v ruke cigareta, na ktorú dostalo ochotne prachy od rodiča, ktorý o ňom v podstate nič nevie. Pri akomkoľvek probléme, ktorý si dieťa vyrobí samo je rodič ochotný dať nehorázne sumy, len aby sa na všetko zabudlo. Nevie nič, príčinu, následok - nezaujíma ho. Chce len pokoj a čas na mobil. Je mi z toho smutno. Až sa tak poteším, keď vidím rodičov, ako idú s dieťaťom na bicykloch, keď púšťajú šarkana, keď si otec zoberie syna zo sebou a ukazuje mu veci, učí ho možno aj niečomu zručnému, keď si mama zoberie dcéru a učí ju piecť. Áno toto všetko a mnoho iných aktivít vám príde samozrejmých, no v dnešnej dobe to tak nie je. Sú to totiž aktivity, pri ktorých sa oberáte o akýsi komfort, pokiaľ ich vykonávate s deťmi- zrazu výsledok nie je 100% dokonalý, zrazu šarkan viac leží ako lieta. Chce to dávku odvahy byť dobrým rodičom väčších detí. Áno, už sú samostatné a často podvedome obraciame všetku pozornosť na deti približne do 3 rokov, ktoré nás doslova potrebujú. Ale myslím, že deti v školskom veku nás potrebujú oveľa, oveľa viac. ... Naviesť na to správne, ukázať o čom je život, kde sú priority a čo naopak nie je dôležité.

Preto povzbudzujem každého jedného z nás rodičov - odložme raz za deň (začneme pomaličky) telefón, obetujme hodinu na sociálnych sieťach a dajme sa deťom. Možno zozačiatku budeme prekvapení, že nechcú našu pozornosť. Možno nás to znechutí. No dajme aj deťom čas a priestor, aby pochopili, že naozaj sme tu, nič iné nie je dôležité iba ten malý dospelák pred nami. Robme to, čo chce on. Robme to tak, ako chce on. Berme na vedomie, že aj on sa učí s nami žiť - doteraz nás mal pre seba minimálne. Naučme sa prijať veci nedokonalé a buďme vďační za každý malý krok vo vývoji nášho malého dospeláka. Iba teraz máme jedinečnú šancu byť pri jeho formovaní. Príde večer, pôjde spať a zobudí sa zrazu väčší a bez záujmu. Nedopustime, aby naše deti nepoznali túžbu tráviť s nami čas. Teraz je to možno pre nás pohodlnejšie, keď sa hrajú samé. No, aj my raz zostárneme a zrazu aj času bude oveľa viac. Už žiadne biznisy, žiadne sociálne siete, nič. Iba obrovská túžba po prítomnosti detí. Tak makajme radšej celou silou na tom, aby sme v starobe neostali sami, v nekonečným priestorom na relax a oddych....

Aj my sme mali tú česť, prišla nám domov krabica, veľká ako svet. Ale nebola v nej žiadna Bambuľka, ale skvelé, užitočné a milé veci do domácnosti. Každý z našej mladej rodinky si tam našiel to svoje. Prvé dojmy z otvárania neviem presne popísať, nakoľko to mal pod palcom manžel so synom, ale keďže stále nachádzam po najskrytejších rohoch zelené srandičky z krabice, usudzujem, že mali úspech.

Prečo som nerozbaľovala krabicu aj ja? Lebo ja som si bola v nemocnici vyzdvihnúť náš najmenší balíček radosti – našu princeznu. Hneď ako sme sa vrátili domov, pustili sme sa do testovania vecičiek. Ako prvé ma samozrejme zaujali veci pre mňa.

Záležitosti pre nežnejšie pohlavie:

1.

Ako po prvej som siahla po soli na nohy od značky  Balea. Večer som sa nevedela dočkať na kúpeľ pre moje, zo všetkého opuchnuté a unavené nohy. Krásne sa mi nohy prekrvili a okamžite nabrali novú silu. Kúpeľ bol veľmi príjemný a taktiež nenásilná vôňa prevoňala  celú izbu. Za mňa rozhodne môžem doporučiť. Balenie je dostatočne veľké a myslím že 450g tejto soli bude zabezpečovať veľmi dlho pohodlie mojim nohám.

Moje hodnotenie: 10b/10b