Mám pre vás zopár tipov, ako si uľahčiť nástup do predškolského zariadenia. Nezabúdajte však, že sa zmena pravdepodobne nezaobíde bez slzičiek...

• Nenechávajte si rozhodnutie o zmene rytmu na poslednú chvíľu. So svojím potomkom sa rozprávajte o tom, ako sa naňho v jasličkách alebo škôlke tešia, aké ho tam čakajú dobrodružstvá, prípadne navštívte zariadenie spoločne a chvíľku tam s ním pobudnite. 
• Pobytom v škôlke alebo jasliach dieťa nikdy netrestajte, ani sa ním nevyhrážajte, prípadne nestrašte dieťa pani učiteľkami, nadobudlo by negatívne pocity  a odmietalo by tam chodiť. 
• Pri rozlúčke rozhodne neplačte a zbytočne lúčenie nepredlžujte.

• Nedávajte najavo vlastné pochybnosti. Dieťa ich ľahko vycíti a bude vás vydierať plačom. Dodržiavajte ráno presný časový harmonogram, vstávajte presne v rovnakom čase, urobte si ranný rituál, ktorý skončí lúčením v škôlke. Deti obľubujú stereotyp, ľahšie  a rýchlejšie si zvyknú.

• Dajte dieťaťu najavo vaše pozitívne pocity z predškolského zariadenia, ako sa vám tam páči . Starostlivo sa informujte o dianí v predškolskom zariadení, dieťa oboznámte a pripravujte na prípadné aktivity, výlety a návštevy divadla. Žasnite nad tým, akú zábavu si užíva. Nahlas vychvaľujte všetky výrobky, ktoré dieťa prezentuje na výstavke alebo donesie domov. Niektorým urobte čestné miesto v obývačke. Dieťa nadobudne pocit, že si jeho prácu vážite.
• Nikdy pred deťmi nekritizujte pani učiteľky. Vybavte si svoje pochybnosti a nedorozumenia bez prítomnosti dieťaťa. Deti ľahko pochopia, že niečo nie je v poriadku a učiteľku by mohli chápať ako oslabenú autoritu.
• Zaujímajte sa o každý okamih, ktorý dieťa prežilo bez vašej prítomnosti v zariadení, Dieťa bude pyšné na to, že vám má o čom rozprávať a takouto formou si rozšíri svoju slovnú zásobu.
• Keď dochádza k záchvatom plaču, dajte si od pedagógov vysvetliť prečo k nim dochádza a ako ich riešia.
• Pripravte sa na to, že smutnú náladu a výčitky svedomia z ,, odloženia,, budete mať možno väčšie ako vaša ratolesť. Uvedomte si, že v čase, keď sa vy budete v práci zožierať z toho, čo váš miláčik práve robí, bude mať dieťatko taký program, že si možno na vás ani nespomenie

I keď máte pochybnosti a bojíte sa, či robíte správnu vec, pozorujte predovšetkým svoje dieťa. Keď bude dieťa spokojné, v pohode by ste mali byť aj vy- Nezabúdajte na to, že je to pre dieťa zmena a zmena potrebuje svoj čas.

A, že občas musíte ísť do škôlky s malým úplatkom v podobe čokoládky alebo mini hračky? Nebuďte na seba prísna. Vy predsa tiež rada dostávate darčeky a hlavne po náročnom dni strávenom v práci. Prečo by ste trocha nedopriali aj vašej ratolesti.

Ocením ešte nejaké nápady, ktorými článok vylepším, takže ak vás napadne ešte niečo, čo máte odskúšané a tu som to nespomenula, napíšte mi a doplním to.

- Podle posledních zpráv opustil sněžný muž Brahmaputru, střihnul si to přes Čěho-Čomo na Čhomolar... 

- Co chceš Pepino? Zkoušim jestli to funguje. 

- Když jsem byl ještě malej kluk, nosil jsem péro, šíp a luk...... 

- A Casanova vylez z kanafasu 

- Mamimka mě utřela lopuchem... byla ta beruška. To se smůla - lopuch tu není... 

- Pepíno! Už toho máme dost. My taky - Matýsek se posral. 

- Michale, já bych chtěl bejt hadem. Proč hadem? Protože když had jde, tak při tom leží. 

- No vidíš. Zvládli jsme to bez maminky... Ale maminka před koupáním sundává bačkůrky! 

- A nebo ta síť? Myslíš tu zahradní, jak pod ním rupla? ...nebo ten kočár? ... Moment, co by s kočárem?! Ale niiic... Albert v něm houpal Matýska a von mu ujel. 

- Má někdo za kamaráda takovýho ptáka... Má. A zrovna já... 

- Večeři máš v kuchařce na straně 34. 

- Buďte bez starosti pane. Povezu vaši tchýni jako by to byla moje vlastní. 

- Maminka je doma? - Né, to nadává papoušek. 

- Doktor Horák. To jsi ty miláčku. - Ne, tady Horáková. 

- Ále... To zvládneš. Máš přece talent na děti... a k tomu vysokou školu. 

- Jsem rád, že víš koho sis vzala. - A koho jsem si vzala s tím se taky rozejdu. - No, ještě aby ses rozešla s někým jiným. 

- [Albert:] Tak copak nám schází? [Michal:] Hlava!! [Dáša:] Na tos nemusel volat doktora. To o tobě víme už osm let. 

- Nikdy nevíme, jak na koho co zapůsobí. Ale faktem je, že i ty nejhorší věci můžou zapůsobit špatně. 

- Tati a prdí taky hadi?

- A pak mi ukázala sedmý div světa!

- Dnes vecer byla vásnivá noc STOP tri holky na nas dva byly moc STOP Meli jsme tu harem STOP dali nam to darem STOP Drz se nas a uzijes si na stokrat ( od Kamilky Špalkovej 🙂)

- Tady orel, Tady orel ( od Zuzana Strbianova )

- Tady poštolka....poštolka volá anděla - anděl slyšíííííí - moc se s tím flákáš - už to je!!! ( od Kateřina Svobodová )

- Nepřepínej...a šlapej ( od Tomáš Mihok )

- "Víš jakej je rozdíl mezi náma dvěma?" ..Ne... "Že ty máš dvě babičky a já ani jednu"...( od Kamila Špalková )

- byly jednou dvě budky, ale nebyly to obyčejný budky, byly to kadibudky.. ( od Lucie Bystričanová) 

- ...Co zas chce ten pták??? ( od Kristina Kosmalova) 

- Jestli mi navrhne, abych ho popones, tak mu ty jeho Rossignoly pošlu do údolí. ( od Jana Sýkorová )

Ukladám si tento článok do pamäti, lebo sa mi páči. 

Väčšina úrazov sa stane v blízkosti rodiča 
Základné pravidlo a zároveň hlavná myšlienka článku by sa dala zhrnúť do jednej vety:
„Dieťa, ktoré sa bez cudzej pomoci dostane do stoja, je zodpovedné za svoj „stav“ a musí sa vedieť dostať i späť na zem. Je to akoby ste vyliezli na nejakú horu, na vrchole zistili, že neviete ako zísť dolu a mobilom by ste zavolali vrtuľník, aby vás zniesol. Tým prehadzujete zodpovednosť za svoje správanie na druhých. U detí je to podobné. Dieťa, ktoré mamička zachytáva, má pocit, že matka je súčasťou jeho pohybového stereotypu a ona je zodpovedná za to, aby sa dostalo dolu. Takéto dieťa sa pustí opory, kedykoľvek vidí matku v blízkosti, dokonca i v dobe, keď už dávno vie samo dolu. Úplne odmieta rozlišovať medzi tým, či sa na neho pozeráte a ste pripravená ho chytiť, alebo či napríklad varíte otočená chrbtom k nemu. V deťoch tento pocit pretrváva roky, a tak nie sú ojedinelé prípady, kedy trojročné dieťa skočí z preliezačky, pri ktorej stojí mama a rozpráva sa s kamarátkou. A to je i dôvod, prečo sa väčšina úrazov stane v priamej blízkosti rodiča, ktorý nestačí reagovať.

Naopak dieťa, ktoré rodič sústavne nepridržiava a neochraňuje pred pádom, sa veľmi skoro naučí spoliehať samé na seba. Počas dvoch až troch dní sa pomocou pádu naučí nájsť najlepšiu a najbezpečnejšiu cestu dolu. Každý pád je dôležitá informácia do mozgu, ako nabudúce pohyb neurobiť. Deti sa samy snažia spadnúť čo najlepšie, často padajú na bok či zadok. Rovnako ako vy, keď zakopnete na ulici. Dramatické pády, kedy dieťa padá a hlavu si udrie o podlahu, je možné vidieť práve iba u detí spoliehajúcich sa na zachytávajúcu rodičovskú ruku. Skúste si predstaviť situáciu, kedy na hodine telesnej výchovy trénujete pád vzad so spevneným telom a vzadu vás chytajú spolužiaci. Musíte v tej chvíli úplne zabudnúť na všetky bezpečnostné opatrenia fungujúce vo vašom tele. A teraz si predstavte, čo by sa stalo, keby vás spolužiaci nechytili. Pravdepodobne by ste skončili v bezvedomí. Úplne rovnako padá chytané dieťa. Našťastie jeho hlava ešte nie je napevno zrastená, takže sa pád „rozprestrie“ v pružnom spojení lebečných kostí. Ale stačí, že dieťa trochu povyrastie, jeho lebečné kosti sa zrastú a problém je na svete. Takéto deti často končia na chirurgických klinikách. Preto je veľmi dôležité naučiť deti ovládať svoje telo.

Najjednoduchšia cesta ako naučiť dieťa zodpovednosti za svoj pohyb, je odísť čo najďalej v okamihu, keď sa dieťa postaví. Dieťa musí vedieť, že ho nechytíte a vy to musíte vedieť tiež. Je dobré byť s dieťaťom v očnom kontakte a stále ho slovne upozorňovať, aby sa pevne držalo. Dieťa bude pravdepodobne kričať a dožadovať sa vašej pomoci, ale držať sa bude pevne. Chvíľku ho nechajte prežiť ten pocit, že sa nesmie pustiť a potom mu ukážte ako dolu. Najčastejší spôsob je sadnutie, respektíve drep na zadok, potom zliezanie cez pokrčené kolienko alebo opretie sa jednou rukou o zem a následné sadnutie si na bok. Pokiaľ niekedy v začiatku dieťa spadne, určite ho neľutujte. Skôr zľahčite situáciu, robte sa, že ste pád nevideli, usmievajte sa. Úzkostný výraz v tvári dospelého zaručene rozplače i najmenej citlivé dieťa. Niektoré deti po opakovaných pádoch prestávajú na pár dní vyhľadávať stoj. Je to známka toho, že na postavenie sa ešte nie sú pripravené. Až príde ich čas, bezpečne vylezú hore i zlezú dolu. Väčšinou je to otázka niekoľkých dní.