Tak som si aj ja urobila fotku s bruškom. Mnohé z nich si ich robíte, dokonca profesionálne, chcete si zachovať pamiatku na toto krásne obdobie. Ale mnohé ste aj smutné, že ste to nestihli, že ste si neurobili dôkladnú fotodokumentáciu svojho tehu progresu. Tak to robíte na poslednú chvíľu. Veď aj ja, ako všetko, ale to už po minulom príspevku asi viete.

Premýšľala som, ako túto fotku zrealizujem. Keďže fotky "o zrkadlo" preferujem iba vtedy, ak sa potrebujem s mamou, alebo kamoškou poradiť o tom, či si ten sveter kúpiť alebo nie, rozhodla som sa pre samospúšť. Zobrala som svoj foťák (ponadávala, lebo baterky už boli samozrejme fuč), položila ho na gauč a urobila prvú snímku naprázdno. No keď sa tam nejak nastavím, tam by mohlo byť moje telo od pol pása dole. Vybehla som do spálne, vzala sexi košeľu, rozopla ju tak, aby trčalo bruško a zvyšok doplní photoshop. Ako hovorí Janko Ďurovčík, troška to nasvietime, troška to nadymíme a bude to fajn. No, "trošku". Trošku dosť.

Tak som sa tam nejak nastavila (už som si samozrejme nepamätala miesto, ale nevadííííí) a spustila desaťsekundovú samospúsť. Hm... Nemusím asi hovoriť nič. Pokus č.2. Pokus č.3. Pokus č.4. Pokus č.užtoanizatensvetnepočítam. Pokus s malými papučkami. Ešte horšie... Toto už neopraví ani photoshop. No, moje tehotenstvo asi nie je až tak sexi. Vzdávam to...

Nakoniec vznikla táto fotka. A som rada. Pretože najviac vystihuje tehotenstvo. Nie je to totiž žiadna sexi vec. Sú to opuchnuté nohy, strie, bolesti, výtoky, kopance od toho drobčeka, ktorého síce ľúbite, ale niekedy by sa vážne mohol krotiť, vysoký cukor, tlak a strašne veľa strachu. Ale hlavne, strašne veľa radosti... Ale takej inej... Neopísateľnej.

Aby mohla táto fotka vzniknúť, musela som sa prehnúť dopredu. Lebo, áno, nohy si nevidím. A niekoľko mesiacov som si už nevidela šušku. Ale ani ma to netrápi, lebo ani žiletkový servis už dlho šuška nezažila. Úprimne obdivujem môjho muža, že mu to nevadí... Milé mamky, ktoré ste si nestihli spraviť krásne fotky svojho bruška, nevadí... Pretože to najhlavnejšie ostáva v našich srdciach, v našich spomienkach. A to nám nikto nevezme. Ani náhoda, ani nejaký blbý vírus, ktorý zrazu, náhodou, vymazal naše dáta. My vieme, čo sme prežili a koho sme nosili. 🙂

PS: Môj manžel si tiež prečítal môj prvý príspevok na blogu. Musela som sa mu pochváliť, ako ste mi fandili. No keď uvidel príspevok o sexe, povedal: "Čo ti šibe? Mala si tam napísať, ako ťa každý deň trtkám, aj dvakrát!" Takže áno, trtká ma každý deň dvakrát... 😉