Navždy tehotná 2

Stále som tehotná, navždy ostanem tehotná... Tieto myšlienky mi vírili hlavou. Stačí vydržať sobotňajšiu vizitu a pôjdem domov. Budem s mužom, pôjdem na nedeľný obed k mamke a pôjdem na hrob svojich starých rodičov, keďže sa blížil sviatok Všetkých svätých.

Vo dverách sa zjavil sympatický usmievavý lekár. Prezrel si naše karty, prehodil s nami pár slov a vydal sa za svojimi povinnosťami. Zastavila som ho s otázkou, ako to vyzerá s mojim prepustením. Moja otázka ho úprimne rozosmiala a kontroval mi otázkou, či som niekedy videla niekoho, koho pustili z nemocnice v sobotu. Keď v mojom výraze vyčítal, že nežartujem a naozaj dúfam v skorý odchod domov, skonštatoval, že moje prepustenie musí podpísať primár po veľkej vizite, ktorá bude v pondelok. A odišiel. Oči sa mi naplnili slzami a duša smútkom. Zo všetkého. Cítila som sa podvedená a hlavne ukrivdená. Nerodím a musím trčať v nehostinnom prostredí nemocnice... 

V nedeľu som už tento fakt spracovala a začala si znova snovať svoje plány. Ak bude v pondelok veľká vizita, to prenášam už sedem dní, primár určite nariadi indukovaný pôrod. Možno hneď v utorok a možno v stredu. Možno budem v piatok doma aj so svojím Jakubkom. Určite to tak bude, určite... Veď CTG neustále ukazuje kontrakcie, pôrod je na spadnutie. Možno je to aj dobré, že som tu. Nebudem musieť počítať intervaly kontrakcií, oni rozhodnú, kedy ísť na pôrodnú sálu. A začala som sa tešiť. Tešiť na svoje voňavé bábätko, na svojho chlapčeka.

Poznáte to. Víkendy sú v nemocnici pokojné. Tiché. Cítila som sa priam ako na dovolenke v kúpeľoch. Poobede, sediac ešte v jedálni po tom, čo všetci odišli, priviezli pani po pôrode. A ja som na tom ležadle videla seba. O chvíľu... Tieto tiché dni boli tichom pred búrkou.

Nepríjemné zistenie

Nastal pondelok. Očakávaný deň. Sedela som na posteli ako na ihlách a očakávala veľkú vizitu. Nevedela som, čo čakať. Nikdy som v nemocnici neležala. Pred ňou nás navštívila lekárka, ktorá svižne skonštatovala náš zdravotný stav. K môjmu sa nedokázala vyjadriť - je dôležité urobiť cervikálne skóre, teda v akom stave bude môj krčok maternice. Od toho sa bude odvíjať postup. Veľká vizita bola letom svetom. Lekárka rýchlo referovala všetko primárovi, ktorý iba nezúčastnene kýval hlavou. A do toho doslova zástup sestier a lekárov pozerajúcich sa von oknom, akoby sa ich to netýkalo. Celá veľka vizita bola obyčajná formalita a ja som ostala sklamaná. Nejako som už vnútri cítila, že sa odtiaľto tak skoro nepohnem. 

Po vizite som odišla na vyšetrovňu. S veľkým bruchom som sa ledva vyteperila na staré gynekologické kreslo. Nikto mi nepomohol. Primár ma vyšetril a už počas vyšetrenia sa tváril nespokojne. "Vaše cervikálne skóre je 0." Bola som zmätená, čo to znamená? "Žena, ktorá rodí, má toto skóre 10, ak by sme vám aj podali "vyvolávačku", zbytočne by ste sa trápili. Vo vašom prípade ma však trápi ten silný zápal, nepociťujete pálenie, svrbenie?"
Ostala som v šoku, pretože tieto pre ženu bežné veci, som prekonala niekoľkokrát, a vždy som som si príznaky všimla. Cítila som sa zahanbene. Ako niekto, kto podcení svoj stav, kto sa o seba nestará. A ešte aj tehotná... Nezodpovedná. Nariadili liečbu, ktorá nebola dvakrát príjemná. A moje sny o pôrode sa zase rozplynuli ako hmla... Opäť som sa cítila ako v tme, ako na mieste, z ktorého niet úniku, zamotaná v probléme, ktorý nejde vyriešiť...

Výplach som mala absolvovať až do stredy, kedy mala byť zase veľká vizita. Potom sa uvidí. A ja som si už nerobila žiadne plány. Plakala som. Veľa som plakala. Bála som sa. A nedokázala som sa tešiť.

Mám múdre bábätko

Na druhý deň mala vizitu jedna lekárka. Vyzerala zvláštne. Prepracovane. Zanedbane. Unavene. Aj ju som musela navštíviť na vyšetrovni. Podanie liečby od nej bolo iné. Citlivé, opatrné, ohľaduplné. Už som chcela odísť, keď mi povedala, aby som si sadla. Ona jediná si všimla, že na mne nie je niečo v poriadku. A ja som na ňu vysypala svoje trápenie. Neohrdla mnou, nevysmievala sa mi, chápala. Ako jediná z lekárov mi poskytla niečo, čo mi na ceste za mojim bábätkom naozaj pomohlo. Poskytla mi oporu. Podľa nej sa všetko dialo tak, ako sa malo. A ja som tomu uverila. Môj chlapček, môj Jakubko bol natoľko múdry, že sa na svet neponáhľal. Ak by sa totiž pôrod spustil teraz, cez môj veľký zápal, mala by som obrovské pôrodné poranenia. Jakub však čakal... Môj malý gentleman. Upokojila ma, že nič z toho, čo sa deje, nie je moja vina, že sa potrebujem na pôrod tešiť, privolávať k sebe svoje bábätko, aby prišlo do pokojného prostredia, kde sa naňho tešia. Upokojila ma, že sa nemám báť indukcie, len veriť svojmu telu. Upokojila ma, že pôrod zvládnem bez epiduránej anestézie, že mám prijať bolesť ako súčasť najväčšej veci v mojom živote...

V ten deň sa mi zaspávalo úplne inak. Cítila som sa inak. Odovzdane. Pochopila som,  že sa veci dejú presne tak, ako sa majú. Upokojila som sa. Niežeby som sa prestala báť pôrodu, bolesti, niežeby som zrazu prestala premýšľať ,ako to bude, či to zvládnem. To nie. Ale bolo to iné, pokojnejšie, odovzdanejšie... Večer ku mne preložili jednu pacientku. Bola po cisárskom reze. Zničená, unavená. A priniesli jej aj synčeka. Kedže sa nevládala postaviť, pomáhala som jej, ako som vedela. A spolu s ňou som sa dívala na jej zázrak. Pochopila som, že o malú chvíľu ho budem mať aj ja takto pri sebe. Sestra mi potom na chodbe prezradila, že pani bola ku mne preložená na výslovnú žiadosť tej zvláštnej lekárky. Ešte v ten večer mi robili až dva záznamy. Na oboch bola pravidelná kontrakčná činnosť...

Idem domov. Tehotná

V stredu ma pustili domov. Stále tehotnú. Všetko bolo v poriadku. Zápal bol preč. Bábätko zdravé, plodovej vody dostatok, placenta funguje. Hoci to už bolo deväť dní po termíne. Oddýchnite si, naberte silu, upokojte sa. Určite sa to spustí samo, ešte večer ste naspäť. Upokojoval ma lekár, ktorého som po mojom pobyte videla prvýkrát. Muž prišiel po mňa, vzal mi veci. Sedeli sme v aute. Obaja sme mysleli na to isté. Malo to byť inak. Mali sme ísť domov už traja... A ja som pozerala na budovu nemocnice, do ktorej som sa mala čoskoro vrátiť. Údajne už dnes večer. A niečo v mojom vnútri mi šepkalo, že ešte nie...

Bude ešte tretí diel... 🙂

Ako to začalo? Prečítaj si Navždy tehotná I >>
Ako to dopadlo? Prečítaj si Navždy tehotná III >>