Tak ma teda pustili domov. Veď to som chcela, o tom som snívala, o to som prosila doktorov. Napriek tomu som však bola nešťastná. Ako zvláštne to znie. Nešťastná tehotná žena... Už som nevedela nič, necítila nič, len zvláštne prázdno. A dookola som si opakovala slová lekárky: "Musíš sa tešiť na svoje bábätko!" Ako mantru...

Išla som k svojej mame a prvé, čo som urobila bolo, že som sa najedla domáceho jedla. Potom sme s mužom, na radu lekára, išli na prechádzku. Na nervy mi kúpil koláč a kávu. Pred kaviarňou som sa stretla so svojou šéfkou. Porodila o dva týždne skôr. So mnou to už nerobilo nič. Jej dcérka bola nádherná a ona ma povzbudzovala. Och, ako ľahko sa jej to hovorilo. Nechápala, nerozumela... Mne už vtedy nerozumel nikto "tam vonku". Zrazu som pocítila zvláštnu chuť vrátiť sa do nemocnice. Vrátiť sa na miesto, z ktorého som chcela celých päť dní zmiznúť. Tam boli ženy, ktoré mi rozumeli, lekári, ktorí mi rozumeli, zrazu som cítila, že tam patrím. Doma som si dopriala vytúženú sprchu. Pozerala som televíziu a nedokázala som sa už na nič sústrediť. Striedavo som pozerala do obrazoviek televízie a telefónu a stále dookola googlila tému "vyvolávaný pôrod".

Na druhý deň ma čakali kontrolné vyšetrenia. Všetko postarom. Stále jemná kontrakčná činnosť, tvrdnutie brucha, bábätko v poriadku. Lekár, ktorý ma včera prepúšťal a sám robil tieto vyšetrenia, zvažoval opäť hospitalizáciu vzhľadom na kontrakcie. Ja som nejak vo svojom vnútri cítila, že nie sú pravé. Že môžem ísť pokojne domov. Že ma čaká to, čoho som sa tak obávala - indukovaný pôrod. Takto som mu to povedala. Napriek iracionalite mojej výpovede súhlasil a poslal ma domov. Rozlúčili sme sa podaním ruky. Tak zajtra. Zajtra. 7.00. Nalačno.

Večer doma prebiehal rovnako ako predtým. Sprcha, oddych, telka. Večer okolo 21.30 sme si s mužom ľahli do postele. Zajtra konečne vezmem svoju vytúženú tašku. Zajtra ju konečne budem potrebovať. Vtom to na mňa doľahlo. Spustila som neutíšiteľný plač, lebo akokoľvek som sa snažila, bála som sa. Strašne som sa bála. Nedokázala som vidieť svoje bábätko, stalo sa pre mňa len veľkou neznámou, bolo len dym... Plakala som a plakala... Myslela som si, že túto noc nebudem môcť zaspať. Tak, ako som nemohla zaspať, ked rodila moja známa na môj termín pôrodu. Prekvapivo som však  zaspala rýchlo a ľahko v náručí môjho muža...

Vytúžený deň

Ráno o 6.00 mi zazvonil budík. Dnes je ten deň. Vstala som, urobila som si základnú rannú hygienu. Obliekla som sa a dala posledné veci do tašky. Netušiac, že skoro  o dvanásť hodín budem tým najšťastnejším človekom na svete. Všetky emócie boli preč a moja psychika pracovala na autopilota. V ten deň bola strašná zima, počasie u nás už niekoľko dní sužovali silné mrazy. Zaparkovali sme. Na polceste k bránam nemocnice sme sa museli vrátiť po všetky papiere. Môj muž, ktorý mi vždy tieto veci s humorom vyčítal, teraz mlčal. Pretože dnes je výnimočný deň. V obrovskom nemocničnom výťahu sme boli natlačení. Hneď vedľa mňa stál lekár, ktorého tvár som poznala z násteniek na gynekologickom oddelení. Ide do práce. Možno to bude môj pôrodník. Na chodbe sme sa manželom naposledy silno objali. Keď prekročíme dvere pôrodnej sály, už nebudeme mať také súkromie ako na chodbe. Rovnako sa so svojou ženou obíjmal aj ten lekár. Zazvonila som na zvonček. Ako dlho a ako často som si túto chvíľu predstavovala. Ako som po nej túžila. A teraz, keď sa to deje, som úplne prázdna. Necítila som nič. Všetko sa dialo presne tak, ako som nechcela...

Vo dverách ma privítala staršia pôrodná asistentka. Môjmu mužovi dovolila mi zaniesť veci do čakačky, tam sme sa narýchlo rozlúčili. Posledné objatie, posledná pusa, povzbudivé slová. Začali sa rutinné procesy. Vypĺňanie tlačív, prezliekanie, CTG záznam. Po tridsaťminútovom zázname som vstala. Celá podložka podo mnou bola mokrá. "Vám odteká voda?" spýtala sa sestra. "Ja neviem..." odpovedala som. "Nevadí, tu je to dovolené." odpovedala položartom na môj vystrašený výraz. Dala mi vložku, ktorá však už ostala suchá. Plodová voda to nebola. Presne tak, ako to celý čas neboli pôrodné kontrakcie. Do prijímovej miestnosti vstupoval ten lekár. Predstavil sa a povedal, že on bude dnes mojim pôrodníkom. Keď zistil, že idem "iba" na indukciu, pousmial sa. Vysvetlil mi, že podľa výrazu mojej tváre vo výťahu si myslel, že som prišla len potlačiť, a že dieťatko už bude na svete. Ubezpečil ma, že sa nič nedeje, že bude všetko v poriadku, že mi pomôže porodiť čo najlepšie, že sa vôbec nemusím ničoho obávať. A zo mňa to opadlo. Všetko. Strach, stres, smútok. Úplne som sa odovzdala do jeho rúk, vedela som, že môžem, že je to človek, ktorému môžem dôverovať. Spravil ultrazvuk a príjemne a nenútene sa so mnou rozprával. O mojom tehotenstve, svadbe, mužovi.

Po všetkých vyšetreniach ma zaviedli na čakaciu miestnosť s posteľou, pretože nevedeli, ako moje telo zareaguje na Prostín, tabletu, ktorá sa podáva na vyvolanie pôrodu. Hneď ako mi ju lekár zaviedol, povedal: "Nie ste otvorená skoro vôbec. Nechcem vám dávať falošné nádeje. Je možné, že to bude iba preindukcia a dnes neporodíte. Váš nález nie je ideálny na vyvolanie pôrodu." Opäť dodal, že sa samozrejme nič nedeje, všetko bude v poriadku, a že to spolu zvládneme. Ostávalo už len čakať. Chcela som spať, ale cítila som sa svieža. Ako každý moderný človek v dnešnej dobe som si začala krátiť čas Facebookom. Máte dnes spomienku, ktorú si môžete pripomenúť. Klikla som na túto notifikáciu, lebo túto funkciu mám veľmi rada. Na obrazovke zasvietil môj snubný prsteň. Presne pred rokom, 4. 11. 2015, sme sa s mužom zasnúbili. Začala som spomínať na ten krásny a intímny okamih. Vtedy som ešte ani len netušila, že budeme traja. O pár mesiacov na to, 4. 6. 2016 sme sa stali manželmi. Už ako traja. A zrazu som to vedela. Jakubko čakal len na túto chvíľu, na tento výnimočný deň. Vedela som, že dnes porodím...

Po asi hodine nastúpilo naozaj silné tvrdnutie brucha. Zatiaľ bezbolestné, ale veľmi intenzívne. Pôrodná asistentka mi dala Ctg záznam, ktorý to krásne zaznamenal. Bola to typická reakcia na Prostín. Pamätám si presne, že o 10.30, čiže hodinu a pol po podaní tabletky začali "menštruačné" bolesti. Ale akési iné, intenzívnejšie. Prišiel ma skontrolovať lekár. "Výborne, otvárate sa, no nie je to dostatočné, počkáme do 13.00." Bolesti sa stupňovali. Z čakacej miestnosti som odprevadila pani, ktorej bábo bolo už dvanásť hodín bez plodovej vody. Na sekciu. A ja som premýšľala, či čaká aj mňa. Bolesti sa zase stupňovali. Pôrodná asistentka mi ich kázala odmerať. Každé dve minúty, oznámila som jej. Dvihla obočie. "Je to možné?" opýtala som sa. "No...tak asi áno..." bolo vidieť, že aj ona sama je prekvapená. O 12.00 mi prinesú obed, ktorý zatiaľ nesmiem jesť. O tom rozhodne lekár, ktorý prichádza presne o hodinu. "Výborne," usmial sa "krásne to postupuje. Obed odneste, pôjdete sa klyzmovať. Pani Čelko, dnes to bude!" Akoby mi hovoril nové správy. Ja som to už dávno vedela. Sestričky mi počas úkonu poskytnú absolútne súkromie. Klystír nie je taký strašný, dokonca je príjemný, nebyť neustálych kontrakcií, ktoré prichádzajú každé dve minúty a nedovolia mi obsedieť. Musím sa stále prechádzať. Sprcha, fitlopta, nič mi neuľavuje od bolesti viac, ako chôdza. A tie bolesti prichádzajú síce stále v rovnakých intervaloch, ale sú silnejšie a silnejšie. O 13.00 už nevládzem. Dopujem sa hroznovým cukrom a potajomky usrkávam minerálku, hoci je zakázaná. Keď sa posťažujem sestričke, lekár mi okamžite nariadi infúziu, aby som to vydržala. Tá mi síce dodá energiu, ale ten neuhasiteľný pocit smädu v ústach ostáva. Do mojej trpiteľskej miestnosti vchádza sestra s termoskou teplého a sladkého čaju. "Dajte si, ja sa na vás nemôžem pozerať, toto by nikto nevydržal." A ja som jej neskutočne vďačná. A tak som sa bála starších pôrodných asistentiek! Pijem, chodím, zvieram všetko, čo sa dá na pôrodnej sále chytiť. Navštevuje ma starostlivý lekár, ktorý ma pred dvomi dňami prepúšťal. Keď sa mu sťažujem na bolesti, priam sa z nich teší. Sú totiž potrebné, sú nevyhnutné a sú znakom, že rodím, že konečne rodím!!!

Už? Naozaj? 

O 16. 45 sú bolesti nevydržateľné. Už nedokážem chodiť. Už len ležím na posteli a mám pocit, že sa cez ňu pretlačím až na podlahu. Nezvládnem to, je to príliš silné, nedá sa to vydržať. Toto je moja vrchná hranica bolesti, za ňou už je len... Prichádza lekár. Vyšetruje ma. "Výborne, ideme na pôrodný box!" Čo?? To už? Ja idem rodiť? Už je to tu? Nechápem, pozerám ako obarená a zrazu ani necítim bolesti. "Môžete volať manžela, nech dobehne," oznamuje mi lekár a ide sa pripraviť. Ja si beriem veci a pomaličky, v bolestiach sa presúvam na pôrodný box. Sestry trpezlivo čakajú a pomáhajú mi vyštverať sa na pôrodné kreslo. O 17.00 zvoní na pôrodnej sále môj manžel. Som neskutočne šťastná, že ho vidím. Bolesti sa zase vystupňovali. Pýtam sa sestry, kedy už bude koniec. "Nebojte sa, do osemnástej porodíte" ubezpečuje ma. Polohujú ma, aby som sa úplne otvorila. Predýchavam a kadejako sa na tom kresle krútim. Snažím sa sústrediť, či prichádzajú tlaky na konečník. Nič. Lekár nariadi oxytocín. Ale to bude bolieť viac, kričím. Sestra mi trpezlivo dáva na výber. S oxytocínom päť kontrakcií, ale silných, bez neho desať slabších, vyberte si. Vyberám si oxytocín, len nech už je to za mnou. Ak som si pred pár minútami myslela, že toto je strop mojej bolesti, mýlila som sa. TOTO je strop mojej bolesti. Kedy už bude koniec, kedy? Ja už chcem pokoj, už chcem len ležať, len ležať. Muž ma hladí po hlave, sestra po ruke a povzbudzuje ma, aby som vydržala, že už len chvíľu. 17.30. Zrazu cítim zvláštny pocit. "Chce sa mi tlačiť." hovorím sestre. "Tak tlačte," odpovedá s úsmevom. Tlačím. A zrazu sa stane niečo zvláštne. Bolesť je preč. Tlačím ako o dušu...

...a stal sa zázrak

Moje spomienky od tejto chvíle sú zvláštne zahmlené. Zrazu svetlo. Lekár. "Už ide naše babenko" usmieva sa. Tlačte, znie pokyn. Tlačím. Vidím, ako lekár rozbaľuje nožnice. Nie, nechcem nástrih, skúsme to bez neho. Lekár súhlasí a cítim ako mi masíruje hrádzu. "Krásne sa otvára, nič sa netrhá." "Tlačte." "Zlatko, tlač." "Sústreďte sa. Tlačte. Ešte troška, tlačte, už len kúsok." Cítim, ako prešla hlavička. Za lekárom stojí sestra s veľkou plachtou. Ešte potlačte. A v tom ho vidím. ON! Celý od krvi, nekričí, sestra ho berie do plachty. Bolesť je preč. Chvíľa ticha. Po tej chvíli sa ozve silný plač. Zrazu mi pristane na bruchu. Je teplý. Je krvavý. Je môj. Pozerá mi do očí. Nemá ich zavreté, ale pozerá presne do mojich očí. Sústredene. Šťastne. Neplače. Len sa na mňa pozerá... Už sa vidíme, už nie je len hmla, len neurčitý tvar, len opar. Je tu, je živý, je ozajstný. Mám syna. Som mama. 

Narodil sa o 17.57. Mal 3400 g a 51 cm. Volá sa Jakub. Narodil sa v ten najkrajší dátum. 4. 11. 2016. Vybral si ten najkrajší deň. Je tu s nami už tri mesiace. A ja ho každým dňom ľúbim viac a viac. A nechápem, ako som mohla doteraz žiť bez neho a cítiť sa šťastná...

Týmto pohľadom sa na mňa pozeral. Fotka je rozmazaná, môjmu mužovi sa triasli ruky. No táto fotka pre mňa znamená veľmi veľa.

Čo bolo predtým? 

Navždy tehotná 1

Navždy tehotná 2

Stále som tehotná, navždy ostanem tehotná... Tieto myšlienky mi vírili hlavou. Stačí vydržať sobotňajšiu vizitu a pôjdem domov. Budem s mužom, pôjdem na nedeľný obed k mamke a pôjdem na hrob svojich starých rodičov, keďže sa blížil sviatok Všetkých svätých.

Vo dverách sa zjavil sympatický usmievavý lekár. Prezrel si naše karty, prehodil s nami pár slov a vydal sa za svojimi povinnosťami. Zastavila som ho s otázkou, ako to vyzerá s mojim prepustením. Moja otázka ho úprimne rozosmiala a kontroval mi otázkou, či som niekedy videla niekoho, koho pustili z nemocnice v sobotu. Keď v mojom výraze vyčítal, že nežartujem a naozaj dúfam v skorý odchod domov, skonštatoval, že moje prepustenie musí podpísať primár po veľkej vizite, ktorá bude v pondelok. A odišiel. Oči sa mi naplnili slzami a duša smútkom. Zo všetkého. Cítila som sa podvedená a hlavne ukrivdená. Nerodím a musím trčať v nehostinnom prostredí nemocnice... 

V nedeľu som už tento fakt spracovala a začala si znova snovať svoje plány. Ak bude v pondelok veľká vizita, to prenášam už sedem dní, primár určite nariadi indukovaný pôrod. Možno hneď v utorok a možno v stredu. Možno budem v piatok doma aj so svojím Jakubkom. Určite to tak bude, určite... Veď CTG neustále ukazuje kontrakcie, pôrod je na spadnutie. Možno je to aj dobré, že som tu. Nebudem musieť počítať intervaly kontrakcií, oni rozhodnú, kedy ísť na pôrodnú sálu. A začala som sa tešiť. Tešiť na svoje voňavé bábätko, na svojho chlapčeka.

Poznáte to. Víkendy sú v nemocnici pokojné. Tiché. Cítila som sa priam ako na dovolenke v kúpeľoch. Poobede, sediac ešte v jedálni po tom, čo všetci odišli, priviezli pani po pôrode. A ja som na tom ležadle videla seba. O chvíľu... Tieto tiché dni boli tichom pred búrkou.

Nepríjemné zistenie

Nastal pondelok. Očakávaný deň. Sedela som na posteli ako na ihlách a očakávala veľkú vizitu. Nevedela som, čo čakať. Nikdy som v nemocnici neležala. Pred ňou nás navštívila lekárka, ktorá svižne skonštatovala náš zdravotný stav. K môjmu sa nedokázala vyjadriť - je dôležité urobiť cervikálne skóre, teda v akom stave bude môj krčok maternice. Od toho sa bude odvíjať postup. Veľká vizita bola letom svetom. Lekárka rýchlo referovala všetko primárovi, ktorý iba nezúčastnene kýval hlavou. A do toho doslova zástup sestier a lekárov pozerajúcich sa von oknom, akoby sa ich to netýkalo. Celá veľka vizita bola obyčajná formalita a ja som ostala sklamaná. Nejako som už vnútri cítila, že sa odtiaľto tak skoro nepohnem. 

Po vizite som odišla na vyšetrovňu. S veľkým bruchom som sa ledva vyteperila na staré gynekologické kreslo. Nikto mi nepomohol. Primár ma vyšetril a už počas vyšetrenia sa tváril nespokojne. "Vaše cervikálne skóre je 0." Bola som zmätená, čo to znamená? "Žena, ktorá rodí, má toto skóre 10, ak by sme vám aj podali "vyvolávačku", zbytočne by ste sa trápili. Vo vašom prípade ma však trápi ten silný zápal, nepociťujete pálenie, svrbenie?"
Ostala som v šoku, pretože tieto pre ženu bežné veci, som prekonala niekoľkokrát, a vždy som som si príznaky všimla. Cítila som sa zahanbene. Ako niekto, kto podcení svoj stav, kto sa o seba nestará. A ešte aj tehotná... Nezodpovedná. Nariadili liečbu, ktorá nebola dvakrát príjemná. A moje sny o pôrode sa zase rozplynuli ako hmla... Opäť som sa cítila ako v tme, ako na mieste, z ktorého niet úniku, zamotaná v probléme, ktorý nejde vyriešiť...

Výplach som mala absolvovať až do stredy, kedy mala byť zase veľká vizita. Potom sa uvidí. A ja som si už nerobila žiadne plány. Plakala som. Veľa som plakala. Bála som sa. A nedokázala som sa tešiť.

Mám múdre bábätko

Na druhý deň mala vizitu jedna lekárka. Vyzerala zvláštne. Prepracovane. Zanedbane. Unavene. Aj ju som musela navštíviť na vyšetrovni. Podanie liečby od nej bolo iné. Citlivé, opatrné, ohľaduplné. Už som chcela odísť, keď mi povedala, aby som si sadla. Ona jediná si všimla, že na mne nie je niečo v poriadku. A ja som na ňu vysypala svoje trápenie. Neohrdla mnou, nevysmievala sa mi, chápala. Ako jediná z lekárov mi poskytla niečo, čo mi na ceste za mojim bábätkom naozaj pomohlo. Poskytla mi oporu. Podľa nej sa všetko dialo tak, ako sa malo. A ja som tomu uverila. Môj chlapček, môj Jakubko bol natoľko múdry, že sa na svet neponáhľal. Ak by sa totiž pôrod spustil teraz, cez môj veľký zápal, mala by som obrovské pôrodné poranenia. Jakub však čakal... Môj malý gentleman. Upokojila ma, že nič z toho, čo sa deje, nie je moja vina, že sa potrebujem na pôrod tešiť, privolávať k sebe svoje bábätko, aby prišlo do pokojného prostredia, kde sa naňho tešia. Upokojila ma, že sa nemám báť indukcie, len veriť svojmu telu. Upokojila ma, že pôrod zvládnem bez epiduránej anestézie, že mám prijať bolesť ako súčasť najväčšej veci v mojom živote...

V ten deň sa mi zaspávalo úplne inak. Cítila som sa inak. Odovzdane. Pochopila som,  že sa veci dejú presne tak, ako sa majú. Upokojila som sa. Niežeby som sa prestala báť pôrodu, bolesti, niežeby som zrazu prestala premýšľať ,ako to bude, či to zvládnem. To nie. Ale bolo to iné, pokojnejšie, odovzdanejšie... Večer ku mne preložili jednu pacientku. Bola po cisárskom reze. Zničená, unavená. A priniesli jej aj synčeka. Kedže sa nevládala postaviť, pomáhala som jej, ako som vedela. A spolu s ňou som sa dívala na jej zázrak. Pochopila som, že o malú chvíľu ho budem mať aj ja takto pri sebe. Sestra mi potom na chodbe prezradila, že pani bola ku mne preložená na výslovnú žiadosť tej zvláštnej lekárky. Ešte v ten večer mi robili až dva záznamy. Na oboch bola pravidelná kontrakčná činnosť...

Idem domov. Tehotná

V stredu ma pustili domov. Stále tehotnú. Všetko bolo v poriadku. Zápal bol preč. Bábätko zdravé, plodovej vody dostatok, placenta funguje. Hoci to už bolo deväť dní po termíne. Oddýchnite si, naberte silu, upokojte sa. Určite sa to spustí samo, ešte večer ste naspäť. Upokojoval ma lekár, ktorého som po mojom pobyte videla prvýkrát. Muž prišiel po mňa, vzal mi veci. Sedeli sme v aute. Obaja sme mysleli na to isté. Malo to byť inak. Mali sme ísť domov už traja... A ja som pozerala na budovu nemocnice, do ktorej som sa mala čoskoro vrátiť. Údajne už dnes večer. A niečo v mojom vnútri mi šepkalo, že ešte nie...

Bude ešte tretí diel... 🙂

Ako to začalo? Prečítaj si Navždy tehotná I >>
Ako to dopadlo? Prečítaj si Navždy tehotná III >>

V kalendári svieti dátum 24.10. 2016. Môj termín pôrodu. Slnečný a mrazivý pondelok. Na október dosť chladný deň. Už dva týždne pred ním mi môj lekár sľuboval pôrod. A nič sa nedialo. A ešte dlho sa nič diať ani nebude. To som však v ten deň vôbec netušila. A stále som dúfala,  že to príde. Udalosti však nabrali dramatickejší spád.

Ešte v ten deň, asi o 22:00 mi moja známa s rovnakým termínom pôrodu napísala správu: "Ahoj, som po prijíme, odtiekla mi plodová voda, drž palce!" Vo mne to spustilo vlnu emócií. Prečo ona a nie ja? Nech všetko dobre dopadne. Možno sa stretneme na pôrodnej sále, možno ja tiež zachvíľu začnem rodiť. Moje zlé ja jej prialo, aby sa dlho trápila, moje dobré ja odporovalo, a prialo jej všetko rýchlo a ľahko. Po polnoci porodila zdravého chlapčeka. Môj však ešte stále nebol pripravený...

V stredu som navštíla rizikovú potermínovú poradňu. Všetko bolo v poriadku, malý mal ozvy ukážkové, ja som však nebola vôbec otvorená. Podľa službokonajúcej lekárky to nič neznamelo, nález sa môže meniť z hodiny na hodinu. V čakárni sme sa stretli dobrá partia a keďže sme na lekárku čakali dlho, spríjemňovali sme si čas rozhovorom. O tehotenstve a niektoré aj o deťoch a minulých pôrodoch. Ani jedna z nás netušila, že všetky skončíme v nemocnici...

Piatok. 5 dní po termíne pôrodu. Ja som úplne apatická a vynerovaná zároveň. Neustále si čítam o pôrodoch iných žien, o prenášaní, vyvolávanom pôrode. Okolo 10.00 ležím na gauči a pozerám telku, teda skôr do nej len neprítomne pozerám. Donútim sa ešte cvičiť s Aniballom, predsa len, môžem si vyvolať pôrod. Aj keď týmto babským receptom už neverím. Po prvom vytlačení pohodových 25 cm citím medzi nohami vlhko. Siahnem si tam rukou, ktorá ostane celá od krvi. Vyskočím na rovné nohy. Uterák aj gauč sú celé červené. Bežím do sprchy. Po chvíli krv prestane tiecť. Celá roztrasená volám mužovi, ktorý rýchlo štartuje auto a priletí z práce domov. Trvá na svojom a napriek môjmu iracionálnemu odporu berie moju tašku a ideme do nemocnice. Ešte netuším, že tú tašku  nebudem ešte týždeň potrebovať...

Vyše hodiny čakám pred pôrodnou sálou. Lekári nestíhajú a tak sa riziková poradňa premiestnila tam. Mužovi volajú z práce. Musí sa vrátiť. Necháva ma tam a ja čakám. Nakoniec sa konečne dostanem na rad. Ozvy sú v poriadku. To ma upokojuje a zrazu sa mi náš byt zdá oveľa príjemnejší ako prostredie nemocnice, hoci doteraz na mňa pôsobil ubíjajúco. Lekár je však neoblomný. Hospitalizácia, pozorovanie. Keď to stále beriem ako žart, vytiahne papiere na reverz. To už mi úsmev mizne z tváre a rozplačem sa. Pred cudzím človekom, mužom... Upokojuje ma a sľubuje prepustenie hneď zajtra. Súhlasím. Je to vaše prvé dieťa, musíme byť opatrní. Má pravdu....

Na izbe sú milé žienky, hneď sa skamarátime a porozprávame o svojich osudoch. Na večeri stretávam ženy z rizikovej poradne. Jedna z nás to už má za sebou. Jej malý mal zlé ozvy, ešte v ten deň dostala indukciu a porodila. Povzbudzujeme sa, hoci každá ma slzy na krajíčku. Chýba nám domov, prostredie nemocnice je stresujúce. Jediné, čo mám predpísané sú ozvy dvakrát denne, záznam pustia hneď po večeri. Asi v polovici prichádza lekár a kontroluje ho. Máte kontrakcie, necítite to? Jediné čo cítim je tvrdnutie brucha, na ktoré som zvyknutá od 36 týždňa. Ešte dnes v noci porodíte, nebojte sa. Dnes v noci. Teším sa. Bojím sa. Budem to mať za sebou. Moje spolubývajúce ma povzbudzujú. Zaspávam s pocitom, že pôrod asi nebude taký bolestivý. Zobudia ma zvony, ktoré do vysokej budovy nemocnice doliehajú z veľkej diaľky. Už viem, že je ráno. A ja som stále tehotná...

Moje foto z nemocnice počas CTG záznamu. Blízki mi tvrdili, že som neskutočne krásna (napriek môjmu vnútornému boju). Posúďte sami.

Pokračovanie >> Navždy tehotná II 
Navždy tehotná III