Nerozumiem môjmu dieťaťu alias nechcem mu rozumieť?

Prečo dnes rodičia tak nerozumejú svojim deťom? Každý utorok chodíme s mojím 4 ročným synčekom na hudobnú. Spravidla pešo, aby svoju energiu aspoň z časti minul, a vedel zaspať o 20:00 večer. Domov sa vraciame po nadchode – moste. Za každým ho láka prechádzať ručičkou po každej tyčke zábradlia. Ja som ho po každom pokuse vždy ohriakla, že sa tyčiek nemá chytať, že sú špinavé, a že bude mať špinavé ručičky. Upozornenie zabralo na chvíľu, a opäť prechádzal rúčkou po ich povrchu.

Ak sa mu práve nechce ísť na 7. poschodie pešo po schodoch, ideme výťahom. Máme výťah, v ktorom sa môže človek dotknúť pohybujúcich sa dverí (pri tom sa hýbe výťah). Čo môj synátor neurobí? Vystrčí ručičku a už ňou prechádza po obiehajúcich dverách jednotlivých poschodí. Opäť som ho zahriakla, že to nesmie robiť, pretože mu môže ručička zapadnúť a môže si ublížiť...

Raz, keď sme šli po rovnakom moste z hudobnej, uvedomila som si, že presne tie isté veci som robila aj ja, keď som bola v jeho veku, možno aj staršia. Hľadala som príčinu, prečo? Odkiaľ sa vo mne bralo, že sa potrebujem dotýkať vecí okolo mňa, aj napriek tomu, že by som mohla mať špinavé ruky? Teda, informáciu, o špinavých rukách som vtedy v hlávke vôbec nedržala. Jednoducho som cítila, že sa potrebujem dotknúť tých pohybujúcich sa dverí, tých tyčiek na zábradlí. Fascinovalo ma, ako mi prebiehali prsty medzi nimi. Tá rýchlosť, ten zvuk... Milovala som pocit, cítiť pohyb výťahu aj rukami. Bolo to super!  Spestrená cesta domov.

A tak som zistila, že som už všetkými povinnosťami, a dospeláckymi problémami zahltená. Zabudla som, čo je byť dieťaťom, zabudla som, čo je mať zvedavosť dieťaťa, zabudla som objavovať s nadšením dieťaťa, učiť sa novým veciam, spoznávať svet vôkol seba,  s poriadnou dávkou vzrušenia, nadšenia a jednoduchosti. Však stačí len vystrčiť rúčku a už sa kĺže po tak špinavom zábradlí.

Uvedomila som si, že každým nepremyslením zákazom, príkazom, a prestaň, zašpiníš sa, nerob to, budeš mať na rúčkach bacilov, berieme deťom to, čo im je najviac prirodzené, to, čo najviac milujú práve v tomto momente, čo ich najviac zaujíma.

Preto si myslím, že je dôležité nechávať deti spoznávať svet, tak ako ony chcú. Vytvoriť im podmienky pre to, aby svet týmto spôsobom mohli spoznávať. Keď idem so svojím dieťatkom na ihrisko, rátam s tým, že sa môže zašpiniť, spadnúť, urobiť dieru na kolene. Ono je to v poriadku, to sa deťom stáva. Cez podobné situácie, zážitky, spoznávajú svet. A preto mu oblečiem staré oblečenie, dám mu tepláky, po ktorých mi nebude ľúto, keď ich prederaví, zašpiní od blata.

Spomeňme si, čo sme robili radi ako malé deti, čo nás fascinovalo. Zistíme, že sú to úplne bežné veci, (zaujímavé práve pre naše deti), s ktorými sa dnes, ako riadne dospelí, stretávame denno denne, a pri tom si ich ani nevšimneme. Keby sme aj teraz pozerali na svet očami dieťaťa, všímali si veci, ľudí okolo nás, boli by sme omnoho šťastnejší. Kto by nebol šťastný, keby sa zaujímal o veci s takým nadšením ako dieťa, s takou jednoduchosťou a otvorenosťou novým veciam, s takým vzrušením. Nejde byť pri takomto spoznávaní, pozorovaní sveta nešťastným.

Neberme deťom ich radosť. Rúčky vieme doma umyť mydielkom, keď ideme výťahom, vieme dieťa usmerniť tak, aby držalo rúčku len v strede dverí, staré tepláčky sa vždy dajú zohnať. Nejde o to, ako vyzeráme, ako sa prezentujeme, ako porovnávame svoje deti, ich výzor, výkon s druhými deťúrencami, ale o to, ako ich veľmi milujeme. Iba na tom záleží. A predovšetkým naším deťom.