ankamamicka
    8. mar 2016    Čítané 80x

    Keď voľby dopadnú, ako dopadli teraz

    Ešte nikdy som nežila voľbami ako žijem prebiehajúci rok. Relácie ako klasická ,,O 5 minút 12“ a jej podobné mi šli ťažko hore krkom, z duše som ich nenávidela. Už len pri myšlienke počúvať politikov a ich drísty som bola znechutená. Nechápala som môjho starkého, ako môže podobné záležitosti sledovať a doslova nimi žiť.

    Nepochopenie, neporozumenie o čo ide v politike, čo je vlastne opozícia a kto sú ľavičiari, a zároveň úplne presné porozumenie situácii, kde si politici robili zo svojej práce holubník a šaškáreň, chodili na hlasovanie o dobrých zákonoch, zákonoch pre nás občanov ako mladí, čo idú po ťažkej noci na prednášku či do práce, venovali sa záujmom svojich známych, tomu, kto koho pozná, ten má, a mnohé podobné. Všetky tieto vnemy, pocity, ktoré sa vo mne búrili, vyvolávali ohromnú nechuť k celej téme politiky, samotných volieb, fungovania nášho štátu.

    Za svojho života som prežila tri volebné obdobia, v ktorých som sa aktívne mohla zúčastniť aj ja. Ako prvovolič si nespomínam, že by som výsadu podieľania sa na spoluvytváraní vedenia našej republiky využila. Nie, nevyužila,  z jednoduchého dôvodu. Nebolo koho voliť. A! Mala som z celej politiky hotový guláš. Nebola som informovaná, nevedela som, kde sa k informáciám dostať. Vždy som vnímala len kampane, v ktorých aj tak všetci klamú, a keď sa dostanú k moci všetci blázni sa radujú, pretože sľuby sa sľubujú..

    Tohtoročné voľby nabrali iný nádych. Ani som nejavila záujem ísť voliť, kým som si nepozrela predvolebnú diskusiu s určitými politikmi. Videla som prístup a postoj, správanie sa jednotlivých kandidátov, kto má aký pohľad na vec. Osobitne jeden politik ma veľmi oslovil. Jeho prístup a stanovisko ku skutočnosti vo mne vzbudzuje správanie otca rodiny, ktorý je zásadový, je prísny, vyžaduje poriadok, ale na druhej strane mu záleží na jeho rodine, a keď čo i len hrozí, že by sa mohlo ublížiť jeho rodine, je ochotný zabojovať, ,,pobiť sa za ňu", ale aj komunikovať, vytvárať prostredie, v ktorom sa problém stáva produktívnym, nie deštruktívnym. Záleží mu.

    Vynárajú sa mi myšlienky, z predošlej skúsenosti s politikmi, že zase keci, že dobre hrá svoju rolu, no v situácii, do ktorej sme sa dostali dnešnmi voľbami, sa ukáže pravá tvár tej ktorej strany.

    Som vďačná Bohu za vládu akú sme si zvolili. Prvý krát v živote pociťujem, že naši politici sú nútení spolu KOMUNIKOVAŤ! No a čo, že je vo vláde Kotleba, no a čo, že je tam Kollár, že sa dostal aj Béla, neverím, že nemajú kvality, ktoré by mohli ponúknuť štátu.

    Viete, keď sa budeme stále venovať témam kto s kým áno, a kto s kým nie, a prečo nie (klasické slovenské intrigánčenie), keď sa budeme venovať hniezdočku svojej strany, a na ostatných budeme dlabať, nedopracujeme sa k ničomu. Myslím si, že je v záujme všetkých politikov, a hlavne malo by byť v záujme všetkých politikov, dobro nášho národa, ktorého sú aj oni občanmi, ktorého sú súčasťou.

    Ono je to teraz s politikmi ako s malými deťmi. :D Treba si presne určiť pravidlá, podľa ktorých sa bude postupovať a hlavne, ktoré budú všetci dodržiavať. Neexistuje také, že jeden má výnimku a ostatní sú povinní dodržiavať pravidlá, alebo že jedného budeme odsúvať viac ako iného. Podľa môjho názoru by mal každý dostať príležitosť. Keď ju nevyužije, premrhá, jeho problém, nemôžeme sa hrať donekonečna.

    Dnes máme zvolených 8 politických strán. Pre každého predstaviteľa by som dokázala nájsť, a aj mám karikatúrne vyobrazenie. Máme šaška, zodpovedného otca, hrajúceho sa arogantného politika, jedného, s ktorým ani z voza, ani na voz, blavackého menežeerisa, útočiacu šelmu, Maďara, ktorý nemá čo v Slovenskej politike hľadať, a držiaceho sa pravdy, pričom slovo pravda rozumej ako relatívny pojem. 

    Aké je pestré zloženie, však? Teraz, pri zostavovaní vlády sa ukáže, kto je čo schopný dať, splniť, kto sa ako vie angažovať, komu ako záleží. Je úžasná táto situácia naša, Slovensko. Vzrušujúca. Hovorí sa, človek musí padnúť na svoje najhlbšie dno aby sa mohol opäť postaviť silnejší. No je len na ňom, ako sa rozhodne. Či ostane vzdorovitý, a neustúpi, ani keby traktory padali, alebo bude ľahostajný, a dôležité pre neho bude žiť hýrivým spôsobom života bez zodpovednosti, je len na človeku, či sa pokorne postaví k veci, uzná si chybu, odpustí si a posunie sa ďalej.

    Bože! Môžeme dosiahnuť také veci! Slováci sú šikovní, zdatní, vytrvalí..  Teraz je ten čas! Teraz je ten správny čas, ktorý máme vyčlenený! Voliči sa rozhodli, a rozhodli sa podľa svojho uváženia, podľa svojho rozumu, pocitu. A majú na to právo! Keď chce zvoliť toho, môžem s jeho rozhodnutím nesúhlasiť akokoľvek, no je potrebné toto rozhodnutie prijať. Základné práva človeka!

    Voliči sa rozhodli a šli voliť! Nezostali doma na zadkoch sedieť, a neostali pri nadávaní bez možnosti zmeniť situáciu. A oni ju naozaj zmenili! Dostali politikov do situácie, kedy sa nedá vykľučkovať, nejako opäť nenaplniť sľuby s tichým odoznením, ale je potrebné jednať. Je mi smiešne, ale politik, čo nevie komunikovať s druhým politikom a nevie pracovať na spoločnej spolupráci, aj keď sa mu niektoré veci nepáčia, by nemal čo v politike hľadať. Id epredovšetkým o občanov, nie o osoby politikov! 

    Keď sa nad tým tak zamýšľam, naša vláda, budúca vláda, spolupracujúce strany by potrebovali moderátora. Niekoho, kto by udržal situáciu zameranú na konkrétny cieľ. Ak by sa začala obracať na útoky a nekooperatívne myšlienky, vrátila by ju zas späť. Je smutné, že politici nie sú schopní toto zabezpečiť sami už svojimi osobnosťami.

    Je pravda, že každá strana pochybila. Je pravda, že sa stali veci v minulosti. A tie sa diali, a vždy sa budú. No teraz nie sme v pozícii, že by sme si mohli vykrikovať do blbcov a debilov, že kto koho volil. Chyby sú na to, aby sa z nich človek poučil. Keď sa nepoučí, niečo to o ňom svedčí, no je stále človek a patrí mu úcta a prejav ľudskosti. Neexistuje, že by človek nenapredoval keby sa nepoučil z predošlých chýb. Teraz je dôležité jednať. Odložiť svoje egá do šuflíka, svoje krivdy a nedoriešené záležitosti, a pracovať na JEDNOM – na dobrej budúcnosti pre naše deti!

    Som presvedčená, že kde sa chce, vždy sa dá, no nemôže chcieť len jeden, ale každý, kto sa podieľa na veci. Každá strana má prednosti, klady, ktoré vie efektívne použiť pri vládnutí, alebo teraz pri dohadovaní o zostave vlády. Spoločný cieľ spája aj tých najväčších nepriateľov. Spoločné záujmy sa stávajú lepidlom, dokážu divy. Dohodnime sa, čo chceme všetci, dohodnite sa, politici, na akom cieli by ste sa zhodli všetci, a hľadajme, rozprávajme a hlavne POČÚVAJME, vynechajme útoky, zosmiešňovanie a podobne. Sme predsa dospelí ľudia.

    Možno si myslíte, že som naivka, a že to, čo píšem je úplne mimo. OK! Však si myslite, neberem Vám názory. Kto zdieľa so mnou podobný názor, zdieľa, kto nie, nie. Svet sa nezrúti a ide sa ďalej. No, myslím si, že podstata veškerej spolupráce a dobrého výsledku je vždy ukrytá v týchto veciach.

    ankamamicka
    5. jan 2016    Čítané 95x

    Nerozumiem môjmu dieťaťu alias nechcem mu rozumieť?

    Prečo dnes rodičia tak nerozumejú svojim deťom? Každý utorok chodíme s mojím 4 ročným synčekom na hudobnú. Spravidla pešo, aby svoju energiu aspoň z časti minul, a vedel zaspať o 20:00 večer. Domov sa vraciame po nadchode – moste. Za každým ho láka prechádzať ručičkou po každej tyčke zábradlia. Ja som ho po každom pokuse vždy ohriakla, že sa tyčiek nemá chytať, že sú špinavé, a že bude mať špinavé ručičky. Upozornenie zabralo na chvíľu, a opäť prechádzal rúčkou po ich povrchu.

    Ak sa mu práve nechce ísť na 7. poschodie pešo po schodoch, ideme výťahom. Máme výťah, v ktorom sa môže človek dotknúť pohybujúcich sa dverí (pri tom sa hýbe výťah). Čo môj synátor neurobí? Vystrčí ručičku a už ňou prechádza po obiehajúcich dverách jednotlivých poschodí. Opäť som ho zahriakla, že to nesmie robiť, pretože mu môže ručička zapadnúť a môže si ublížiť...

    Raz, keď sme šli po rovnakom moste z hudobnej, uvedomila som si, že presne tie isté veci som robila aj ja, keď som bola v jeho veku, možno aj staršia. Hľadala som príčinu, prečo? Odkiaľ sa vo mne bralo, že sa potrebujem dotýkať vecí okolo mňa, aj napriek tomu, že by som mohla mať špinavé ruky? Teda, informáciu, o špinavých rukách som vtedy v hlávke vôbec nedržala. Jednoducho som cítila, že sa potrebujem dotknúť tých pohybujúcich sa dverí, tých tyčiek na zábradlí. Fascinovalo ma, ako mi prebiehali prsty medzi nimi. Tá rýchlosť, ten zvuk... Milovala som pocit, cítiť pohyb výťahu aj rukami. Bolo to super!  Spestrená cesta domov.

    A tak som zistila, že som už všetkými povinnosťami, a dospeláckymi problémami zahltená. Zabudla som, čo je byť dieťaťom, zabudla som, čo je mať zvedavosť dieťaťa, zabudla som objavovať s nadšením dieťaťa, učiť sa novým veciam, spoznávať svet vôkol seba,  s poriadnou dávkou vzrušenia, nadšenia a jednoduchosti. Však stačí len vystrčiť rúčku a už sa kĺže po tak špinavom zábradlí.

    Uvedomila som si, že každým nepremyslením zákazom, príkazom, a prestaň, zašpiníš sa, nerob to, budeš mať na rúčkach bacilov, berieme deťom to, čo im je najviac prirodzené, to, čo najviac milujú práve v tomto momente, čo ich najviac zaujíma.

    Preto si myslím, že je dôležité nechávať deti spoznávať svet, tak ako ony chcú. Vytvoriť im podmienky pre to, aby svet týmto spôsobom mohli spoznávať. Keď idem so svojím dieťatkom na ihrisko, rátam s tým, že sa môže zašpiniť, spadnúť, urobiť dieru na kolene. Ono je to v poriadku, to sa deťom stáva. Cez podobné situácie, zážitky, spoznávajú svet. A preto mu oblečiem staré oblečenie, dám mu tepláky, po ktorých mi nebude ľúto, keď ich prederaví, zašpiní od blata.

    Spomeňme si, čo sme robili radi ako malé deti, čo nás fascinovalo. Zistíme, že sú to úplne bežné veci, (zaujímavé práve pre naše deti), s ktorými sa dnes, ako riadne dospelí, stretávame denno denne, a pri tom si ich ani nevšimneme. Keby sme aj teraz pozerali na svet očami dieťaťa, všímali si veci, ľudí okolo nás, boli by sme omnoho šťastnejší. Kto by nebol šťastný, keby sa zaujímal o veci s takým nadšením ako dieťa, s takou jednoduchosťou a otvorenosťou novým veciam, s takým vzrušením. Nejde byť pri takomto spoznávaní, pozorovaní sveta nešťastným.

    Neberme deťom ich radosť. Rúčky vieme doma umyť mydielkom, keď ideme výťahom, vieme dieťa usmerniť tak, aby držalo rúčku len v strede dverí, staré tepláčky sa vždy dajú zohnať. Nejde o to, ako vyzeráme, ako sa prezentujeme, ako porovnávame svoje deti, ich výzor, výkon s druhými deťúrencami, ale o to, ako ich veľmi milujeme. Iba na tom záleží. A predovšetkým naším deťom.