Keď padal krásny biely sneh a vločky ťukali na okienko domčeka, v ktorom býval malý chlapček, vtedy sa to udialo.

   Bol Štedrý deň - Vianoce. Prišiel Ježiško, ktorý doniesol darčeky a veľkú jedličku. Na nej viseli vianočné gule, salónky, ozdoby a žiarivé svetielka. Na vrchole sa vznášal  červený špic, alebo žeby to bola jagavá hviezdička?

   Chlapček, ktorý začul známy zvuk vianočného zvončeka, rýchlo bežal do obývačky. Veľmi sa radoval z darčekov, ktoré boli poukladané pod stromčekom.

   Medzi nimi sa nachádzali: farebný veľký džíp, lego - robot bajonikl, rozkladacie auto transformer, veľká autodráha dlhá ako svet a všelijaké iné super darčeky o ktoré žiadal Ježiška, pričom list poslal poštou priamo k nemu.

   Tak sa z darov tešil, že si na stromčeku ani všimol ovisnuté konáre a jeho smútok.

     "Jedlička, čo sa ti stalo?" spýtal sa zachmúrenej novej známej, keď zbadal na jej tvári žiaľ.

   "Vieš, som smutná z toho, keď sa skončia Vianoce a vy ma vyhodíte do smetného koša," skleslo odpovedala a rozplakala sa.

   Slzy stekali po ihličí a chlapčekovi prišlo ľúto jedličky Evičky. Napadlo mu, že sa spýta rodičov, či by si ju mohli nechať aj na budúci rok.

   A tak aj spravil.

   Ibaže rodičia mu so smutným hlasom oznámili nepríjemnú správu: "Veď jedlička aj tak vyschne a nebude už na nič dobrá, len do koša," neustále sa vyhovárali a presviedčali ho o opaku.

   Synček sa ale nevzdal. Hútal, ako by mohol jedličke pomôcť.  Po dlhých úvahach predsa len dostal skvelý nápad, ktorý neskôr rozpovedal rodičom.

   Chlapcova myšlienka sa im vzápätí zapáčila a po Vianociach zobrali jedličku do lesa. Znovu ju zasadili do zeme a poriadne zaliali.

   Po niekoľkých dňoch prišli a videli, že sa opäť usmieva, pretože jej narástli nové korene.

   Od tej doby chodili spolu na prechádzky do lesa polievať jedličku. Boli šťastní, že ju nemuseli vyhodiť na smetisko.

Krátka básnička o smutnej jedličke Evičke + vymaľovánka:

Keď padal sniežik bielučký,

v snehu nám vržďali čižmičky.

Prišiel k nám Ježiško maličký,

na nebi zažiaril hviezdičky.

Pohladil jedličku Evičku,

darčekmi zaplnil izbičku.

Zasvietil na strome vetvičky,

veľmi tým potešil detičky.

Začali Vianoce štedré a bohaté,

aby deti vždy boli usmiate.

Stromček v rohu sám tam stál,

žiarivými svetlami sa jagal.

Rozžiaril chlapcove očičká,

zosmutnela v tom jedlička.

"Prečo si smutná, Evička?"

Na vetvu padla slzička.

"Vieš, keď skončia sa Vianoce,

konárik sa už zeleným nezaligoce,

dáte ma rovno do smetí,

ja budem smutná bez detí."

Chlapček hneď beží k rodičom,

na jar zasadia tento strom.

Zalejú tvrdú zemičku,

nech slzy nemáčajú jedličku.

Od tej doby ju chodia polievať,

stromec sa opäť začína usmievať.

Vianoce môžu byť každý deň,

keď v srdciach splníme si sen.

V krajine, kde je celý rok sneh a mráz, býval s Mikulášom, anjelom a čertom aj ich spoločný priateľ - Ježiško, ktorý si musel zapisovať do veľkej knihy dobré a zlé skutky všetkých ľudí. Mikuláš mu v tomto bol veľmi nápomocný, keďže sa stretával s deťmi ako prvý.

   "Tak čo, Mikuláš? Boli deti dobré?" spýtal sa, keď došli domov - na sever.

   "Áno, samozrejme. Môžeš im dať pod vianočný stromček darčeky. Veď ti už stihli napísať, čo chcú, však? Už len zohnať viac škriatkov, bude určite mnoho práce s balením a písaním, pre koho ten ktorý darček je," navrhol mu Mikuláš.

   "Máš pravdu. Idem novinu o deťoch oznámiť škriatkom, či nemajú nejakých známych, aby nám pomohli s balením a triedením hračiek."

***

Ježiško odišiel hľadať škriatkov a Mikuláš ostal sám s Anjelom a Čertom, ktorému začal vytýkať:

   "Počuj, čertisko, prečo mi stále strašíš tie deti? Veď ti nič nespravili. Há?" spýtal sa čierneho tvora s rohami.

   "Bu-bu-bu!" Zatriasol strapatou hlavou a chvost sa mu len tak hompáľal zboka nabok.

   "Čo?! Veď ja som tu na to, aby som ich postrašil, nech sú dobré. Veď im nechcem ublížiť, nie som zlý čert. Ja som ten dobrý. Zlý sú v pekle a mňa poslali hore, aby som prišiel na zem a upozorňoval ich. Keď nebudú dobré, vezmem ich a pôjdu do pekla so mnou!" vyjadril sa pobúrene.

   "Dobre, dobre. Súhlasím s tebou, ale už ich toľko nestraš. Boja sa ťa. Nevidel si?"

   "To je dobre. Nech sa ma len boja. Tak to má byť!" tvrdohlavo odvetil a už cupital do snežného domu.

   "Tento náš čert je nepolepšiteľný tvor," sťažoval sa anjelovi Mikuláš, keď  ich čertovský tvor nechal osamote a opustil ich s typickým zvukom klopkania kopýtok po odhrnutom chodníčku.

   "Asi sa to nikdy nezmení. Vždy to tak bolo, je a zrejme aj bude. Veď aj na svete sú dobrí a veru aj zlí ľudia. Je to tak zariadené a my to už snáď ani nezmeníme. Len môžeme deti upozorniť a usmerniť, aby sa nedali zlákať čertovskými kúskami." vysvetľoval anjelskému stvoreniu s úsmevom popod jeho biele fúzy.

***

O niekoľko dní na to, poslušným deťom, aj Ježiško doniesol pod stromček veľa darčekov. Lebo dodržali slovo, boli dobré a poslúchali rodičov.

Mrzlo a sneh vŕzgal pod čižmami. Nastal ten deň, kedy chodí Mikuláš a rozdáva deťom sladkosti.

   Rodičia sa rozhodli, že pôjdu spolu s ich malými deťúrencami do centra mesta, kde sa malo uskutočniť stretnutie s Mikulášom a jeho kamarátmi – Anjelom a Čertom.

V kultúrnom dome, pred samotným slávnostným príchodom, sa odohrávalo bábkové divadlo, ktoré malo deti navnadiť na Mikuláša. Neskôr organizátori deťom rozdali lampióny so sviečkami vnútri.

   Začalo sa stmievať a rodičia napokon zapálili deťom v svietidlách sviečky. Vtedy sa mohol uskutočniť lampiónový sprievod, ale niekto na ňom nesmel chýbať...

   "Mikuláš, Mikuláš, kde si? Kam si sa nám skryl?" zvolávala teta Mikuláša s pomocou mikrofónu. A aby sa deti pripojili, pýtali sa zároveň s ňou, nech sa im ukáže.

   "Poďme mu zaspievať. Čo vy na to? Možno ho pesnička, či básnička presvedčí."

   "Áno," pritakali.

   "Mikulášku, dobrý strýčku,..." spievali rôzne koledy, až kým...                  

   "Aha, tu je! Počul nás!" vykríkla pani za mikrofónom, keď ho z pódia zbadala.

   Malí huncúti sa s jasotom pripojili a už utekali smerom, kde ho videli vyjsť.

   Na hlave mal veľkú čiapku s krížom v strede. Pod ňou vytŕčali biele vlasy a tvár lemovali biele fúzy a dlhá brada. Oblečený bol vo veľkom a hrubom červenom plášti. Na prstoch mal tej istej farby rukavice s bielou kožušinou. V ruke držal zahnutú palicu a  na pleci mu visel obrovský batoh plný dobrôt.

   "Ahojte detičky," pozdravil deti vysmiaty starší ujo.

   "Práve som dorazil na saniach zo severného pólu, no tak ma oziabajú ruky, že som si musel dať hrubé rukavice. Aj vám je taká zima?"

   "Áno!" jednohlasne zvolali.

   "Prišiel som si sem trocha oddýchnuť, lebo moje soby sú veľmi unavené z toľkej cesty, čo roznášame po celom svete sladkosti," posťažoval sa zverencom.

   "Kde mám tých mojich spoločníkov? Kde sa zase túlajú? Stále meškajú," žaloval sa deťom a usmial sa.

   "Volajte spolu so mnou. Kde ste? Čert a Anjel, poďte k nám!" vykrikovali spolu s ním a vyzývali, aby prišli k nim.

   "Aha! Tu sú, beťári jedni," ukázal prstom na dve úplne odlišné postavy.

   Jedna osoba z nich bola oblečená v bielych zamatových šatách so zlatými vlasmi a anjelskými krídlami. Mala v ruke pletený košík plný lízaniek a cukríkov.

   Druhý tvor bol celkom tmavý, špinavý a chlpatý. Na hlave mal čierne vlnité vlasy a z nej vytŕčali červené rohy. Vzadu metal dlhým chvostom.

   Deti začali cúvať pred tým tmavým tvorom. Hrozil im ostrým prstom.

   "No, no, no, deti. Budete už poslúchať?" pýtal sa ich a vyplazoval na nich dlhý červený jazyk.

   Nebol to nikto iný ako čert, ktorého poznali z rozprávok. Veľmi sa ho báli. Začal ich aj naháňať a zaháňal sa chlpatým čiernym chvostom. Bežali pred ním, výskali, kým nezbedníka Mikuláš neupozornil a nezachránil ich pred jeho zlobou.

   "Čertisko jeden neposlušný. Nevidíš, že sa ťa tie deti boja? Poď sem, ku mne!" kričal.

   "Deti, však poslúchate?" Otočil sa na deti a pýtal sa ich zároveň, kým dobehol k nemu čert.

   "Áno!" pritakali s bojazlivými výrazmi na tváričkách.

   "Vidíš? Som ti hovoril, že sú tu len samé dobré deti."

   Otočil sa smerom k čertovi a pohrozil mu.

   "Bu-bu-bu!" ozval sa čert hrubým hlasom a podskakoval na jednom mieste na svojich kopýtkach, pričom rýchlo mával hlavou sprava doľava. "Naozaj? A ja čo teraz mám robiť, keď ich nemôžem vziať so sebou do pekla? Je tu niekto aj zlý?" spýtal sa detvákov.

   "Nie!" burácavo a jednohlasne sa samozrejme ozvali. Nik nechcel ísť s ním.

   "Vráť sa do pekla!" ozvalo sa z davu.

   Čert sa odul, ohol chrbát od hanby a odišiel odkiaľ prišiel.

   Anjel sa popri tom na nich len usmieval, prechádzal pomedzi deti a rozdával im sladkosti, ktoré mal pripravené v malom slamenom košíku. Deti po jednom pristupovali k Mikulášovi.   

   Spievali a recitovali, čo sa naučili doma, v škôlke, škole. Mikuláš ich za to odmenil ďalšou sladkosťou, ktorú vybral zo svojho veľkého vreca.

   "Päť, štyri, tri, dva, jeden. Hurá!" Slávnostne, za pomoci kričania detí a Mikuláša, sa napokon krásne rozsvietil vianočný stromček, ktorý svietil ešte dlhý čas a tým sa celá ceremónia ukončila.

   Mikuláš so svojimi pomocníkmi nakoniec deťom zamávali a odišli späť do ľadovej krajiny plnej snehu, kde im malí škriatkovia pomáhali baliť darčeky pre deti do celého sveta... ale to je už iný príbeh, no náš pokračuje ďalej... chcete vedieť, ako to pokračovalo ďalej? Nech sa páči, náš príbeh pokračuje...

***

   V ten deň, keď prišli deti domov, pripravili si vyčistené čižmičky do okna. Vyzerali z domu na nočnú oblohu a hviezdy, či medzi nimi náhodou neuvidia Mikuláša aj s jeho saňami poháňanými sobmi.

    Nevideli ho.

    Ráno sa nakoniec predsa len dočkali. Po prebudení mali plné čižmy sladkostí. No ale balíček neobsahoval len lízanky, cukríky, čokoládky,... ale aj drevenú varechu od čerta, zrejme na výstrahu, aby rodičov aj naďalej poslúchali.

    "Mami, oci, pozrite! Koľko nám naváľal Mikuláš aj s čertom. A aha! Máme tam aj varechu," priznali sa a podali maminke, aby varecha pomohla skôr pri varení.

    "Dal vám aj varechu? To znamená, aby ste neboli na seba zlí a počúvali nás, dospelých," vysvetlili im rodičia a šli sa pozrieť spolu s nimi, do balíčkov, čo im cez noc Mikuláš nadelil.

    "A ste nepočuli, ako anjeli tými veľkými krídlami trepotali o okno?" spýtal sa ich ocko.

    "Nie, nepočuli, škoda," smutne dodali a bežali vysýpať darčeky...