Nie som dokonalá, ale som dosť dobrá

Je noc. Sedím v kuchyni na dlážke, muž aj Matúš spia, jem čokoládu na varenie, nič moc, inú nemáme. Už pár dní ma v hlave prenasleduje slovné spojenie "dosť dobrá matka", a teraz mi dochádza, kde som ho po prvýkrát počula - ešte na vysokej škole (bože ja som takto niekedy žila?), na prednáške u primára psychiatrického oddelenia. Po jednom z ťažkých dní, keď netuším, čo so mnou je (dobre som šípila, to sa len po mesiacoch vracia cyklus), mám chuť zabuchnúť dvere a nechať za nimi tých najmilovanejších, mi slová dosť dobrá znejú nádejne. Nie perfektná, nie dokonalá, ale dosť dobrá. 

Na druhý deň som si to vygooglila, Winnicott to vymyslel, nie Kohut, ako som si pôvodne myslela. Asi som si to céčko zo skúšky nakoniec zaslúžila... Dosť dobrá matka je taká, ktora vie citlivo reagovať na potreby dieťaťa. Spočiatku bezvýhradne, pri každom náznaku nepokoja, už idem miláčik, mama ťa hneď vezme na ruky, postupne opatrne dávkuje malilinké dávky frustrácie, vydrž Matúško, maminka scedí zemiaky a vezme ťa, tú chvíľočku vydržíš, nie Matúš, okuliare nie sú na hranie... Dosť dobrá matka dieťa s láskou pripravuje na to, že jeho potreby možno niekedy nebudú naplnené a svet nebude vždy priateľský. Matka, ktorá dieťa frustruje od začiatku, aby sa "naučilo", kým na to ešte nemá kapacitu, ktorá ho nechá plakať, kým sa nevysilí, nie je skrátka dosť dobrá. Rovnako ani tá, ktorá aj rastúce dieťa stále drží v nereálnej bublinke okamžitého napĺňania potrieb ešte predtým, než ich vôbec má. Páči sa mi tá teória, matka je človek a ľudia su omylní. Ak by bola lepšia výchova neomylnými robotmi, niekde by ju už určite zaviedli. Ale nie je, dieťa sa na život musí pripraviť len tak, že jeho realitu, nie vždy ideálnu, bude zažívať v bezpečnom prostredí, pri milujúcej matke, ktorá s ním niekedy tancuje a bozkáva ho a je tu len pre neho, no zároveň niekedy robí niečo iné a dieťa musí počkať. Od úplnej oddanosti prvych mesiacov, ktorú mu dáva a ono ju potrebuje, aby nazbieralo odvahu na prve samostatné kroky, až k vyprevádzaniu od dverí - miláčik, toto je svet, niekedy je krutý a ja som sa snažila pripraviť ťa na to najlepšie, ako som vedela. 

Premýšľam, aká by bola matka žijúca od svojho narodenia na opustenom ostrove, taká, ktorá nikdy nevidela iné matky v akcii, nikto jej neradí, čo má robiť a nemá internet. To, či to robí dobre, by zrejme odvodzovala od reakcií svojho dieťaťa. Je spokojný, keď ho mám na rukách? Budem ho mať na rukách. Smeje sa, keď sa hráme? Budeme sa hrať. Chce loziť pomedzi palmy? Necham ho loziť. Tá teória je vlastne veľmi inštinktívna, stačí, aby sme ich len pozorovali. Keď bol malý, nedal sa položiť, ani na chvíľu. Tak som ho nosila. Teraz je väčší, keď ho položím, tiež občas zamrnčí, škaredo na mňa zazrie, a potom sa ide hrať. Pomaly sa učí, že počas dňa tu nie som len pre neho, ale robím aj iné veci, no zároveň vie, že doposiaľ som vždy prišla, keď bolo treba. A tá istota, že som tu, keď treba, ho poháňa vpred, k samostatnosti. 

Matúš niekedy máva na obed kupované príkrmy namiesto bio kurčaťa a lozí si po zaprášenej podlahe v jednej plienke aj dve hoďky. Nechodím s ním na plávanie ani nemá montessori hračky. Matúš nie je na facebooku ani na MK a nevidel tie krásne fotky nastajlovanych detí, mladších a už sediacich/štvornožkujúcich/chodiacich a ich mamičiek, s nalakovanými nechtami, v krásnych domovoch, s hrnčekom kávy v ruke... Nevidel ich, preto ho to netrápi a ľubi ma aj tak! Ľúbi ma, lebo namiesto naháňania zdravého kurčaťa po celom meste si ho radšej uviažem do šatky a tancujeme spolu po byte. Namiesto úzkostlivého udržiavania poriadku mu otvorím dvierka na skrinke s hrncami, sedím vedľa neho a pozerám, ako ich vyťahuje a rozvláča (minule som našla sitko na čaj na wecku). Ja viem, môžem si to dovoliť, mám len jeho, skvelého muža a žiadnu zvedavú svokru, ktorá by sa pýtala, či mám požehlené a navarené, za chrbtom. Jasné, že ma veľa vecí štve - bordel, tie rovnaké dni v teplákoch, príkrmy na koberci, maily s úlohami od šéfa, ten pocit, že u nás v práci ide všetko ďalej, bezo mňa, zato s novými, mladšími a šikovnejšími kolegyňami, muž, ktorý čaká, že večer ako nič prehodím tepláky a únavu a diastázu cez stoličku a bude to ako kedysi... a potom si uvedomím, ze taký ako dnes už Matúš nebude, nikdy. Myslím na ten luxus, byť doma a dostať zaplatené, na moju sesternicu žijúcu v USA, ktorá po šiestich týždňoch od pôrodu zaťala zuby a musela sa vrátiť do roboty ako všetky ostatné matky tam. A keď sa pristihnem pri tom, že sa veľmi ľutujem, pripomeniem si, ze tam vonku sú ženy, ktoré chceli vyvárať príkrmy, no nie je komu, chodia do práce a pri počítači nemajú v rámiku fotku dieťaťa. Alebo premýšľam nad čečenskou matkou, ktorá na dvore našla znetvorené telo svojho syna, ktorý sa previnil tým, že sa narodil ako gay v nesprávnej krajine. Taká zmena perspektívy bohovsky pomôže, zrazu sa hanbím, ako je možné, že som si toto všetko zaslúžila, zdravé dieťa, muža, tepláky, únavu, život v nudnej krajine, kde dostanete aspoň tých dvesto eur a nebojuje sa tu ako na mnohých iných miestach sveta, kde matky tiež musia vychovávať deti.

Zbytočne sa znepokojujeme, či sme dokonalé. Naše deti nás dokonalé nepotrebujú, stačí, ak budeme dosť dobré.