Matky bez hraníc? Ako na svokru

Myslím, že žiadna iná skupina občanov nemusí dennodenne tak tvrdo vyjednávať svoje hranice ako práve my, matky. Dobre, možno ešte kolumbijský premiér, čo sa tam už polstoročie naťahuje s tými povstalcami z pralesa. Ale potom už fakt nikto. Minule som trikrát v priebehu dňa dostala otázku, či Matúš už pije čajíky, od troch rôznych ľudí. Keby som bola trochu konšpiračnejšie založená, už v tom vidím spiknutie čajoloby. O hraniciach sa veľa hovorí v súvislosti s výchovou detí, ako im ich nastaviť, aby nám neskákali po hlave. Matúš ešte nevie skákať, takže si môžem dopriať luxus venovať sa svojim hraniciam. Tým, ktoré sú pravidelne atakované zvonku – Prečo si ho nenaučíš lepšie spinkať? Nie je mu zima? Ty mu fakt dávaš mäso? Myslím, že nemusím pokračovať, všetky vieme.

Akoby malé dieťa bolo súčasťou verejného majetku, každý sa cíti povinný chrániť ho, bez ohľadu na tú, ktorá ho porodila. Zámer je to určite niekde v prvopočiatku pekný, ale zriedka zrealizovaný tak, aby sa neublížilo matke. Najkrehkejšia vec tu totiž nie je dieťa, ktoré neumrie, ak sa udrie, ak zje omrvinku zo zeme, ak nedostane ponožky alebo čajík... Najkrehkejšia je sebadôvera matky. Nielenže má tú najťažšiu úlohu zo všetkých, ešte musí aj brániť svoj malý svet, práve pred tými, ktorí by mali byť tichou podporou a k dispozícii len vtedy, ak ich požiada.

Patent na takéto starostlivé otázky majú svokry. Vždy som si predstavovala, že s tou svojou budem mať pekný vzťah – spoločne nákupy, kávičky... Prehrávala som si v hlave magický obraz toho, ako mi v izbe zaliatej slnkom hladká bruško a podáva dupačky, ktoré ešte kedysi nosil môj muž a teraz bude jej vnúča. Bola som presvedčená, že vtipy o svokrách sú len hnusný stereotyp, ktorý treba prekonať. A potom sme sa spoznali.

Určite poznáte tie knižky, ako sa konštruktívne hádať, ako byť asertívna, ako efektívne komunikovať s okolím. Niektoré z týchto populárnych prístupov vychádzajú zo šikovnej teórie psychológa Carla Rogersa. V začiatku svojej kariéry pracoval s problémovou mládežou. Neviem, akú mal svokru, ale mne toto na úvod stačí. Podľa neho na efektívne medziľudské vzťahy potrebujeme tri veci, áno, len tri, žiadna finta v tom nie je.

Prvou je empatia, snaha vcítiť sa do toho druhého. Nie také, že ja som to zažila, presne viem, ako ti je. Ozajstná empatia je oslobodenie sa od vlastných pocitov a názorov, čo by mal ten druhý robiť. Predstavenie si seba samej v jej pozícii, s jej zážitkami, skúsenosťami, postojmi. Je to ťažké, no pomôže nám to porozumieť tomu, prečo niekto robí to, čo robí. A keď rozumieme, prečo niekto robí to, čo robí, ten konkrétny konflikt nám ublíži menej. Urobíme si teraz také cvičenie. Zavrite si oči a predstavte si samy seba v koži svojej svokry. Aj v tej nemožnej kvetovanej blúzke? Áno, aj v tej. Takže, vypiplala som si toho svojho chlapca, a že to nebolo jednoduché, a teraz tu sedí a roztopene sa díva na tú cudziu ženu. Pekná, štíhla, dobre zarába. No hej, mne ostalo brucho po deťoch a kariéru som robiť nemohla, po materskej ma už nevzali do tej roboty, ktorú som mala rada, tak mi muž vybavil u nich v závode. Ona krúti nosom nad pečeným kurčaťom, ktoré mal on vždy tak rád, vraj také neje, môj syn sa na mňa ospravedlňujúco pozerá, mami, my sme teraz vegetariáni... Obed prehrmí, vraciam nedojedené kurča do pece, mladí odchádzajú, že teraz nebudú mať čas, ale cez leto by sa možno zastavili. Dvere buchnú, pozerám z okna, ešte včera sa tu bicykloval po dvore... Môžete otvoriť oči.

Druhou vecou je akceptácia, prijatie. Rogers bol humanista, nie že by iní psychológovia neboli, on proste úprimne z celého srdca veril, že ľudia sa snažia najlepšie ako vedia. Tvrdil, že všetkých musíme brať takých, akí sú. Ľudia nerobia iným zle preto, že chcú (ak teda nie sú psychicky chorí), oni skrátka možno inak nevedia. Moja svokra vyrastala v tieni obľúbenejšej, úspešnej a spoločenskej staršej sestry. Vydala sa mladá a celý život prežila v jednom dome s vlastnou svokrou, prísnou ženou. Len zriedka ju počúvali a jej názor sa nebral vážne. Myslím, že preto nikdy nič nehovorí otvorene, a nikdy na nič nereaguje úprimne, ale len tak formálne. Taká komunikácia po povrchu, ľudia sa na seba dívajú, slová prúdia z oboch strán, no dialóg to nie je, jasný pane. Ona skrátka mala smolu, že sa to inak nenaučila. Taká je a ja to nezmením, hráme s kartami, čo máme. Verím, že sa snaží, chcela by, no možno sa bojí niekoho k sebe pustiť, možno jej kedysi ublížili, lebo bola príliš otvorená, určite to však nerobí preto, aby nevesta milostivá mala o čom vypisovať blogy.

Poslednou, treťou vecou je kongruencia. Kým empatiu, čiže porozumenie, aj akceptáciu, čiže prijatie, dávame svokre, kongruencia je tu pre nás. Byť kongruentná znamená byť ozajstná, autentická, dávať pokojne a zároveň sebaisto najavo, čo si myslím, nedusiť to pod pokrievkou, aby som potom za dverami vybuchla. Áno, to sa dá, a dá sa nebyť pri tom nepríjemná, arogantná, nevďačná, konfliktná.

Ukážka:

Svokra: „Ja som chlapcom dávala čajík, keď mali toľko ako Matúš“

Ja: „Uhm“ sprevádzané uznanlivým pokývaním hlavou

Koniec ukážky.

Žiadne domýšľanie si a čítanie medzi riadkami. Kým nepríde priama výzva, stačí takto. V poriadku, beriem, chlapci už v Matúšovom veku pili čajíky. Jednoduchá informácia, ktorú som zaevidovala, a tým to hasne. Pointa je v tom, nebrať veci, čo sa hovoria, ako útok/návrh/kritiku/poučovanie. Neznamená to, že súhlasím so všetkým, čo sa povie, znamená to ok, evidujem, zvážim, to je tvoj postoj, máš naň právo, aj ja mám nejaký. Určite namietate, že vaše svokry sú priamejšie, nestačí im taká nevinná poznámka, nasadzujú tvrdý kaliber. Scéna so svokrou č. 2:

Svokra: „Mala by si už malému dávať čajíky“

Ja: „Viem, mami, že sa bojíš, že bude mať malo tekutín. Hovorila som o tom s doktorkou, vraj sa to niekedy takto odporúčalo, no ja ho prikladám na prsník často, mal by mať dosť tekutín“ Jasne, že sa bojí, jej vnúča, vysnívaný batôžtek šťastia tam leží v spároch tej nepríjemnej ženy! Najťažšie je ostať pokojná a sebaistá, nezvyšovať hlas, dať najavo, že nás jej mienka zaujíma, no zároveň dať na vedomie, že tu sú moje hranice, ktoré asi čoskoro prekročí.

Svokra: „No to sa mi nezdá, podľa mňa je smädný“

Ja: „Mami, naozaj sa neboj, pozri, skúsim ho priložiť, či pije... Vidíš? Nechce“

Svokra: „Tiež len tým moderným doktorom veríš, teplo je, ja by som mu dala“

Ja: „V poriadku, chápem, že ťa to znepokojuje, ja sa riadim inými zásadami ako ty“

Svokra: „Matúško, poď k babke na ruky, dá ti čajík“ (aaa už sme za hranicou)

Ja: „Mami, teraz by som rada mala Matúša pri sebe, môžem ti ho dať neskôr“

Svokra urazene odchádza. Je to škoda, no pre moju duševnú pohodu je kľúčové, aby som si ustála, čo chcem a nechcem. Ak by som jej ho dala, cítila by som sa strašne, nielen, že ma spochybňuje, ale ešte mi aj vzala dieťa. Hranice treba iným zadefinovať jasne, aby vedeli, kedy sú už za. Ak im to nepovieme jasne, budú ich možno s dobrým úmyslom prekračovať, a my jedného dňa bez dôvodu vybuchneme. Kongruencia je o tom, že hovorím otvorene o svojich pocitoch, nie o druhých ľuďoch a ich pocitoch. Čiže nie „Vždy ma spochybňuješ,“ ale „Mrzí ma, že necítim podporu.“ Nie „Stále ma poučuješ a hádaš sa so mnou,“ ale „Je mi smutno z toho, že musíme tráviť čas takýmito zbytočnými konfliktami.“ Nie „Si panovačná žena,“ ale „Cítim sa pod tlakom.“ Nie „Nikdy ma nepočúvaš,“ ale „Chcem ti niečo povedať, prosím, vypočuj si ma.“

Žiadna teória nie je dokonalá a v praxi ich skutočne funguje len pár. Vaša svokra možno bude naďalej protivná. To zrejme nezmeníte, no môžete zmeniť svoj postoj, to úplne stačí. Môžete si uvedomiť, že je to žena, ktorá možno kedysi tiež chcela robiť veci po svojom, možno nemala podporu, možno tej čerstvej matke v nej dokonca niekto ubližoval. Môžete si uvedomiť, že sa bojí, už zabudla na to, aké je to mať malé bábätko. Môžete si uvedomiť, že za jej dverami ste aj tak tou neohrozenou matkou, ktorá má svojho muža a svoje dieťa len pre seba. To väčšinou stačí, aby vás konflikty až tak nevyčerpávali a neubližovali vám. Ako sa my učíme byť matkami, ony sa učia byť svokrami, a tiež to nemajú jednoduché. Toľko snívala o svojom vnúčati a teraz je také vzdialené, lebo ho na rukách drží neposlušná nevesta, tá cudzia žena. Ako majú svokry vedieť, kde sú naše hranice, keď im nedávame signály o tom, čo nám vadí, čo nechceme? Netreba kričať a búchať dverami, stačí prejaviť rešpekt, poďakovať sa za názor, uistiť ju, že sa nemusí obávať, a sebavedome prirodzene očakávať rešpekt aj z jej strany, predsa len, jej syn si ma vybral. Nie je to drzé, je to vyjasnenie pravidiel, bez ktorých nefunguje nič. Ani politika, ani šport, ani vzťahy.

Toto by som jej raz chcela povedať, keby počúvala: Teraz som matka ja a robím najlepšie ako viem. Možno si si ma predstavovala inak, možno sa ma trochu bojíš, možno si pre svojho syna chcela inú, lepšiu. Viem, že mi chceš pomôcť. Tvoja kritika ma však zneisťuje. Tebe samej to ubehlo rýchlo, nemala si to jednoduché a nestihla si sa možno z výchovy viac tešiť. Viem, že aj tam niekde v tebe je mladá matka, ktorú každý poučoval, a zastrájala si sa, že taká nikdy nebudeš. Rešpektujem ťa ako ženu, ktorá vychovala môjho muža, a podarilo sa ti to výborne. Obe ho milujeme a obe milujeme aj moje dieťa a tvoje vnúča. Pre nich by sme to mali spolu skúsiť.

Raz za rok sa tak rozpačito objímeme, na Vianoce pod stromčekom. Málo jej hovorím, veľa ju počúvam. Raz sa to preklopí. A možno aj nie.