Ako sme Matúša rozvíjali (psychomotorické okienko)

Ako správna matka začiatočníčka s vlastnou mamkou na opačnom konci republiky visím po väčšinu dňa na nete a obzerám fotky cudzích detí: "tu má 6 mesiacov a stojí, tu má 9 mesiacov a behá, tu má 12 mesiacov a dokončuje diplomovku, tu má 14 mesiacov a odchádza na stáž do CERNu..." Hodím očkom na Matúša. Nič netušiac kope nožičkami a obhrýza diaľkový ovládač. Uhniezdi sa vo mne nepokoj. Vyzvem muža: "Mojko, kde je ten papier od tvojej mamy, kde si zapisovala, čo si v akom veku už vedel?" Spolu zisťujeme, že od štvrtého mesiaca sedel a od desiateho chodil. Upodozrievam svokru, že falšovala záznamy nevinného dieťaťa. Následne vyrývam do muža, že či ako fakt musel byť také strašne šikovné decko. Aj v mužovi sa uhniezdi nepokoj. Googlime si psychomotorický vývin kojenca. Je toho strašne veľa a sme čím ďalej tým úzkostnejší. Aby sme mali pocit, že robíme niečo užitočné, objednávame knižku poprednej českej odborníčky p. Kiedroňovej Rozvíjej se, děťátko. 

Děťátko o pár dní dorazí na pobočku kníhkupectva v našom meste. Jupí, dôvod na rodinnú prechádzku! Možno sa budeme aj fotiť, treba doladiť vizáž (vzhľadom na stav vlasov volím mladistvý look - vrkoč a čiapka, a v súlade s pravidlom zvýraznite, čo je na vás pekné, domaľujem aj dramatické obočie). Uviažem nášho už čoskoro rozvíjaného Matúša a ideme. V kníhkupectve si knihu preberáme u milej slečny, náhodou mužovej študentky. Má krásne ryšavé vlasy a žiarivý úsmev. Kým hľadá v počítači našu objednávku, stihnú si dohodnúť termín konzultácie bakalárky... Otočí sa a zohne sa po našu knižku. Obaja jej civíme na tangá. Spod dramatického obočia zazerám na muža. Ryšavka nás vyprevádza, ja sa tvárim osudovo a sťahujem brucho a v tej istej chvíli si uvedomujem, že je to úplne jedno, lebo aj tak mám na bruchu Matúša a v spoločnej vetrovke vyzeráme ako dvojhlavý vorvaň. 

Doma listujeme knihu a hľadáme nejaku útechu. Je plná obrázkov. "Aha, aké zlaté deco, celkom jak Matúš," veselo ukazujem mužovi chlapča na brušku. Pod obrázkom čítame, že je to ukážka nedokonalého prvého vzpriamenia u dieťaťa so slabými brušnými svalmi. Veselosť opadá. Plačem, že som si asi svojimi síce láskavými, no neodbornými úchopmi nadobro zhumpľovala dieťa. Takzvané druhé vzpriamenie s vystretými rúčkami sme teoreticky mali mať už za sebou. Kiedroňová odporúča vyhľadať odbornú pomoc. Muž sa snaží odľahčiť situáciu a vtipkuje, že aspoň niečo iné sa u nás v domácnosti vzpriamuje, či sa nechcem pozrieť. Zazerám na neho a nesmejem sa. S vidinou útechy volám mamke. Zisťujem, že ja a moji súrodenci sme boli v súlade s vtedajšou módou nosení vo zvislej polohe, posadzovaní medzi vankúše a na dorážku obesení v chodítku. Ja som navyše kvôli bedrovým kĺbom nosila remene a chodiť som začala až v dvoch rokoch. Nasucho preglgnem a už si to v hlave fatálne spájam s bratovými krížmi, sestrinou migrénou a mojou skoliózou. Mamka mi vynadá, že stresujem. Muž skrýva knihu na hornú policu. Revem. Vyťahujem knihu z hornej police. Na obrázkoch veselé mamičky gúľajú svoje fit deti na fitlopte. Posielam muža nafukovať fitloptu. Iné tiež fit deti sa hrajú s takou mini fitloptou, tzv. overballom. Muž fúka a ja cez net objednávam overball. Šesť eur plus štyri poštovné. Ech, veď je to pre dieťa, kašľať na peniaze. Kladieme Matúša na fitloptu. Plače, tak mu spievam. Muž sa rehoce. Spievam veľmi rada, ale veľmi zle. Hľadáme na YouTube videá na cvičenie s detičkami. Mužovi sa to páči, lebo aj mamičky vo videách sú fit. Vypínam počítač, na dnes stačilo. 

Po pár dňoch zvoní kuriérka. Muž nafukuje overball. Nadšene ukazujeme Matúšovi, že aha, Matúš, loptička, a hádžem ju jeho smerom. Chyba. Matúš strašne plače a vyzerá cca ako na svojej prvej fotke. Zhúžvaný a fialový. Kde je ten krásny chlapček, ktorému pravidelne šepkám do uška, že nechápem, podľa akého modelu Michelangelo maľoval anjelikov v Sixtínskej kaplnke, keď Matúš ešte nebol na svete? Nasledujúce dni nenechávame Matúša v jednej miestnosti s overballom, lebo pri pohľade naň usedavo plače. Keď má dobrú náladu, túlim sa k overballu a bozkávam ho, aby videl, že ta blbá lopta nie je nebezpečná.

Matúš svoj strach po pár dňoch prekoná. Hrá sa s loptou a celkom mu to ide. Ja čítam a zisťujem, že tá kniha je fajn. Každé zdravé dieťa má v sebe predprogramované, že skôr či neskôr dosiahne konkrétne vývinové míľniky. Len neinformovaní rodičia ho môžu nevedomky, s dobrými úmyslami brzdiť napríklad tým, že ho nenechajú hrať sa na zemi a umiestňujú ho do pohodlného lehátka, odkiaľ všetko vidí. Zvedavému bábätku potom chýba ten motivujúci zážitok frustrácie, že chcem vedieť, čo sa deje, a preto sa snažím hýbať. Iní rodičia v snahe dodržať termíny v tabuľkách inštalujú bábo do polôh, na ktoré ešte samo nie je pripravené. Rušíme teda lehátko, je v ňom už len počas desiaty a obeda. Nosíme ho v polohe klbko. Gúľam ho na fitlopte. Väčšinu času trávi hrou na chrbátiku alebo na brušku na penovej podložke. Obľúbené hračky (aktuálne kelímok od jogurtu a opasok z mužovho župana) mu každý deň položím o centimetrík ďalej a teším sa, ako sa nemotorne ošíva, keď sa na ne snaží dosiahnuť. 

Uvidíme. Mala by som si začať zvykať, lebo tuším, že takto nejako sa už budem o Matúša strachovať do konca života. 

PS Týmto článkom nechcem nijako zľahčovať význam správneho manipulovania s bábätkom, pomoci odborníkov alebo rehabilitácie, ak je nutná. 

PS 2 Naša pediatrička ma v ordinácii aj taký plagát, kedy má bábo čo vedieť. Na naše panické otázky nám venovala trpezlivý pohľad, rezervovaný pre premotivovaných prvorodičov, a upokojila nás, že sme ok.

PS 3 Väčšina emócií v článku je prehnaných, neopodstatnených a zbytočne konfliktných. To je moja nová črta, na ktorú si asi budem musieť tiež zvyknúť. Práve teraz, keď mám Matúša, a ide o veľa, mi chýba moja racionalita, kritické myslenie a chladná hlava. Pomoc, kde ste? Vráťte sa!