Pamätáte si, keď ešte Nicolas Cage hrával v dobrých filmoch? Ja viem, dávno je to. Vtedy som ako dramatická puberťáčka videla film Zanechať Las Vegas, kde sa nehorázne sexi depresívny Nicolas Cage, ktorý je mladým (samozrejme), ale trochu neúspešným (samozrejme) mužom rozhodne upiť k smrti. Milá prostitútka, s ktorou sa zoznámi, sa do neho zamiluje (samozrejme) a chce ho zachrániť pred sebazničujúcim cieľom. Nezachráni. Ako pätnásťročnej mi to pripadalo ako ten najromantickejší príbeh lásky. Rómeo a Júlia boli oproti nim vlažní amatéri. A to je problém. Teraz nemyslím problém s hereckou kariérou Nicolasa Cagea, hoci odvtedy som ho videla už len v tom divnom filme, čo jazdí na tej diabolskej motorke. Ja viem, aj to je problém, že som sa vôbec dostala k takému filmu, explicitný sexuálny obsah tam bol. Ale teda hlavný problém je to, ako je alkoholizmus prezentovaný v médiách, ako to posúva naše hranice toho, čo je norma a čo už nie a ako to zľahčuje závažnú diagnózu. Vo filmoch sa hrdinovia opíjajú tak osudovo, dramaticky, vášnivo, elegantne. Na druhý deň sa zobudia a sú zase krásni a zažívajú rôzne dobrodružstvá. Nikde na scéne nevidno utrápené ženy a vystrašené deti. V skutočnom živote sa ľudia opíjajú smutne. Všimnite si reklamy na alkohol, kto tam pije? Mladí, krásni, dobre naladení ľudia. Videli ste v reklame Jožka od vás z dediny, ako na bicykli slalomuje domov? Sotva. A určite každá takého Jožka pozná, ktorá nie, hláste  mi vašu obec v komentoch, pošleme tam expedíciu.   

Ráno na psychiatrickom oddelení. Do miestnosti sa pomaly trúsia smutní ľudia, v pyžamách, županoch, papučiach. Fascinovane hľadím na tie župany a papuče, niekde im ich niekto pomáhal večer baliť do kufra, spolu s príborom, slušnými ponožkami a toaletným papierom. Aké to bolo? Ticho, pohľady, nesmelá nádej v hlave, hádam mu alebo jej tentoraz pomôžu, len aby už prestal alebo prestala piť... Deti vo vedľajšej izbe pozerali do tmavého stropu, trochu sa tešili, že bude chvíľu doma pokoj, trochu sa hanbili, dnes videli otca spolužiaci, keď šiel z krčmy, trochu dúfali, že sa vráti a bude taký, ako iní otcovia. Pacienti si hľadajú si svoje miesto v kruhu, čo najďalej od psychológa alebo psychiatra, to sú blbé miesta, tie ostávajú tým, čo prídu neskoro. Lekár sa povzbudivo usmieva, smutné tváre sa obzerajú naokolo, von oknom, nechcú tu byť, hanbia sa, niektorí ani tu nepriznajú, že už sú za hranou, niektorí dúfajú, že možno porazia to, čo sa v nich zabývalo, "pozýva" stále ešte na jeden, aby sa zabudlo. Nie je nič osudové ani elegantné ani sexi na psychickej chorobe. Alkoholizmus nie je porucha vôle, rozmar, zlozvyk, zlyhanie osobnosti. Je to diagnóza, niekto má žalúdočný vred, niekto pije a nevie prestať. Na začiatku môžu byť vrodené predispozície, pridajú sa prvé skúsenosti, spoločenský tlak, a zrazu mozog funguje inak, už by ste chceli prestať a znovu nezačať, no nedá sa. Za pitím sa často maskuje depresia, osamelosť, neistota. Pitie je ako také volanie o pomoc, človek by chcel byť iným bližšie, no alkohol iných od neho naopak odháňa.

Nie je to jednoduché, vyliečiť sa, podarí sa to len niektorým. Základom je priznať si, že mám problém a rozhodnutie, že sa chcem liečiť. Praktický lekár dá výmenný lístok, môže poradiť odborníka. Psychiater môže predpísať návrh na liečenie, ideálne je vypraviť sa tam, kým odhodlanie vyliečiť sa trvá, čo nie je vzhľadom na dlhé čakanie na prijatie do liečebne jednoduché. Dá sa to skúsiť aj ambulantne, no zotrvanie v známom prostredí môže ohroziť zmenu. Vracať sa z roboty okolo krčmy každý deň a zrazu neísť, neprihodiť v tescu bedničku piva do košíka, porozprávať sa s kamarátmi len tak, nasucho... Psychológ a psychoterapeut liečia rozhovorom, to chce silnú motiváciu a veľa odhodlania celej rodiny. Prvých pár sedení preplatí poisťovňa, určite to stojí za to. Kašľať na susedov, že čo si pomyslia. Keď bude zle, ich súcitné pohľady vám nepomôžu. A keď bude dobre, ich klebety vám budú ukradnuté. Ani nám už nie je čudné, aké je u nás je pitie normálne, Lasica so Satinským majú v pesničke niečo také, že: "ani s nami nepije, ani ženu nebije, prečo sa len od nás takto dištancuje..." Samozrejme. Alkohol je všade, nedá sa bez neho ani ticho nenápadko o rok zostarnúť, každý vám chce pripiť, lebo narodeniny, lebo Vianoce, lebo nová kosačka, lebo aj do druhej nohy, lebo sme vypálili, lebo len nech vám pekne rastie a je zdravé. A to nie je v poriadku. Takto by žiadne dieťa nemalo vyrastať.

Poznala som niekoho, kto sa veľmi tešil na vnúča. Ale už ho to tu s nami nebavilo a poponáhľal sa. Minuli sa s Matúšom o tri roky. 

Je noc. Sedím v kuchyni na dlážke, muž aj Matúš spia, jem čokoládu na varenie, nič moc, inú nemáme. Už pár dní ma v hlave prenasleduje slovné spojenie "dosť dobrá matka", a teraz mi dochádza, kde som ho po prvýkrát počula - ešte na vysokej škole (bože ja som takto niekedy žila?), na prednáške u primára psychiatrického oddelenia. Po jednom z ťažkých dní, keď netuším, čo so mnou je (dobre som šípila, to sa len po mesiacoch vracia cyklus), mám chuť zabuchnúť dvere a nechať za nimi tých najmilovanejších, mi slová dosť dobrá znejú nádejne. Nie perfektná, nie dokonalá, ale dosť dobrá. 

Na druhý deň som si to vygooglila, Winnicott to vymyslel, nie Kohut, ako som si pôvodne myslela. Asi som si to céčko zo skúšky nakoniec zaslúžila... Dosť dobrá matka je taká, ktora vie citlivo reagovať na potreby dieťaťa. Spočiatku bezvýhradne, pri každom náznaku nepokoja, už idem miláčik, mama ťa hneď vezme na ruky, postupne opatrne dávkuje malilinké dávky frustrácie, vydrž Matúško, maminka scedí zemiaky a vezme ťa, tú chvíľočku vydržíš, nie Matúš, okuliare nie sú na hranie... Dosť dobrá matka dieťa s láskou pripravuje na to, že jeho potreby možno niekedy nebudú naplnené a svet nebude vždy priateľský. Matka, ktorá dieťa frustruje od začiatku, aby sa "naučilo", kým na to ešte nemá kapacitu, ktorá ho nechá plakať, kým sa nevysilí, nie je skrátka dosť dobrá. Rovnako ani tá, ktorá aj rastúce dieťa stále drží v nereálnej bublinke okamžitého napĺňania potrieb ešte predtým, než ich vôbec má. Páči sa mi tá teória, matka je človek a ľudia su omylní. Ak by bola lepšia výchova neomylnými robotmi, niekde by ju už určite zaviedli. Ale nie je, dieťa sa na život musí pripraviť len tak, že jeho realitu, nie vždy ideálnu, bude zažívať v bezpečnom prostredí, pri milujúcej matke, ktorá s ním niekedy tancuje a bozkáva ho a je tu len pre neho, no zároveň niekedy robí niečo iné a dieťa musí počkať. Od úplnej oddanosti prvych mesiacov, ktorú mu dáva a ono ju potrebuje, aby nazbieralo odvahu na prve samostatné kroky, až k vyprevádzaniu od dverí - miláčik, toto je svet, niekedy je krutý a ja som sa snažila pripraviť ťa na to najlepšie, ako som vedela. 

Premýšľam, aká by bola matka žijúca od svojho narodenia na opustenom ostrove, taká, ktorá nikdy nevidela iné matky v akcii, nikto jej neradí, čo má robiť a nemá internet. To, či to robí dobre, by zrejme odvodzovala od reakcií svojho dieťaťa. Je spokojný, keď ho mám na rukách? Budem ho mať na rukách. Smeje sa, keď sa hráme? Budeme sa hrať. Chce loziť pomedzi palmy? Necham ho loziť. Tá teória je vlastne veľmi inštinktívna, stačí, aby sme ich len pozorovali. Keď bol malý, nedal sa položiť, ani na chvíľu. Tak som ho nosila. Teraz je väčší, keď ho položím, tiež občas zamrnčí, škaredo na mňa zazrie, a potom sa ide hrať. Pomaly sa učí, že počas dňa tu nie som len pre neho, ale robím aj iné veci, no zároveň vie, že doposiaľ som vždy prišla, keď bolo treba. A tá istota, že som tu, keď treba, ho poháňa vpred, k samostatnosti. 

Matúš niekedy máva na obed kupované príkrmy namiesto bio kurčaťa a lozí si po zaprášenej podlahe v jednej plienke aj dve hoďky. Nechodím s ním na plávanie ani nemá montessori hračky. Matúš nie je na facebooku ani na MK a nevidel tie krásne fotky nastajlovanych detí, mladších a už sediacich/štvornožkujúcich/chodiacich a ich mamičiek, s nalakovanými nechtami, v krásnych domovoch, s hrnčekom kávy v ruke... Nevidel ich, preto ho to netrápi a ľubi ma aj tak! Ľúbi ma, lebo namiesto naháňania zdravého kurčaťa po celom meste si ho radšej uviažem do šatky a tancujeme spolu po byte. Namiesto úzkostlivého udržiavania poriadku mu otvorím dvierka na skrinke s hrncami, sedím vedľa neho a pozerám, ako ich vyťahuje a rozvláča (minule som našla sitko na čaj na wecku). Ja viem, môžem si to dovoliť, mám len jeho, skvelého muža a žiadnu zvedavú svokru, ktorá by sa pýtala, či mám požehlené a navarené, za chrbtom. Jasné, že ma veľa vecí štve - bordel, tie rovnaké dni v teplákoch, príkrmy na koberci, maily s úlohami od šéfa, ten pocit, že u nás v práci ide všetko ďalej, bezo mňa, zato s novými, mladšími a šikovnejšími kolegyňami, muž, ktorý čaká, že večer ako nič prehodím tepláky a únavu a diastázu cez stoličku a bude to ako kedysi... a potom si uvedomím, ze taký ako dnes už Matúš nebude, nikdy. Myslím na ten luxus, byť doma a dostať zaplatené, na moju sesternicu žijúcu v USA, ktorá po šiestich týždňoch od pôrodu zaťala zuby a musela sa vrátiť do roboty ako všetky ostatné matky tam. A keď sa pristihnem pri tom, že sa veľmi ľutujem, pripomeniem si, ze tam vonku sú ženy, ktoré chceli vyvárať príkrmy, no nie je komu, chodia do práce a pri počítači nemajú v rámiku fotku dieťaťa. Alebo premýšľam nad čečenskou matkou, ktorá na dvore našla znetvorené telo svojho syna, ktorý sa previnil tým, že sa narodil ako gay v nesprávnej krajine. Taká zmena perspektívy bohovsky pomôže, zrazu sa hanbím, ako je možné, že som si toto všetko zaslúžila, zdravé dieťa, muža, tepláky, únavu, život v nudnej krajine, kde dostanete aspoň tých dvesto eur a nebojuje sa tu ako na mnohých iných miestach sveta, kde matky tiež musia vychovávať deti.

Zbytočne sa znepokojujeme, či sme dokonalé. Naše deti nás dokonalé nepotrebujú, stačí, ak budeme dosť dobré. 

Myslím, že žiadna iná skupina občanov nemusí dennodenne tak tvrdo vyjednávať svoje hranice ako práve my, matky. Dobre, možno ešte kolumbijský premiér, čo sa tam už polstoročie naťahuje s tými povstalcami z pralesa. Ale potom už fakt nikto. Minule som trikrát v priebehu dňa dostala otázku, či Matúš už pije čajíky, od troch rôznych ľudí. Keby som bola trochu konšpiračnejšie založená, už v tom vidím spiknutie čajoloby. O hraniciach sa veľa hovorí v súvislosti s výchovou detí, ako im ich nastaviť, aby nám neskákali po hlave. Matúš ešte nevie skákať, takže si môžem dopriať luxus venovať sa svojim hraniciam. Tým, ktoré sú pravidelne atakované zvonku – Prečo si ho nenaučíš lepšie spinkať? Nie je mu zima? Ty mu fakt dávaš mäso? Myslím, že nemusím pokračovať, všetky vieme.

Akoby malé dieťa bolo súčasťou verejného majetku, každý sa cíti povinný chrániť ho, bez ohľadu na tú, ktorá ho porodila. Zámer je to určite niekde v prvopočiatku pekný, ale zriedka zrealizovaný tak, aby sa neublížilo matke. Najkrehkejšia vec tu totiž nie je dieťa, ktoré neumrie, ak sa udrie, ak zje omrvinku zo zeme, ak nedostane ponožky alebo čajík... Najkrehkejšia je sebadôvera matky. Nielenže má tú najťažšiu úlohu zo všetkých, ešte musí aj brániť svoj malý svet, práve pred tými, ktorí by mali byť tichou podporou a k dispozícii len vtedy, ak ich požiada.

Patent na takéto starostlivé otázky majú svokry. Vždy som si predstavovala, že s tou svojou budem mať pekný vzťah – spoločne nákupy, kávičky... Prehrávala som si v hlave magický obraz toho, ako mi v izbe zaliatej slnkom hladká bruško a podáva dupačky, ktoré ešte kedysi nosil môj muž a teraz bude jej vnúča. Bola som presvedčená, že vtipy o svokrách sú len hnusný stereotyp, ktorý treba prekonať. A potom sme sa spoznali.

Určite poznáte tie knižky, ako sa konštruktívne hádať, ako byť asertívna, ako efektívne komunikovať s okolím. Niektoré z týchto populárnych prístupov vychádzajú zo šikovnej teórie psychológa Carla Rogersa. V začiatku svojej kariéry pracoval s problémovou mládežou. Neviem, akú mal svokru, ale mne toto na úvod stačí. Podľa neho na efektívne medziľudské vzťahy potrebujeme tri veci, áno, len tri, žiadna finta v tom nie je.

Prvou je empatia, snaha vcítiť sa do toho druhého. Nie také, že ja som to zažila, presne viem, ako ti je. Ozajstná empatia je oslobodenie sa od vlastných pocitov a názorov, čo by mal ten druhý robiť. Predstavenie si seba samej v jej pozícii, s jej zážitkami, skúsenosťami, postojmi. Je to ťažké, no pomôže nám to porozumieť tomu, prečo niekto robí to, čo robí. A keď rozumieme, prečo niekto robí to, čo robí, ten konkrétny konflikt nám ublíži menej. Urobíme si teraz také cvičenie. Zavrite si oči a predstavte si samy seba v koži svojej svokry. Aj v tej nemožnej kvetovanej blúzke? Áno, aj v tej. Takže, vypiplala som si toho svojho chlapca, a že to nebolo jednoduché, a teraz tu sedí a roztopene sa díva na tú cudziu ženu. Pekná, štíhla, dobre zarába. No hej, mne ostalo brucho po deťoch a kariéru som robiť nemohla, po materskej ma už nevzali do tej roboty, ktorú som mala rada, tak mi muž vybavil u nich v závode. Ona krúti nosom nad pečeným kurčaťom, ktoré mal on vždy tak rád, vraj také neje, môj syn sa na mňa ospravedlňujúco pozerá, mami, my sme teraz vegetariáni... Obed prehrmí, vraciam nedojedené kurča do pece, mladí odchádzajú, že teraz nebudú mať čas, ale cez leto by sa možno zastavili. Dvere buchnú, pozerám z okna, ešte včera sa tu bicykloval po dvore... Môžete otvoriť oči.

Druhou vecou je akceptácia, prijatie. Rogers bol humanista, nie že by iní psychológovia neboli, on proste úprimne z celého srdca veril, že ľudia sa snažia najlepšie ako vedia. Tvrdil, že všetkých musíme brať takých, akí sú. Ľudia nerobia iným zle preto, že chcú (ak teda nie sú psychicky chorí), oni skrátka možno inak nevedia. Moja svokra vyrastala v tieni obľúbenejšej, úspešnej a spoločenskej staršej sestry. Vydala sa mladá a celý život prežila v jednom dome s vlastnou svokrou, prísnou ženou. Len zriedka ju počúvali a jej názor sa nebral vážne. Myslím, že preto nikdy nič nehovorí otvorene, a nikdy na nič nereaguje úprimne, ale len tak formálne. Taká komunikácia po povrchu, ľudia sa na seba dívajú, slová prúdia z oboch strán, no dialóg to nie je, jasný pane. Ona skrátka mala smolu, že sa to inak nenaučila. Taká je a ja to nezmením, hráme s kartami, čo máme. Verím, že sa snaží, chcela by, no možno sa bojí niekoho k sebe pustiť, možno jej kedysi ublížili, lebo bola príliš otvorená, určite to však nerobí preto, aby nevesta milostivá mala o čom vypisovať blogy.

Poslednou, treťou vecou je kongruencia. Kým empatiu, čiže porozumenie, aj akceptáciu, čiže prijatie, dávame svokre, kongruencia je tu pre nás. Byť kongruentná znamená byť ozajstná, autentická, dávať pokojne a zároveň sebaisto najavo, čo si myslím, nedusiť to pod pokrievkou, aby som potom za dverami vybuchla. Áno, to sa dá, a dá sa nebyť pri tom nepríjemná, arogantná, nevďačná, konfliktná.

Ukážka:

Svokra: „Ja som chlapcom dávala čajík, keď mali toľko ako Matúš“

Ja: „Uhm“ sprevádzané uznanlivým pokývaním hlavou

Koniec ukážky.

Žiadne domýšľanie si a čítanie medzi riadkami. Kým nepríde priama výzva, stačí takto. V poriadku, beriem, chlapci už v Matúšovom veku pili čajíky. Jednoduchá informácia, ktorú som zaevidovala, a tým to hasne. Pointa je v tom, nebrať veci, čo sa hovoria, ako útok/návrh/kritiku/poučovanie. Neznamená to, že súhlasím so všetkým, čo sa povie, znamená to ok, evidujem, zvážim, to je tvoj postoj, máš naň právo, aj ja mám nejaký. Určite namietate, že vaše svokry sú priamejšie, nestačí im taká nevinná poznámka, nasadzujú tvrdý kaliber. Scéna so svokrou č. 2:

Svokra: „Mala by si už malému dávať čajíky“

Ja: „Viem, mami, že sa bojíš, že bude mať malo tekutín. Hovorila som o tom s doktorkou, vraj sa to niekedy takto odporúčalo, no ja ho prikladám na prsník často, mal by mať dosť tekutín“ Jasne, že sa bojí, jej vnúča, vysnívaný batôžtek šťastia tam leží v spároch tej nepríjemnej ženy! Najťažšie je ostať pokojná a sebaistá, nezvyšovať hlas, dať najavo, že nás jej mienka zaujíma, no zároveň dať na vedomie, že tu sú moje hranice, ktoré asi čoskoro prekročí.

Svokra: „No to sa mi nezdá, podľa mňa je smädný“

Ja: „Mami, naozaj sa neboj, pozri, skúsim ho priložiť, či pije... Vidíš? Nechce“

Svokra: „Tiež len tým moderným doktorom veríš, teplo je, ja by som mu dala“

Ja: „V poriadku, chápem, že ťa to znepokojuje, ja sa riadim inými zásadami ako ty“

Svokra: „Matúško, poď k babke na ruky, dá ti čajík“ (aaa už sme za hranicou)

Ja: „Mami, teraz by som rada mala Matúša pri sebe, môžem ti ho dať neskôr“

Svokra urazene odchádza. Je to škoda, no pre moju duševnú pohodu je kľúčové, aby som si ustála, čo chcem a nechcem. Ak by som jej ho dala, cítila by som sa strašne, nielen, že ma spochybňuje, ale ešte mi aj vzala dieťa. Hranice treba iným zadefinovať jasne, aby vedeli, kedy sú už za. Ak im to nepovieme jasne, budú ich možno s dobrým úmyslom prekračovať, a my jedného dňa bez dôvodu vybuchneme. Kongruencia je o tom, že hovorím otvorene o svojich pocitoch, nie o druhých ľuďoch a ich pocitoch. Čiže nie „Vždy ma spochybňuješ,“ ale „Mrzí ma, že necítim podporu.“ Nie „Stále ma poučuješ a hádaš sa so mnou,“ ale „Je mi smutno z toho, že musíme tráviť čas takýmito zbytočnými konfliktami.“ Nie „Si panovačná žena,“ ale „Cítim sa pod tlakom.“ Nie „Nikdy ma nepočúvaš,“ ale „Chcem ti niečo povedať, prosím, vypočuj si ma.“

Žiadna teória nie je dokonalá a v praxi ich skutočne funguje len pár. Vaša svokra možno bude naďalej protivná. To zrejme nezmeníte, no môžete zmeniť svoj postoj, to úplne stačí. Môžete si uvedomiť, že je to žena, ktorá možno kedysi tiež chcela robiť veci po svojom, možno nemala podporu, možno tej čerstvej matke v nej dokonca niekto ubližoval. Môžete si uvedomiť, že sa bojí, už zabudla na to, aké je to mať malé bábätko. Môžete si uvedomiť, že za jej dverami ste aj tak tou neohrozenou matkou, ktorá má svojho muža a svoje dieťa len pre seba. To väčšinou stačí, aby vás konflikty až tak nevyčerpávali a neubližovali vám. Ako sa my učíme byť matkami, ony sa učia byť svokrami, a tiež to nemajú jednoduché. Toľko snívala o svojom vnúčati a teraz je také vzdialené, lebo ho na rukách drží neposlušná nevesta, tá cudzia žena. Ako majú svokry vedieť, kde sú naše hranice, keď im nedávame signály o tom, čo nám vadí, čo nechceme? Netreba kričať a búchať dverami, stačí prejaviť rešpekt, poďakovať sa za názor, uistiť ju, že sa nemusí obávať, a sebavedome prirodzene očakávať rešpekt aj z jej strany, predsa len, jej syn si ma vybral. Nie je to drzé, je to vyjasnenie pravidiel, bez ktorých nefunguje nič. Ani politika, ani šport, ani vzťahy.

Toto by som jej raz chcela povedať, keby počúvala: Teraz som matka ja a robím najlepšie ako viem. Možno si si ma predstavovala inak, možno sa ma trochu bojíš, možno si pre svojho syna chcela inú, lepšiu. Viem, že mi chceš pomôcť. Tvoja kritika ma však zneisťuje. Tebe samej to ubehlo rýchlo, nemala si to jednoduché a nestihla si sa možno z výchovy viac tešiť. Viem, že aj tam niekde v tebe je mladá matka, ktorú každý poučoval, a zastrájala si sa, že taká nikdy nebudeš. Rešpektujem ťa ako ženu, ktorá vychovala môjho muža, a podarilo sa ti to výborne. Obe ho milujeme a obe milujeme aj moje dieťa a tvoje vnúča. Pre nich by sme to mali spolu skúsiť.

Raz za rok sa tak rozpačito objímeme, na Vianoce pod stromčekom. Málo jej hovorím, veľa ju počúvam. Raz sa to preklopí. A možno aj nie.

Predávame náš krásny, slnečný minibytík v centre Nitry. To nie je inzerát, ale stav veci. Máme upratané ako nikdy, až sa bojím niekam sadnúť alebo niečo položiť tam, kam nepatrí. Cudzí ľudia k nám chodia na obhliadky, prechádzajú sa po ňom v topánkach, obzerajú náš nábytok, hodnotia odbité kachličky, prasknuté parkety, potom sa oprú o zárubňu a pýtajú sa, či sa nedá spustiť tisícka, dve, tri dole...  ešte chvíľu a maklér bude mať u nás vlastný hrnček. V tom čase vždy zdrhám s Matúšom na prechádzku, nechcem byť pri tom, a po návrate intenzívne vetrám tú atmosféru zmeny, lúčenia. Dom, kam sa budeme sťahovať, sme našli na dedine 12 km od Nitry, krásny, bungalov, so záhradkou, ktorá je o trochu väčšia ako to, čo si predstavujem pod pojmom výbeh pre sliepky. Taký domček, o akom mladé rodiny snívajú, s hypotékou, pre ktorú tí otcovia rodín občas v noci nespia, ale s úzkosťou pozerajú do stropu. S mužom sme tu strávili vyše 10 rokov. Do toho bytu sme si doniesli Matúša. Tu na gauči som sedela, keď mamka volala, že ocino je v nemocnici, a mám prísť domov a doniesť si niečo čierne. Tieto dvere mi namontoval on a dal mi tam dvojitý zámok, aby som bola v bezpečí. Tí cudzí ľudia možno budú chcieť lepšie a tieto vyhodia. Nechcem to vedieť. 

V Nitre máme krásny park. Vždy v ňom fúka a topole pri rieke hučia človeku nad hlavou. Odkedy som si nainštalovala endomondo a naháňam kilometre, muž sa so mnou nechce prechádzať, a tak mi ostal len Matúš. Stretávam tam mnoho mamičiek a oteckov, niektorí kočíkujú s vlastnými mamami. To vám závidím. Ani tak nie tie prechádzky, moja mamka furt hundre, že ju bolia nohy a ponáhľa sa domov. Skôr ten pocit, že v nedeľu poobede máte ísť ku komu na kávu. Že na ulici stretávate bývalých spolužiakov. Že si môžete pomyslieť, tade som chodila do školy. Sme tu sami, úplne sami. Jediní, s kým sa na ulici zdravím, sú dvaja milí mormoni. Križujú sa nám trasy. Ak potrebujem ísť k doktorovi, muž si berie dovolenku a stráži Matúša. Takže si plánujem doktorov na jeden deň. Minule sa mi stretol raňajší gynekológ a dopoludňajší zubár. Muž nebol výnimočne v práci a nosil malého v nosiči okolo ambulancií, keby niečo. Napriek invazívnej povahe oboch vyšetrení som si to súkromne nazvala mamin wellness day, keďže to je jeden z mála prípadov narušenia kolobehu veľmi podobných dní. Zatiaľ sa snažím nemyslieť na to, čo budeme robiť, keď Matúš ako škôlkar ochorie a obaja budeme mať v práci niečo dôležité. Naše mamy sú ešte mladice aspoň podľa výpočtov dôchodkového veku od sociálnej poisťovne. A hlavne sú tristo kilometrov ďaleko. Keď s mamkou skypujem, hovorí na Matúša, a ten kuká jak puk. Zaslúžili by si byť viac spolu. Obaja. Na obrazovke vidím, že mamka je už babka, už to nie je tá mamka s dlhými tmavými vlasmi a v červených šatách, na ktorú som pyšne ukazovala, že to je moja mamka. Občasné cesty domov sú rozpačité. Všetci vyvolávajú, chcú, aby sme sa zastavili, a s mužom sa vadíme, ako to zorganizovať. Moja mamka vypráža na obed obligátnych tridsať reznov a potom v nedeľu nám mava, ako to rýchlo ubehlo, škoda, že musela byť v kuchyni. 

Chcem, aby sa Matúš mohol hrať na tráve a bicyklovať po ulici, túlať sa popri rybníkoch, zažívať dobrodružstvá, ktoré k chlapčenskému detstvu patria. Naša budúca obec vyzerá ok. Vo fotogalérii na webe sú zvečnené dôležité udalosti, napr. keď tade šli cyklisti v rámci celoslovenských pretekov, keď bol pred pivárňou pristavený rodeo býk (samostatná galéria pre deti a dospelých na býkovi), keď mali deti súťaž v streľbe zo vzduchovky... Medzi pamiatky patrí okrem iného dom smútku, zasluhuje si dve fotky z ôsmich. Nikdy som nežila na dedine, možno si to trochu idealizujem, no myslím, že sa tam bude komu zdraviť... Keď chodím po Nitre, rada si obzerám ľudí, asi na nich trochu aj civím, a premýšľam nad nimi. Veľmi smutná žena, ktorá si na MDŽ nesie karafiát, a vie, že všetci na nej vidia, že nie, to nemá od nápadníka, to má od šéfa z práce, lebo on svojmu ženskému kolektívu vždy na MDŽ kupuje... Starý dôstojne sa tváriaci pán, ktorému spod obleka trčí hadička a v čiernej kabele si nesie vývod, a predsa má hlavu vztýčenú. Výstredne poobliekané mladé baby, ktorým vôbec nezávidím dospievanie v tejto dobe. Unavené mamy každého veku s taškami z Tesca a z Lidlu. Babka, ktorá vyzdvihuje vnučku zo škôlky a dáva si na chrbát jej ruksak Frozen. Budú aj tam?

Posledné Vianoce, Matúšove prvé, u mojej mamky, neboli bohviečo. Od samej snahy, aby bolo všetko dokonalé, sme sa na Štedrý deň povadili takmer každý s každým. Matúš sa počas vybaľovania darčekov rozhodol dať nám tiež nejaký, do plienky, a kým sme mu tú riťku zachránili a vrátili sa medzi ostatných, všetky darčeky už boli vybalené. Škoda, na darčekoch je podľa mňa naj to, ako sa obdarovaný zatvári. V byte sme nemali miesto na stromček, ak by sme ho postavili, nebolo by kam dať sušič s prádlom. V dome bude kopa miesta, aj na stromček, a ja tak nejak tuším, že aj preto už tieto Vianoce musíme začať nejakú vlastnú tradíciu, žiadne že u mojej mamy alebo u tvojej lebo vždy bude tá druhá urazená/smutná, ale sami, spolu, ja som teraz tá mama, ktorá musí urobiť Matúšovi krásne Vianoce, aby si raz mohol pozerat fotky a cítiť sa ako ja, keď pozerám na tie čiernobiele tváre, z ktorých väčšinu už nikdy neuvidím vo farbe. Asi tak nejako sa to v človeku preklápa, že som síce dcéra, ale som hlavne manželka a matka. Ťažká úloha, vytvárať novému človeku domov. Lebo či ste odišli do Austrálie alebo len do vedľajšieho vchodu, tie spomienky sú strašne dôležité a nezabúdame ich. 

Minulú nedeľu sme krstili neterku. Od svokry už od jej narodenia počúvame, že aká je strašne dobrá, stále spí, neplače, tak sme boli zvedaví na prvé stretnutie bratranca a sesternice. Drobček prespal celý krst, jediné dieťa, ktoré bolo počuť, bol moj Matúš, ktorý sa vytrvalo snažil ukecať anjelika z kostolnej výzdoby na debatu. Drobček prespal sám v kočíku aj obed v rušnej rodinnej nálade a aj afterpárty s kávou a koláčmi. Bilancia u nás: Matúš sa stihol počas obeda dvakrát nakojiť, potiahnuť dedka za ucho, roztrhnúť babke retiazku, ogrckať mužovi kravatu, rozrevať sa v svokrinom náručí (yesss) a vo finále si za všeobecného veselia a svokrinho údesu strčiť do úst fľašu od piva (nealko). Všetci hostia pri rozlúčke s rodičmi tichého drobčeka uveličene konštatovali, že strašne je dobrá tá vaša malá, ani sme ju nepočuli... Nám nehovorili nič, len v jednom momente som odkiaľsi započula, to vieš, ona ho v tom nosí od narodenia, to už si naučili na ruky, to už teraz nič neurobia a navyše ešte stále kojí...

Môj muž nie je veľmi všímavý človek, aj po polroku sa pri každom kúpeli pýta, v ktorej zásuvke má Matúš pyžamko. No večer v posteli mi hovorí: Niečo je na tej malej zvláštne, ťažko to pomenovať, taká apatia. Občas sa pomrví, že by sa možno aj ozvala a potom akoby to vzdala a zase privrie očká s takým múdrym dospelým pohľadom. Na druhý deň od brata opatrne zisťuje, že teda ako si zvykajú, ako sa im darí... Brat že výborne, paráda, malá je dobrá, naučili sme ju.... Muž sa pýta, že ako? A on že normálne, proste decko musí aj porevať, ju to po 15 minútach prejde a zaspí na tom balkóne a normálne dostane fľašu zase až za tri hodiny. Žene to tak vyhovuje a ja jej do toho nekecám.

Mám takú súkromnú hypotézu. Tak ako máme každá vlastný štýl šoférovania alebo spôsob, akým komunikujeme, máme aj vlastné štýly vychovávania. Som presvedčená, že každá chceme byť čo najlepšia matka a každá to robíme najlepšie ako vieme, tak, ako je nám to prirodzené. Príčiny mnohého z toho, ako sa správame k deťom, sa dajú vypátrať v našej osobnosti, temperamente, fungovaní vo vzťahoch, v našom vlastnom detstve, vo vzoroch matiek naokolo, v našich predstavách, ktoré sme o materstve mali pred narodením dieťaťa. Tak ako je každá z nás jedinečná, je jedinečné aj materstvo každej z nás. Niektorá z nás možno musela predčasne dospieť a ukladať mladších súrodencov spať, lebo doma sa často až príliš oslavovalo. Iná celý život bojovala o priazeň kritického otca a plánovala si, že nikdy nebude pokorne trpieť ako jej mama. Ďalšia možno bola tichým svedkom toho, ako rodičia pristúpili k nechcenému sestrinmu tehotenstvu... Ja som nikdy nechodila do škôlky a odjakživa som sa cítila neisto medzi rovesníkmi. Nechodím s Matúšom na plávanie ani do materských centier, je to pre mna veľká výzva, byť medzi inými mamami. Ako Matúš porastie, asi budem mať neodôvodnené obavy z toho, či má dobrú pozíciu medzi rovesníkmi. Už teraz si predstavujem, že je vodcom skupiny. Sú to odo mňa nefér očakávania a nemala by som ho nimi zaťažovať. Všetko toto pramení v mojom vlastnom detstve a keby to vtedy bolo inak, určite som iná matka. No ja som práve takáto, nehnevám sa na seba, lebo tomu rozumiem a som odhodlaná aj napriek tomuto robiť všetko najlepšie, ako viem. Máme v sebe veľa lásky a porozumenia, ak trochu rezervujeme aj samy pre seba, ešte stále našim deťom ostane dosť.

Existuje veľa teórií o psychickom vývine detí, o výchove. Jednou z nich je teória pripútania a hovorí o tzv. vzťahovej väzbe. Dieťa podľa nej potrebuje v prvých rokoch života osobu, ktorá sa o neho bude starať, plniť všetky jeho potreby, na ktorú sa môže naviazať a stopercentne spoľahnúť, ktorá príde vždy, keď zaplače. Plač je spôsob, ako sa dieťa dorozumieva. Dieťa nie je dobré alebo zlé len preto, že komunikuje viac alebo menej. Plač nie je nástroj na manipulovanie ani spôsob, ako vydierať rodiča. Je to jednoducho jeho jazyk. Iný zatiaľ nemá a evolúciu neoklameš. Ak by bábätká  na znak nepohody len tak vkusne pomrnkávali, pračlovečia mať by si nič nevšimla, naďalej oberala mamuta a prcek by ostal so svojimi potrebami sám v kúte jaskyne. Ak bábo plače a matka príde, dieťa získava základnú istotu - toto je môj nástroj ako komunikovať a ak dám najavo nepokoj, niekto príde, naplní moje potreby, niekomu za to stojím. Vieme, že deti si z prvých pár rokov života nič nepamätajú. Nebudú mať konkrétne spomienky na vymenené plienky, vôňu matky, chuť mlieka, teplo postieľky... Niekde v procese vytvárania identity, konceptu JA však budú mať pocit istoty, že keď zaplakali, mama prišla a pomohla. Mama ma prišla zachrániť, stojím za to, som hodný lásky. A tento pocit si ponesie do dospelosti - som hodný lásky, viem, že má niekto môže mať rád, a preto sa mám rád aj sám. Vážim si sám seba a nebudem vstupovať do vzťahov, kde si ma nevážia. 

Ako čerstvá matka asi každá z nás počula "neber ho na ruky, naučíš si ho, bude rozmaznaný, plač je dobrý na pľúca, nech si zvyká..." Neveríme si a počúvame, s párdňovým bábom každá rada dobrá. Akú skúsenosť si v sebe nesie takto vychovávané dieťa? Nemá význam komunikovať, som bezmocný, odkázaný na starostlivosť tých, ktorí nepočujú. Nie je mi dobre, no nik nepríde. Nestojím im za to, asi si nezaslúžim lásku... Po čase prestane, vzdá to, už neplače. Vie, že aj tak nik nepríde, tak odovzdane bdie. Deti nevnímajú čas, nevedia, že mama je len vo vedľajšej izbe, mama proste buď je alebo nie je. 

Niekedy mám chuť sa hnevať na mamy, ktoré poslušne nechajú vyplakať dieťa a neberú ho na ruky, lebo "mama vravela, že si nemám naučiť." Ktoré nervózne pohupujú kočíkom s plačúcim dieťaťom a do telefónu komusi vysvetľujú, že malá je zlá jak čert. Ktoré sa vystrašene dívajú do knihy, či je veľký hriech kojiť skôr ako za tri hodiny. Viem, že robíte najlepšie, ako viete. Viem, že si nie ste samy sebou isté. Viem, že vás možno niekto zneužíval a odvtedy sa bojíte dotykov. Viem, že niekedy by ste toho malého votrelca najradšej zavreli niekam, odkiaľ ho nebudete počuť. V tehotenstve sme vyberali najbezpečnejší kočík, fotky z ultrazvuku vešali do rámikov, žehlili tie najkrajšie dupačky. A teraz im odopierame to, čo najviac potrebujú. Najužitočnejšie rada, akú som kedy dostala, bolo uistenie, že potreba kontaktu a blízkosti je rovnako oprávnená ako hlad, smäd, spánok. Pamätám si na ten pocit úľavy - takže ho môžem brať na ruky!  

Cítite sa dobre, keď vás muž pobozká? Keď vás mama, hoci ste už dospelé, pohladí po vlasoch? Keď sa na vás kamoška usmeje a silno vás objíme? Blahoželám, vaše precitlivené matere vás určite brali na ruky a nenávratne pokazili. Také je to absurdné, veriť, že láskou sa dá pokaziť dieťa. Dieťa na ruky neučíme, dieťa tam chce byť prirodzene, patrí tam. Potreba telesnej blízkosti je prirodzená a spoločná všetkým ľuďom, a malým deťom, ktoré sú v tomto svete stratené, ešte viac. A je to naša zodpovednosť, nech si so sebou nesieme akékoľvek traumy a akokoľvek nás materstvo zasiahlo, deti potrebuju byť v našom náručí. A čím viac blízkosti teraz dostanú, o to samostatnejší, silnejší a odvážnejší sa v správny čas vyberú do sveta.  

V ten večer sme sa s mužom dlho rozprávali. Uvažovali sme, ako sa to stane, že niekto je taký rodič a niekto úplne, ale že úplne iný. Máme ich veľmi radi, aj toho ich spachtoška malého, už od prvého pohľadu. Sú mladí a majú to ťažké, no držia sa hrdinsky. Máme právo hovoriť im, že sa to dá aj inak? Obzvlášť ak ich všetci naokolo utvrdzuju v tom, že tak to má byť a majú dobré dieťa? Kde je hranica medzi užitočnou radou a podkopaním sebadôvery mladých rodičov? Verím, že dievčatko ešte "ožije", veď má len dva mesiace. Začne sa usmievať a jej rodičia jej nebudú vedieť odolať. Dobre je to vymyslené, všetky zvieracie aj ľudské mláďatká sú roztomilé, pretože potrebujú našu ochranu. 

PS Mám len jedno dieťa (aj to len pár mesiacov) a tento článok sa tvári ako že všetko viem a všade som bola. Ste tu skúsené matky, možno ste stavili na studený odchov a decká sa vám vydarili viac než výborne. Verím vám a teším sa. Každé dieťa je iné a nie je nič neobyčajné, ak niektorému stačí menej dotykov. Viem, že na nič matka nereaguje tak citlivo ako na náznak, že azda nerobí niečo dobre. Verím, že som sa nikoho nedotkla (ani teba, Evi, ak to čítaš). Nebol to zámer. 

PS 2 Veľa myšlienok v článku je zo vzácnych knižiek, ktoré som prečítala a pomiešala prečítané dokopy (J. Liedloffová: Koncept kontinua, W. Sears a M. Searsová: Kontaktné rodičovstvo, N. Aldort: Vychovávame deti a rastieme s nimi, ďalej čokoľvek od autora teórie vzťahovej väzby Bowlbyho alebo výborného slovenského odborníka na vzťahovú väzbu, Hašta. Pre hľadanie sily v sebe aj mimo seba Clarissa Pinkola Estés). 

PS 3 Možno z môjho Matúša vyrastie rozmaznaný hajzlík. Som presvedčená, že nie, no keby náhodou, potom mi môžete povedať, vidíš, my sme ti to hovorili. 

Ako správna matka začiatočníčka s vlastnou mamkou na opačnom konci republiky visím po väčšinu dňa na nete a obzerám fotky cudzích detí: "tu má 6 mesiacov a stojí, tu má 9 mesiacov a behá, tu má 12 mesiacov a dokončuje diplomovku, tu má 14 mesiacov a odchádza na stáž do CERNu..." Hodím očkom na Matúša. Nič netušiac kope nožičkami a obhrýza diaľkový ovládač. Uhniezdi sa vo mne nepokoj. Vyzvem muža: "Mojko, kde je ten papier od tvojej mamy, kde si zapisovala, čo si v akom veku už vedel?" Spolu zisťujeme, že od štvrtého mesiaca sedel a od desiateho chodil. Upodozrievam svokru, že falšovala záznamy nevinného dieťaťa. Následne vyrývam do muža, že či ako fakt musel byť také strašne šikovné decko. Aj v mužovi sa uhniezdi nepokoj. Googlime si psychomotorický vývin kojenca. Je toho strašne veľa a sme čím ďalej tým úzkostnejší. Aby sme mali pocit, že robíme niečo užitočné, objednávame knižku poprednej českej odborníčky p. Kiedroňovej Rozvíjej se, děťátko. 

Děťátko o pár dní dorazí na pobočku kníhkupectva v našom meste. Jupí, dôvod na rodinnú prechádzku! Možno sa budeme aj fotiť, treba doladiť vizáž (vzhľadom na stav vlasov volím mladistvý look - vrkoč a čiapka, a v súlade s pravidlom zvýraznite, čo je na vás pekné, domaľujem aj dramatické obočie). Uviažem nášho už čoskoro rozvíjaného Matúša a ideme. V kníhkupectve si knihu preberáme u milej slečny, náhodou mužovej študentky. Má krásne ryšavé vlasy a žiarivý úsmev. Kým hľadá v počítači našu objednávku, stihnú si dohodnúť termín konzultácie bakalárky... Otočí sa a zohne sa po našu knižku. Obaja jej civíme na tangá. Spod dramatického obočia zazerám na muža. Ryšavka nás vyprevádza, ja sa tvárim osudovo a sťahujem brucho a v tej istej chvíli si uvedomujem, že je to úplne jedno, lebo aj tak mám na bruchu Matúša a v spoločnej vetrovke vyzeráme ako dvojhlavý vorvaň. 

Doma listujeme knihu a hľadáme nejaku útechu. Je plná obrázkov. "Aha, aké zlaté deco, celkom jak Matúš," veselo ukazujem mužovi chlapča na brušku. Pod obrázkom čítame, že je to ukážka nedokonalého prvého vzpriamenia u dieťaťa so slabými brušnými svalmi. Veselosť opadá. Plačem, že som si asi svojimi síce láskavými, no neodbornými úchopmi nadobro zhumpľovala dieťa. Takzvané druhé vzpriamenie s vystretými rúčkami sme teoreticky mali mať už za sebou. Kiedroňová odporúča vyhľadať odbornú pomoc. Muž sa snaží odľahčiť situáciu a vtipkuje, že aspoň niečo iné sa u nás v domácnosti vzpriamuje, či sa nechcem pozrieť. Zazerám na neho a nesmejem sa. S vidinou útechy volám mamke. Zisťujem, že ja a moji súrodenci sme boli v súlade s vtedajšou módou nosení vo zvislej polohe, posadzovaní medzi vankúše a na dorážku obesení v chodítku. Ja som navyše kvôli bedrovým kĺbom nosila remene a chodiť som začala až v dvoch rokoch. Nasucho preglgnem a už si to v hlave fatálne spájam s bratovými krížmi, sestrinou migrénou a mojou skoliózou. Mamka mi vynadá, že stresujem. Muž skrýva knihu na hornú policu. Revem. Vyťahujem knihu z hornej police. Na obrázkoch veselé mamičky gúľajú svoje fit deti na fitlopte. Posielam muža nafukovať fitloptu. Iné tiež fit deti sa hrajú s takou mini fitloptou, tzv. overballom. Muž fúka a ja cez net objednávam overball. Šesť eur plus štyri poštovné. Ech, veď je to pre dieťa, kašľať na peniaze. Kladieme Matúša na fitloptu. Plače, tak mu spievam. Muž sa rehoce. Spievam veľmi rada, ale veľmi zle. Hľadáme na YouTube videá na cvičenie s detičkami. Mužovi sa to páči, lebo aj mamičky vo videách sú fit. Vypínam počítač, na dnes stačilo. 

Po pár dňoch zvoní kuriérka. Muž nafukuje overball. Nadšene ukazujeme Matúšovi, že aha, Matúš, loptička, a hádžem ju jeho smerom. Chyba. Matúš strašne plače a vyzerá cca ako na svojej prvej fotke. Zhúžvaný a fialový. Kde je ten krásny chlapček, ktorému pravidelne šepkám do uška, že nechápem, podľa akého modelu Michelangelo maľoval anjelikov v Sixtínskej kaplnke, keď Matúš ešte nebol na svete? Nasledujúce dni nenechávame Matúša v jednej miestnosti s overballom, lebo pri pohľade naň usedavo plače. Keď má dobrú náladu, túlim sa k overballu a bozkávam ho, aby videl, že ta blbá lopta nie je nebezpečná.

Matúš svoj strach po pár dňoch prekoná. Hrá sa s loptou a celkom mu to ide. Ja čítam a zisťujem, že tá kniha je fajn. Každé zdravé dieťa má v sebe predprogramované, že skôr či neskôr dosiahne konkrétne vývinové míľniky. Len neinformovaní rodičia ho môžu nevedomky, s dobrými úmyslami brzdiť napríklad tým, že ho nenechajú hrať sa na zemi a umiestňujú ho do pohodlného lehátka, odkiaľ všetko vidí. Zvedavému bábätku potom chýba ten motivujúci zážitok frustrácie, že chcem vedieť, čo sa deje, a preto sa snažím hýbať. Iní rodičia v snahe dodržať termíny v tabuľkách inštalujú bábo do polôh, na ktoré ešte samo nie je pripravené. Rušíme teda lehátko, je v ňom už len počas desiaty a obeda. Nosíme ho v polohe klbko. Gúľam ho na fitlopte. Väčšinu času trávi hrou na chrbátiku alebo na brušku na penovej podložke. Obľúbené hračky (aktuálne kelímok od jogurtu a opasok z mužovho župana) mu každý deň položím o centimetrík ďalej a teším sa, ako sa nemotorne ošíva, keď sa na ne snaží dosiahnuť. 

Uvidíme. Mala by som si začať zvykať, lebo tuším, že takto nejako sa už budem o Matúša strachovať do konca života. 

PS Týmto článkom nechcem nijako zľahčovať význam správneho manipulovania s bábätkom, pomoci odborníkov alebo rehabilitácie, ak je nutná. 

PS 2 Naša pediatrička ma v ordinácii aj taký plagát, kedy má bábo čo vedieť. Na naše panické otázky nám venovala trpezlivý pohľad, rezervovaný pre premotivovaných prvorodičov, a upokojila nás, že sme ok.

PS 3 Väčšina emócií v článku je prehnaných, neopodstatnených a zbytočne konfliktných. To je moja nová črta, na ktorú si asi budem musieť tiež zvyknúť. Práve teraz, keď mám Matúša, a ide o veľa, mi chýba moja racionalita, kritické myslenie a chladná hlava. Pomoc, kde ste? Vráťte sa! 

Kým sa mi nenarodil Matúš, mala som skvelý život. Permanentky do filmového klubu i do divadla, čašníci v kaviarňach a reštauráciách, ktorí vás už poznajú, milovaná práca, v ktorej môžete klopkať podpätkami a služobné cesty na zaujímavých miestach... Svojho muža mám po boku už polovicu života, takže pohoda aj na tomto fronte. Nosí občas oblek, čo je veľká výhoda - môžete z neho po návrate z kultúry ten oblek tak vášnivo filmovo strhávať... Skrátka pohodlný život dvoch intelektuálov z povolania. Bábo bol v našich plánoch ďalší logický krok, nad vínom sme si predstavovali, ako mu budeme na večer čítať Pána prsteňov a púšťať Pink Floyd. V práci som sa rozlúčila so slovami: "Za pol roka má máte naspäť!" a zamávala som zoznamom jasličiek v našom meste. 

V psychoterapii sa používa jedna zaujímavá metóda - nakreslite čiaru vášho života. Vzostupy a pády, dôležité míľniky a kľúčové udalosti. Ak by som si ju teraz nakreslila, deň Matúšovho narodenia by bola veľká zvislá čiara cez celý papier. Život pred Matúšom bol ako čiernobiely obrázok. Jasný, predvídateľný, elegantný. Život po Matúšovi je divoký film plný farieb, zvukov, vôní a špeciálnych efektov, ktorý nestíham sledovať, lebo mi kradne a ožužláva 3D okuliare. Ešte stále ma prekvapuje, ako som sa zmenila. Začalo to už v pôrodnici. Tašku plnú Cosmopolitanov, ktorú mi priniesla sestra ("začínaš dovolenkovať, nech sa nenudíš") som zasunula pod posteľ a začala opatrne listovať Mama a ja, čo sme dostávali v takom zadarmo balíčku... Reklama na Sunar, prizriem sa tomu prckovi lepšie... Zrazu cítim hrču v hrdle a už sa tomu nedá brániť. Dojato obzerám tu reklamné bábo, tu moje spiace v plastovej postieľke, a revem. Odvtedy revem stále, bez upozornenia a často aj bez dôvodu - pri reklamách, pri tom, ako sa muž hrá s Matúšom, pri Zem spieva, pri pomyslení na to, ako ho veľmi ľúbim (Matúša, muž ma popravde občas trochu štve)... Minule som revala, keď si kýchol s plnou pusou príkrmu (tiež od dojatia, no už trochu aj od únavy). 

Pocas tehotenstva sme veľmi zodpovedne a systematicky pristupovali k nákupu výbavičky. Medzi siahodlhými zoznamami na nete blikol komentár jednej mamičky - stačí prso a šatka... Pche, hipisáčka, pomyslela som si a vypisovala si na papier ďalej parametre vaničiek a výhody troch koliesok oproti štyrom. Kočík je v pivnici, už pol roka sa čuduje, prečo sa ocitol medzi bicyklami našich susedov. Niekedy si spomeniem na ten krásny letný deň, keď sme ho kupovali, a príde mi ho ľúto, zaslúžil by si krajší osud... Máme v albume fotky z návštevy u svokrovcov. Svokra hrdo a s úsmevom drží rúčku kočiara a ja stojím obďaleč. Na fotke to nevidno, no ten pocit si pamätám. Na čo tu som? Prečo je malý tam a ja tu? Cítim, že to takto nechcem... akoby mi chýbala nejaká dôležitá časť tela. Na toto sa nedalo pripraviť. 

Obdobie čerstvého rodičovstva je o hľadaní foriem, aké dáme novému životu. Ten malý cudzinec plače, ja som ubolená, nevyspatá a v pyžame, pozerám na svoje lodičky a kabelky a plačem tiež, lebo neverím, že život ešte niekedy bude ako predtým. Povedzte mi niekto, že bude. Najväčší hriech je vziať čerstvej matke sebaistotu - ako ho to držíš, daj mu aj ponožky, máš slabé mlieko... Počúvame rady, prehrabujeme sa v množstve vecí, ktoré sme pred narodením dieťaťa kúpili, čítame knihy a diskusie a túžime po nejakom signále, ako to vlastne robiť. A potom možno príde okamih, kedy cez tie mračná hlučných inštrukcií a rád prebleskne pocit, že takto to rob, ver mi, ja som inštinkt a viem, že to dokážeš, len ma v tomto zmätku nepočúvaš. Vytiahnem odniekiaľ lacnú šatku, ani nepamätám, kedy som ju kupovala, asi som ju k niečomu prihodila, veď nech ušetrím na poštovnom. Uviažem dieťa, hlávku si oprie o moju hruď a ako lusknutím prstov zrazu viem, že áno, takto to bude a budem ho nosiť a kojiť kým sám nepovie, že už dosť. 

Zrazu viete a strašne by ste to chceli vypovedať. Skúsenosť rodičovstva sa nedá sprostredkovať. Všimnite si to niekedy v rozhovoroch s inými rodicmi. Obligátne sa posťažujeme na spánok, bruško, únavu a potom na krátky okamih pozrieme na svoje deti a usmejeme sa, lebo vieme. Ostáva to medzi riadkami a rozumieme si. Sme na jednej lodi a vieme, ze to podstatné sa nedá vypovedať. Tá nesmierna šírka, hĺbka a intenzita lásky, o akej sme ani netušili, že existuje, ma ešte stále občas ohromí. Tie šikovné rúčky, keď uchmatne niečo zakázané, tá otázka v očiach, keď ho bolia zúbky, to uvoľnenie v tváričke, keď spí, ten hlasný smiech, keď ho bozkávam pod pazuchou...

Vzťah s mužom bol pre mňa vždy najstabilnejšou veličinou vo vesmíre. Odkedy máme Matúša, často sa hádame. On smutne pozerá na plagáty s divadelnými premiérami a uniká na viacdňové cesty. Veľa hovorí o tom, ako ho jeho mama vychovávala a ako sa to líši od našej výchovy a to ho hnevá. Začal písať Matúšovi denníček. Obaja vieme, že ho píše hlavne kvôli sebe. Povedal, že chce naspäť svoju manželku a už nezvládneme ďalšie dieťa. Utešujem sa, že to chce čas, že je to ťažké, no vyjdeme z toho silnejší. Premýšľam nad tou nesmiernou silou, akú musia mať rodičia, aby sa vysporiadali s úzkosťou, že im bola zverená najdôležitejšia úloha na svete. 

Ani v knihách ruských klasikov som nevidela toľko lásky ako tu, keď postujete fotky svojich detí alebo o nich píšete. A nikde som nevidela ani toľko odvahy, ako tu - keď idete po šiestich rokoch doma na prvý pracovny pohovor, keď ste s dieťaťom v nemocnici alebo keď v tehotenstve zistíte, že bábo nebude úplne v poriadku. Ani toľko rozmanitosti - niektoré žijeme samy tisíce kilometrov od rodiny, iné v rodičovskom dome s mamkou poruke. Niektoré máme pozorných partnerov, ktorí nám pomáhajú, iným sa muž vracia z kamiónu raz mesačne. Niektoré máme kočíky za niekoľko mesačných platov, iné po večeroch preratúvame, či ostane deťom na lyžiarsky. A nikde som nevidela ani toľko konfliktov a súťaženia. Ale blbosť, videla. Raz v telke bola diskusia s dámami, ktoré vedú organizácie na pomoc týraným ženám. V závere relácie boli také rozhádané, ako to len my ženy vieme.  Byť na mieste týranej ženy, ktorá čakala na niečo konštruktívne, asi sa radšej poobzerám po inom type pomoci, prisámbohu radšej od chlapa...

Viem, že keď je skoro ráno ešte tma a niekde v okne sa svieti, je tam jedna z vás a robí deťom raňajky, kojí, prebaľuje, vyrába masku na karneval...  Milióny malých vecí, ktoré nik nepočíta, no vo výsledku je to tá najväčšia vec na svete. 

Kým sa mi nenarodil Matúš, netušila som, aký ťažký a nádherný môže život byť. Teraz už viem, že som dôležitá a musím sa starať o svoje zdravie aj dušu, lebo ma potrebuje vo forme. Že som silná, dokážem počúvať svoj vnútorný hlas, mám v sebe strašne veľa lásky a ak mu niečo hrozí, dokázala by som aj nemožné. Že môžem byť milovaná, aj keď mám ešte stále brucho od pôrodu a nehviezdim v práci a ani v posteli. A že to treba zažiť. 

PS Počas písania článku som po prvýkrát zažila situáciu z kategórie "dieťa je podozrivo ticho a ja som si to všimla neskoro." Chcem veriť, že toho sudocremu nespapal veľa...

PS 2 Do práce som sa zatiaľ nevrátila a ani tak skoro nechcem. Minule som sa tam v rámci prechádzky zastavila a kolegyňa (tiež matka) mi trochu jedovato pripomenula, že už som mala byť späť. Usmiali sme sa na seba a obom nám to bolo jasné. 

PS 3 Určite vám napadne niečo z nasledovných možností A) nechápem, čo stresuje, veď má len jedno B) nemala by ho nosiť v šatke, zničí mu chrbatik C) mala by sa viac venovať mužovi, inak sa určite rozvedú. Prosím, nepíšte mi, čo si o tom myslíte. Všetky vieme, že nevyžiadané rady sú na dve veci. Ale môžete mi napísať, či aj vaše deti jedli sudocrem a ako to dopadlo.