Iné bytosti

Epilóg
         Je nádherný slnečný deň. Dnes je veľký deň. Martina sa dnes bude vydávať. Nakoniec neostala sama. Zoznámili sme ju s Loganovým priateľom a okamžite sme vedeli, že je to láska až za hrob. Všetko dnes zapadne do seba ako posledný kus obrovskej skladačky. „Mami, mami.“ Kričala na mňa malá Liliana. „Teta Martina je už oblečená, poď sa na ňu pozrieť. Poď.“ Ťahala ma za rukáv. Musela som sa postaviť od kozmetického stolíku a ísť s ňou. Od malička bola rovnako neodbytná a vždy dosiahla svoje. Nehovoriac o tom, že sa narodila ako iná. „Lilianka, kde je Matias?“ „Je niekde s ockom. On tvrdí, že tetu Martinu dnes nemôže vidieť žiaden chlap.“ „Matias predsa nie je žiaden chlap.“ Pousmiala som sa. „Veď je ešte maličký. A navyše by sa mal napapať.“ „Tak dobre, ale najprv sa poď pozrieť na tetu Martinu.“ Ďalej ma ťahala za rukáv.
          Je nádherná. Čo nádherná... Prenádherná! Stála uprostred miestnosti a obklopovali ju zrkadlá.  Neisto si poupravila šaty pod ramenami. „Neviem či je to dosť dobré.“ „Neblázni.“ Podišla som k nej.  Napravila som jej prameň vlasov, ktorý jej padol do tváre. „Veď si dnes najkrajšia žena široko ďaleko.“ Usmiala sa a ďalej sa obzerala. „Bábätko ťa aj tak miluje, pre neho si vždy najkrajšia.“ Predniesla Lilianka. Áno, zabudla som vám povedať jednu dôležitú vec a to, že Martina s už pomaly manželom Stefanom sa pripravujú na potomka. „Lili, ako vieš, že ma miluje? Veď je ešte v brušku, nevie rozprávať.“ „Ja predsa dobre viem, že detičky v brušku nerozprávajú.“ Poučila ju so zdvihnutým prstom malá. „Ani Matisko predsa nerozprával, on si to len myslel a tak mi to povedal.“ Martina sa rozplakala. „Neplač.“ Podala som jej snehobielu vreckovku zo stola. „Znamená to, že aj ono bude iné?“ Usmievala sa cez slzy od dojatia. Prikývla som. „Opýtaj sa ho Lilianka, či niečo nepotrebuje.“ Pohladila si okrúhle bruško. „Vraj by si dalo trošku čokolády.“ Zasmiali sme sa tomu. Tú čokoládu by si asi rada dala Lili. Ale je pravda, že trochu čokolády by pomohlo aj Mati. „Poď zlatíčko, pohľadáme ocka s Matiaskom.“ Podávala som ruku Lili. „Maminka, nemôžem tu ostať? Chcem sa ešte chvíľu rozprávať s bábätkom.“ Pozrela som na Martinu, aby som zistila, či jej to nevadí. Prikývla a privinula si Liliankynu hlávku k bruchu. Tak nech sa teda ešte porozprávajú.
            Prekvapilo ma ako, dnes Logan vyzerá. Oblek mal na sebe jedine v deň našej svadby. Martina sa však nedala odbiť tým, že jemu sa nehodí. Oblek sa hodí jednoducho každému chlapovi, či je mladý alebo starý. Bez rozdielu či je beloch alebo černoch. Jednoducho každému a hotovo. Logan vedel, že nahnevať tehotnú ženu sa mu neoplatí a tak jej radšej urobil po vôli. Keď chce oblek, bude mať oblek. „Vyzeráš nádherne.“ Privítal ma hneď komplimentom. Premerala som si ho od hlavy k pätám. „Ty dnes vyzeráš rovnako výborne.“ Zastokla som mu kvetinu do náprsného vrecka saka. „A čo Matias?“ Opýtala som sa, lebo som ho tu nikde nevidela drať kolená na novom obleku. „Hádam len nemáš strach, že sa neviem postarať o vlastného syna?“ „To som nikdy predsa nepovedala.“ „Vypýtal si papať, tak som ho nakŕmil a teraz si ešte pred obradom šiel pospať.“ Usmiala som sa na neho. Pobozkal ma a vzal za ruku, aby som sa na vlastné oči presvedčila o tom, že Matias naozaj spí. Moje, malé, zlaté dieťatko. Presne si pamätám na časy, kedy bola aj Liliana takáto malá. Cítim to, ako by to bolo len včera a pritom je to už takmer päť rokov. Veľmi sa obaja podobajú na Logana.  A čím sú starší, tým viac. Logan ma objal, kým som zasnene pozerala na Matiasa. „Už som ti dnes povedal, že ťa milujem?“ Opýtal sa a pohladil ma po vlasoch. „Minimálne milión krát.“ Usmiala som sa a skryla som sa do jeho objatia.
          Martina kráča v Loganovom sprievode k nám so Stefanom. Nie je tu veľa ľudí, len pár našich spoločných známych a pár detí. Nechcela veľkú svadbu, ani svadbu v kostole. Tak sa koná u nás na záhrade. U nás, myslím nás všetkých – mňa, Logana, Martinu a Stefana. Kúpili sme veľký dom s veľkou záhradou pre deti.
                  Mnohý sa iste pýtate, ako je možné, že sme všetci šťastní. Rovnako tak, kde je Jean. No, kde začať... Tak asi tou najpodstatnejšou správou. Jean umrel. Bohužiaľ práve vtedy, keď sa narodil Matias a ja mám to podozrenie, že sa prevtelil práve do neho. Jednoznačne však nedovolím, aby z neho vyrástlo rovnaké monštrum ako bol Jean. K šťastiu sme už potom potrebovali len málo. Získali sme ochranu od tých, ktorí bojovali proti Jeanovi a prísľub prímeria od tých, ktorí bojovali proti nám. A tak si nažívame každý v svojom vlastnom svete a riešime svoje vlastné problémy. Ak sa stretneme na ulici, slušne sa pozdravíme a pokračujeme ďalej vo svojej ceste.
       Zistila som, že naozaj každý je strojcom svojho vlastného šťastia a že rodina a ľudia, ktorých milujem sú a vždy budú u mňa na prvom mieste. Láska je to jediné na čom skutočne záleží.
       Bez lásky nevykvitne ten najkrajší kvet, bez lásky na svete ani šťastných detí niet...