Iné bytosti 42.časť

Jednoducho mi to Loganove správanie nejde do hlavy. Nikdy sa takto nesprával, určite v tom musí byť háčiť. Čert ho ber, ak by nebol. Veď predsa nie je možné aby sa človek, ktorý vás miluje len tak zo dňa na deň vyparil a tváril sa, že neexistujete. Alebo som vážne taká naivná? „Dobrý večer, slečna. Poďte, prosím, so mnou.“  Prerušil moje myšlienky nejaký chlap. Na prvý pohľad vyzeral ako všetci ostatní. Biela košeľa, čierny motýlik a oblek. Človek by ich jeden od druhého nerozoznal, ak by stáli chrbtom. Prijala som jeho ruku. „Kam ideme?“ Opýtala som sa  a bola som rozhodnutá nepohnúť sa z miesta, kým mi neodpovie. Až teraz som si všimla, že sa Jean niekam vytratil. Ani neviem kedy. „Len tu vedľa do zasadacej miestnosti.“ Odpovedal. No boh vie, čo odo mňa chce. Ale nasledovala som ho.  Naozaj ma zaviedol len o pár metrov ďalej. Bola tu miestnosť, v ktorej strede bol oválny stôl dlhy asi desať metrov. Okolo neho bolo minimálne päťdesiat stoličiek Natretých zlatou farbou a sedáky na nich boli s červeného kašmíru. Niečo mi napovedalo, že som sa práve ocitla v inej dobe. Nič iné sa však čakať nedalo. Som predsa v divadle. Tu sa pravdepodobne stretávali herci po predstavení na spoločný obed alebo večeru. Prípadne sa tu o niečom dôležitom rokovalo. Z opačného konca miestnosti na mňa niekto kýval. Už len podľa zlého pocitu v sebe som vedela, že je to Jean.
            Usadil ma vedľa seba. Ako by som bola jeho najväčší spojenec. Celý čas sa na mňa prihlúplo usmieval. Hovorili o rôznych veciach. Veľa z nich v živote nepočula. A vlastne mi to všetko šlo jedným uchom dnu a druhým vonku. Až kým som nezačula niečo, čo by sa vylovene mohlo týkať mňa. Hovorili o smrti mladého chlapca, ktorý proti nimi bojuje už dlhšie. Oprela som sa o operadlo stoličky a s úsmevom na perách som predstierala súhlas so všetkým, čo hovorili. V podstate som len chcela získať informácie. Zbystrila som ešte viac, keď hovorili o tom, kde by mohol byť. Jean mlčal. Pritom dobre vie, kde je. Ale on svoju pascu nevyzradí, pohybovalo by sa potom v jeho okolí príliš veľa ľudí. Podvedome som v ruke stískala prívesok na krku. Keby len vedeli ako rýchlo by som ho sem vedela privolať. Smiala som sa im v duchu. Moja škodoradosť je teraz nesmierna. Nemôžu mu nič urobiť. Len Jean vie, čo si myslím. Viem, že na mňa znovu zíza, odvrátila som zrak od muža, ktorý práve vášnivo hovoril a až priveľmi gestikuloval. Čo je? Opýtala som sa Jeana. „Nič.“ Pošepkal a ďalej sa na mňa usmieval. Usmiala som sa a zapozerala som sa na neho. Možno naozaj nie je taký zlý. Možno...
         Večer skončil bez problémov. Dokonca ani jatky, ktoré som si predstavovala sa nekonali. Aspoň teda o nich nič neviem. Jean však hovoril o tom, že sa mám postarať o to, aby nás tu oboch všetci videli. To sa aj stalo. Väčšina ľudí odo mňa nevedela odtrhnúť zrak počas celého večera vrátane Jeana, samozrejme.
          Doviedol ma domov neskoro v noci. „Hovoril si predsa, že potrebuješ zabiť nejakých ľudí...“ Nedalo mi to. „ Aj  som to urobil.“ „Kedy? Veď si bol takmer neustále so mnou.“ Pýtala som sa nechápavo. „To však neznamená, že som nebol aj niekde inde.“ Usmial sa. Tak toto mi pekne vysvetlíš. „Ako inde?“ Nedala som sa odbiť. Postavil sa vedľa seba. Bolo to ako by boli dvojičky. Presne na chlp rovnaké, rovnako oblečené, rovnako sa usmievali, hovorili rovnakým hlasom. To je úžasné. A zároveň aj trochu strašidelné. „Koľko takýchto Jeanov behá po svete?“ Ukazovala som striedavo raz na  jedného raz na druhého. Ostal už len jeden, priblížil sa ku mne a pohladil ma po líci. „Iba jeden jediný.“ Nie. Snáď nie. Snáď ma nechce pobozkať. „Nie.“ Posunula som sa o krok vzad. Ešte preto, že tu Logan nie je, nebudem sa správať takto. Odišiel a nechal ma stáť uprostred obývačky v tme samu. Prvé, čo mi napadlo, či nešiel ublížiť Loganovi, lebo som ho odmietla. Musím ho nájsť...
           Martina pravdepodobne spí hore pri mne. Stískala som prívesok v dlaniach. Ako ho použiť? Naozaj stačí len chcieť? Tak ťa prosím zaveď ma k Loganovi. Prosím. Pekne prosím. Myslela som si v duchu. Asi to tak nefunguje. Otvorila som ho  a pri ohľade na usmiateho Logana sa mi tisli slzy do očí. Takto to predsa skončiť nemôže. Budúcnosť sa predsa mení podľa toho ako sa ľudia rozhodnú.. Ja som sa nerozhodla opustiť ho. A dúfam v to, že ani on nie. Tak prosím, Logan. Chcem byť s tebou. Prívesok nepočúva, tak skúšam čokoľvek. Ani Loganova fotka vo vnútri teda nerobí zázraky. Stále sa rovnako usmieva a to ma núti k slzám. Dala by som čokoľvek za zo, aby si tu bol pri mne. Neviem, čo mám robiť, tak plačem...
            Plač je mnohokrát najlepší liek na každú bolesť. Stále verím, že nejaká malá nádej je. Že  ma Logan ešte celkom nezavrhol. Že sa ešte jedného dňa vráti a že mi to vysvetlí. Alebo, že na to bude iné nejaké vážnejšie vysvetlenie. 
           Hlavu mám sklonenú v dlaniach, ale viem, že je niekto pri mne. Martina to nie je. A Jean? Ten asi pravdepodobne tiež nie. Neprišiel s ním pocit odporu. Prišla nádej... „Neplač.“ Zašepkal. Neveriacky som zodvihla hlavu. „Logan? Si to skutočne ty?“ „Áno.“ Privinul si ma do náruče. Nemôžem tomu uveriť. „Naozaj si tu, ale sa mi to len sníva.“ „Som tu a prisahám, že ťa už nikdy neopustím.“ „Ale, kde si bol doteraz a prečo si ma ignoroval?“ Nestačil mi len sľub. To už predsa raz sľúbil ale svoj sľub nedodržal. „Jean!“ Zavolal na neho. Čo to má znamenať? „Ah, Logan. Vrátil si sa znovu jej ublížiť?“ Zasmial sa len čo sa tu objavil. Logana som nepúšťala z objatia. „Nemyslím, no viem, čo jej ublíži viac. Povedz jej pravdu...“ Pravdu? Akú pravdu? „O čo tu ide?“ Prerušila som ich rozhovor. Hovorí sa tu mne ako by som tu ani nebola. Hej! Stále tu stojím. Nie tak celkom, ale stojím. „Neviem o čom to hovoríš.“ Znovu ho Jean vysmial. „Tak ty nevieš..“ Prechádzal Logan do útočného postavenia. „Nevieš, áno? To, že si klamal mne a zároveň aj jej, o tom nič nevieš? Ani o tom, že si mi podsúval vymyslené vidiny z tvojej chorej hlavy. Ani o tom nič nevieš?“ Jean odišiel. Proste zdrhol, bez vysvetlenia. Vie, že mu toto Logan spočíta. „Aj tak presne nerozumiem o čo tu ide.“ Skonštatovala som. „Jean mi celý čas v bludisku ukazoval hlúposti o tom, ako ma nechceš ani vidieť, vraj so mnou nechceš už mať nič spoločné. Ukazoval mi budúcnosť a to, čo by sa stalo keby som sa vrátil a nechal ho nažive. Proste úplné bludy, výplody jeho chorej mysle. Čo myslíš, čo asi tak robí teraz? Skrýva sa, len aby sme ho nenašli. Už som takmer na konci bludiska, vie, že som blízko a čím bližšie som mu bol tým viac na presviedčal o tom, že si bezo mňa šťastnejšia. Tvoj dnešný plač ma presvedčil. Každá tvoja slza vo mne obnovila po kúsku lásku, ktorú som k tebe cítil. Prosím... Veľmi ťa prosím. Odpusť mi to všetko. Už nikdy, naozaj nikdy ťa nenechám samotnú.“ Všetko do seba zapadlo ako posledný kus skladačky. Vedela som už, že to čo mi Jean ukazoval, nebola pravda len úbohý výmysel. Rovnako mučil aj Logana. Viac som počuť nemusela, milovala som ho stále. Či bol pri mne, alebo bol niekde ďaleko. Nikdy som neprestala. Teraz viem, že na ničom inom nezáleží. Len na tom, čo povie on, nech je to čokoľvek. „Milujem ťa.“ Objala som ho silnejšie.
                           Kľakol si na kolená a s nádherným, diamantmy vykladaným prsteňom ma žiadal o ruku. V prvom momente som stratila reč. V druhom momente som ho objímala. V treťom momente som nespočetne veľa krát vyslovila slovo ´áno´...