Iné bytosti 40.časť

Priniesol šaty čierne ako najtmavšia noc. Po oblečení som si pripadala ako najhoršia nočná mora, akú si človek dokáže predstaviť. „Už mi chýba len sekera od krvi.“ Poznamenala som, keď som schádzala dolu schodmi. „Tú nie je problém zohnať. Chceš na nej ľudskú krv, aby to vyzeralo dôveryhodne?“ Nemiestne vtipkovanie pokračuje. „Si nechutný.“ Potajomky som sa hore premiestnila, nechcem riskovať, že sa nakoniec stane niečo mne. „Dokáže ti nejako učesať vlasy?“ V okamihu stál predo mnou a chytal mi prameň, ktorý mi splýval na pleci. Prikývla som.
            „Dnes budeš určite najkrajšia zo všetkých.“ Zasnene na mňa pozerala, keď skončila s mojou úpravou. „Je mi ľúto, že nemôžeš ísť so mnou.“ Povedala som jej ticho. „To je v poriadku. Dohliadnem na teba, kým sa nevrátiš.“ Pohladila ma po líci. „Vieš predsa, že je na niečo také nemám žalúdok.“ Samozrejme, že viem. O všetkom, čo sa deje sa s ňou rozprávam. Vie teda aj o tom, čo sa dnes chystá. Nepovedala som jej však, že ide pravdepodobne o nič netušiacich ľudí.
          Jean ma upravený a oblečený v obleku čakal v obývačke. Konečne vidím, že sa vie aj slušne upraviť. Tie jeho roztrhané rifle a mikina mi liezli na nervy. „Vyzeráš nádherne.“ Predniesol úctivo s iskrou v očiach. Snažila som sa ju prehliadať. „Ďakujem.“ Podával mi úzke sako na jeden gombík. Pomohol mi ho dokonca obliecť, koľká galantnosť zrazu...  „Pôjdeme?“ Opýtal sa.  Prikývla som znovu a prijala som rameno, ktoré mi ponúkal a chytila som ho za druhú ruku.  Objavili sme sa na parkovisku pre asi dvesto áut. Všade okolo bolo veľa ľudí. Začínala som byť nesvoja. Podobnú akciu s podobným množstvom ľudí som naposledy zažila, keď som mala spievať v bare. Dúfam len, že ma dnes nikto nebude do ničoho podobného nútiť...
         Dav ľudí sa úmerne zväčšoval s tým, ako sme postupovali hlbšie do budovy divadla, kde sa tento ples konal. Držala som sa Jeana ako kliešť. Nenávidím davy! Úplne mi vyhovuje život na samote s Martinou, ktorá určite sedí doma vedľa mňa a v rukách drží zbraň. Čo ak sa Logan vráti teraz? „Nevráti sa.“ Usmieval sa na mňa Jean. „Ako to vieš?“ „Viem to. To stačí.“ „Že ty si mu niečo urobil.“ Zazrela som po ňom. „Vôbec nie. Ani som sa ho nedotkol, prisahám.“ „Tomu len ťažko môžem veriť.“ Znovu výčitka. Už si na to asi zvykol. Všetko čo sa dá mu vyčítam a navyše v každom rozhovore mu dávam najavo, že mu neverím. „Presvedč sa o tom sama. Nosíš ho stále pri sebe, nemôže byť až taký problém ho nájsť.“ Má pravdu, stále nosím na krku prívesok od jeho otca, ktorý mi daroval. Nikdy som ho však nepoužila. Ani neviem ako. Ale ak mi hovorí, aby som sa sama presvedčila, asi má čisté svedomie. Tentoraz... „Dobrý večer, pane. Madam.“ Pozdravil nás nejaký chlap našim jazykom. Tá sviňa! Nejde tu o ľudí, chystá sa zabiť iných. Stisol mi ruku a stuhnute sa usmieval. Viem, že počuje všetky moje myšlienky. Preto som ho tak krásne očastovala. Vedela by som ho momentálne pomenovať aj horšie. „Dobrý večer.“ Slušne som odzdravila a podala mu ruku, aby ju pobozkal. Snobská záležitosť. Ak nás takto prídu pozdraviť všetci, budem mať zaslintané celé rukavice. Všimla som si, že Jean na neho žmurkol a potom ten chlap odišiel. „To aj on v tom ide s tebou?“ „S nami.“ Opravil ma.  Nie. Toto je jeho vec. Ja tu nie som dobrovoľne, na to možno zabudol. Som tu preto, aby neubližoval Loganovi. Ešte stále ho niekde v hĺbke srdca milujem. „Koľko ľudí je v tom zapletených?“ „Dosť na to, aby mi dnešný plán vyšiel podľa mojich predstáv. Dáš si niečo?“ Snažil sa ma zahovoriť. „Nie.“ Aj keď by som si najradšej prasla jednu vodku. Dve. Možno tri, aby som v pohode prežila dnešné jatky. Zasmial sa. „Prinesiem ti ju.“ Nechal ma stáť uprostred sály a odišiel. No, len dúfam, že sa mi nikto nebude prihovárať.  Martina mala pravdu. Keď som sa rozhliadala okolo seba vyzerala som ako ruža medzi tŕňmi. Síce čierna, ale najkrajšia.
            Vrátil sa skôr ako som očakávala.  Podal mi pohárik. „Nie je v tom nejaký jed, že nie?“ Opýtala som  sa pre istotu. Znovu sa zasmial. „Nie.“ Mne to však smiešne nepripadalo. Od neho sa dalo čakať čokoľvek, preto toľká obozretnosť.  Otočila som sa tvárou k nemu, aby ma nevidel niekto iný a otočila som do seba pohárik. Už som aj zabudla ako chutí alkohol. Je to rovnako hnusné ako pred tým.  „No to snáď nie. Jean?“ Otočil sa, aby videl toho, kto na neho hovorí. Ten človek mi bol známi. Na tisíc percent som ho už niekde videla. Jean sa s ním objal a potľapkal po pleci. Žeby mal ten Jean aj nejaký iný život a trávil čas aj niečím iným, ako striehnutím na každý môj pohyb. „Nie je to snáď Lenka. Náš nový prírastok?“ „Už to tak bude.“ Odpovedal mu s úsmevom Jean. Áno! Už presne viem odkiaľ ho poznám. On predsa chodil na schôdze do domu Loganových rodičov. Hlavne, že tam o Jeanovi nikto nič nevedel. Nikto. A pritom sa tam schádzali ľudia, ktorý ho poznali a potom mu podávali informácie. „Odkedy ste na našej strane?“ Opýtal sa ma. Tak počkať! Ja nie som na žiadnej vašej strane! Nie som tu dobrovoľne! „Nechápem celkom o akej strane tu hovoríte.“ Zašomrala som. Viem, že sa  to nesluší.