6.

Nič iné ako vyliezť na opäť na strom, mu neostávalo. Nerád ju nechával samú. Hoc bola teraz s Michaelom. Nevedel, či by jej práve on nemohol nejako ublížiť, len aby si zachránil vlastnú kožu. Možno by ho tu nechal pokojne aj skapať a s liekmi by sa nevrátil. V hlave mal toľko hrôzu naháňajúcich myšlienok, že sa radšej prinútil spať.

Samanta bola trochu na pochybách, či urobila dobre, že šla sama s Michaelom. Napriek všetkému to pred ním hrala na silnú, lebo na sebe nechcela nechať znať strach. Bratovi klamala. Cesta k mestu bude trvať len pár hodín. Už okolo obeda by mohli byť tam, no cez deň si netrúfne vkročiť tam. Hlavne po tom, čo jej Simon povedal, že sú tam ľudia, ktorí si svoje zásoby strážia. Budú sa musieť niekde skryť a počkať, kým sa zotmie. Cesta späť tiež nebude trvať do rána. Nevedela, či to má povedať aj Michaelovi, alebo ho úmyselne vláčiť hore-dolu po lese. Vyznala sa tu, v tejto časti lesa to poznala, preto aj po tme vedela, kde bude najlepšie prenocovať. „Viem, že nie sme od mesta, až tak ďaleko,“ prerušil tok jej myšlienok.Ostala trochu vyvedená z miery. Tvrdý pancier, ktorým sa obrnila, začal praskať. Čochvíľa sa rozpadne.Iba sa na neho pozrela, chcela vedieť, či jej to vyčíta alebo má z toho vlastne radosť. Jej samovražedné ja s ním chcelo stráviť chvíľu času o samote. No teraz si uvedomila, že je to možno až príliš veľa času.„Cez deň sa v meste ukázať nemôžeme,“ začala diplomaticky, „Musíme teda počkať až do tmy. Nechcem riskovať, že by nás niekto videl.“Michael zvážil aj túto teóriu, aj tak sa ale viac prikláňal k tej, že s ním chcela byť osamote. Veď prečo by ho potom ťahala so sebou? Poradila by si lepšie bez neho. Jeden človek zvykne byť nenápadnejší, ako dvaja.„Zaujímavé,“ zhodnotil, „Ja som si myslel niečo iné.“„Čo iné?“ Skočila mu do rečí.„Neviem,“ mykol plecom a potom sa zasmial.Samante to moc do kariet nehralo. Je to prvý raz, čo je s ním o samote a miesto jednoznačných odpovedí, na aké je zvyknutá od brata, dostáva len niečo, čo sa odpoveďou ani nedá nazvať.Najradšej by z vrecka vytiahla nôž, pritlačila ho niekde ku stromu a znovu si vypýtala odpoveď na svoju otázku. Potom však zvážila pomer síl svojich a jeho, v duchu sa na tom zasmeje a ďalej pokračuje v ceste lesom.

Prešli asi dve hodiny. Za ten čas zo seba Samanta  nevypustila ani hlások. Vedel, že je nahnevaná.  Aj mala právo, zachoval sa ako idiot. Určite musí byť v poriadnom strese. Po mesiaci stretne brata, ktorý je navyše ranený a vytiahne ju z jej úkrytu. Vezme ju niekam do lesa a nakoniec sa o neho musí ešte aj starať. Riskuje svoj vlastný život pre niekoho, koho celý mesiac vôbec nezaujímala. Aj to, že bol doma už pred tým, bola lož. Celý čas boli spolu. V lese sa síce vyznal, ale nie tak ako ona a tak pár dní blúdili v kruhu.Samanta bola taká nevinná. Nevedela, že ju brat klame a ona sa kvôli nemu obetovala. Michael by sa bol na Simona vykašľal v momente, ako by do jaskyne zišiel sám bez nej. Nemal by dôvod ostávať s ním. So Samantou by šiel aj na kraj sveta, ak by to od neho chcela. Mrzelo ho, že sa k nej správal ako hlupák.Chytil ju za ruku.„Sme takmer na kraji lesa,“ oznámil jej. Čupol si a potiahol ju dolu so sebou. Prstom ukázal na hranicu lesa asi pätnásť metrov pred nimi. Od mesta ich oddeľovala len lúka a pár domov na okraji. „V jednom z domov na kraji mesta by sme sa mohli ukryť,“ navrhol.„Prejsť lúkou za denného svetla by bolo príliš riskantné. Navyše nevieme, či v tých domoch nie sú ľudia, alebo nejaké ich hliadky,“ pokrútila hlavou. Michael rýchlo pochopil, že má pravdu. Už sa mu nápad skryť sa v jednom z domov tak nepozdával. Vôbec nemyslel na to, že by tam ešte niekto mohol byť. Ona a Simon boli jediní ľudia, ktorých od výbuchu videl. Už si na to tak nejak zvykol. Bolo by dobré vidieť aj iných, ale nie za takýchto podmienok. Vlastne sa im chystajú ukradnúť ich veci. Ale to tiež nie je ten správny pojem. Nepatrili im, len si ich  privlastnili. Ovšem ak tam nejakí sú. Kto vie, či si aj toto Simon nevymyslel.„Videla si vlastne niekedy iných ľudí?“ Prekvapil  ju otázkou.„Naposledy som videla ľudí v deň výbuchu, keď ma tu nechali,“ odpovedala. Michael, ale jej odpoveďou ostal zaskočený.„Ako to, že nechali?“„Mala som zranenú nohu a jeden chlap rozhodol, že nemám šancu prežiť, tak ma tu nechali umrieť. Odišlo vtedy asi desať ľudí. Ostatní, ktorí ostali do týždňa umreli,“ objasnila mu situáciu v akej sa ocitla.„Takže to v meste niekto prežil a odišiel? Kam šli?“ Vypytoval sa ďalej.„Neviem. Nič mi nepovedali. Všetko nechali tak a odišli.“Až teraz sa dokázal aspoň trochu vžiť do jej situácie. Už sa nečudoval tomu, že sa tak o brata stará. Sama bola zranená, dobre teda vie aké to je. Teraz už ale na nej nič nevidieť, takže si dokázala pomôcť a okrem toho prežila, je tu. Od ľudí bolo hnusné, že ju tu nechali ako nejakého prašivého psa, lebo si mysleli, že sa len niekam zašije a v tichosti zdochne. Ona ale bola natoľko silná, aby prežila. 

Nejako sa tu zasekli. Stále čupeli, nechceli aby ich niekto zbadal. Boli až príliš blízko mesta. Samanta sa obzerala po dobrom mieste na úkryt, kde by mohli počkať, kým príde tma, keď v tom náhle precitla. Stále ju držal za ruku. Chcela ho pustiť, aby to nevyzeralo hlúpo, ale on jej to nedovolil. Len sa na ňu usmieval. Telom sa jej začalo rozlievať zvláštne teplo. Teplo aké poznala z matkinho objatia. Láska...Zatriasla hlavou, nemohla sa takto rozptyľovať. Teraz sa musela sústrediť na to, aby pomohla bratovi. Obávala sa, že by sa jeho stav mohol do rána pri jeho vysokej  horúčke ešte viac zhoršiť. Nevedela ako veľmi zle na tom bol.„Poď, niekam sa schováme,“ povedala a prudko sa postavila.Najradšej by, do mesta šla hneď. Veď je žena, nemá žiadne zbrane, povedala by, že chce len čistý obväz na svoje ruky a pôjde preč. Pri dobrom vetre by mohla natrafiť na slušných ľudí, ktorý by jej možno dali aj nejakú antibiotickú masť, alebo niečo podobné, čo by pomohlo na rany, ktoré Simon mal. Sama však nevedela, čo za ľudia tam sú, možno by ju zabili skôr, ako by stihla otvoriť ústa a niečo povedať.

Našli si vysoký strom. Michael nechápal, ako sa to dievča dokáže vyšplhať prakticky kamkoľvek. Možno by sa dokázala vyšplhať aj na sklenený stĺp aj keby bol natretý olejom. S údivom sledoval jej útlu postavu ako postupne mizne v korune stromu. Až keď ju nevidel vybral sa za ňou hore. Čakala ho asi vo výške šiestich metrov. Ani keby niekto chodil a obzeral si každý strom, nemal by šancu vidieť ich. Znovu sa usídlili v strede dvoch rozkonárených vetiev. Sadli si oproti sebe a každý z nich pozeral na inú stranu. Nie pre to že by sa snažili byť ostražití a kontrolovali okolie. Nevedeli, čo si majú povedať. Do večera ostávalo ešte veľa času a ak tam budú obaja takto ticho sedieť, zbláznia sa z toho. Oboch ich to ticho mučilo.