5.

Simon sa preberá s ukrutnou bolesťou, ani nevedel, čo ho bolelo viac, ale asi celé telo. Nechcel však na sebe dať nič znať. Samantino fľočanie mu napovedalo, že niečo nie je v poriadku.
„Čo je?“, vyrukoval na ňu len čo sa s ťažkosťami posadil. Sedenie bolo pre neho sto krát horšie ako ležanie.
„Musíme do mesta, pre nejaké lieky,“ oznámila mu a tvárila sa, že ju jeho, akákoľvek, odpoveď nezaujíma. Ani sa nesnažil jej odporovať. Vedel, že ak jej to zakáže, zdrhne. A to nechcel, lebo by ju nemal pod dozorom. Bolesť ho presvedčila súhlasiť. Ale rozhodol sa ju ešte chvíľu pomotať po lese, kým aspoň nájdu pár ďalších tašiek, aby mali lepšiu výbavu.

Samanta založila malý oheň, aby príliš nedymil a neprezradil ich, ohrievala na ňom konzervy so zavarenou fazuľou. Aspoň niečo teplé do žalúdka, keď bola z rána vonku zima. Videla Michaela, ako sa v každej možnej chvíli pozerá na ňu. Ona ale vždy rýchlo obrátila zrak k malým plamienkom pred sebou. Simon, už určite niečo tušil. Zatiaľ vyčkával na tú správnu príležitosť. Chcela mu na to niečo povedať, nejako sa obhájiť, no nestihla. Hoci Simon nebol v najlepšej forme, vyvolal bitku s Michaelom. Neostávalo jej nič iné ako sa postaviť medzi nich. Ani jeden by ju neudrel, dúfala.
„Prestaňte,“ skríkla, „Obaja okamžite prestaňte,“ vyhláskovala im. Trochu sa upokojili, no stále po sebe zazerali. Vedela, že to čo si v hádke medzi nimi vypočuje, nebude príjemné ani z ďaleka.
„Myslíš si, že som slepý?“ Hučal Simon po Michaelovi. Ten mu ale nič neodpovedal, bez slov si zobral horúcu konzervu. Ignoroval to, že ho páli až niekde v mozgu. Potreboval sa nejako upokojiť a prísť na iné myšlienky. Cez rameno druhej ruky si prehodil svoju tašku, v vrecka vytiahol lyžicu a vybral sa na odchod. 
Aj napriek tomu, že Samanta výhražne zazerala po Simonovi, videla ako odchádza. Lenže čo mala robiť? Brata stratiť nechcela. Ale to ani Michaela. Ak by šla za ním, vyzeralo by to, že zradila svojho brata, ak by ostala, prišla by o Michaela.
„Čo to malo znamenať?“ Oborila sa na brata.
Ten si vzal tašku, prehodil si ju cez plece a šiel si vziať svoju konzervu.
„Ak si nechcela ochranu, nemala si ísť so mnou,“ škaredo po nej zazrel.
Chcela niečo povedať. Nakoniec zavrela ústa a silne si zahryzla do jazyka.
„Ideš zlým smerom!“ Zakričal na Michaela.

Ignoroval ho. Správa sa ako idiot. Snáď nie je zločin sa na niekoho pozerať. Veď mu ju nechcel zožrať. Kráčal ďalej. Čakal na iný podnet.
„Michael,“ ozval sa spoza neho hlas, ktorý mu viac imponoval.
Zastal a otočil sa. Videl, ako sa Simon snaží Samante vypáliť dieru do hlavy pohľadom. Na ňu bol prikrátky aj on. Rovnako ako si s ňou nevedel dať rady nikto. Robila si, čo chcela, keď sa jej niečo nepáčilo, zdrhla do jaskyne a darmo ju ľudia hľadali. Ona sa im pravdepodobne rehotala poza chrbát z nejakého úkrytu. Bola vždy až príliš tvrdohlavá na to, aby si dala povedať. Sama sa musela naučiť na vlastných chybách.
Tentoraz úspešne bratove zazeranie ignorovala, trvala si na svojom. Chcela aby sa Michael vrátil k nim. Keď videla, že sa pohol nazad ich smerom. Opätovala škaredý pohľad Simonovi. Kto z koho? Hľadeli si priamo do očí, ani jeden nechcel ustúpiť. Samanta si chcela v bratových očiach vydobyť lepšie postavenie. On ju chcel presvedčiť o opaku.
Ich pohľady nakoniec preťal Michael, keď prešiel pomedzi nich. Obaja pozreli za ním, potom znovu na seba a znovu na neho.
„Tak kadiaľ?“ Opýtal sa.
Vojna neskončila. Obaja mu ukázali na inú stranu. Samanta smerom k mestu a Simon pravdepodobne k ďalším zásobám. Znovu po sebe začali zazerať. Tentoraz sa Samanta nedá obmäkčiť. 
„Pokiaľ ma chceš ochraňovať, potrebuješ lieky,“ zasyčí na neho.

Simon povolí zaťaté zuby. Pery mu už netvoria prísnu priamku. Zisťuje, že mu sestra nechce zle. Naopak snaží sa mu pomoc a dobre vie, že bez liekov, alebo aspoň čistých obväzov to nepôjde.
„Tak kadiaľ?“ Michael zopakuje svoju otázku a prekrúti nad ich tvrdohlavosťou očami.
Obaja spustia ruky. Simon so značným problémom, následne na to si tie svoje Samanta založí na prsiach.
„Do mesta,“ odpovie mu Samanta.
Michael mykne plecami a vyberie sa smerom, ktorým ukazovala. Keď sa tým smerom vyberie aj Simon, narazí na jej vztýčený ukazovák. 
„On ide, ty nejdeš,“ oznámi mu, „ potrebuješ odpočívať a navyše nechcem, aby sa ti niečo stalo. Vrátime sa sem na svitaní.“
Prehral.