4.

Po pár hodinách motania sa jaskynnými chodbami sa dostali von. Obklopovala ich iba tma. Samanta ani nevedela, kde presne sú. V noci mala pocit, že tu ešte nebola. O opaku ju presvedčilo podvedomie, keď sa akoby zázrakom uhla konáru, do ktorého hlavou narazil Simon. Samozrejme, okomentoval to patričnými nadávkami. Samanta sa tvárila, že ho nepočuje. Michael robil presne to isté.
„Mali by sme sa niekde vyspať,“ prehovoril Simon, keď si došúchal udreté čelo.
To, čo nasledovalo nečakal nikto. Samanta zrejme v sebe prebudila nejakú svoju divú stránku. Narovnala sa, v tme sa poobzerala, akoby videla ako za bieleho dňa a po krátkej chvíli im oznámila:
„Tadiaľto,“ a vydala sa smerom doľava.
Michael so Simonom na seba len nechápavo pozreli. No obaja kdesi v kútiku duše potláčali strach odporovať tomu, čo práve kráčalo pred nimi, tak sa vydali za ňou. Nasledovali ju asi desať metrov, keď im úplne zmizla z dohľadu.
„Možno sme celý čas šli zlým smerom,“ podotkol Michael.
„Samanta!“ Ozvalo sa lesom zo Simonových úst.
Takmer skolaboval, keď mu zrejme zo stromu skočila na chrbát. Dúfal, že to bolo zo stromu.

Ústa mu prikryla rukou, aby nerobil ďalší krik. Už takto je dosť nebezpečné, aby sa v noci túlali lesom, zvlášť, keď nevedia, či tu nie sú nejaké hladné zvieratá, alebo nedajboh nejakí ľudia. 
„Vylezte hore,“ povedala a zoskočila z neho dolu. Simon len pokrútil hlavou. Bol v milom údive z toho, čoho je jeho malá sestra schopná. Mohol byť na seba patrične hrdý za to, čo ju naučil. Zatiaľ si však nechcel pripustiť, že by mohla byť rovnako dobrá, či dokonca lepšia ako on.

Spanie na strome rozhodne nie je také pohodlné ako v posteli. No nateraz si na to museli všetci chtiac, či nechtiac zvyknúť. Vo výške asi troch metrov sa strom rozvetvoval na dve strany. V strede tak bolo miesto, kde sa traja ľudia pohodlne vyspia. Rozhodovanie kto vedľa koho bolo jednoduché. Samanta sa usídlila pod bratovým ramenom a Michaelovi tak ostalo len miesto oproti nim. Podľa neho to malo jednu výhodu. Môže na ňu celú noc pozerať, ak to ovšem nebude Simon praktizovať na ňom.
Nie, zaspal ako prvý. Samanta sa ešte mrvila a snažila si nájsť pohodlnejšiu polohu. Nedarilo sa jej zaspať. Bili sa v nej rôzne emócie. Na jednej strane bola šťastná, že je s bratom. Aj s Michaelom, ktorý sa letmo dotýkal svojou nohou o tú jej. Na druhej sa bála toho, čo ich vonku čaká. 
Nakoniec sa jej s pohľadom na spiaceho Michaela podarilo zaspať.

Ráno Michael otvoril oči pri svitaní. V jemnom svetle videl ako sa Samanta snaží učesať si vlasy do vrkoča. Sedela v tureckom sede a usmievala sa na neho. Simon ešte stále odfukoval. Ani sa mu nečudoval, musí byť strašne vyčerpaný, jednak psychicky, ale aj fyzicky. S tou ranou na bruchu už nie je v takej forme ako pred tým. Šmykol sa na skale a škaredo spadol. Narazil si pri tom bok a hrudník. To oškreté miesto vyzeralo čoraz horšie, ako by sa vôbec nikdy nechcelo zahojiť, ale to asi len preto, lebo to bolo na mieste, kde sa koža často namáha.

Samanta si všimla kvapôčky potu na bratovej tvári.
„Má horúčku,“ povedala Michaelovi čo najtichšie, aby Simona neprebudila.
Len jej rukami naznačil, že má zranený trup. Takú zlosť v jej očiach ešte nevidel. Zrejme ani len netušila, že mu niečo je. Chcela mu nadvihnúť tričko, ale zistila, že ho ma tou krvavou škvrnou prilepené o telo. Iste by sa prebral, keby ho to čo i len trochu zabolelo, tak ho nechala tak.