2.

Len jeden jediný človek sa dokázal dostať do domu bez toho, aby ho počula, videla alebo cítila. Len, keď sa ocitol blízko pri nej, vedela, že je tam.

Nemohla uveriť vlastným očiam. To, čo pred sebou videla, nebolo ani z ďaleka to, čo si pamätala. Za mesiac poriadne schudol, vlasy mu narástli a ich úpravou sa zrejme vôbec nezaoberal. Pribudlo na ňom pár modrín, odrenín, škrabancov. Oblečenie mal potrhané a špinavé.

"To je krv?" ukázala prstom na pomerne veľký fľak nad jeho bruchom.

"Máš nejaké jedlo?" Ignoroval jej otázku, zaujímal ho hlavne jeho prázdny žalúdok. Už pár dní sa poriadne nenajedol, len nejaká burina, ktorá chutila ako zvratky.

"Nie," pokrútila hlavou a spustila ruku dolu. vedela, že odpovede sa nedočká. Konečne však videla niekoho jej srdcu blízkeho. Aspoň niekto žil. A teraz? Teraz ho videla otáčať sa na päte a odchádzať. Neváhala, rýchlo šla za ním.

"Simon, prosím," tlačili sa jej slzy do očí, "Neodchádzaj." Hodila sa mu okolo pása. On však stál ako soľný stĺp. Toto nebol brat, ktorý ju tak miloval, ochraňoval a vo všetkom podporoval. Bol to niekto celkom iný len v jeho tele. Čo sa to s ním stalo? Mala na neho toľko otázok a on ju chcel znovu opustiť.

"Po zotmení pôjdem do mesta, prinesiem nejaké jedlo aj pre teba." Vypustila slzu, ktorú ale rýchlo zotrela rukou, aby si ju nevšimol.

"Zbláznila si sa?" odstrčil ju od seba, "Čo si myslíš, že robíš? V meste sú hliadky, jedlo si určite dobre strážia. Zabijú ťa ak sa k ich zásobám priblížiš."

"Bola som tam už viac krát a nič sa mi nestalo," prerušila ho.

"Výborne. Tak to ti gratulujem," povedal ironicky, "Teraz už presne vedia, kde si. Určite ťa niekto z nich sledoval."

"Nikto ma nevidel," snažila sa ho presvedčiť, ale sama začínala pochybovať. Začala pripúšťať jeho teóriu. Simon len mykol plecom. Nechápala, prečo mu je taká ľahostajná.

Bolo mu jedno, čo s ňou bude. Za ten mesiac sa celkom rýchlo naučil žiť bez nej a rodičov. Zistil, že musí bojovať sám za seba, mala sestra by mu bola na príťaž, veď nevedela nič o prežití. To, čo ju učil, si zaiste nepamätala. Avšak prežila mesiac sama, možno nie je až taká hlúpa.

"Poď," povedal ticho a viac si prial to, aby to nepočula.

V strede ich detskej izby bol veľký koberec, ktorý zakrýval ich tajný únikový východ.

Samanta hneď vedela, kadiaľ sa dostal do domu. Cez úzku štrbinu, by sa určite neprepchal. Ani keď schudol minimálne päť kíl. V jaskyniach už dávno nebola. Ani nevedela ako to tam po výbuchu vyzerá, možno už nie sú také aké si ich pamätá. Brata však stratiť znovu nechcela. Bol ten jediný, na koho sa snáď ešte mohla spoľahnúť, aj keď sa správal dosť divne. Nič iné stratiť nemohla. 

Otočila sa, aby si naposledy uložila do hlavy spomienku, na miesto, ktoré milovala.

Bol čas odísť. Simon už bol dávno dolu, nevedela, či ju čaká alebo šiel bez nej, ale skočila dolu. Na jej prekvapenie, ju chytil do náručia a na malý moment sa usmial.

"Myslel som, že si zbabelá na to, aby si odišla zo svojho hniezdočka," rypol si do nej, keď ju pokladal na zem.

To bol Simon akého si pamätala. Vždy ju podpichoval.

"Znovu ťa nechcem stratiť, si posledný koho mám," odpovedala mu s kamennou tvárou. Vo vnútri sa však usmievala, len v ňom chcela vyvolať výčitky.

"A vlastne. Prečo si neprišiel skôr?" Zapozerala sa mu primo do očí.

"Prišiel som. Nebola si tam. Myslel som, že si mŕtva aj ty. Teraz som mal pôvodne v pláne zobrať si len nejaké veci a ísť, ale všimol som si dokriva pribité klince na doskách okolo okien. To dokážeš len ty," Znovu do nej rýpal.

"Si hlupák." Z rúk si sňala špinavé obväzy a ukázala mu porezané ruky plné mozoľov. Musela sa nejako chrániť, keby dom nechala len tak, ľahko by sa k nej ktokoľvek dostal. Takto by musel vynaložiť nejaké úsilie a určite by pri tom nebol potichu, za ten čas by stihla újsť sem do chodieb jaskyne, v ktorej by ju zaručene nikto nenašiel.

"Vidíš, to nie ja som hlupák, ale ty. Mala si už dávno odísť.."

"Nevieš kam by som šla? Ja nie som ty. nepoznám tu nič okrem tejto diery," skočila mu do rečí. Nebola hlúpa, len sa bála. Hoci sa sama seba snažila presvedčiť, že je silná, teraz keď bola s ním, zistila, že bola len zbabelá, keď sa skrývala. Podľa Simona, by silný človek odišiel, šiel by hľadať, ďalších ľudí, našiel by pre seba pomoc. Ale ona niekde v kútiku duše dúfala, že ho stretne, že sa raz vráti, alebo že ho aspoň na malý moment niekedy uvidí, ako prechádza okolo ich domu.