Nič iné ako vyliezť na opäť na strom, mu neostávalo. Nerád ju nechával samú. Hoc bola teraz s Michaelom. Nevedel, či by jej práve on nemohol nejako ublížiť, len aby si zachránil vlastnú kožu. Možno by ho tu nechal pokojne aj skapať a s liekmi by sa nevrátil. V hlave mal toľko hrôzu naháňajúcich myšlienok, že sa radšej prinútil spať.

Samanta bola trochu na pochybách, či urobila dobre, že šla sama s Michaelom. Napriek všetkému to pred ním hrala na silnú, lebo na sebe nechcela nechať znať strach. Bratovi klamala. Cesta k mestu bude trvať len pár hodín. Už okolo obeda by mohli byť tam, no cez deň si netrúfne vkročiť tam. Hlavne po tom, čo jej Simon povedal, že sú tam ľudia, ktorí si svoje zásoby strážia. Budú sa musieť niekde skryť a počkať, kým sa zotmie. Cesta späť tiež nebude trvať do rána. Nevedela, či to má povedať aj Michaelovi, alebo ho úmyselne vláčiť hore-dolu po lese. Vyznala sa tu, v tejto časti lesa to poznala, preto aj po tme vedela, kde bude najlepšie prenocovať. „Viem, že nie sme od mesta, až tak ďaleko,“ prerušil tok jej myšlienok.Ostala trochu vyvedená z miery. Tvrdý pancier, ktorým sa obrnila, začal praskať. Čochvíľa sa rozpadne.Iba sa na neho pozrela, chcela vedieť, či jej to vyčíta alebo má z toho vlastne radosť. Jej samovražedné ja s ním chcelo stráviť chvíľu času o samote. No teraz si uvedomila, že je to možno až príliš veľa času.„Cez deň sa v meste ukázať nemôžeme,“ začala diplomaticky, „Musíme teda počkať až do tmy. Nechcem riskovať, že by nás niekto videl.“Michael zvážil aj túto teóriu, aj tak sa ale viac prikláňal k tej, že s ním chcela byť osamote. Veď prečo by ho potom ťahala so sebou? Poradila by si lepšie bez neho. Jeden človek zvykne byť nenápadnejší, ako dvaja.„Zaujímavé,“ zhodnotil, „Ja som si myslel niečo iné.“„Čo iné?“ Skočila mu do rečí.„Neviem,“ mykol plecom a potom sa zasmial.Samante to moc do kariet nehralo. Je to prvý raz, čo je s ním o samote a miesto jednoznačných odpovedí, na aké je zvyknutá od brata, dostáva len niečo, čo sa odpoveďou ani nedá nazvať.Najradšej by z vrecka vytiahla nôž, pritlačila ho niekde ku stromu a znovu si vypýtala odpoveď na svoju otázku. Potom však zvážila pomer síl svojich a jeho, v duchu sa na tom zasmeje a ďalej pokračuje v ceste lesom.

Prešli asi dve hodiny. Za ten čas zo seba Samanta  nevypustila ani hlások. Vedel, že je nahnevaná.  Aj mala právo, zachoval sa ako idiot. Určite musí byť v poriadnom strese. Po mesiaci stretne brata, ktorý je navyše ranený a vytiahne ju z jej úkrytu. Vezme ju niekam do lesa a nakoniec sa o neho musí ešte aj starať. Riskuje svoj vlastný život pre niekoho, koho celý mesiac vôbec nezaujímala. Aj to, že bol doma už pred tým, bola lož. Celý čas boli spolu. V lese sa síce vyznal, ale nie tak ako ona a tak pár dní blúdili v kruhu.Samanta bola taká nevinná. Nevedela, že ju brat klame a ona sa kvôli nemu obetovala. Michael by sa bol na Simona vykašľal v momente, ako by do jaskyne zišiel sám bez nej. Nemal by dôvod ostávať s ním. So Samantou by šiel aj na kraj sveta, ak by to od neho chcela. Mrzelo ho, že sa k nej správal ako hlupák.Chytil ju za ruku.„Sme takmer na kraji lesa,“ oznámil jej. Čupol si a potiahol ju dolu so sebou. Prstom ukázal na hranicu lesa asi pätnásť metrov pred nimi. Od mesta ich oddeľovala len lúka a pár domov na okraji. „V jednom z domov na kraji mesta by sme sa mohli ukryť,“ navrhol.„Prejsť lúkou za denného svetla by bolo príliš riskantné. Navyše nevieme, či v tých domoch nie sú ľudia, alebo nejaké ich hliadky,“ pokrútila hlavou. Michael rýchlo pochopil, že má pravdu. Už sa mu nápad skryť sa v jednom z domov tak nepozdával. Vôbec nemyslel na to, že by tam ešte niekto mohol byť. Ona a Simon boli jediní ľudia, ktorých od výbuchu videl. Už si na to tak nejak zvykol. Bolo by dobré vidieť aj iných, ale nie za takýchto podmienok. Vlastne sa im chystajú ukradnúť ich veci. Ale to tiež nie je ten správny pojem. Nepatrili im, len si ich  privlastnili. Ovšem ak tam nejakí sú. Kto vie, či si aj toto Simon nevymyslel.„Videla si vlastne niekedy iných ľudí?“ Prekvapil  ju otázkou.„Naposledy som videla ľudí v deň výbuchu, keď ma tu nechali,“ odpovedala. Michael, ale jej odpoveďou ostal zaskočený.„Ako to, že nechali?“„Mala som zranenú nohu a jeden chlap rozhodol, že nemám šancu prežiť, tak ma tu nechali umrieť. Odišlo vtedy asi desať ľudí. Ostatní, ktorí ostali do týždňa umreli,“ objasnila mu situáciu v akej sa ocitla.„Takže to v meste niekto prežil a odišiel? Kam šli?“ Vypytoval sa ďalej.„Neviem. Nič mi nepovedali. Všetko nechali tak a odišli.“Až teraz sa dokázal aspoň trochu vžiť do jej situácie. Už sa nečudoval tomu, že sa tak o brata stará. Sama bola zranená, dobre teda vie aké to je. Teraz už ale na nej nič nevidieť, takže si dokázala pomôcť a okrem toho prežila, je tu. Od ľudí bolo hnusné, že ju tu nechali ako nejakého prašivého psa, lebo si mysleli, že sa len niekam zašije a v tichosti zdochne. Ona ale bola natoľko silná, aby prežila. 

Nejako sa tu zasekli. Stále čupeli, nechceli aby ich niekto zbadal. Boli až príliš blízko mesta. Samanta sa obzerala po dobrom mieste na úkryt, kde by mohli počkať, kým príde tma, keď v tom náhle precitla. Stále ju držal za ruku. Chcela ho pustiť, aby to nevyzeralo hlúpo, ale on jej to nedovolil. Len sa na ňu usmieval. Telom sa jej začalo rozlievať zvláštne teplo. Teplo aké poznala z matkinho objatia. Láska...Zatriasla hlavou, nemohla sa takto rozptyľovať. Teraz sa musela sústrediť na to, aby pomohla bratovi. Obávala sa, že by sa jeho stav mohol do rána pri jeho vysokej  horúčke ešte viac zhoršiť. Nevedela ako veľmi zle na tom bol.„Poď, niekam sa schováme,“ povedala a prudko sa postavila.Najradšej by, do mesta šla hneď. Veď je žena, nemá žiadne zbrane, povedala by, že chce len čistý obväz na svoje ruky a pôjde preč. Pri dobrom vetre by mohla natrafiť na slušných ľudí, ktorý by jej možno dali aj nejakú antibiotickú masť, alebo niečo podobné, čo by pomohlo na rany, ktoré Simon mal. Sama však nevedela, čo za ľudia tam sú, možno by ju zabili skôr, ako by stihla otvoriť ústa a niečo povedať.

Našli si vysoký strom. Michael nechápal, ako sa to dievča dokáže vyšplhať prakticky kamkoľvek. Možno by sa dokázala vyšplhať aj na sklenený stĺp aj keby bol natretý olejom. S údivom sledoval jej útlu postavu ako postupne mizne v korune stromu. Až keď ju nevidel vybral sa za ňou hore. Čakala ho asi vo výške šiestich metrov. Ani keby niekto chodil a obzeral si každý strom, nemal by šancu vidieť ich. Znovu sa usídlili v strede dvoch rozkonárených vetiev. Sadli si oproti sebe a každý z nich pozeral na inú stranu. Nie pre to že by sa snažili byť ostražití a kontrolovali okolie. Nevedeli, čo si majú povedať. Do večera ostávalo ešte veľa času a ak tam budú obaja takto ticho sedieť, zbláznia sa z toho. Oboch ich to ticho mučilo.

Simon sa preberá s ukrutnou bolesťou, ani nevedel, čo ho bolelo viac, ale asi celé telo. Nechcel však na sebe dať nič znať. Samantino fľočanie mu napovedalo, že niečo nie je v poriadku.
„Čo je?“, vyrukoval na ňu len čo sa s ťažkosťami posadil. Sedenie bolo pre neho sto krát horšie ako ležanie.
„Musíme do mesta, pre nejaké lieky,“ oznámila mu a tvárila sa, že ju jeho, akákoľvek, odpoveď nezaujíma. Ani sa nesnažil jej odporovať. Vedel, že ak jej to zakáže, zdrhne. A to nechcel, lebo by ju nemal pod dozorom. Bolesť ho presvedčila súhlasiť. Ale rozhodol sa ju ešte chvíľu pomotať po lese, kým aspoň nájdu pár ďalších tašiek, aby mali lepšiu výbavu.

Samanta založila malý oheň, aby príliš nedymil a neprezradil ich, ohrievala na ňom konzervy so zavarenou fazuľou. Aspoň niečo teplé do žalúdka, keď bola z rána vonku zima. Videla Michaela, ako sa v každej možnej chvíli pozerá na ňu. Ona ale vždy rýchlo obrátila zrak k malým plamienkom pred sebou. Simon, už určite niečo tušil. Zatiaľ vyčkával na tú správnu príležitosť. Chcela mu na to niečo povedať, nejako sa obhájiť, no nestihla. Hoci Simon nebol v najlepšej forme, vyvolal bitku s Michaelom. Neostávalo jej nič iné ako sa postaviť medzi nich. Ani jeden by ju neudrel, dúfala.
„Prestaňte,“ skríkla, „Obaja okamžite prestaňte,“ vyhláskovala im. Trochu sa upokojili, no stále po sebe zazerali. Vedela, že to čo si v hádke medzi nimi vypočuje, nebude príjemné ani z ďaleka.
„Myslíš si, že som slepý?“ Hučal Simon po Michaelovi. Ten mu ale nič neodpovedal, bez slov si zobral horúcu konzervu. Ignoroval to, že ho páli až niekde v mozgu. Potreboval sa nejako upokojiť a prísť na iné myšlienky. Cez rameno druhej ruky si prehodil svoju tašku, v vrecka vytiahol lyžicu a vybral sa na odchod. 
Aj napriek tomu, že Samanta výhražne zazerala po Simonovi, videla ako odchádza. Lenže čo mala robiť? Brata stratiť nechcela. Ale to ani Michaela. Ak by šla za ním, vyzeralo by to, že zradila svojho brata, ak by ostala, prišla by o Michaela.
„Čo to malo znamenať?“ Oborila sa na brata.
Ten si vzal tašku, prehodil si ju cez plece a šiel si vziať svoju konzervu.
„Ak si nechcela ochranu, nemala si ísť so mnou,“ škaredo po nej zazrel.
Chcela niečo povedať. Nakoniec zavrela ústa a silne si zahryzla do jazyka.
„Ideš zlým smerom!“ Zakričal na Michaela.

Ignoroval ho. Správa sa ako idiot. Snáď nie je zločin sa na niekoho pozerať. Veď mu ju nechcel zožrať. Kráčal ďalej. Čakal na iný podnet.
„Michael,“ ozval sa spoza neho hlas, ktorý mu viac imponoval.
Zastal a otočil sa. Videl, ako sa Simon snaží Samante vypáliť dieru do hlavy pohľadom. Na ňu bol prikrátky aj on. Rovnako ako si s ňou nevedel dať rady nikto. Robila si, čo chcela, keď sa jej niečo nepáčilo, zdrhla do jaskyne a darmo ju ľudia hľadali. Ona sa im pravdepodobne rehotala poza chrbát z nejakého úkrytu. Bola vždy až príliš tvrdohlavá na to, aby si dala povedať. Sama sa musela naučiť na vlastných chybách.
Tentoraz úspešne bratove zazeranie ignorovala, trvala si na svojom. Chcela aby sa Michael vrátil k nim. Keď videla, že sa pohol nazad ich smerom. Opätovala škaredý pohľad Simonovi. Kto z koho? Hľadeli si priamo do očí, ani jeden nechcel ustúpiť. Samanta si chcela v bratových očiach vydobyť lepšie postavenie. On ju chcel presvedčiť o opaku.
Ich pohľady nakoniec preťal Michael, keď prešiel pomedzi nich. Obaja pozreli za ním, potom znovu na seba a znovu na neho.
„Tak kadiaľ?“ Opýtal sa.
Vojna neskončila. Obaja mu ukázali na inú stranu. Samanta smerom k mestu a Simon pravdepodobne k ďalším zásobám. Znovu po sebe začali zazerať. Tentoraz sa Samanta nedá obmäkčiť. 
„Pokiaľ ma chceš ochraňovať, potrebuješ lieky,“ zasyčí na neho.

Simon povolí zaťaté zuby. Pery mu už netvoria prísnu priamku. Zisťuje, že mu sestra nechce zle. Naopak snaží sa mu pomoc a dobre vie, že bez liekov, alebo aspoň čistých obväzov to nepôjde.
„Tak kadiaľ?“ Michael zopakuje svoju otázku a prekrúti nad ich tvrdohlavosťou očami.
Obaja spustia ruky. Simon so značným problémom, následne na to si tie svoje Samanta založí na prsiach.
„Do mesta,“ odpovie mu Samanta.
Michael mykne plecami a vyberie sa smerom, ktorým ukazovala. Keď sa tým smerom vyberie aj Simon, narazí na jej vztýčený ukazovák. 
„On ide, ty nejdeš,“ oznámi mu, „ potrebuješ odpočívať a navyše nechcem, aby sa ti niečo stalo. Vrátime sa sem na svitaní.“
Prehral.

Po pár hodinách motania sa jaskynnými chodbami sa dostali von. Obklopovala ich iba tma. Samanta ani nevedela, kde presne sú. V noci mala pocit, že tu ešte nebola. O opaku ju presvedčilo podvedomie, keď sa akoby zázrakom uhla konáru, do ktorého hlavou narazil Simon. Samozrejme, okomentoval to patričnými nadávkami. Samanta sa tvárila, že ho nepočuje. Michael robil presne to isté.
„Mali by sme sa niekde vyspať,“ prehovoril Simon, keď si došúchal udreté čelo.
To, čo nasledovalo nečakal nikto. Samanta zrejme v sebe prebudila nejakú svoju divú stránku. Narovnala sa, v tme sa poobzerala, akoby videla ako za bieleho dňa a po krátkej chvíli im oznámila:
„Tadiaľto,“ a vydala sa smerom doľava.
Michael so Simonom na seba len nechápavo pozreli. No obaja kdesi v kútiku duše potláčali strach odporovať tomu, čo práve kráčalo pred nimi, tak sa vydali za ňou. Nasledovali ju asi desať metrov, keď im úplne zmizla z dohľadu.
„Možno sme celý čas šli zlým smerom,“ podotkol Michael.
„Samanta!“ Ozvalo sa lesom zo Simonových úst.
Takmer skolaboval, keď mu zrejme zo stromu skočila na chrbát. Dúfal, že to bolo zo stromu.

Ústa mu prikryla rukou, aby nerobil ďalší krik. Už takto je dosť nebezpečné, aby sa v noci túlali lesom, zvlášť, keď nevedia, či tu nie sú nejaké hladné zvieratá, alebo nedajboh nejakí ľudia. 
„Vylezte hore,“ povedala a zoskočila z neho dolu. Simon len pokrútil hlavou. Bol v milom údive z toho, čoho je jeho malá sestra schopná. Mohol byť na seba patrične hrdý za to, čo ju naučil. Zatiaľ si však nechcel pripustiť, že by mohla byť rovnako dobrá, či dokonca lepšia ako on.

Spanie na strome rozhodne nie je také pohodlné ako v posteli. No nateraz si na to museli všetci chtiac, či nechtiac zvyknúť. Vo výške asi troch metrov sa strom rozvetvoval na dve strany. V strede tak bolo miesto, kde sa traja ľudia pohodlne vyspia. Rozhodovanie kto vedľa koho bolo jednoduché. Samanta sa usídlila pod bratovým ramenom a Michaelovi tak ostalo len miesto oproti nim. Podľa neho to malo jednu výhodu. Môže na ňu celú noc pozerať, ak to ovšem nebude Simon praktizovať na ňom.
Nie, zaspal ako prvý. Samanta sa ešte mrvila a snažila si nájsť pohodlnejšiu polohu. Nedarilo sa jej zaspať. Bili sa v nej rôzne emócie. Na jednej strane bola šťastná, že je s bratom. Aj s Michaelom, ktorý sa letmo dotýkal svojou nohou o tú jej. Na druhej sa bála toho, čo ich vonku čaká. 
Nakoniec sa jej s pohľadom na spiaceho Michaela podarilo zaspať.

Ráno Michael otvoril oči pri svitaní. V jemnom svetle videl ako sa Samanta snaží učesať si vlasy do vrkoča. Sedela v tureckom sede a usmievala sa na neho. Simon ešte stále odfukoval. Ani sa mu nečudoval, musí byť strašne vyčerpaný, jednak psychicky, ale aj fyzicky. S tou ranou na bruchu už nie je v takej forme ako pred tým. Šmykol sa na skale a škaredo spadol. Narazil si pri tom bok a hrudník. To oškreté miesto vyzeralo čoraz horšie, ako by sa vôbec nikdy nechcelo zahojiť, ale to asi len preto, lebo to bolo na mieste, kde sa koža často namáha.

Samanta si všimla kvapôčky potu na bratovej tvári.
„Má horúčku,“ povedala Michaelovi čo najtichšie, aby Simona neprebudila.
Len jej rukami naznačil, že má zranený trup. Takú zlosť v jej očiach ešte nevidel. Zrejme ani len netušila, že mu niečo je. Chcela mu nadvihnúť tričko, ale zistila, že ho ma tou krvavou škvrnou prilepené o telo. Iste by sa prebral, keby ho to čo i len trochu zabolelo, tak ho nechala tak.

Denné svetlo vidieť v jaskyniach len zriedka, hlavne ak sa nachádzate niekde v jej tretine. Cez otvor v podlahe sem však presvitali posledné slnečné lúče. Nevidela nič, takmer ani Simonovu postavu, tak ju dosť prekvapil slabý náraz niečoho malého do jej brucha. Malá čelovka na solárne nabíjanie. 
„Tu dolu teda dlho nevydrží,“ poznamenala do tmy.
„Nebude treba,“ ozval sa spoza nej druhý pomerne známy hlas. Okamžite sa jej vybavila spomienka na tvár, ktorej patril. Svetlohnedé, nakrátko ostrihané vlasy, oválna tvár, hnedé oči. Michael.
Okamžite zapla svetielko a namierila ho smerom, z ktorého prichádzal hlas. Skutočne to bol on. Predlaktím si inštinktívne zakryl oči a keď sklonila svetlo dolu, dal ruku preč.
„Michael?“ Opýtala sa neveriacky.
„Čakala si niekoho iného?“ Zazrel na ňu.
„Nečakala som nikoho,“ zamrmlala si popod nos.
Skutočne netušila, že tu bude ešte niekto. Že ešte niekto, koho poznala, prežil. Michael bol kamarát jej brata, trávili spolu veľa času a ona tak mala veľa možností zvyknúť si na jeho prítomnosť. Zvykla si na ňu však až príliš. Po určitom čase zistila, že sa jej začína páčiť. Hlavne, keď sa pred ňou schválne predvádzal. Obaja sa snažili si na seba ukradnúť čo najviac pohľadov, keď sa jej brat nepozeral. Simon by ho ako správny starší brat určite zabil. Vedela, že ak niečo zistí, teraz už by mu mohlo byť ukradnuté, že by za taký čin bol potrestaný. Teraz by mu to nemal kto dokázať.
Rýchlo sklonila hlavu k zemi. Ešte stále bola hanblivá a po vyše mesiaci, čo ho vôbec nevidela, ešte viac. Chvalabohu, že v tej tme nikto nevidel ako sa červená až za ušami.
Počula ako jej niečo preletelo ponad hlavu. Simon to chytil do rúk a tak otočila svetlo radšej jeho smerom. Videla ako spoza nejakého kameňa vytiahol ďalšiu baterku, nasadil si ju na čelo a prešiel pár krokov po kamienkoch na zemi. Tie len zavŕzgali na protest a ďalej sa nehli. Simon namieril svoje svetlo smerom hore. Pod asi dvojmetrovým stropom jaskyne bola štrbina, v ktorej začal šmátrať rukou. Bol zaujatý, pravdepodobne tam mal niečo schované.

Túto krátku príležitosť využil Michael. Vedel, že aspoň na okamih sa opäť po dlhom čase môže priblížiť k Samante. Tá mu stála otočená chrbtom a sledovala Simona. Potichu sa k nej priblížil. Vedel, že ho zaiste počula, sluch mala ako ostražitá srna, obzvlášť v noci. Zmenila sa. Už to nebolo to vyľakané dievča, čo sa snaží pred každým skryť. Schovávala sa úplne pred všetkým, čo bolo pre ňu nové. A teraz, páni, prežila mesiac sama. Už to samo o sebe hovorí o tom ako sa zmenila. Predtým by sa bola Simonovi zakvačila okolo krku alebo niekde v kúte plakala. A možno to aj urobila, ale rýchlo jej došlo, že sa tak nikam nedostane. Neodolal. Bol tak blízko. Očami hypnotizoval Simona a pohladil ju po vlasoch pri ramene.

Samanta úplne zmeravela. Počula, že sa k nej niekto blíži, a keďže tu bol len Michael, presne vedela kto. To, že ju pohladil po vlasoch na chrbte ju však paralyzovalo. Snáď len na stotinu sekundy sa otočila, aby ho videla lepšie ako pred tým. Okrem kruhov pod očami sa takmer vôbec nezmenil. Usmieval sa a tak ju podvedomie donútilo tiež sa usmiať. To už však znovu radšej pozerala na Simona.
Ten zo štrbiny vytiahol nejakú tašku.
„Tak, čo tu máme?“ Rýchlo ho zahovoril Michael, aby si nič nevšimol. Hlavne nie Samantu, čo tam stála ako kôl v plote
Samanta mala stále drevené celé telo, ledva presúvala svetlo v rukách. Toto rozhodne nečakala.

Simon mal pre každý prípad niekoľko úkrytov, kde mal poschovávané rôzne veci. Rovnako ako Samanta však nikdy netušil, že ich bude potrebovať. Ak pozbierajú všetky veci zo skrýší, skôr ako ich nájde niekto iný, budú na tom možno lepšie, ako ľudia v meste. Vybral z tašky dva nože. Jeden si založil za opasok, druhý, bez kontrolného pohľadu, hodil po Samante. Tá ho chytila presne za rukoväť asi desať centimetrov pred jej hlavou. Nechcel ju zabiť, ani jej ublížiť, vedel, že ho určite chytí. Vždy ho chytila. Navyše nechcel, aby si Michael myslel, že by im mohla byť na príťaž, aj keď nebol sto percentne presvedčený o tom, že by mala ísť s nimi. Predsa len, bola to jeho mladšia sestra. Mladšia. Sestra. Nikdy nechcel, aby sa jej niečo stalo a ak by v dome ostala sama, nemala by príliš veľkú šancu. To ale nemá ani s ním, aj keď sa bude aspoň snažiť ju ochrániť. Náhle prešpikoval pohľadom Michaela, ktorý s otvorenou hubou, doslova, hľadel na Samantu. Tentoraz chytil nôž pred jeho tvárou.
„Videl si to?“ skôr ho pokarhal ako sa pýtal.
Michael len pokrútil hlavou na odpor. 
„Tak si dávaj pozor, pretože nie je až taká hlúpa ako si možno myslíš.“

Keby ten vedel, čo si Michael v skutočnosti o Samante myslel. Zaiste by ten nôž nechytil, nechal by ho, aby mu prešpikoval mozog.

Samanta vedela, že sa Simon len predvádza. To robil vždy. Navyše, by nikdy nedovolil, aby sa jeho najlepšiemu kamarátovi niečo stalo.

Len jeden jediný človek sa dokázal dostať do domu bez toho, aby ho počula, videla alebo cítila. Len, keď sa ocitol blízko pri nej, vedela, že je tam.

Nemohla uveriť vlastným očiam. To, čo pred sebou videla, nebolo ani z ďaleka to, čo si pamätala. Za mesiac poriadne schudol, vlasy mu narástli a ich úpravou sa zrejme vôbec nezaoberal. Pribudlo na ňom pár modrín, odrenín, škrabancov. Oblečenie mal potrhané a špinavé.

"To je krv?" ukázala prstom na pomerne veľký fľak nad jeho bruchom.

"Máš nejaké jedlo?" Ignoroval jej otázku, zaujímal ho hlavne jeho prázdny žalúdok. Už pár dní sa poriadne nenajedol, len nejaká burina, ktorá chutila ako zvratky.

"Nie," pokrútila hlavou a spustila ruku dolu. vedela, že odpovede sa nedočká. Konečne však videla niekoho jej srdcu blízkeho. Aspoň niekto žil. A teraz? Teraz ho videla otáčať sa na päte a odchádzať. Neváhala, rýchlo šla za ním.

"Simon, prosím," tlačili sa jej slzy do očí, "Neodchádzaj." Hodila sa mu okolo pása. On však stál ako soľný stĺp. Toto nebol brat, ktorý ju tak miloval, ochraňoval a vo všetkom podporoval. Bol to niekto celkom iný len v jeho tele. Čo sa to s ním stalo? Mala na neho toľko otázok a on ju chcel znovu opustiť.

"Po zotmení pôjdem do mesta, prinesiem nejaké jedlo aj pre teba." Vypustila slzu, ktorú ale rýchlo zotrela rukou, aby si ju nevšimol.

"Zbláznila si sa?" odstrčil ju od seba, "Čo si myslíš, že robíš? V meste sú hliadky, jedlo si určite dobre strážia. Zabijú ťa ak sa k ich zásobám priblížiš."

"Bola som tam už viac krát a nič sa mi nestalo," prerušila ho.

"Výborne. Tak to ti gratulujem," povedal ironicky, "Teraz už presne vedia, kde si. Určite ťa niekto z nich sledoval."

"Nikto ma nevidel," snažila sa ho presvedčiť, ale sama začínala pochybovať. Začala pripúšťať jeho teóriu. Simon len mykol plecom. Nechápala, prečo mu je taká ľahostajná.

Bolo mu jedno, čo s ňou bude. Za ten mesiac sa celkom rýchlo naučil žiť bez nej a rodičov. Zistil, že musí bojovať sám za seba, mala sestra by mu bola na príťaž, veď nevedela nič o prežití. To, čo ju učil, si zaiste nepamätala. Avšak prežila mesiac sama, možno nie je až taká hlúpa.

"Poď," povedal ticho a viac si prial to, aby to nepočula.

V strede ich detskej izby bol veľký koberec, ktorý zakrýval ich tajný únikový východ.

Samanta hneď vedela, kadiaľ sa dostal do domu. Cez úzku štrbinu, by sa určite neprepchal. Ani keď schudol minimálne päť kíl. V jaskyniach už dávno nebola. Ani nevedela ako to tam po výbuchu vyzerá, možno už nie sú také aké si ich pamätá. Brata však stratiť znovu nechcela. Bol ten jediný, na koho sa snáď ešte mohla spoľahnúť, aj keď sa správal dosť divne. Nič iné stratiť nemohla. 

Otočila sa, aby si naposledy uložila do hlavy spomienku, na miesto, ktoré milovala.

Bol čas odísť. Simon už bol dávno dolu, nevedela, či ju čaká alebo šiel bez nej, ale skočila dolu. Na jej prekvapenie, ju chytil do náručia a na malý moment sa usmial.

"Myslel som, že si zbabelá na to, aby si odišla zo svojho hniezdočka," rypol si do nej, keď ju pokladal na zem.

To bol Simon akého si pamätala. Vždy ju podpichoval.

"Znovu ťa nechcem stratiť, si posledný koho mám," odpovedala mu s kamennou tvárou. Vo vnútri sa však usmievala, len v ňom chcela vyvolať výčitky.

"A vlastne. Prečo si neprišiel skôr?" Zapozerala sa mu primo do očí.

"Prišiel som. Nebola si tam. Myslel som, že si mŕtva aj ty. Teraz som mal pôvodne v pláne zobrať si len nejaké veci a ísť, ale všimol som si dokriva pribité klince na doskách okolo okien. To dokážeš len ty," Znovu do nej rýpal.

"Si hlupák." Z rúk si sňala špinavé obväzy a ukázala mu porezané ruky plné mozoľov. Musela sa nejako chrániť, keby dom nechala len tak, ľahko by sa k nej ktokoľvek dostal. Takto by musel vynaložiť nejaké úsilie a určite by pri tom nebol potichu, za ten čas by stihla újsť sem do chodieb jaskyne, v ktorej by ju zaručene nikto nenašiel.

"Vidíš, to nie ja som hlupák, ale ty. Mala si už dávno odísť.."

"Nevieš kam by som šla? Ja nie som ty. nepoznám tu nič okrem tejto diery," skočila mu do rečí. Nebola hlúpa, len sa bála. Hoci sa sama seba snažila presvedčiť, že je silná, teraz keď bola s ním, zistila, že bola len zbabelá, keď sa skrývala. Podľa Simona, by silný človek odišiel, šiel by hľadať, ďalších ľudí, našiel by pre seba pomoc. Ale ona niekde v kútiku duše dúfala, že ho stretne, že sa raz vráti, alebo že ho aspoň na malý moment niekedy uvidí, ako prechádza okolo ich domu.

Keď ani dlho potom, ako sa zotmie, nad tvojim životom nevyjde slnko, nie je úniku. Tvoja duša stráca farby, až postupne ostane celkom čierna. Celé tvoje vnútro zaplnia mraky tmavšie ako najtmavšia noc a ty správne vytušíš, že sa schyľuje k niečomu hroznému, čomu sám nedokážeš zabrániť.Potrebuješ pomoc. Ale, kde ju budeš hľadať, keď na svete už niet nikoho? Pôjdeš, opustíš posledné ako tak bezpečné miesto na zemi? Budeš ju hľadať?

Samanta ostala úplne sama. Po výbuchu elektrárne, neďaleko miesta, kde bývala, zahynulo veľa ľudí. Tí, ktorým sa podarilo nejakým zázrakom prežiť ušli, ale ju so sebou odmietli zobrať. Mala zranenú nohu a nejaký samozvaný vodca tejto skupiny rozhodol, že by im bola len na príťaž, a aj tak nemá veľkú šancu na prežitie.Dúfala, že nájde aspoň svojho staršieho brata, pretože rodičia mali v deň výbuchu službu v práci - v elektrárni. Vedela, že to nemohli prežiť, nemala však odvahu ísť ich hľadať, hoci by ich rada dôstojne pochovala. Bála sa však toho, čo nájde. Ak nájde. Videla ako dopadli ľudia, tri kilometre od výbuchu. Ona mala šťastie, v čase, keď vybuchol prvý reaktor, bola hlboko v podzemí. Sem chodila vždy, keď neboli rodičia doma. Mala len šestnásť, nemala priateľov, radšej si kopala tunely v neďalekých jaskyniach, ktoré objavila pri potulkách lesom za domom.Jediný, kto ju v tom podporoval, bol jej brat Simon. Nosil jej sem rôzne veci, s ktorými sa "hrali" na prežitie. Nikdy si nemyslela, že ich skutočne niekedy využije.Simon sa však ani po troch týždňoch nevrátil do ich domu. Už nedúfala. Každým dňom pridávala na dom nové a nové barikády. Sama do neho vstupovala len cez miniatúrny otvor v kôlni. Vždy ho dôsledne zakryla všetkým, čo mala po ruke. Jeden by nikdy nepovedal, že práve tadiaľ sa dá dostať do domu. Pre istotu však mala aj únikový plán. Za posledných pár rokov sa im so Simonom podarilo nájsť jaskyňu, ktorá viedla priamo popod ich dom. trvalo presne dva roky kým sa prekopali cez podlahu až k jaskyni. Dolu v chodbách by ju nikdy nikto nenašiel. Skôr by si našla ona jeho. Poznala ich lepšie ako samú seba.

Prešiel mesiac od odchodu posledných ľudí. Nevedela, či prežili. Nevedela, ako je na tom zvyšok sveta. Noha sa jej už celkom zahojila a ona aj napriek všetkým tým rečiam o tom, ako čoskoro zomrie, stále žila. Bolesť už bola takmer celkom preč, zranenie jej pripomínala už len nepekná jazva na stehne.Aj dnes v noci sa rozhodla vykradnúť sa z domu a urobiť si zásoby na pár dní. Vždy chodila v noci, vtedy bola menšia šanca, že by ju niekto uvidel, predsa tu mohol niekto ostať ako ona. Brala si vždy len málo vecí, aby nevzbudila pozornosť, ak by naraz vyrabovala celý obchod, či lekáreň. Pozoruhodné bolo, že za celý ten mesiac nestretla nikoho. Nič, ani len nejakého túlavého psa, či mačku. V meste bolo úplne mŕtvo a to ju desilo najviac.Dnes však na západ slnka čakala akosi pridlho. Pozorovala ho cez úzku štrbinu medzi latami strechy. Udomácnila sa tu hore, ak by sem nejakou nešťastnou náhodou niekto zavítal. Odtiaľto by ho uvidela na niekoľko stovák metrov. Od chrbta mala les, z tadiaľ nečakala nikoho."No tak," šepkala a posúvala tak slnko mysľou o kúsok nižšie.Nedarilo sa.Začala mať nepríjemný pocit, začala byť nesvoja, akoby sa k nej niekto blížil. Mala pocit, že niekto mieri k domu. Presúvala sa najtichšie, ako len vedela, z jednej strany na druhú, a snažila sa zazrieť akýkoľvek pohyb, ktorý by návštevu prezradil. Mala pocit, že snáď počuje, tlkot jeho srdca. Nemýlila sa. Bol tak blízko, až ju striaslo, keď sa otočila.

Epilóg

  
      Je nádherný slnečný deň. Dnes je veľký deň. Martina sa dnes bude vydávať. Nakoniec neostala sama. Zoznámili sme ju s Loganovým priateľom a okamžite sme vedeli, že je to láska až za hrob. Všetko dnes zapadne do seba ako posledný kus obrovskej skladačky. „Mami, mami.“ Kričala na mňa malá Liliana. „Teta Martina je už oblečená, poď sa na ňu pozrieť. Poď.“ Ťahala ma za rukáv. Musela som sa postaviť od kozmetického stolíku a ísť s ňou. Od malička bola rovnako neodbytná a vždy dosiahla svoje. Nehovoriac o tom, že sa narodila ako iná. „Lilianka, kde je Matias?“ „Je niekde s ockom. On tvrdí, že tetu Martinu dnes nemôže vidieť žiaden chlap.“ „Matias predsa nie je žiaden chlap.“ Pousmiala som sa. „Veď je ešte maličký. A navyše by sa mal napapať.“ „Tak dobre, ale najprv sa poď pozrieť na tetu Martinu.“ Ďalej ma ťahala za rukáv.
          Je nádherná. Čo nádherná... Prenádherná! Stála uprostred miestnosti a obklopovali ju zrkadlá.  Neisto si poupravila šaty pod ramenami. „Neviem či je to dosť dobré.“ „Neblázni.“ Podišla som k nej.  Napravila som jej prameň vlasov, ktorý jej padol do tváre. „Veď si dnes najkrajšia žena široko ďaleko.“ Usmiala sa a ďalej sa obzerala. „Bábätko ťa aj tak miluje, pre neho si vždy najkrajšia.“ Predniesla Lilianka. Áno, zabudla som vám povedať jednu dôležitú vec a to, že Martina s už pomaly manželom Stefanom sa pripravujú na potomka. „Lili, ako vieš, že ma miluje? Veď je ešte v brušku, nevie rozprávať.“ „Ja predsa dobre viem, že detičky v brušku nerozprávajú.“ Poučila ju so zdvihnutým prstom malá. „Ani Matisko predsa nerozprával, on si to len myslel a tak mi to povedal.“ Martina sa rozplakala. „Neplač.“ Podala som jej snehobielu vreckovku zo stola. „Znamená to, že aj ono bude iné?“ Usmievala sa cez slzy od dojatia. Prikývla som. „Opýtaj sa ho Lilianka, či niečo nepotrebuje.“ Pohladila si okrúhle bruško. „Vraj by si dalo trošku čokolády.“ Zasmiali sme sa tomu. Tú čokoládu by si asi rada dala Lili. Ale je pravda, že trochu čokolády by pomohlo aj Mati. „Poď zlatíčko, pohľadáme ocka s Matiaskom.“ Podávala som ruku Lili. „Maminka, nemôžem tu ostať? Chcem sa ešte chvíľu rozprávať s bábätkom.“ Pozrela som na Martinu, aby som zistila, či jej to nevadí. Prikývla a privinula si Liliankynu hlávku k bruchu. Tak nech sa teda ešte porozprávajú.
            Prekvapilo ma ako, dnes Logan vyzerá. Oblek mal na sebe jedine v deň našej svadby. Martina sa však nedala odbiť tým, že jemu sa nehodí. Oblek sa hodí jednoducho každému chlapovi, či je mladý alebo starý. Bez rozdielu či je beloch alebo černoch. Jednoducho každému a hotovo. Logan vedel, že nahnevať tehotnú ženu sa mu neoplatí a tak jej radšej urobil po vôli. Keď chce oblek, bude mať oblek. „Vyzeráš nádherne.“ Privítal ma hneď komplimentom. Premerala som si ho od hlavy k pätám. „Ty dnes vyzeráš rovnako výborne.“ Zastokla som mu kvetinu do náprsného vrecka saka. „A čo Matias?“ Opýtala som sa, lebo som ho tu nikde nevidela drať kolená na novom obleku. „Hádam len nemáš strach, že sa neviem postarať o vlastného syna?“ „To som nikdy predsa nepovedala.“ „Vypýtal si papať, tak som ho nakŕmil a teraz si ešte pred obradom šiel pospať.“ Usmiala som sa na neho. Pobozkal ma a vzal za ruku, aby som sa na vlastné oči presvedčila o tom, že Matias naozaj spí. Moje, malé, zlaté dieťatko. Presne si pamätám na časy, kedy bola aj Liliana takáto malá. Cítim to, ako by to bolo len včera a pritom je to už takmer päť rokov. Veľmi sa obaja podobajú na Logana.  A čím sú starší, tým viac. Logan ma objal, kým som zasnene pozerala na Matiasa. „Už som ti dnes povedal, že ťa milujem?“ Opýtal sa a pohladil ma po vlasoch. „Minimálne milión krát.“ Usmiala som sa a skryla som sa do jeho objatia.
          Martina kráča v Loganovom sprievode k nám so Stefanom. Nie je tu veľa ľudí, len pár našich spoločných známych a pár detí. Nechcela veľkú svadbu, ani svadbu v kostole. Tak sa koná u nás na záhrade. U nás, myslím nás všetkých – mňa, Logana, Martinu a Stefana. Kúpili sme veľký dom s veľkou záhradou pre deti.
        
         Mnohý sa iste pýtate, ako je možné, že sme všetci šťastní. Rovnako tak, kde je Jean. No, kde začať... Tak asi tou najpodstatnejšou správou. Jean umrel. Bohužiaľ práve vtedy, keď sa narodil Matias a ja mám to podozrenie, že sa prevtelil práve do neho. Jednoznačne však nedovolím, aby z neho vyrástlo rovnaké monštrum ako bol Jean. K šťastiu sme už potom potrebovali len málo. Získali sme ochranu od tých, ktorí bojovali proti Jeanovi a prísľub prímeria od tých, ktorí bojovali proti nám. A tak si nažívame každý v svojom vlastnom svete a riešime svoje vlastné problémy. Ak sa stretneme na ulici, slušne sa pozdravíme a pokračujeme ďalej vo svojej ceste.

       Zistila som, že naozaj každý je strojcom svojho vlastného šťastia a že rodina a ľudia, ktorých milujem sú a vždy budú u mňa na prvom mieste. Láska je to jediné na čom skutočne záleží.
       Bez lásky nevykvitne ten najkrajší kvet, bez lásky na svete ani šťastných detí niet...

Jednoducho mi to Loganove správanie nejde do hlavy. Nikdy sa takto nesprával, určite v tom musí byť háčiť. Čert ho ber, ak by nebol. Veď predsa nie je možné aby sa človek, ktorý vás miluje len tak zo dňa na deň vyparil a tváril sa, že neexistujete. Alebo som vážne taká naivná? „Dobrý večer, slečna. Poďte, prosím, so mnou.“  Prerušil moje myšlienky nejaký chlap. Na prvý pohľad vyzeral ako všetci ostatní. Biela košeľa, čierny motýlik a oblek. Človek by ich jeden od druhého nerozoznal, ak by stáli chrbtom. Prijala som jeho ruku. „Kam ideme?“ Opýtala som sa  a bola som rozhodnutá nepohnúť sa z miesta, kým mi neodpovie. Až teraz som si všimla, že sa Jean niekam vytratil. Ani neviem kedy. „Len tu vedľa do zasadacej miestnosti.“ Odpovedal. No boh vie, čo odo mňa chce. Ale nasledovala som ho.  Naozaj ma zaviedol len o pár metrov ďalej. Bola tu miestnosť, v ktorej strede bol oválny stôl dlhy asi desať metrov. Okolo neho bolo minimálne päťdesiat stoličiek Natretých zlatou farbou a sedáky na nich boli s červeného kašmíru. Niečo mi napovedalo, že som sa práve ocitla v inej dobe. Nič iné sa však čakať nedalo. Som predsa v divadle. Tu sa pravdepodobne stretávali herci po predstavení na spoločný obed alebo večeru. Prípadne sa tu o niečom dôležitom rokovalo. Z opačného konca miestnosti na mňa niekto kýval. Už len podľa zlého pocitu v sebe som vedela, že je to Jean.
            Usadil ma vedľa seba. Ako by som bola jeho najväčší spojenec. Celý čas sa na mňa prihlúplo usmieval. Hovorili o rôznych veciach. Veľa z nich v živote nepočula. A vlastne mi to všetko šlo jedným uchom dnu a druhým vonku. Až kým som nezačula niečo, čo by sa vylovene mohlo týkať mňa. Hovorili o smrti mladého chlapca, ktorý proti nimi bojuje už dlhšie. Oprela som sa o operadlo stoličky a s úsmevom na perách som predstierala súhlas so všetkým, čo hovorili. V podstate som len chcela získať informácie. Zbystrila som ešte viac, keď hovorili o tom, kde by mohol byť. Jean mlčal. Pritom dobre vie, kde je. Ale on svoju pascu nevyzradí, pohybovalo by sa potom v jeho okolí príliš veľa ľudí. Podvedome som v ruke stískala prívesok na krku. Keby len vedeli ako rýchlo by som ho sem vedela privolať. Smiala som sa im v duchu. Moja škodoradosť je teraz nesmierna. Nemôžu mu nič urobiť. Len Jean vie, čo si myslím. Viem, že na mňa znovu zíza, odvrátila som zrak od muža, ktorý práve vášnivo hovoril a až priveľmi gestikuloval. Čo je? Opýtala som sa Jeana. „Nič.“ Pošepkal a ďalej sa na mňa usmieval. Usmiala som sa a zapozerala som sa na neho. Možno naozaj nie je taký zlý. Možno...
         Večer skončil bez problémov. Dokonca ani jatky, ktoré som si predstavovala sa nekonali. Aspoň teda o nich nič neviem. Jean však hovoril o tom, že sa mám postarať o to, aby nás tu oboch všetci videli. To sa aj stalo. Väčšina ľudí odo mňa nevedela odtrhnúť zrak počas celého večera vrátane Jeana, samozrejme.
          Doviedol ma domov neskoro v noci. „Hovoril si predsa, že potrebuješ zabiť nejakých ľudí...“ Nedalo mi to. „ Aj  som to urobil.“ „Kedy? Veď si bol takmer neustále so mnou.“ Pýtala som sa nechápavo. „To však neznamená, že som nebol aj niekde inde.“ Usmial sa. Tak toto mi pekne vysvetlíš. „Ako inde?“ Nedala som sa odbiť. Postavil sa vedľa seba. Bolo to ako by boli dvojičky. Presne na chlp rovnaké, rovnako oblečené, rovnako sa usmievali, hovorili rovnakým hlasom. To je úžasné. A zároveň aj trochu strašidelné. „Koľko takýchto Jeanov behá po svete?“ Ukazovala som striedavo raz na  jedného raz na druhého. Ostal už len jeden, priblížil sa ku mne a pohladil ma po líci. „Iba jeden jediný.“ Nie. Snáď nie. Snáď ma nechce pobozkať. „Nie.“ Posunula som sa o krok vzad. Ešte preto, že tu Logan nie je, nebudem sa správať takto. Odišiel a nechal ma stáť uprostred obývačky v tme samu. Prvé, čo mi napadlo, či nešiel ublížiť Loganovi, lebo som ho odmietla. Musím ho nájsť...
           Martina pravdepodobne spí hore pri mne. Stískala som prívesok v dlaniach. Ako ho použiť? Naozaj stačí len chcieť? Tak ťa prosím zaveď ma k Loganovi. Prosím. Pekne prosím. Myslela som si v duchu. Asi to tak nefunguje. Otvorila som ho  a pri ohľade na usmiateho Logana sa mi tisli slzy do očí. Takto to predsa skončiť nemôže. Budúcnosť sa predsa mení podľa toho ako sa ľudia rozhodnú.. Ja som sa nerozhodla opustiť ho. A dúfam v to, že ani on nie. Tak prosím, Logan. Chcem byť s tebou. Prívesok nepočúva, tak skúšam čokoľvek. Ani Loganova fotka vo vnútri teda nerobí zázraky. Stále sa rovnako usmieva a to ma núti k slzám. Dala by som čokoľvek za zo, aby si tu bol pri mne. Neviem, čo mám robiť, tak plačem...
            Plač je mnohokrát najlepší liek na každú bolesť. Stále verím, že nejaká malá nádej je. Že  ma Logan ešte celkom nezavrhol. Že sa ešte jedného dňa vráti a že mi to vysvetlí. Alebo, že na to bude iné nejaké vážnejšie vysvetlenie. 
           Hlavu mám sklonenú v dlaniach, ale viem, že je niekto pri mne. Martina to nie je. A Jean? Ten asi pravdepodobne tiež nie. Neprišiel s ním pocit odporu. Prišla nádej... „Neplač.“ Zašepkal. Neveriacky som zodvihla hlavu. „Logan? Si to skutočne ty?“ „Áno.“ Privinul si ma do náruče. Nemôžem tomu uveriť. „Naozaj si tu, ale sa mi to len sníva.“ „Som tu a prisahám, že ťa už nikdy neopustím.“ „Ale, kde si bol doteraz a prečo si ma ignoroval?“ Nestačil mi len sľub. To už predsa raz sľúbil ale svoj sľub nedodržal. „Jean!“ Zavolal na neho. Čo to má znamenať? „Ah, Logan. Vrátil si sa znovu jej ublížiť?“ Zasmial sa len čo sa tu objavil. Logana som nepúšťala z objatia. „Nemyslím, no viem, čo jej ublíži viac. Povedz jej pravdu...“ Pravdu? Akú pravdu? „O čo tu ide?“ Prerušila som ich rozhovor. Hovorí sa tu mne ako by som tu ani nebola. Hej! Stále tu stojím. Nie tak celkom, ale stojím. „Neviem o čom to hovoríš.“ Znovu ho Jean vysmial. „Tak ty nevieš..“ Prechádzal Logan do útočného postavenia. „Nevieš, áno? To, že si klamal mne a zároveň aj jej, o tom nič nevieš? Ani o tom, že si mi podsúval vymyslené vidiny z tvojej chorej hlavy. Ani o tom nič nevieš?“ Jean odišiel. Proste zdrhol, bez vysvetlenia. Vie, že mu toto Logan spočíta. „Aj tak presne nerozumiem o čo tu ide.“ Skonštatovala som. „Jean mi celý čas v bludisku ukazoval hlúposti o tom, ako ma nechceš ani vidieť, vraj so mnou nechceš už mať nič spoločné. Ukazoval mi budúcnosť a to, čo by sa stalo keby som sa vrátil a nechal ho nažive. Proste úplné bludy, výplody jeho chorej mysle. Čo myslíš, čo asi tak robí teraz? Skrýva sa, len aby sme ho nenašli. Už som takmer na konci bludiska, vie, že som blízko a čím bližšie som mu bol tým viac na presviedčal o tom, že si bezo mňa šťastnejšia. Tvoj dnešný plač ma presvedčil. Každá tvoja slza vo mne obnovila po kúsku lásku, ktorú som k tebe cítil. Prosím... Veľmi ťa prosím. Odpusť mi to všetko. Už nikdy, naozaj nikdy ťa nenechám samotnú.“ Všetko do seba zapadlo ako posledný kus skladačky. Vedela som už, že to čo mi Jean ukazoval, nebola pravda len úbohý výmysel. Rovnako mučil aj Logana. Viac som počuť nemusela, milovala som ho stále. Či bol pri mne, alebo bol niekde ďaleko. Nikdy som neprestala. Teraz viem, že na ničom inom nezáleží. Len na tom, čo povie on, nech je to čokoľvek. „Milujem ťa.“ Objala som ho silnejšie.
                
          Kľakol si na kolená a s nádherným, diamantmy vykladaným prsteňom ma žiadal o ruku. V prvom momente som stratila reč. V druhom momente som ho objímala. V treťom momente som nespočetne veľa krát vyslovila slovo ´áno´...

Ostali obaja na mňa nechápavo pozerať. No mne nikto nič nevysvetlil, tak ako čo čakali? Akú odpoveď? „Myslíš, že je tu dostatok ľudí?“ Zahovoril ho Logan, aby predišiel ďalšej trápnej situácii. „Thomasova armáda osloboditeľov sa rozpadla, ostali sme len my a tí, ktorý sa k nám pridať nehodlajú.“ Čo je toto zraz psychopatov, ktorý chcú vyhladiť celý svet? „Ešte stále je tu však jeden problém. Ten jeho chlapec je nevyspytateľný. Boh vie, čo práve robí.“ Logan? „Ja viem presne čo robí, pre zatiaľ ho mám pod kontrolou.“ Odpovedal mu Jean. „Prepáčte.“ Usmievala som sa na toho zradcu. „Potrebujem si Jeana na chvíľu požičať.“ Surovo som ho odtiahla bokom. „Môžeš mi láskavo vysvetliť, o čo tu ide?“ Nepovedal si mi nič. Od dnešného večera som očakávala niečo iné, nie ples v divadle, kde teba aj mňa, ako vidím, poznajú.“ „Tvojou jedinou úlohou je sprevádzať ma tu. A snaž sa o to, aby všetci vedeli, že sme tu. Je evidentné, že s tým ako dnes vyzeráš, si neprehliadnuteľná. No ak sa dá, snaž sa ešte viac.“ „Čo z toho budem mať? Mám sa tu pretŕčať s úhlavným nepriateľom môjho frajera a ešte tak aby to všetci vedeli. To je k čomu dobré?“ Pritiahol si ma bližšie. Vedel, že nás fotí nejaký fotograf z novín. „Ver mi, že rovnako ako je to dobré pre mňa, je to dobré aj pre teba. Aspoň ťa nikto nebude podozrievať.“ „Už len to, že som tu s tebou je samo o sebe podozrivé, Jean. To sú tí ľudia vážne takí hlúpi? Aj ten chlap, chodil na schôdze k Loganovmu otcovi a tvrdil, že o tebe nič nevie. A pritom ti podsúval informácie. Navyše, čo ak sa o tomto dozvie Logan?“ „Logan ťa už nemôže viac ignorovať, to si si nevšimla? Stále ťa zaujíma a ja nechápem prečo. Totálne na teba kašle.“ „Mám toho dosť.“ Odtiahla som sa. „Veľmi dobre vieš, že ho milujem. Nechápem prečo sa ma snažíš presvedčiť o opaku.“ „Pretože viem, ako to celé dopadne.“ „Mal by si vyhľadať pomoc nejakého odborníka. Ty si vážne chorý.“ Zasmial sa. Tvári sa ako by som mu tu rozprávala nejaké vtipy. „Ja som úplne v poriadku.“ Chytil ma okolo pásu a tlačil k stolom. „To ty si tá, ktorá si za žiadnu cenu nechce uznať pravdu. Myslíš, že keby mu na tebe záležalo pustil by ťa sem so mnou? Mal som toľko hrdosti a šiel som si pýtať povolenie.“ „To mi snáď nechceš nahovoriť, že si bol za Loganom a pýtal si si od neho povolenie, aby si ma sem mohol dotiahnuť?“ „Bol.“ Odtiahol stoličku, aby som sa posadila. No tak sa pozri. Podával mi ruku. S obrovskou zvedavosťou som ju prijala. Chcela som vedieť, či to čo hovorí je pravda. Takmer som odpadla keď som videla ako mu Logan s nezáujmom povedal, nech si so mnou robí, čo chce. Že ho vôbec nezaujímam. „To predsa nie je možné.“ „Do frasa! Choď za ním. Opýtaj sa ho na to sama, keď mi v ničom neveríš.“ No asi som ho trochu nahnevala. Asi trochu viac. Nechcem si však pripustiť, že by bol Logan schopný takého správania. To mi k nemu vôbec nesedí. Nechápem to. Vôbec...
           So slzami na krajíčku som celý večer vstrebávala to, že Logan ma má úplne na háku. Vždy, keď niekto prišiel, nahodila som americký úsmev číslo štyri a tvárila som sa, že sa nič nedeje. Vnútri ma však táto informácia zožierala zaživa. Prečo? Ako mohol? Čo som mu urobila?

Priniesol šaty čierne ako najtmavšia noc. Po oblečení som si pripadala ako najhoršia nočná mora, akú si človek dokáže predstaviť. „Už mi chýba len sekera od krvi.“ Poznamenala som, keď som schádzala dolu schodmi. „Tú nie je problém zohnať. Chceš na nej ľudskú krv, aby to vyzeralo dôveryhodne?“ Nemiestne vtipkovanie pokračuje. „Si nechutný.“ Potajomky som sa hore premiestnila, nechcem riskovať, že sa nakoniec stane niečo mne. „Dokáže ti nejako učesať vlasy?“ V okamihu stál predo mnou a chytal mi prameň, ktorý mi splýval na pleci. Prikývla som.
            „Dnes budeš určite najkrajšia zo všetkých.“ Zasnene na mňa pozerala, keď skončila s mojou úpravou. „Je mi ľúto, že nemôžeš ísť so mnou.“ Povedala som jej ticho. „To je v poriadku. Dohliadnem na teba, kým sa nevrátiš.“ Pohladila ma po líci. „Vieš predsa, že je na niečo také nemám žalúdok.“ Samozrejme, že viem. O všetkom, čo sa deje sa s ňou rozprávam. Vie teda aj o tom, čo sa dnes chystá. Nepovedala som jej však, že ide pravdepodobne o nič netušiacich ľudí.
          Jean ma upravený a oblečený v obleku čakal v obývačke. Konečne vidím, že sa vie aj slušne upraviť. Tie jeho roztrhané rifle a mikina mi liezli na nervy. „Vyzeráš nádherne.“ Predniesol úctivo s iskrou v očiach. Snažila som sa ju prehliadať. „Ďakujem.“ Podával mi úzke sako na jeden gombík. Pomohol mi ho dokonca obliecť, koľká galantnosť zrazu...  „Pôjdeme?“ Opýtal sa.  Prikývla som znovu a prijala som rameno, ktoré mi ponúkal a chytila som ho za druhú ruku.  Objavili sme sa na parkovisku pre asi dvesto áut. Všade okolo bolo veľa ľudí. Začínala som byť nesvoja. Podobnú akciu s podobným množstvom ľudí som naposledy zažila, keď som mala spievať v bare. Dúfam len, že ma dnes nikto nebude do ničoho podobného nútiť...
         Dav ľudí sa úmerne zväčšoval s tým, ako sme postupovali hlbšie do budovy divadla, kde sa tento ples konal. Držala som sa Jeana ako kliešť. Nenávidím davy! Úplne mi vyhovuje život na samote s Martinou, ktorá určite sedí doma vedľa mňa a v rukách drží zbraň. Čo ak sa Logan vráti teraz? „Nevráti sa.“ Usmieval sa na mňa Jean. „Ako to vieš?“ „Viem to. To stačí.“ „Že ty si mu niečo urobil.“ Zazrela som po ňom. „Vôbec nie. Ani som sa ho nedotkol, prisahám.“ „Tomu len ťažko môžem veriť.“ Znovu výčitka. Už si na to asi zvykol. Všetko čo sa dá mu vyčítam a navyše v každom rozhovore mu dávam najavo, že mu neverím. „Presvedč sa o tom sama. Nosíš ho stále pri sebe, nemôže byť až taký problém ho nájsť.“ Má pravdu, stále nosím na krku prívesok od jeho otca, ktorý mi daroval. Nikdy som ho však nepoužila. Ani neviem ako. Ale ak mi hovorí, aby som sa sama presvedčila, asi má čisté svedomie. Tentoraz... „Dobrý večer, pane. Madam.“ Pozdravil nás nejaký chlap našim jazykom. Tá sviňa! Nejde tu o ľudí, chystá sa zabiť iných. Stisol mi ruku a stuhnute sa usmieval. Viem, že počuje všetky moje myšlienky. Preto som ho tak krásne očastovala. Vedela by som ho momentálne pomenovať aj horšie. „Dobrý večer.“ Slušne som odzdravila a podala mu ruku, aby ju pobozkal. Snobská záležitosť. Ak nás takto prídu pozdraviť všetci, budem mať zaslintané celé rukavice. Všimla som si, že Jean na neho žmurkol a potom ten chlap odišiel. „To aj on v tom ide s tebou?“ „S nami.“ Opravil ma.  Nie. Toto je jeho vec. Ja tu nie som dobrovoľne, na to možno zabudol. Som tu preto, aby neubližoval Loganovi. Ešte stále ho niekde v hĺbke srdca milujem. „Koľko ľudí je v tom zapletených?“ „Dosť na to, aby mi dnešný plán vyšiel podľa mojich predstáv. Dáš si niečo?“ Snažil sa ma zahovoriť. „Nie.“ Aj keď by som si najradšej prasla jednu vodku. Dve. Možno tri, aby som v pohode prežila dnešné jatky. Zasmial sa. „Prinesiem ti ju.“ Nechal ma stáť uprostred sály a odišiel. No, len dúfam, že sa mi nikto nebude prihovárať.  Martina mala pravdu. Keď som sa rozhliadala okolo seba vyzerala som ako ruža medzi tŕňmi. Síce čierna, ale najkrajšia.
            Vrátil sa skôr ako som očakávala.  Podal mi pohárik. „Nie je v tom nejaký jed, že nie?“ Opýtala som  sa pre istotu. Znovu sa zasmial. „Nie.“ Mne to však smiešne nepripadalo. Od neho sa dalo čakať čokoľvek, preto toľká obozretnosť.  Otočila som sa tvárou k nemu, aby ma nevidel niekto iný a otočila som do seba pohárik. Už som aj zabudla ako chutí alkohol. Je to rovnako hnusné ako pred tým.  „No to snáď nie. Jean?“ Otočil sa, aby videl toho, kto na neho hovorí. Ten človek mi bol známi. Na tisíc percent som ho už niekde videla. Jean sa s ním objal a potľapkal po pleci. Žeby mal ten Jean aj nejaký iný život a trávil čas aj niečím iným, ako striehnutím na každý môj pohyb. „Nie je to snáď Lenka. Náš nový prírastok?“ „Už to tak bude.“ Odpovedal mu s úsmevom Jean. Áno! Už presne viem odkiaľ ho poznám. On predsa chodil na schôdze do domu Loganových rodičov. Hlavne, že tam o Jeanovi nikto nič nevedel. Nikto. A pritom sa tam schádzali ľudia, ktorý ho poznali a potom mu podávali informácie. „Odkedy ste na našej strane?“ Opýtal sa ma. Tak počkať! Ja nie som na žiadnej vašej strane! Nie som tu dobrovoľne! „Nechápem celkom o akej strane tu hovoríte.“ Zašomrala som. Viem, že sa  to nesluší.