Na Slovensku večer pred svätým Jánom Krstiteľom, teda 23. júna, býva hlučno všade okolo miest a dedín. V tento večer na vrškoch a stráňach v nočnej tme dlho plápolajú veľké ohne, vatry a mihotajú sa rady pohybujúcich sa svetiel blízko i ďaleko, nízko i vysoko, po úbočiach hôr i na temänách vrchov a od všade zaznieva ťahavý, silnozvučný spev. To pália Vajana.
Mládež v ten večer soberie všetky staré metly, škrabne — ony si ich dievky niekde na to celý rok odkladajú a niekde ich až v ten deň po obci sháňajú — natrú ich kolomažou a vyhrnú sa s nimi za dedinu na vrštek. Tam nakladú ohňa zo snopkov a dreva, od neho zapália si metly, s ktorými potom ako s fakľami do kolesa alebo v rovnej rade chodiac vyspevujú svätojanské piesne. Čo bystrejší chlapci vatry preskakujú a horiace metly vysoko vyhadzujú. Stárež vyjde si na pokraj dediny a sa díva na túto obradnú zábavu svojej mladi.
Pri slávnostiach Pálenia Vajana spievajú sa na Slovensku zvláštne „Vajanské Spevy“, alebo „Svätojánske Pesničky“. Sú piesne, ktoré osobite spievajú sa v týždňoch pred svätým Jánom, ktorými chodia „Príchod Jána ohlašovať a Chváliť Jána“. Osobitné piesne spievajú, keď tiahnu ohne klásť, iné pri kladení ohňov, iné počas tanca okolo ohňa, iné počas preskakovania ohňa.
Keď spevy umĺkly, vatry a faklice dohorely, alebo aj pri jejich poslednom poblesku trhajú si dievčence po poli všelijaké zeliny. Ešte za dňa ony si to prezrely, kdeby aj po tme domatať mohly: materinú dúšku, bobovník, hrdú barku, repík, čistec, lobôdku, mätu (kratú), bez, vrbinu aj iné. Na tých zelinách spia v túto noc, aby prisnilo sa jim o budúcom ženichovi a chovajú tie zeliny v posteliach až do zimy, kde jich potom dávajú rezať do sečky pre statok. — Lež ešte prv ako išly na Vajanô, čarovaly: táto uvila veniec z rozličného kvieťa a pustila dolu vodou: v ktorú stranu veniec plával lebo zastavil sa, v tú stranu býva jej budúci ženich; tamtá zaniesla kus chleba na plotný kôl: ak zkape (vtáča ho zje) do rána, vydá sa dievčä ešte v ten rok, ináč nie; tretia vykrojila try jamky do zeme na zelenej pažiti, do jednej položila pod vykrojenú pažiť kúsok chleba, do druhej peniaz, do tretej nič: ráno výkrojky odkryje a jestli vliezol červíček na noc ku chlebu, vydá sa za rolníka, jestli k peňazu, za boháča, jestli do prázdnej jamky, nevydá sa. — Gazdinky ale posípajú ľanové a konopné hrady popolom: aby maly veľké ľany a konope.
Hneď po polnoci stávajú staré baby a veštice zo spania. I chodia k ránu sv. Jána sbierať zeliny: podstrelie, krvavník, lopúch čiže podbeľ, materinú dúšku, slez, albiš a iné; bo tieto rosou sv. Jána pokrstené zeliny majú liečivú moc pre ľudí i pre statok. Rovne vídať jich na úsvite ťahať čisté plachty po lúkach i po rožnom poli a tak sbierať sv. janskú rosu. Ale ktoby jich aj videl, nah neohlási sa, radšej ukryje sa do raži; bo rosa utratila by svoju moc, a veštice porobily by mu na skutku, žeby sa ani z miesta nehnul. Rosu túto vyžmikujú doma do čistej nádoby, a kto ňou umýva sa, nabýva krásy. Iné čary jejích nemožno by bolo z nich vyvábiť.

Jano milý, Jano!
zobúdzaj včas ráno,
včas ráno, ráničko,
keď výnde slniečko!
Jano, Jano, Vajano!
priletela holubička včas ráno;
priletela druhá
z červeného kruha;
priletela tretia
zo zahrady z kvieťa.
Jano, Jano, Vajano!
Keby ja vedela,
kedy bude Jána,
ver by som nakládla
na tri strany ohňa:
jeden by nakládla
od slnca východu,
druhý by nakládla
od slnca západu,
tretí by nakládla
mojemu milému,
mojemu milému,
šuhaju švárnemu.

Michal Chrástek: Hry, obyčaje a povery
Pavol Socháň: Svätojanské ohne na Slovensku