Náš výlet do nemocnice...alebo ako sme prišli o nosné mandle

Na výber nosných mandlí nás poslali hlavne kvôli chrápaniu. A čo čert nechcel, hneď po tom, ako nás v apríli objednali, Tatiana prestala chrápať. A tak som mala dilemu. Operovať či neoperovať, keď už nechrápe? Nakoniec som sa rozhodla za, keďže Tatianka aj dýchala cez ústa. Nos vôbec nepoužívala. 

Pripravte sa na jednu hlavnú vec = čakanie. Čakali sme v ordinácii na ORL na objednanie sa na operáciu. Dokonca sme tam boli 2x, prvý krátv januári doktor operoval, tak sme to po dvoch hodinách vzdali, 2x sme čakali jedného dňa v apríli od 9. ráno do 14. hod. Potom čakáte na termín. Objednávali nás v apríli na august. A čím bližšie bol termín, tým som ja bola nervóznejšia.

A tak prišiel august. A ďalšie vyšetrenia. Najprv u detskej lekárky a odber krvi a moč. Už dávno sme neboli na pichanie, takže Tánička skoro odpadla, keď jej sestra brala krv. Neplakala, len zbledla, tuším ani nedýchala. "Mamka, bolí ma bruško!" Už som čakala, že sa povracia, ale vopchala som jej džús do ruky, napila sa a bola OK.

Ďalšie čakanie nás čakalo u kardiológa. Milujem, keď mi sestra povie "Príďte niekedy ráno, vezmeme vás popri objednaných pacientoch". A tak sme tam čakali, kým prídeme na rad. Našťastie, bola to len hodinka. Ale celú hodinu som Táničke vravela, že sestrička nebude nič robiť, len jej pozrie na srdiečko. Tatiana vystrájala ako  lev, bránila sa, ale sestra bola šikovná, a za sekundu to mala spravené. Tia bola celá prekvapená, že je to už hotové, že nakoniec sestre pusinky posielala. 

Výsledky boli v poriadku, tak sme sa vybrali na anestéziológiu. Znovu som musela dcérku uisťovať, že sa nič nebude diať. Ale zas sme museli čakať. Pán doktor si odskočil na malú chvíľu, ktorá sa natiahla na hodinu. Tánička sa tam ale spriatelila s dievčatkom, ktoré malo ísť na operáciu mandlí v rovnaký termín, tak to čakanie nebolo také hrozné. Lekár sa nás pýtal na alergie, choroby, pozrel do pusinky, napísal správu a za 10 min sme boli na ceste domov. 

Pomaly som nemohla v noci spávať, rozmýšľala som, ako to všetko dopadne. Dcérke som nič nepovedala o operácii. Až keď sme sa zoznámili s Emkou u anesteziológa, povedala som jej, že ideme na výlet do nemocnice, a že tam bude aj Emka. Tešila sa a mne zvieralo srdce.

Prišiel víkend pred operáciou. Vzali sme Táničku na výlet do ZOO, aby si ešte užila. A v pondelok som pobalila a večer sme nastúpili na výlet do nemocnice. Emka nás tam už čakala. Tánička si v čakárni pospevovala, lekárovi povedala, že ho má rada. V čakárni sa pacienti smiali, že akú má dobrú náladu. Len škoda, že nás predbehol jeden chlapček, dali ho a Emku spolu na izbu a nás dali k jednej slečne. Nuž, nebolo mi všetko jedno, keď som videla, aká bola poobväzovaná po operácii polypov. Táničke, ktorá sa začala pozerať podozrievavo na náš výlet, som vysvetlila, že teta mala v nose zlé baktérie a museli ich jej vybrať. Poznáte rozprávku Bol raz jeden život? Tak nám veľmi pomohol. 

Čo som bola trošku nepríjemne prekvapená, mali sme prísť o 17 hod, kým nás vzali a ubytovali, bolo skoro pred 18, a večera sa podávala od 17. Takže sme ju nedostali, ale platila som za ňu. Takže príďte kľudne trochu skôr ako o 17, ak chcete aj večeru. Ak nie, prineste si svoje jedlo. A nezabudnite na príbor, a pohárik.

V prvý večer sa Tánička a Emka pekne spolu hrali. Nakúpila som rôzne časopisy s nálepkami, nové hračky, tak prvý večer strávili takto. Dokonca som stihla prečítať pár strán v knihe, ktorú som si priniesla. V noci som sa ja nevyspala skoro vôbec. Postele sú dosť vysoké, bála som sa, že Tia spadne, a tak som sa pri každom zavŕzganí postele prebrala a pozerala, či Tia nie je dole na zemi. Aj keď som posteľ obložila stoličkami, bála som sa. 

Od polnoci som jej nič nedávala piť. Našťastie, zobudila sa až ráno o 6. Trochu nepríjemná skúsenosť, sestrička nám vtrhla do izby pred 6. , zasvietila a hneď merala malej teplotu. To mohla kľudne aj bez zasvietenia...A potom to začalo. "Chcem džúsik!" Znovu som klamala, že má dostať špeciálny džúsik, od ktorého jej bude veľmi smiešno. A nejako to zabralo. Našťastie je tip, ktorej ráno veľmi nechutí jesť, takže s tým sme problém nemali. 

Najprv išiel chlapček, ktorý mal 3 roky. Deti brali podľa poradia, od najmladšieho, teda Tia mala byť druhá a Emka tretia. Vzali ho dole o 7.45. O pol 9. prišli po nás. Vzali nás dole. No znovu  nepríjemné prekvapenie, Patrika len ešte uspávali, jeho mamku akurát poslali na raňajky. Čakali sme skoro 45 min. A to nás hneď na začiatku obliekli, mne dali zelený plášť a čiapku, Táničku som vyzliekla do pol pása a dali jej tiež pláštik a čiapku. Tá ju ale hryzla, plášť jej padal, takže to nechcela. No a ďalší šok, bola som v tom, že jej dajú oblbovák pred odchodom na sálu. Preto ten špeciálny džús... Ale nič. Medzitým sa vrátila Patrikova mamka, a o 15 min ju volali, keďže Patrik sa už preberal. Ojoj...a ako jačal, chudáčik. A muselo ho veľmi škrabať v hrdle, lebo kašľal. A Tia to všetko počula. Povedala som jej, že plače, lebo sa zobudil bez mamky a keď som ju brala na sál, otočila som ju, aby ho nevidela, keďže ležal hneď pred sálou. 

Vošli sme dnu. Sestričky boli veľmi zlaté, ukazovali Táničke masku s balónikom, ale ona sa balónov bojí, tak to skryli. Sedela, držala som ju a oni jej zozadu dali dýchať plyn. Bránila sa, že smrdí. Asi 10 x sa musela nadýchnuť, kým jej nezačali klipkať oči. A keď som ju videla, ako tam bezvládne leži, vybehla som zo sály so slzami v očiach. Neskutočný pocit bezmocnosti...poriadne som si porevala.

Medzitým Patrikovej mamke prišlo zle, keď ho tam videla, ako blúzni, nespoznáva ju, chrčí, z nosa aj úsť mu prúdom tiekli hlieny...ona skoro odpadla. Takže rada, zoberte si dole aj niečo jesť a piť. Ja som totiž od rána nič nejedla a nepila, nechcela som pred Tiou, aby som ju nedráždila, keďže ona mala byť nalačno. Patrikova mamka síce bola raňajkovať, ale stavím sa, že toho veľa nezjedla. No a mňa už nechceli hore pustiť. Akurát som stihla kúpiť a vypiť kávu z automatu.

Krátko po Táničkinom odchode na sál zavolali Emku. Tá to asi najhoršie znášala, aj keď bola najstaršia, mala 9 rokov. Plakala, vzlykala, bála sa, že ako bude dýchať. Uisťovala som ju, že bude ok, lebo jej babka miesto toho, aby ju upokojovala, tak na ňu kričala, že nech bude ticho. Prešlo asi 45 min, keď mi prišiel lekár povedať, že už skončili, že sa za chvíľu preberie. Mne spadol kameň zo srdca, že všetko dopadlo ok.  Čakala som rev, plač, ale keď som k nej prišla, spinkala. Sem tam otvorila očká, ale nevidela ma. Asi po 10 min povedala, nech jej dajú dole výživu z ruky. Po chvíli si už sadala, obracala sa, kde vlastne je. Mne tiež trošku prišlo zle, ale rozchodila som to. 

Previezli nás do pooperačnej miestnosti, kde driemal Patrik. Chvíľu spal a chvíľu plakal a kašľal. Tánička podriemkávala, sem tam pozrela na Patrika, na mňa, ukazovala mu svoju rúčku. Jeho zakrátko pustili hore, my sm tam boli však dosť dlho. Emku operovali oveľa kratšie. Tiež mala taký sklenený pohľad a podľa babky sa dosť divoko preberala, plakala a chcela skočiť z postele. Museli ju držať. Ona takisto kašľala a sťažovala sa na hrdlo. 

Tánička sa raz sťažovala, že ju bolí bruško. Sestra ma však uistila, že jej pichli  liek proti vracaniu aj proti bolesti. Pôvodne som myslela, že jej tam prinesiem novú hračku, zvieratká z Pet Shop, ale keďže som sa nedostala hore, nemala som nič. Vzala som ju na ruky a kolísala. Striedavo driemkala a striedavo sa pýtala hore. 

Konečne nás poslali hore, Táničku som brala na rukách, Emku babka podopierala. Tekutiny nám dovolili až 2 hod po narkóze, ale nakoniec som jej dala trošku skôr, na skúšku trošku džúsu. Sestra odporúčala čistú vodu, aby ju nedráždila, ale Tia veľmi vodu nemusí...mne doniesli jesť, a chuderka moja si tiež pýtala, ale jesť mohla až po 3 hod od operácie. Konečne sa ale dočkala a zjedla pohár polievky. Emka spala skoro do 4. Patrik sa najedol a spal, len tá moja sa chcela hrať a stále chodila pozerať, či ešte spia. Keď sa teda zobudili, hrali sa, akoby sa nič nebolo dialo. Až potom podvečer začala byť Tatiana mrzutá, najmä keď videla Patrika, ktorý od bolesti nechcel ani sliny prehltnuť a vypľúval ich, ju z toho naťahovalo a nechcela sa s ním hrať. Dostali odo mňa nejaké lízatka, od útechy, že toľko vydržali. 

S Táničky si tety uťahovali, či sa jej na výlete páči, a ona, že hej. Zlatá moja. A najviac ma dojalo, keď sa ma operácii pýtala, prečo tam dole vlastne bola. Povedala som, že mala niečo v nošteku, prečo nemohla poriadne dýchať. Zatvorila pusinku, nadýchla sa nosom, a hovorí "Mama, ja už viem dýchať". Skoro som sa rozplakala. 

Najhorši bol ten tretí deň, keď už deti mali všetkého dosť, chceli ísť domov a hlavne sa báli strhnutia lepiacej pásky z infúzie. Tak sme šli s Táničkou dať dole hneď ráno. Patrik nechcel jesť, on mal aj noc predtým horúčky. Tánička tiež nechcela, ju aj Emku boleli bruška.  Potom čakanie na vizitu, čakanie na prepúšťaciu správ, čakanie na vrchnú sestru, aby sme mohli ísť domov a konečne, čakanie na tatka, aby nás vzal domov. 

Konečne sme teda doma. Sme unavené, nevyspaté, Táničke veľmi nechutí jesť, ale sme doma a už bude len lepšie. Dodatočne dám vedieť, ako to bude s chorobami, s chrápaním, atd.

Čo dodať. Vsetci boli v PO nemocnici zlatí, Tánička to zvládla ľavou zadnou a hlavne, máme to za sebou. No dúfam, že nám tá mandľa znovu nenarastie, lebo to už nechcem zažiť.