"Zajtra mám pohovor, pomóóóc!" Napísala mi naliehavú správu sesternica, ktorá končila materskú dovolenku a hľadala si prácu. Obratom som sa s ňou spojila cez web kameru. Potrebovala pomôcť s angličtinou, keby sa jej náhodou niečo spýtali, aby vedela reagovať. A tak som hneď na ňu vybehla po anglicky.  Išlo jej to trošku ako v lete na saniach, malo to nejaké nedostatky, ale posmelila som ju, že to zvládne.
O pár minút mi kamarátka, ktorú som sto rokov nevidela napísala, že ju práve čakajú dva pracovné pohovory – po šiestich rokoch na materskej dovolenke. Vraj to bude možno aj v cudzom jazyku. „Škoda, že som sa každý deň trošku neučila. Keby som len slovíčko za tie roky každý deň dala do pamäte, dnes viem celkom slušne jazyk,“ vyčítala si dni strávené na pohovke lážo – plážo. Presne som vedela, o čom hovorí, keďže ja som mala presne tieto výčitky v sebe. Jedno slovíčko denne a už som mohla mať lepšiu slovnú zásobu, viac možností...

Často som si pripadala na materskej dovolenke neužitočná, lebo nič za mnou nebolo vidieť. Prach, ktorý som utrela, o dva dni bol opäť na poličkách, hodiny strávené pri vysávaní, žehlení, varení... akoby išli dostratena. Nepovšimnutá práca, ničomná práca, prázdne dni... aj takto som sa spovedala často zo svojich pocitov. Každý mi však hovoril, že robím veľa, vychovávam dve deti, starám sa o rodinu, domácnosť, som užitočná. Ja som to ale cítila inak. Chcela som, aby bolo za mnou niečo vidieť, ako keď stolár začne stružlikať, ale nakoniec je z toho super výrobok, jednoducho, túžila som niečo za sebou viditeľné zanechať. Dni, mesiace a roky bežali a ja som sa utápala v tej myšlienke, aká som neužitočná pre spoločnosť, ako nič netvorím... Šesť rokov!!! Tie rečičky o tom, že veď som veeeľmi potrebná, užitočná a že robím veľmi veľa ma vôbec neuspokojovali. Asi som to ani nemohla pochopiť. Smútok za šiestimi rokmi, kedy som nič nevymyslela, nič extra nevytvorila, nič nevynašla, sa tiahli so mnou dlhý čas.

Nedopadlo to dobre. Sesternica mi na druhý deň oznámila, že na pohovore habkala, nevedela to, čo od nej chceli. Potrebovali niekoho, kto zvládne konverzáciu v angličtine, ktorá je na danú pozíciu potrebná.
Veľmi podobnú odpoveď som dostala aj od kamošky. „Pohovor dopadol úplne inak, ako som si predstavovala. Myslela som, že ma budú skúšať v nemčine, ale zaujímala ich angličtina, ktorú som už roky nevidela. Prečo som si len neopakovala po večeroch slovíčka, keď deti zaspali? Prečo som každý deň chvíľočku nevenovala jazyku? ! Mohla som byť teraz inde!!! Namiesto toho som si vegetila na pohovke pred telkou – úplne bezstarostne."

A vtedy mi to celé docvaklo!
„Možno nás deti potrebovali presne takéto – bezstarostné,“ vyšla zo mňa nečakane táto veta. Vyšla samovoľne ako dieťa pri pôrode, tak prirodzene, keď dozrie správny čas. A tá úľava, ktorá hneď potom nastane... Tá veta, ktorá sa zrodila tak náhle, bola už vlastne nielen pre kamarátku a moju sesternicu, ale hlavne pre mňa. Môj dlhoročný nevyriešený boj s otázkou premrhania času na materskej bol zrazu vyhratý! Deti nás potrebovali bezstarostné, veselé, urehotané, šalené maminy.
Navečer mi zazvonil telefón. Volajú ma na pohovor! Asi sa s nimi roztrhlo vrece. Alebo všetkým mamičkám končí naraz materská? Sebavedomo som odpovedala, že áno, veľmi rada prídem na pohovor. V tej krátkej sebavedomej odpovedi som zhrnula tých šesť rokov doma, ktoré zrazu mali zmysel. Všetko zrazu malo zmysel.
Akokoľvek pohovor dopadne, už viem, že byť bezstarostnou mamou malo zmysel.

Text a foto: Andrea Ággová

Nádherný sen svojej maminky,

vykročil tak skoro z perinky.

Nenatiahne už ani dupačky,

záujem stráca aj o kačky.

Čo za sebou v rôčku ťahala

a spievala pri tom la-la-la.

Čo deje sa v jej peknej hlavičke,

keď zavrela sa vo svojej izbičke?

A stáva sa z toho zvláštny zvyk,

že dnu nesmie vojsť vôbec nik.

Na tvári prvé pupáky,

z odkvapu skáče do mláky.

Smiech mieša slzy v pohári,

keď sa nie všetko podarí.
Dcérenka moja milená,

aj keby si bola stratená.
Aj keby si odišla do sveta,

vždy budeš MOJE DIEŤA.
Aj keby ťa tam zbili, opľuli,
 príď domov, mama si ťa pritúli.

Vyplačem s tebou horkosť sklamania,

rozprávať budeš od noci do rána.

Od rána do noci celé dni,

pokým nezačneš snívať krásne sny.

Tak už spi, všetko je v poriadku,

na čelo dávam bozk ako pečiatku.
Si  moja – láskou označená,

či si maličká, v puberte, či už žena.

Vždy som tu pre teba!

Text a foto: Andrea Ággová

Život je ako obrovské jablko, no len málokto sa môže pochváliť zdravým, šťavnatým plodom.
Mnohí doň zahryzli, keď bolo ešte nezrelé, a pretože bolo kyslé, nedojedli ho.
Iným sa podarilo dopestovať pekný zrelý plod, no boli naň takí pyšní, že si ho dali na skriňu, kde po čase zhnilo. Ďalší ho neuchránili pred krupobitím, a tak na plode zostali odtlačky, ktoré ho znehodnotili.
Na niektorých sa vytvoril pre nevhodné prostredie uskladnenia malý kaz, no keďže sa zdalo bolestivé vykrojiť ho, zdĺhavé váhanie spôsobilo hnilobu celého plodu.
Zopár starostlivých chránilo svoju úrodu pred škodcami, no len raz sa pozabudli a škodca rozhlodal krásne jablká.
Boli aj takí, ktorým niekto krutý vzal nôž, pokrájal jablko na tenké plátky a jednoducho ich tak nechal na slnku. Cítili krivdu a bolesť z neprávosti, no odpustili...

Po čase bolo z týchto plátkov chutné sušené ovocie a stalo sa úžasným občerstvení v zimnom čase.

Text a foto: Andrea Ággová

Nesie si v sebe naše gény,

po tebe uši - po mne vnemy.

Je naše.

Z teba a zo mňa

- to najlepšie z nás.

Len na určitý čas

nám bolo pridelené.

Nevlastníme ho

nespútavame.

Je hlavne TVOJE, Pane.

A my - my ho s láskou vychováme.
Sľubujem.

Text a foto: Andrea Ággová

Skloním sa ti k hrudi,

kde krv v srdci prúdi.
A cez ten hluk vodopádov,

zrátam počet tvojich kladov.

Po vráskach na čele,

po brázdach na tele...

Po ranách na duši,

od piat až po uši -

všetky cesty vedú

k tvojmu srdca stredu.

Text a foto: Andrea Ággová

Rybičky zo sklených akvárií,

keď sa im voda vyparí,

život im v zreničkách vyprchá.

Aj človek je mŕtvy bez Ducha.

Pes, čo túla sa v uliciach,

z hladu a palice máva strach,

bezradne blúdi do rána.

Aj človek je smutný bez Pána.

Nie je to preklep, žiadna chyba!

Si človek – nie pes, ani ryba!

Máš srdce, dušu a v nej Ducha,

z ktorého život nikdy nevyprchá.

Text a foto: Andrea Ággová

Pred pár dňami mi zavolala kamarátka, ktorá momentálne žije v Mníchove. S trasúcim hlasom mi oznámila, že je na Slovensku, lebo bola za babkou v nemocnici,  ktorá je na tom už veľmi zle. Babka jej bola ako mama, pretože kým jej mama študovala medicínu, ona ju vychovávala najmä prvé roky jej života. A teraz bolo pre ňu ťažké vidieť ju trpiacu na nemocničnom lôžku.

Tiež je lekárka a hovorila, že z medicínskeho hľadiska nechápe, ako babka ešte môže žiť v takom ťažkom zdravotnom stave a nevie, čo ju tu ešte drží pri živote. Spýtala som sa, či má „vysporiadané“  všetky vzťahy. Vraj bola za ňou v nemocnici aj osoba, s ktorou to bolo naštrbené.  „To je dobre, že tam bola tá osoba. A teraz si ju aj ty bola pozrieť,“ povzbudila som ju. Iste si spomenula na všetky tie roky, ktoré jej babka venovala, ako sa o ňu starala, čo pre ňu spravila. Každý deň spievala babke pri lôžku piesne, hladkala ju a miestami ju babka aj vnímala. Po štyroch dňoch intenzívnych návštev v nemocnici musela cestovať späť za svojou prácou a rodinou. O dva dni prišla správa, že babka zomrela.  

Odišla zrejme zmierená so svetom a spokojná, že videla svoju milovanú vnučku.
Hoci na našich zosnulých myslíme často, raz v roku – na Dušičky si ich pripomíname omnoho intenzívnejšie. Možno sa zamýšľame pritom aj nad našou vlastnou existenciou. Aký má význam, že som tu? Aká je moja úloha, moje poslanie?

Pápež  František na Svetových dňoch mládeže v Krakove burcoval najmä mladých, aby zanechali stopu. „ Drahí mladí, neprišli sme na svet, aby sme „žili v stave vegetovania“, aby nám to tu ušlo čo najpohodlnejšie, aby sme zo života urobili diván, ktorý nás uspí; naopak, prišli sme pre niečo iné, aby sme zanechali istú stopu.“
Akú stopu tu chceš zanechať ty?

Text: Andrea Ággová
Foto: pixabay.com

Zaujal ma článok v prílohe anglického denníka. Písalo sa v ňom o ľuďoch, ktorí sa pokúsili (v 98% úspešne) spáchať samovraždu skočením zo známeho mostu Golden Gate Bridge v San Franciscu. Hlavná časť článku bola spoveďou muža, ktorý tento pád prežil bez vážnejších zranení. Rozprával o tom, že ako padal, myslel na manželku a malú dcérku a na to, že je hlúposť, to čo robí, ale už nebolo návratu...  Priznal sa, ako tento zážitok a zázrak, že ostal medzi živými, zmenili jeho život. Mňa však zaujal príbeh muža, ktorý pád neprežil. Ale mohol...

V jeho denníku sa našla odpoveď. Rozhodol sa skoncovať so životom skočením z mosta, no ako napísal, neurobí to, ak sa na neho cestou usmeje čo i len jedna jediná osoba.
Vylovili ho mŕtveho.

V ten deň som sa snažila usmiať na každého idúceho oproti, kto sa mi zdal byť smutný. Pripadala som si ako chodiaca šanca pre tých, ktorí by to snáď chceli zabaliť.

Po mnohých tragických pádoch umiestnili na Golden Gate Bridge tabuľu s nápisom DON’ T GIVE UP (Nevzdávaj to!) Človek, ktorý sa už rozhodol, si možno všimne aj krízové volanie s výzvou: THERE IS HOPE MAKE THE CALL (Je tu nádej, zavolaj).

Aj ty si chodiaca šanca! Možno nezachrániš svet, ale minimálne môžeš byť šancou pre ľudí v tvojom okolí. Ak v tebe nájdu povzbudenie, nádej, alebo len úsmev, určite to neurobia.

Text a foto: Andrea Ággová

Moja 21- mesačná dcérka mi pred pár dňami prvýkrát povedala „ľúbim ťa“. Keď som si uvedomila cez nie úplne zreteľné slová, čo mi práve povedala, vyhŕkli mi slzy šťastia.

Hneď som jej opätovala tie isté slová späť a s láskou som si ju privinula k sebe. Keď videla, aká som šťastná, išla hneď ku svojej staršej sestričke a s úsmevom jej povedala „ľúbim ťa“. Potom nadšene utekala za tatom a kričala ľúbim ťa po celom dome. Všetkých nás urobila šťastnými.

Nikdy sme u nás doma slovami lásky nešetrili a pre toto malé stvorenie sa stali úplne prirodzené. Každý deň sa viac a viac rozväzuje jej malý jazýček. Deň čo deň povie niečo nové, niečo, na čom sa všetci smejeme tak, až sa chytáme za bruchá. A každý deň s veľkými gaštanovými očami pozrie na mňa a s najčistejšou úprimnosťou, akej je schopné len dieťa, povie: „Mami, ľúbim ťa!“

Text a foto: Andrea Ággová

Poháre z masívneho ručne tepaného skla som si kupovala ešte v Londýne. Tak sa mi zapáčili, že som bola ochotná dať za ne hotový "majland" a dovliecť ich starostlivo zabalené na Slovensko.

Hneď som vedela, že ich musím kúpiť a že boli vyrobené pre mňa a ešte pre moju - zatiaľ neznámu polovičku. Majestátne stáli na  samostatnej poličke a stáli veľa.  No hneď som si predstavila , že po večeroch z nich budem popíjať červené vínko so svojím budúcim manželom. Raz. Neurčito kedy... ale s úplnou istotou.

Prešlo skoro desať rokov a zopárkrát sme z nich aj pili – hlavne na začiatku vzťahu. Bežne som ich nevyťahovala, dokonca ani pre návštevy nie. Neskôr som ich už po rokoch dala radšej do vitríny, aby boli v bezpečí pred našimi neposednými deťmi.

A teraz som dostala chuť na červené. Manžel spí so staršou, mladšiu som uspala ja. A tá chuť na červené víno mi pripomenula, že piť elegantne z krásneho pohára je dvojnásobná radosť. Vytiahla som jeden z dvoch pohárov a naliala si vínko. Chutí inak ako z horčičáku. Chutí famózne.

A ak manžel náhodou príde dole za mnou, ponúknem mu víno zo špeciálneho pohára. Iste sa prekvapene spýta, či niečo oslavujeme.  A ja len, že je škoda mať život vo vitríne. Zatiaľ však stále spí...

Text a foto: Andrea Ággová