Chlapec s rodičmi každý rok cestoval vlakom k babke na letné prázdniny a rodičia sa na druhý deň rovnakým vlakom vracali domov.
Potom jedného dňa chlapec povedal svojim rodičom:
,,Už som dosť veľký, mohol by som ísť tento rok k babke sám?"
Po krátkej diskusii rodičia súhlasili.
A tak stoja spoločne na nástupišti, lúčia sa s chlapcom a dávajú mu posledné rady, zatiaľ čo chlapec opakuje: ,,Áno, viem, povedali ste mi to už stokrát ...!“
Vlak sa chystá odísť a otec zašepká: „Syn môj, ak sa budeš cítiš zle alebo sa báť, toto je pre teba!“
A niečo strčí chlapcovi do vrecka.

Teraz je chlapec prvýkrát sám vo vlaku, bez svojich rodičov ...
Pozerá sa na krajinu cez okno, aj keď tú cestu už pozná
Okolo neho chodia cudzí ľudia, sú hluční, vchádzajú a odchádzajú z kupé, sprievodca krúti hlavou nad tým, že je sám.
Chlapec sa zrazu cíti čoraz nepríjemnejšie.
A začíná sa báť.
Sklopí hlavu, stúli sa v kúte sedadla, slzy sa mu tlačia do očí ...
V tejto chvíli si spomenie, že otec mu vložil niečo do vrecka.
S trasúcou sa rukou vytiahne kúsok papiera a číta: „Syn môj, sme v poslednom vozni ...“

Takto to v živote býva.
Musíme nechať svoje deti ísť, veriť im.
Ale vždy sme pripravení byť v poslednom vozni, aby sa nebáli.
Zostávame blízko nich, kým sme nažive .... Cit.web