6 vecí, ktoré by sme mali v našej spoločnosti znormalizovať

Ako sa cítiš, keď sa obzrieš na svoju cestu matkovania? A aká bola v porovnaní s tou, ktorú si očakávala? Sú odlišné? Odkiaľ pochádzali tieto predpoklady a obrazy, ktoré si o materstve mala, predtým než si ho zažila?

Všetci ideme do našich skúseností a dobrodružstiev plný očakávaní, predstáv a ilúzii. Množstvo z nich v dnešnej dobe pramení z krásnych momentov druhých ľudí. Tých, ktorých sme objavili online a ktorých vybrané momenty, ktoré zdieľajú online obdivujeme, z ľudí v našom okolí, ku ktorým vzhliadame. Robíme prirodzený výber toho, čo nás práve zaujíma, v čom sa chceme inšpirovať a vypĺňame tým fantáziu toho, čo možno čaká aj nás. 

Mám pocit, že množstvo obrazov, ktoré nájdeme ohľadom toho mať rodinu a byť matkou sú v dnešnej dobe prikrášlené a vládne obraz dokonalej rodiny, vyrovnanej produktívnej matky, šťastných detí a spokojného manžela. Vidíme to pozlátko, ktoré však tvorí len určité percento reality. 

Je tak pre nás veľmi jednoduché strácať sa v tom. V tých predstavách ako by to malo vyzerať, pretože to možno pre teba samotnú vyzerá úplne inak.

Pozlátko u mňa nenájdeš. Nenájdeš ani pocit viny, či inakosť. Práve naopak. Túžim pripomínať, čo je normálne a čo je súčasťou tejto šialenej no nádhernej cesty.

1) Neexistuje jedna správna cesta či vzor materstva

Tak ako je každá žena, matka, dieťa, podmienky, domácnosť a okolnosti iné, presne taká bude tvoja cesta. Neexistuje nik, kto by vedel okopírovať a predstavovať to, čo prežívaš pri tvojej vlastnej skúsenosti. Preto možno namiesto hľadania v iných, nájdi pochopenie sama v sebe, v tom, čo ti ukazuje tvoje dieťa. 

2) Dojčenie môže mať mnoho podôb

Je to presne tak, ako to čítaš. Žiadne prikrášlenia ani ukážka toho, ako sa to robí. To všetko si uši na mieru, pre seba a tvoje dieťa. Dojčenie je cesta sama o sebe preto ani nehovorím, že je dôležité vyhľadať pomoc. Ak to tak cítiš, prosím dopraj si ju v akejkoľvek forme. Verím, že laktačná poradkyňa by bola významnou pomocnou rukou. Ak cítiš volanie, som tu pre teba. 

3) STOP pocitom viny v materstve, nepomáhajú Ti

Namiesto pocitov viny, privítaj viac pochopenia a lásky k samej sebe. Privítaj trpezlivosť. Posvieť si na všetko, čo si zatiaľ dokázala, za čo si si vďačná.

4) Môžeme naše deti milovať a zároveň sa tešiť, keď zaspia

Pretože tak, ako miluješ svoje deti, láska k sebe samej potrebuje v tvojom dni rovnaké miesto. Vďaka tým chvíľam ticha a priestoru máš možnosť vydýchnuť a načerpať silu, trpezlivosť a nadhľad. Toto všetko nepotrebuješ len ty, ale aj tvoje deti.   

5) Príprava na šestonedelie je rovnako dôležitá ako príprava na pôrod

Častokrát na toto zistenie prídeme až po pôrode. Keď sme takpovediac hodené do vody a postupne zisťujeme, ako dôležité je vedieť plávať. Nie len za seba , ale aj za naše bábätko. Na toto sme málokedy pripravené. To, čo zažívame s príchodom nového človiečika je naozaj veľké dobrodružstvo a záhada v jednom. A neraz môžeme mať pocit, že sa v tom naozaj topíme. Dovoľ si prosím prípravu. Tak ako si vedela, že pôrod to od teba bude vyžadovať, uľahči si aj novú kapitolu, ktorá prichádza práve po ňom. Môžeš kontaktovať napr. poporodnú dulu, ktorá Ťa vie previezť týmro špecifickým obdobím a podporiť.

6) My ženy sme cyklické a naša hodnota nie je odrazom našej produktivity

Už si o tom niekedy počula? A povedal ti niekto, že je to tak v poriadku? Že my ženy fungovať ako muži nemusíme, a ani by sme sa o to snažiť nemali? Tvoj cyklus netvorí len tvoja menštruácia. Ako ženy prechádzame 4 rôznymi fázami a tvoja produktivita a jej intenzita sa líšia od fázy, v ktorej sa nachádzaš. Keď však spoznáš svoju cykličnosť, odomkneš úplne nové poznanie samej seba a toho čo naozaj dokážeš. Je to tvoj dar. 

+ Je tu ešte jedna vec, ktorú by som chcela normalizovať. Je to práve rozprávanie o tom, čo je normálne! Toto všetko je v poriadku a tento zoznam by veľmi jednoducho mohol pokračovať ďalej. Želala by som si, aby sa o všetkých témach, ktoré boli možno označené za tabu, rozprávalo hlasno, s odhodlaním a otvorene. 

Pretože aj to je forma podpory, ktorú si všetky tak veľmi ceníme a potrebujeme. 

Vedieť, že v tom nie sme samé, že nie sme divné, že tie pocity viny a hanby naozaj niesť nemusíme. 

Podporujme sa navzájom a nebojme sa normalizovať to, čo je skutočné a čomu veríme.