Obyčajná mama šije

Ešte minulé Vianoce som na svoj podnet dostala šijací stroj. Plná odhodlania, že začnem šiť (moja mamina samouk krajčírka pre domácu potrebu je pre mňa v tomto veľkou inšpiráciou). Už som sa za tým strojom videla. Ako si ja isto ten čas nájdem... ako mi to samozrejme dobre pôjde :D... ako sa do toho rýchlo dostanem... už som videla svoje prvé tričko, sukňu, detské tepláčky, prosto samozrejme k svetu videnia hodné hotové plody mojej krajčírskej práce... No prosto už som snívala a snívala. Nuž, ale dosť naivne, nie celkom reálne. 

Takmer dva mesiace ostal stroj v krabici. Nedostala som sa ani k tomu ho vytiahnuť na stôl. Keď som si konečne ten čas našla, moje prvé šitie bolo skrátenie džínsov. Žiadna sláva, krajčír profesionál by asi len zalomil rukami. Ale keď sa dívate z istej dostatočnej vzdialonosti, všetko je v poriadku. Účel splnený, rifle skrátené a vcelku nositeľné. Juj ako som sa vám tešila. Heh... ale žeby ma to podnietilo k veľkému šitiu aj ďalej? Opäť pár mesiacov znova nič. Nedávno som sa pustila do detskej kabelky. Tá je teraz kdesi v skrini stále nedokončená. Dnes som sa znova pustila do toho. Dcérke som zúžila priširokú mikinu. Verím, že ocení. A znova som si skrátila nohavice. Ale čo vám poviem. Tak zdanlivo asi jednoduchá vec vo svete krajčírov, u mňa hotová maturita. Jedna noha krivoľako zašitá, druhá zasa, no nechápem sama, ako som pri zašívani pozahýnala smerom nie z rubej ale vonkajšej strany. :D Poďho vypárať a odznova. A ani tentoraz to nie je žiadna sláva. Zblízka a okom odborníka... asi celé zle, ale... NEVADÍ! Aj napriek nezdarom, celkom ma to baví. A dnes už sa nenechám odradiť prvotnými neúspechmi a nebudem si ani klásť veľké ciele, ale budem robiť maximum zo seba a najmä s radosťou a bez konkrétnych očakávaní, ako to celé dopadne...

A ono to veľmi podobne u mňa vyzeralo aj s pečením tort a kadejakým už mnou vyskúšaným handmade. Čo to viac k svetu, čo to menej. Asi je toto tiež čosi, čo musím naplno v sebe prijať, aby som sa posunula kamsi ďalej. 

Stále ma  prepadávajú chvíľky, keď uvažujem... Ako je to možné? Keď tak trochu stále handmade úspešným ženám a maminám "závidím". Ja som asi horšia v čomsi, nešikovnejšia, menej zručná, keď nie som schopná čohosi takého. Ja si tým nikdy nebudem môcť privyrobiť a už vôbec nie zarábať. 

Celé nazeranie na vec sa teda takto deje v duchu posudzovania a porovnávania. V prijatí istých vzorcov, ktorými som sa nechala oklamať. Tie ženy a maminy sú pre mňa aj naďalej inšpiráciou a obdivujem ich prácu aj naďalej. Úprimne a s prianím tomu druhému. Ale už podľa nich nehodnotím samú seba. Merítkom pre seba chcem byť už len ja sama. A Boží pohľad na mňa. A je to boj každodenný. Každý deň sa znovu prijať, každý deň sa znovu uisťovať v tom, že "lebo ty si ma utkal tak zázračne". 

A tento princíp je uplatniteľný na akúkoľvek oblasť života. A to asi chce byť pointou tohto článku...

Hľadaj tú cestu v sebe a nie vo svete a úspechoch druhých. Najlepšie smernice si dáš len ty sama. Neodboč vľavo len preto, že niekto povedal: "Mala by si, lebo..." ale odboč tam, lebo si hľadala a našla odpoveď sama v sebe. 

A prepáčte, ale nedá mi aj týmto "jazykom": Hľadaj pravdu o sebe vo vzťahu s Bohom a On ti odkryje jeho plán s tebou. Ak pôjdeš podľa jeho značiek a smerníc, cieľ isto neminieš. A vedz, že pôjdeš tou najlepšou možnou cestou. 

P.S.: Prajem sebe aj Vám menej posudzovania druhých a následné porovnávanie sa s nimi, či už to vedie k tomu, že sa vidíme ako tie horšie alebo aj ako tie lepšie. Pretože ani nepravá pokora, ani pýcha nie sú dobrými nástrojmi. Nesnažme sa rozumieť predovšetkým ceste "svojej susedy", ale najmä tej svojej. Nepýtajme sa, ako sa stať tou, ktorou je možno žena, ktorú nejakým spôsobom obdivujem, ako dokázať to, čo dokázala ona? Pýtajme sa, kým som ja, aká je moja cesta? Pýtajme sa, ako byť tou, ktorou som v Božích očiach a aký je Boží plán pre mňa? 

Have a nice day maminy 🙂

#obycajnamama