Obyčajná mama nemá facebook

   Budú to už hádam aj tri roky. Neviem presne, neoslavujem výročnicu 🙂 Udialo sa tak inšpirovaná kamarátkou, následne sme inšpirovali tretiu kamarátku... a tak teda som si nijako v tej chvíli nepripadala ani divne, ani sama, ani nijako mimo a pod....

    A nuž prerčo? A čo ja viem? A prečo FB mať? 

    Ak sa ma dnes ktosi pýta, prečo FB nemám, odpoviem: "A prečo by som mala mať?" Život bez FB je možný, vravím. :D

    Bola som a vlastne stále som na rodičovskej, a teda som ho ani pracovne nijako nepotrebovala. Postupne som stále viac vnímala, že ma o čosi oberá, než aby ma plnohodtne čímsi obdarúval.

    Bol to pre mňa napríklad zbytočný míňač času. A to tak hádam celkom sebakriticky objektívne môžem povedať, že som nebola veľký vysedávač za PC a FB. Ale aj to sa mi už zdalo dosť, resp. že ten čas sa dal naozaj využiť často plnohodnotnejšie. Hoc aj len tá polhodinka. A tiež sa stávalo, že veď idem len kuknúť a zrazu kukneš sem, a klikneš hento, a prečítaš tamto, a odpíšeš, lebo ti napísali... a ajhľa, veď už je takmer hodina fuč. A čo mi dala tá hodinka? Čo skutočne potrebné pre mňa v ten deň a vôbec? 

    Pomohlo to aj v postoji porovnávania sa. Na FB sa nám núka taká polovičatá, nepravdivá, alebo z kontextu vytrhnutá realita. A my sa s ňou či už vedome či nie, porovnávame v negatívnom alebo pozitívnom zmysle. A akosi meriame hodnotu čohokoľvek a kohokoľvek v FB svete počtom lajkov a komentárov. Čo ale skutočne výpovednú hodnotu nemá. 

    Ak chcem vedieť, ako sa niekto má, tých možností, ako sa s ním spojiť je stále veľa aj iných. Mail a najlepšie osobne trebárs... A áno, natrafíte tam aj na človeka, ktorého ste roky nestretli a netušíte. Ale potebujeme tušiť o všetkom a o každom?

    Viete, či aspoň tušíme o tom svojom najviac naokolo. Najlepšie by bolo viac než len tušiť. A v tom mi to tiež pomohlo. Viac sa sústrediť na seba, svoju najbližšiu rodinu. Upratovať si ten malý svet okolo seba, posudzovať najmä to svoje a pracovať na tom. Cítim menší tlak v tomto procese z okolitého sveta, kto to ako iný má. Hlavne si riešim ako to mám ja, ako to chcem mať, čo vyhovuje mne samej, čo funguje nám samým a nie preto, že iní a pod. Neporovnávam sa toľko. Resp. tie momenty stále občas nastanú, ale viem to voľajako rýchlejšie spracovať a napojiť sa opäť na seba. 

    A možno, keď raz budem dcéram vysvetľovať, prečo možno FB až tak životne dôležitý nie je a že sa to dá (viem tlak rovesníkov a doba...), že to s vlastným príkladom bude nápomocné. Ale maybe... A možno takých mám bude viac... Zopár s rovesníčkami mojich dcér už dnes poznám. 🙂 

    A okrem FB, som prednedávnom k svojmu techologickému detoxu pridala aj mobil. Vymenila som dotykový s internetom a všakovakými appkami za obyčajný tlačitkový bez netu. Síce taký Viber a Whatsapp boli mojim jediným spoločenským vyžitím a sociálnym kontaktom mimo mojej najbližšej rodiny poniektoré dni... aj napriek tomu som sa pre tento krok rozhodla. Rovnako mi to každý deň zožralo veľa času a musela som sama sebe priznať, že vlastnou disciplínou to nateraz nedám. Preto ráznejší krok. Začala som badať, že miestami som nervózna k svojim deťom práve peto, že mi prosto nedajú dopísať správu kamoške, prečítať si čo ona napísala a pod. No jednoducho celé naopak. A rovnako verím, že vlastný príklad, že mamine v rukách často mobil nevidia(a našťastie ani tatovi), prinesie svoje ovocie. 

    A či to bude trvalá zmena? Neviem... život sa vyvíja a mení. Príde práca, čokoľvek... bude treba, vrátim, čo bude treba. Mám ale nádej, že ma to bude zasa o niečo menej ovládať, že si budem pánom toho všetkého viac ja sama. Že si mieru a intenzitu dokážem omnoho lepšie určovať. 

#obycajnamama