Adventný kalendár - "Začnime od seba" 2. december

Mnohé  z nás to isto často zažívame. Ráno vstaneme plné plánov, predstáv, očakávaní, s dlhým zoznamom úloh, čo všetko treba a chceme stihnúť, spraviť, zariadiť, zažiť... Možno vstávame so záväzkom, že dnes budem trpezlivejšou mamou ako včera, láskavejšou manželkou, šikovnejšou gazdinou... A počas dňa sa možno takých chvíľ opakuje viac. Idem do situácie, úlohy s predstavou ako to dopadne, ako to urobím, ako to celé vypáli, ako to stihnem, zvládnem, ako to prebehne... 

Nuž, ale často sa okolnosti zmenia, situácia sa vyvŕbi inak, ktosi alebo čosi nám plány skríži, rozbolí nás hlava, vstávame nevyspaté... (zoznam je naozaj dlhý) A zrazu to tak nejak padá. Osobne s tým často bojujem, prirodzene a automaticky to v sebe mám málokedy, že okamžite mávnem rukou, zareagujem promtne na zmenenú situácia a hlavne bez pocitu hnevu, postoja boja, malého dieťaťa, ktorému nie je po vôli a zamračí sa, dupne si nohou... jednoducho zareagujem akokoľvek negatívne. 

Skúsme celý dnešný deň prežiť práve vedome v postoji, duchu prijatia a vďačnosti... Prijatia a vďačnosti za všetko, čo dnešok prinesie. Dobré aj zlé. Ak sa nám čokoľvek podarí, čosi príjemné udeje, poďakujme za to. Bohu, energii, karme, alebo len tak... každý podľa svojho presvedčenia a viery. Ak sa nám naopak čosi nepodarí, niečo nemilé nás postretne, povedzme si nevadí, nech... ako sú dobré, sú aj zlé dni. O nič nejde. A vďaka aj za to, hoc ma to len naučí nelipnúť tak veľmi na svojich predstavách a očakávaniach alebo byť viac pokorný...

Večer si skúsme v tejto atmosfére nájsť spoločnú chvíľku celá rodina. Sadnime si na gauč, za stôl, veriace rodiny tak môžu urobiť vrámci spoločnej večernej modlitby a napíšme si na lístky za čo všetko ďakujeme. Za čokoľvek z dnešného dňa, ale aj tak v globále. Obzrime sa okolo seba, pozrime na to, čo nám možno príde tak samozrejmé (strecha nad hlavou, šaty čo na sebe mám, chlieb na stole...) čokoľvek, čo možno pre iných tak samozrejmé často nie je. Vložiť to môžeme do košíka, do krabičky... odložme to na nejaké viditeľné miesto. Môžeme sa k tomu kedykoľvek aj neskôr vracať, čítať a ďakovať znovu, alebo vpisovať nové lístky... 

Vďačnosť je cestou k skutočnému prijatiu, k spokojnosti, skromnosti, pokore. Keď ďakujeme, hovoríme tým, že si uvedomujeme, že nič nie je samozrejmosť. Viac si potom čokoľvek vážime. A možno jej  to aj cestou k uvedomeniu si, že často máme a túžime mať viac, než skutočne potrebujeme. A nezabúdajme ďakovať aj za zlé. aj to nás čomusi učí. Paradoxne často práve, ak sa darí menej, ak padneme, zlyháme, ale dokážeme to prijať, vie nás to posunúť ďalej. A väčšionou silnejších, múdrejších a pokornejších. 

"Ďakujem za všetku podporu od Vás, ďakujem za svoju vieru, ďakujem za svoje deti, manžela a ľudí, ktorí prichádzajú do môjho života a nastavujú mi zrkadlo, či už v ňom nachádzam odraz svojich predností, ale predovšetkým svojich chýb a tým ma učia pokore. Je mi to často treba." 🙂 

Prajem sebe aj Vám deň plný prijímania všetkého, čo nás postretne a deň plný vďačnosti. 

#obycajnamama #zacnimeodseba