Milé mamičky, budúce mamičky a všetci ostatní.

     Už dávno som mala nutkanie napísať tento článok, keďže sa veľa mamičiek pýtalo, čo má moja princeznička na nôžkach. PEC, Talipe, Pedes Eq, Konská noha - naša diagnóza.

     Tak začnime pekne od začiatku.

     V 24tt sme boli aj s tatinkom na 3D ultrazvuku u doktora Brešťanského v Hlohovci. Boli sme rozčarovaní, keď sme našu bambuľku videli po prvýkrát, tiekli nám slzy štastia, ktoré nanešťastie vystriedali pohľady plné strachu. Pánovi doktorovi sa niečo nezdalo, tak zostal ticho a my sme sa s drahým iba naňho pozerali. Potom povedal, že sa mu nezdá jedna nožička a ukázal nám to. Veru, videla som to aj ja. Bola vytočená dovnútra. Pozeral to ešte asi 100x a určil nám diagnózu Talipes. Vravel, že to nič nie je, že sa nemáme strachovať, to sa cvičením napraví. Celú cestu domov som samozrejme preplakala, aj keď som sa snažila si dohovárať, veď to nič hrozné nie je, sú aj horšie veci. V kútiku duše som dúfala, že sa pán doktor mýlil.

     Okolo 30tt som bola na poslednom sone u mojej doktorky. Tak som sa jej pýtala, že či má naozaj krivú nôžku. A ona na to, že to nevidí, lebo bambuľka je už veľká. A pozrela sa na mňa a hovorí mi: „Ale veď to nie je dôvod na ukončenie tehotenstva, nie je to vada, ktorá sa nedá odstrániť." A ja som vtedy zostala v nemom úžase, že čo to trepe. Ja som to iba chcela vedieť, aby sme sa na to mohli dopredu pripraviť. Ale zrejme si moja milá pani doktorka myslela, že chcem dať malú preč (v 30 TT!!!).

    Celý ďalší čas až do pôrodu som strávila na nete. Veľa som sa tam dozvedela a v prvom rade to, že na Slovensku by to nešlo! Keďže sme mali určený ťažší typ PEC tak by nás čakalo asi 10-mesačné nosenie sadier a potom by nás aj tak poslali na operáciu, ktorá by jej aj tak nepomohla, iba by jej dokaličila nôžky.  Rozhodli sme sa to liečiť Ponsetiho metódou, ktorá sa žiaľ na Slovensku nerobí.

     Keď sa naša bambuľka vypýtala na svet, tak mi dr. oznámila, že malá sa narodila s krivými nožičkami ale, že to je iba z polohy v maternici, že sa to cvičením napraví (BLBOSŤ). Bola som aj tak tá najšťastnejšia na celom svete, lebo konečne som držala svoju bambuľku v náručí. 

     Druhý deň po pôrode nás prišiel navštíviť ortopéd (našťastie náš sused) a dohodli sme sa s ním, že liečbu na Slovensku odmietame a že za to preberáme všetku zodpovednosť. Zostalo sa už len rozhodnúť, či sa pôjdeme liečiť do Brna alebo do Viedne. Nakoniec vyhralo Brno, skrz jazykovú bariéru a samozrejme aj finančnú stránku.

     V deň odchodu z pôrodnice sme museli ešte vybavovať pas (na hlavu padnuté). O týždeň na to nás čakala prvá sadra. Bola to nočná mora, malá plakala a ja s ňou. Vždy, keď si teraz na to spomeniem, mám husiu kožu. Každú ďalšiu zvládala už potom super s úsmevom. Dokonca ju pán doktor pochválil, že také usmievavé bábo tam ešte nemal. Moje malé statočné dievčatko.

Dokopy sme mali 6 sadier (6 trojhodinových ciest do Brna a späť v tom najväčšom teple). Ale to najhoršie nás iba čakalo. Čakal nás malý zákrok (stále mi prechádza mráz po tele). S pánom doktorom sme sa dohodli na tom, že malú dať uspať nechceme, tak jej dali iba lokálnu anestéziu do nožičky a sirupček proti bolesti.

Boli sme v nemocnici v Přeřove. Krásne vybavená nemocnica (s našimi sa to nedá porovnať). Nastal deň D. Najhorší deň v mojom živote. Nikdy nezabudnem, ako som držala moju bublinku v náručí, zababušenú, išli sme dlhou bielou chodbou, na ktorej konci mi sestrička malú zobrala z náručia. Myslela som, že sa zosypem, plač, panika, hrôža (neprajem nijakej mamičke, aby to zažila), ale musela som sa držať a vravela som si, že tu musím byť pre Miušku, keď bude mať po tom.

Asi o 45 minút (najdlhších v mojom živote) mi prišla sestrička oznámiť, že malá je už prebudená a môžem si ísť pre ňu. Vtedy som nevedela, čo od radosti, tak som utekala, aby som ju už mohla mať v náručí. Keď som ju tam uvidela, zabalenú v bielej plachte, ospalú a utrápenú, najradšej by som všetko preniesla na seba. Celý deň mi maličká prespinkala a keď sa zobudila, tak strašne plačkala, no srdcervúco, tak jej sestričky dali čípok a spinkala ďalej. Čakalo nás mesačné nosenie sadier.

     O mesiac sme boli za našim ortopédom a dal jej sádričky dole a nasadili sme topánočky. 3 mesiace sme ich nosili 23 hodín denne a teraz do cca 3 rokov ich budeme mať na nočné a denné spinkanie (cca 12 hodín). Trvalo nám dlho, kým sme si na topánočky zvykli, ale už je to fajn, pretáčame sa na bruško, z bruška na chrbátik, vyhadzujeme nožičkami a už aj sedkáme.

Dôvod, prečo som sa rozhodla napísať náš príbeh je, že túto vadu má asi každé 1000. dieťa. Ale mám taký pocit, že o tom nikto nehovorí. Keď som pridala nejakú fotku s topánočkami. tak sa ma veľa mamičiek pýtalo, čo máme s nôžkami, tak preto je článok na svete. Ďalej som chcela poukázať na to, aby ste pri akomkoľvek probléme hľadali všetky varianty.

My sme mali šťastie v nešťastí, že sme sa na to mohli dopredu pripraviť.

A nakoniec ešte som chcela poukázať na dôležitosť 3D ultrazvuku. Raz som tu čítala názor, že sú to vyhodené peniaze. S tým vôbec nesúhlasím, nám zachránil nôžky. Vytrpeli sme si toho veľa a naša malá obzvlášť, ale je to moje statočné dievčatko, moja malá bojovníčka. Teším sa na ten deň, keď sa moja láska postaví na nôžky a rozbehne sa ku mne. Našťastie si to nebude pamätať a ja s tatinkom sme už na všetko zlé zabudli.

Dúfam, že Vás môj článok zaujal 🙂