Som spokojná so životom, ale nie som šťastná s manželom. Ako ďalej?

Dobrý deň,

pravidelne čítam túto vzťahovú poradňu a aj na základe Vašich trefných odpovedí som sa rozhodla napísať aj ja. Mám 46 rokov, dvoch dospelých synov a manžela, s ktorým som 28 rokov. Brali sme sa veľmi mladí, teda už s bábätkom v brušku. Bola som zamilovaná až po uši a až časom som zistila, že s mužom máme toho veľmi málo spoločného.

Nie je zlý človek a viem, že ma stále ľúbi. Je však strašne tvrdohlavý a svojský. Väčšinou je všetko podľa neho. Vždy sa ma pýta na názor, ale aj tak si urobí po svojom. Ja som už tak otupela, že normálne s ním prestávam komunikovať. Stiahnem sa a som ticho. Potom mi zasa vyčíta, že s ním nerozprávam. Všetko ho dokáže vytočiť a dáva mi to patrične najavo. Keď má niečo voči synom, že neurobili to, čo im kázal, tak nejde za nimi. Vyčíta to mne.

Ak sa niečo zomelie v robote, kompenzuje si to na mne. Potom sa mi občas ospravedlní, ale vždy sa to po čase vráti do starých koľají. Je taký jednoduchší človek. Občas sa to isté opýta aj päťkrát, niekedy mňa a dokonca aj synov. Keď mu zvýšeným tónom odpoviem, povie mi, že som múdra a jeho mám za debila. Vraj ho robím debilom aj pred deťmi. Katastrofa.

Občas o sebe pochybujem. V práci sme dobrý kolektív a som tam so všetkými úplne v pohode. Aj s rodinou. Synovia normálne so mnou kecajú a aj to mi občas vyčíta, že so mnou majú lepší vzťah ako s ním. Na toto mu hovorím, nech sa nečuduje - veď 20 rokov chodil na 10-dňové turnusy a doma bol málo. Myslím, že aj týmto sa náš vzťah tak otupil. Veľa vecí som musela riešiť sama, čo sa týka výchovy aj domácnosti

Tiež utrpel náš sexuálny život. Milujeme sa veľmi málo. Ja som tá, ktorá nemá chuť a nie som vôbec iniciatívna. To priznávam. Máme spoločné koníčky - bicyklujeme, lyžujeme, chodíme na túry a výlety. Ale občas len veľmi málo rozprávame aj tam.

Máme sa celkom dobre, máme obaja stabilné zamestnanie. Bývame v rodinnom dome, ktorý sme si svojpomocne postavili. Máme krásnu záhradu a terasu. Naozaj nám nič nechýba, len náš vzťah je v troskách. Keď som mužovi navrhla návštevu psychológa, povedal mi, že on problém nemá. Vraj problém mám ja. A ak sa bude potrebovať s niekým porozprávať, tak pôjde na spoveď. Sme veriaci, aj ja chodím často na spoveď a mám pocit, že Boh je jediný, komu sa môžem zveriť.

Mám mamu aj sestru, ale tým sa nejako ostýcham zdôveriť. A najlepšia kamarátka je slobodná, tá to nepochopí vôbec. Nedávno sme boli všetci na dovolenke pri mori a jeden večer, keď sme sedeli pri vínku (muž si išiel ľahnúť, lebo ho bolela hlava), tak sa ma syn pýtal, že či oco bol vždy taký nudný. Ja som to nejako vtipne uhrala, ale trochu ma to aj zamrzelo, že ho asi aj oni tak vnímajú. Takže takto nejako v skratke...môj nedeľný výlev 😃. Vlastne ani neviem, čo potrebujem od Vás počuť. Asi som sa fakt len potrebovala vyrozprávať.

Ja sa vlastne ani nechcem rozvádzať. To vôbec. Nemám ani milenca a som celkom spokojná so životom, ale nie som šťastná s manželom. Aj keď sa mi to veľmi ťažko priznáva, asi ho už nemilujem. Proste tá láska vyprchala. Vážim si ho ako človeka, otca a tak nejako som vďačná za všetko, čo mám.

Ďakujem