Sestra sa ma snaží odrezať od rodiny. Ako mám všetko zvládať?

Dobrý deň,

ani neviem ako začať. Mám 30 rokov, milujúceho manžela, dcéru a čakáme ďalšie bábätko. Pochádzam z milujúcej rodiny. Teda aspoň som si to vždy myslela. S manželom sme sa spoznali, keď som mala 16 rokov. Moji rodičia ho majú veľmi radi a aj on ich. Keď som začala študovať na vysokej škole na druhej strane republiky, presťahoval sa za mnou, vzali sme sa a stále sa milujeme.

Mám staršiu sestru a brata. Sestra nikdy nemala šťastie na vzťahy. Keď som s mojím manželom ešte len chodila, tak som jej robila bútľavú vŕbu. Priateľov striedala ako na páse. Poznala som ich všetkých. Vždy som sa snažila byť jej po boku, keď bola nešťastná zo svojho života. Isté obdobie som mala pocit, že sa snaží zviesť aj môjho priateľa (teraz manžela). Ten ma však ubezpečil, že ak by aj chcela, môžem mu plne dôverovať.

Keď som končila štúdium a začali sme sa baviť o zakladaní rodiny, tak jej frustrácia sa začala zväčšovať. Keď sme sa brali, na našej svadbe sa vyspala s najlepším kamarátom môjho manžela. Chcela upútať pozornosť. Celý život má potrebu byť stredobodom pozornosti, ale mne ako introvertovi to nikdy nevadilo. Všetko sa však zmenilo cca pred štyrmi rokmi. Keď sme sa s manželom začali pokúšať o dieťa, našla si priateľa. Do dvoch mesiacov bola tehotná, do pol roka sa vydávala (na výročie svadby našich rodičov). Takže prvorodené vnúča sa narodilo jej. Ani s tým som nemala problém. O rok neskôr sa konečne aj nám narodila vytúžená dcéra.

Jej manžel však do našej rodiny vôbec nezapadol a ona sa nám ho snaží doslova vnucovať. Pred našimi rodičmi sa hrá na milujúcu sestru. Ja cítim, že je to len hra. Stále mi v súkromí píše a zaťažuje ma svojimi problémami. Rodičom vraví presný opak. Keď sa stretneme s rodičmi a poviem čo mi písala, tak mi nechcú veriť. Vraj ju len osočujem. Už sa o nej s nimi ani nerozprávam.

Keď sa nám narodila dcéra, rok sme bývali u mojich rodičov. Jej časté návštevy nás však odtiaľ doslova vyhnali. Chodila nám do spálne, jej dieťa sa nám hrabalo vo veciach, pokazilo elektroniku. Chodili k nám na obedy, aj keď som varila ja a nákupy robil manžel. Rozhodli sme sa preto odsťahovať a môj otec mi to nevie odpustiť. Vraj len ja som moc precitlivená a sestra je tam vždy doma.

Posledný rok organizuje rôzne výlety a akcie za našim chrbtom. S rodičmi sa skoro nestretávam. Keď sa stretneme, otec stále len rieši ako mu chýba moja sestra a jej deti. Moju dcéru si nevšíma. Mama sa snaží situáciu ešte ako tak držať v norme, ale cítim, že to už dlho takto fungovať nemôže. Nám sa otec ozve len vtedy, keď treba robiť na záhrade alebo okolo domu. Sestru tým zaťažovať nechce, lebo ona má deti. Ako keby som ja nemala. Už som z toho unavená.

Vždy sme mali veľmi dobré vzťahy a teraz sa vidíme raz do mesiaca. Cítim ako keby sa ma sestra snažila odrezať od rodiny. Ani neviem vyjadriť tie pocity, čo v sebe nesiem a neviem ako ďalej. Keď aj volám rodičov na návštevu, nikdy nemajú čas. K sestre chodia každý víkend. Nikdy nebol medzi nami žiadny veľký konflikt a ani hádka. Všetko to prišlo, keď sa sestra vydala a narodil sa jej syn. My ako keby sme ani neexistovali.

Prepáčte mi ten dlhý výlev, potrebovala som to zo seba dostať von. Mám pocit, že aj keby som sa s rodičmi chcela porozprávať, všetko by zase otočili proti mne. Už viackrát mi vyčítali, že som konfliktná, keď som sa snažila situáciu riešiť.

Ako ďalej?

Ďakujem